Ona – silná a správne drzá.
On – dominantný, bohatý a s temnou minulosťou.
Od obľúbenej autorky ženských románov Samanthy Youngovej, ktorú poznáme vďaka skvelej sérii Dublin Street, vyšla novinka Hrdina. „Samantha je autorka, ktorú by ste si nemali nechať ujsť,“ píše Fresh Fiction a USA Today stručne dodáva: „Naozaj sexi!“
Hrdina je vzrušujúci, návykový a opäť výborne napísaný príbeh.
Alexa vždy považovala svojho otca za hrdinu, ale iba do chvíle, keď odhalí, že ona a jej matka nie sú jeho jedinou rodinou. Zrazu sa zrútia všetky jej istoty, a preto chce od základov zmeniť svoj život. Začne si budovať vlastnú identitu, nechce mať nič spoločné s desivým tajomstvom, ktoré sa práve dozvedela.
Náhoda jej do cesty postaví Caina Carrawaya, ktorému jej otec takisto zničil detstvo a pre ktorého Caine prišiel o rodinu. Rozhodne sa pomôcť mu, ale on jej pomoc odmieta. Začne pracovať ako jeho osobná asistentka, lenže stále to medzi nimi iskrí. Caine totiž vie, že nikdy nebude tým rytierom, ktorého Alexa hľadá.
Chce, aby ho nenávidela, svojím správaním ju irituje a očakáva, že sa zvrtne a odíde preč…
Nového Hrdinu si zamilujete. Budete si užívať podpichovanie a sexuálne napätie medzi Alexou a Cainom.
Samantha Youngová nepíše len obyčajné romance, ale vždy do príbehov vloží čosi špeciálne. Vždy namieša správny koktail vášne, lásky, napätia, humoru.
Hlboko emocionálny a nezabudnuteľný príbeh
od bestsellerovej autorky New York Times
Samantha Youngová je mladá škótska spisovateľka. V roku 2009 promovala na Edinburskej univerzite, kde študovala dejiny staroveku a stredoveku, a dodnes miluje všetko starožitné. Vo februári 2011 si začala sama vydávať svoje romány pre mládež a tie sa stali v internetovom obchode Amazon bestsellermi. Je autorkou štyroch sérií – desiatich románov a jednej novely. V tvorbe pre dospelých debutovala románom Dublin Street.
Od Samanthy Youngovej už vyšlo v slovenčine 5 kníh:
Dublin Street (2013)
London Road (2014)
Jamaica Lane (2014)
India Place (2015)
Scotland Street (2016)
Začítajte sa do novinky Hrdina:
1. KAPITOLA
Boston, Massachusetts
Sníva sa mi.
Isto je to len sen.
Zaťala som ruky do pästí, aby sa mi netriasli. Vkročila som do rozľahlej obývačky v ateliérovom byte so stropmi vysokými ako v katedrále a s obrovskými oknami až po zem vedúcimi na veľkorysý balkón. Byt sa nachádzal v nádhernej budove a ponúkal úžasný výhľad na prístav s ligotavou vodnou hladinou. Nič z toho som však nevnímala. Sústredila som sa iba naňho.
Srdce mi zamrelo, len čo som ho zbadala.
Caine Carraway.
„Alexa!“
Nedobrovoľne som odtrhla zrak od Caina a nazrela do kuchyne. Sedel v nej môj šéf Benito obklopený dvoma laptopmi a fotografickým vybavením. Mala som ho pozdraviť úsmevom a byť mu plne k dispozícii.
Namiesto toho som sa znova obrátila ku Cainovi.
Ráno som narýchlo vypila pomarančový džús, čo mi ešte vždy ležal v žalúdku.
„Alexa!“
Benito zrazu stál rovno predo mnou a prebodával ma pohľadom.
„Ahoj,“ pozdravila som ho bezvýrazne. „Čo mám robiť?“
Naklonil hlavu a komicky na mňa hľadel. Meriam stosedemdesiatpäť centimetrov, on iba stošesťdesiatsedem, ale to, čo mu chýbalo na výške, vynahrádzal svojou osobnosťou. „Prosím,“ zavzdychal trpiteľsky, „povedz mi, že prišla normálna Alexa. Nie tá katastrofálne rozcitlivená ženská ako na Deň matiek. Dnes fotím Caina Carrawaya do článku pre Mogul o top mužoch pod štyridsať rokov, čo sa k svojmu postaveniu dopracovali vlastnými silami. Caine zažiari priamo na titulke.“ Obzrel sa ponad plece na svojho modela z obálky. „Ako inak.“ So zdvihnutým obočím sa znova pozrel na mňa. „Je to fakt dôležité. Ak by si náhodou nevedela, Caine Carraway je jedným z najžiadanejších starých mládencov. A je generálnym riaditeľom Carraway…“
„Financial Holdings,“ prerušila som ho mierne. „Viem.“
„Fajn. Tak určite vieš aj to, že je nechutne bohatý a neuveriteľne vplyvný. A veľmi zaneprázdnený a náročný, takže to dnes musí fičať.“
Presunula som pozornosť z Benita na muža, ktorý hneď po ukončení univerzity založil úspešnú súkromnú banku. Jeho spoločnosť sa odvtedy rozrástla o rôzne firmy a služby ako korporátne bankovníctvo, poskytovanie hypoték, poisťovníctvo, investičné trusty, obchodovanie s cennými papiermi, správu aktív a tak ďalej. Caine bol generálnym riaditeľom hlavnej holdingovej spoločnosti, sídla predstavenstva zloženého z vplyvných a bohatých biznismenov.
Caine sa vypracoval vďaka neľútostnému odhodlaniu, bystrozrakosti pri rozhodnutiach týkajúcich sa spoločnosti a vďaka hladu po moci.
Teraz Caine telefonoval, zatiaľ čo mu módna asistentka uhládzala oblek šitý na mieru. Značkový oblek námorníckej modrej farby mu dokonale sedel. Caine bol vysoký, meral stoosemdesiatpäť, možno až stodeväťdesiat centimetrov, mal široké plecia a očividne dobrú kondíciu. Mal výrazný profil s ostrými lícnymi kosťami, orlí nos a, podobne ako ja, husté tmavé vlasy, od ktorých nervózne odháňal Marie. Hoci teraz mal pery pevne stisnuté, z fotografií som vedela, že sú zmyselné.
Rozhodne titulkový muž.
Takého človek nestretne každý deň.
Prehltla som popri guči v hrdle.
Po nedávnej náhlej maminej smrti sa v našej rodine vynorili ohavné tajomstvá… a týkali sa aj jeho. Teraz stál priamo predo mnou. Aká irónia.
Už šesť rokov som pracovala ako osobná asistentka Benita, jedného z najúspešnejších a najnáladovejších fotografov v meste. Samozrejme, Benito sa prepol do melodramatického módu iba pred zamestnancami, nikdy nie pred klientmi. Keďže som preňho pracovala toľké roky, mala by som si byť svojou pozíciou istá. Sotva.
Obyčajne som ten pocit mala.
Pred tromi mesiacmi mi však zomrela mama a krátko