Na čo sa môžete tešiť v novinke Rytierova česť?
Keď sa rytier Filip, najmladší syn grófa Cudara, po rokoch vracia domov z vojny, nevie sa dočkať stretnutia s manželkou a so synom.
No namiesto radostného zvítania s rodinou ho čaká obraz skazy: z jeho sídla zostali len ruiny, syn a milovaná žena sú mŕtvi. A keď vysvitne, že o šťastie ho pripravili intrigy jeho súrodencov, v duši sa mu usídli nenávisť a zanevrie na celý svet.
Rytierov pustovnícky život sa však skončí, keď mu osud privedie do cesty sokoliarovu chovanicu Katarínu. Len čo sa Filip dozvie, že krásna Katarína má nemanželskú dcéru s jeho starším bratom Petrom, dedičom hradu Makovica, ožení sa s ňou a začne kuť pomstu.
Neberie pritom ohľad ani na city svojej manželky.
Časom však zisťuje, že Katarína je výnimočná žena. Aj napriek krutým ranám osudu jej zostalo dosť lásky a trpezlivosti na to, aby sa pokúsila zbúrať múr zloby a pomstychtivosti vo Filipovom srdci a spolu s milovaným mužom čeliť temným tajomstvám minulosti.
„Žiadna z mojich kníh ešte neprešla toľkými názvami ako Rytierova česť,“ prezrádza autorka Jana Pronská. Od prvého písmenka po už hotový román mala kniha zo desať pracovných názvov a Rytierova česť prišla skutočne až v poslednej možnej chvíli.
Netradičné bolo aj napísanie knihy. Autorka sa doň totiž pustila uprostred ďalšieho príbehu umiestneného na hrade Makovica – dnešný Zborov. „Takže som vlastne nechala pôvodnú rozrobenú prácu a pustila sa do Rytierovej cti. A stačila mi na to malá zmienka – inšpirácia, ktorú som počas štúdia dejín hradu našla v knihách.
Makovica vraj bola ako jeden z mála hradov vôbec vyňatá spod správy župana a majitelia, v tomto prípade celkom neznámy rod Cudarovcov, podliehali priamo kráľovi. Nikdy sa nenašiel žiaden dokument, listina alebo zmienka, prečo to tak bolo. Takže moja fantázia mala dostatok priestoru na vytvorenie zápletky, ktorá túto nejasnú a nevysvetlenú skutočnosť vyzdvihla,“ vysvetľuje Jana Pronská.
Čitateľky rýchlo zistia, že jej verzia historického príbehu je mimoriadne vydarená – pútavý príbeh na pozadí historických faktov vás pohltí od prvých strán. Už tie sa začínajú napínavo a atraktívne. Začítajte sa do novinky Rytierova česť hneď teraz:
Dedina bola tichá, ešte aj psy, čo večne štekali na okoloidúcich, stíchli. Sivé mračná visiace z oblohy veštili dážď, vzduch bol nedýchateľný, ťažký, pri každom nádychu akoby človeku drvil hruď balvan. Plazivé šero vzbudzovalo hrôzu.
Vietor silnel, naberal rýchlosť a víril prach zo zeme, rozmetal všetko, čo vládal uniesť. Vráta, ploty i ledabolo privreté okenice pod jeho náporom prašťali, konáre stromov kvílili, keď ich ohýnalo do všetkých strán.
Ani psa nebolo hodno von vyhnať, nieto ešte ženu s dieťaťom v náručí. Ruky mala do krvi zodraté od neustáleho búchania na zamknuté vráta. Nik ju nevpustil dnu, ani do maštale, ani pod striešku, ľudia sa jej štítili, akoby to bola ona, kto do krajiny priniesol mor.
Slzy sa jej ligotali v očiach, pomaly zhasínala aj posledná iskierka nádeje…
Schúlená sa pritisla k bráne dreveného kostolíka, dieťa schovala v náručí pod hrubým plášťom, aby ho chránila pred vetrom i lejakom, ktorý sa spustil z oblohy.
Cítila sa vyčerpaná, na konci so silami, zmorená na smrť. Lačne pila vodu z nebies, aby mala aspoň trochu mlieka pre hladné ústočká svojej dcérky – neviniatka, ktoré za nič nemohlo. Ani za svojho otca, ani za krutosť rodiny, ani za zlo tohto sveta…
Dážď ju bičoval po chrbte, vietor sa ju snažil odohnať, no ona sa nepoddávala. Vytrvalo odmietala opustiť chatrný prístrešok, držala sa pántov, až jej prsty vykrúcalo.
„Svätá Mária, matka Božia… neopusť nás… Pre zmilovanie Božie, neopusť nás!“ kričala do hukotu vetra a bodajúcich dažďových kvapiek. Akoby toho ešte nebolo dosť, dážď sa zakrátko zmenil na ľadovec. Veľké krúpy ju tĺkli hlava-nehlava, tak ako päste jej brata a poručníka, keď sa naňho obrátila s prosbou o pomoc a spravodlivosť.
„Suka! Obyčajná pobehlica! Hanba rodiny! Mala si skočiť z veže, ušetrila by si rodine potupu!“ vrešťal ako šialený a takmer z nej dušu vytriasol. Pamätala si to, nikdy jej z pamäti nevymizne jeho zlostný, divý pohľad, krvou podliate oči. Nebola v nich ani štipka súcitu, len hnev a odpor, keď jej dýkou po prameňoch osekával vlasy a dobitú ju vyhodil z domu, lebo odmietla špinavú babicu, ktorá ju mala potichu zbaviť pankharta.
Na celom panstve sa nenašiel nik, kto by jej podal pohár vody, kto by jej poskytol strechu nad hlavou. Strach pred pánovou krutosťou bol silnejší než súcit. Tak ako vždy, ako za čias jej deda i otca.
Z panskej dcéry sa stala tuláčka bez mena.
Katarína Forgáčová pre svet zomrela, ona i jej dcéra – dieťa počaté v hriechu a násilí, plod najhoršej skúsenosti, akú žena môže prežiť.
Kto by jej veril, že ctihodný dominus Peter Cudar, kráľovský posol, dedič grófskeho titulu i statkov na hraniciach s Poľskom, muž zastávajúci vysoké postavenie na dvore, úradník jeho veličenstva a správca Makovice, si ju vzal násilím, keď bol hosťom v ich dome?
Koľko ráz vzlykala a prosila Pána Boha, aby si ju vzal k sebe? Koľko ráz musela prehltnúť urážky, zniesť biľag hanby, poníženia a opovrhnutia za niečo, čo nespáchala? Nepamätala sa, nepočítala… Vlasy, ktoré jej kedysi každá žena závidela, ako-tak dorástli, nekričali, neupozorňovali na jej poklesok, no šedivý prameň na spánku už navždy pripomínal nevýslovné utrpenie, čo prežila. Lenže práve teraz už Katarína nemala dosť síl bojovať o život, svoj i dcérin. Zúfalo vzlykala, beznádej ju celú zaplavila ako voda, čo padala z nebies.
Pohladila drobnú tváričku, dívajúc sa do fialkových očí, ktoré akoby ani neboli z tohto sveta, akoby nepatrili nemluvňaťu, ale životom ošľahanej žene, zotrela slzu, ktorá znenazdajky padla na ľadové líce. Schúlila sa do klbka, hlavu si oprela o drevený trám a odovzdala sa osudu.
„Odpusť mi… odpusť…“ šepla dieťaťu v náručí a sťažka prehltla horký vzlyk plný bezmocnosti.
Pre desivé hromobitie nepočula skupinu jazdcov rútiacich sa z kopca do dediny, nezbadala, že sa jeden z nich zastavil pri kostolíku a zoskočil z koňa. Sústredila sa len na to, aby ochránila a utíšila dieťa plačúce v jej náručí.
„Ustúp, žena!“ zahrmel rytier a Katarína sa strhla. Strach jej ochromil údy, ako uhranutá civela na veľký kríž vyšitý na plášti, spod ktorého vykúkala drôtená košeľa.
„Ustúp!“ zopakoval už miernejšie, jemne ju odtisol a zaprel sa do dverí.
V kostolíku pred oltárom horeli sviece, kňaz pred ním zbožne kľačal a úpenlivo sa modlil. Keď sa zamknuté dvere s rachotom rozleteli, prudko sa obrátil.
„Kto sa opovážil…?“
„Takto víta Boží stánok pocestných v núdzi, čo potrebujú pomoc? Zamknutými dverami?“ nahnevane zvolal rytier a zagánil na kňaza.
„Vaša milosť…“ zahabkal kňaz a zahanbene sklonil hlavu. „Odpusťte, no žijeme v zlých časoch. Niet tu nikoho, kto by nás ochránil pred bandami vyvrheľov. Pozrite sa, však tu zostalo len to, čo nemá žiadnu cenu… Všetko ukradli… vyrabovali… Ešte aj kalich na víno vzali…“ rozohnil sa, no rytier mávol pravicou, aby ho umlčal.
„Celá zem je spálená na popol, nielen tvoja farnosť!“ odbil ho podráždene a chytil trasúcu sa zhrbenú ženu za ruku.
Katarína sa opäť strhla. Dávno zabudla, ako prijať pomoc, celé mesiace sa jej žiadnej nedostávalo. Tvrdé údery od života na nej zanechali prihlboké stopy.
„Neboj sa, neublížim ti!“ oslovil ju rytier a lepšie sa jej prizrel. Spod premočeného hrubého plášťa trčali krátke vlasy, chudé ruky kŕčovito zvierali drobný mrnčiaci batôžtek. Triasla sa od zimy a isto aj od strachu. Bola drobná, sotva mu siahala po plecia, a keď konečne zdvihla pohľad, od ľútosti sa mu bolestivo zovrelo srdce.
Beznádej. Zúfalstvo. Strach.
Vo vojne videl smrť v tej najdesivejšej podobe, zbedačenú krajinu, cez ktorú sa prehnala morová pliaga, siroty plačúce pri hroboch svojich rodičov, matky pochovávajúce svoje deti… Nemohol nikomu pomôcť, uľaviť v bolesti, nebol samaritán ani svätec, bol vojak, bojoval z povinnosti, pre vieru, pre slávu, a konečne sa po rokoch vracal domov.
Nevedel, prečo ho práve táto nešťastnica prinútila zastaviť sa, no nepátral po tom. Z mešteka vytiahol zlatú mincu a hodil ju kňazovi.
„Postaraj sa o nich!“ povedal a bez ďalších slov sa otočil. Ponáhľal sa domov.
„Nech vás Boh žehná, vaša milosť!“ zakričal kňaz a obrátil pohľad k zúboženej žene.
˷ ˷ ˷ ˷ ˷ ˷
Stačilo len vyjsť na kopec, aby sa mu naskytol pohľad na domov. Filip Cudar náhlivo duril koňa, po dlhých štyroch rokoch túžil čo najskôr zočiť syna a manželku. Keď odchádzal, jeho syn mal tri roky a manželka žiarila zdravím, mladosťou, chuťou do života. Ani vo sne by mu nenapadlo, že sa ponáhľa zbytočne.
Nikdy neoplývali bohatstvom, no núdzu najmladší syn grófa Cudara nikdy netrpel. Výzva kráľa ísť bojovať do Svätej zeme a získať hodnosti i majetok bola pre mladého rytiera vecou cti. Túžba zabezpečiť rodinu bola preňho prvoradá, aj keď ho bratia presvedčili, že jedine službou v boji získa rodu Cudarovcov úctu a slávu.
Naivne podľahol ilúziám, ktoré ho navždy poznačili, netušil, že rytierske ostrohy, vozy plné drahocenného tovaru i zlato nesie do zničeného sídla…
„Si nedočkavý ako mladoženáč pred prvou nocou!“ smiali sa mu ostatní rytieri, keď nedbal na psie počasie a nútil svojich mužov pokračovať v ceste.
„Nechajte ho, však už počuje zvony kostola za kopcom a cíti vôňu manželky!“
Inokedy by sa bol s priateľmi porátal päsťami, no po štyroch rokoch odlúčenia od rodiny nechcel zbytočne strácať čas. Na svitaní sa s rytiermi bez ľútosti rozlúčil. Vedel, že hoci majú silné reči, všetci sa domov tešia rovnako ako on.
Na ten pohľad skazy do smrti nezabudne, vryl sa mu hlboko do mysle i do srdca a zanechal v nich jazvy, ktoré sa nedajú zaceliť.
Už nikdy.
Zrak mu padol na nedotknutú kaplnku na nádvorí pevnosti a myseľ mu ovládol bezmocný hnev.
„Počkajte, pane! Počujete?! Stojte!“ kričal na muža rútiaceho sa dolu nádvorím starý kastelán Matej, no jeho pán nereagoval. Bol hluchý, slepý, nechcel nič počuť. Načo by počúval? Čo mu ešte môže niekto povedať?
Po rokoch strávených vo vojne v kráľových službách sa vrátil domov, a namiesto uvítania, na ktoré sa tak tešil, našiel spúšť. Domov v ruinách, jeho syn, jeho jediný dedič, leží v kamennom sarkofágu spolu so ženou, ktorú z hĺbky srdca miloval.
Majetok prevzali do správy jeho nezodpovední bratia a celý ho prehajdákali, dedina i pevnosť vyhoreli a kto besnenie plameňov prežil, padol za obeť moru. Len starý kastelán, zopár dedinčanov a koniar neprestali s nádejou očakávať svojho pána.
Filipovi Cudarovi sa zrútil svet, bolesť bola neznesiteľná, gniavila mu telo i dušu, zahmlievala rozum.
Čo komu urobil? Začo ho Boh takto potrestal?
Vari preto sa vrhal do boja s jeho požehnaním?
Vari sa pre jeho slávu dosť neobetoval? Neopustil rodinu, domov, majetok?
A napokon mu nezostalo nič… Len bolesť v hrudi a hŕba skál mu pripomínali, čo všetko stratil. Už od detstva nevyronil slzu, nikdy netrpel zúfalstvom, nekričal ako ranené zviera…
Až teraz.
Vzal fakľu a zamieril s ňou ku kaplnke pri hradnom múre, ktorá napodiv zostala nedotknutá. Provokovala, nútila ho pomstiť sa, akoby práve ona – či skôr to, čo predstavovala – mohla za jeho nešťastie…
„Pre zmilovanie Božie, pane, čo to robíte?!“ utekal za ním starý kastelán a spínal ruky, zatiaľ čo ostatní sa len z diaľky s hrôzou dívali na pánovo šialenstvo.
Filip Cudar nepočúval. Nechcel počuť.
Zúrivo hodil fakľu do stredu kaplnky, rovno pred oltár a so zaťatou sánkou čakal, kým plamene začnú olizovať vyrezávané drevo, kríž i vzácne sochy svätcov.
Otočil sa a nemilosrdne odsotil starca z cesty.
„Neopováž sa hasiť, Matej! Neopováž!“ precedil pomedzi zaťaté zuby a pomaly zamieril do úbohého torza bývalého paláca.
„Ale, pane…“
„Mlč už!“ zrúkol a ani sa neobzrel.
Preklial Boha, ktorý mu vzal všetko.
Prestal veriť v milosrdenstvo, v spravodlivosť, v ľudí.
Srdce mu stvrdlo na kameň, ale aspoň nebolelo, netýralo, nepripomínalo.
Filip sa usadil v polorozpadnutej dvorane, pohľadom prebehol po sieni, ktorú kedysi hrdo a s láskou nazýval domovom. Spomienky vytesnil z mysle, utopil ich vo víne. Lial ho do seba, až kým nepadol pod obhorený stôl a zmučenú myseľ mu nezastrela temnota.
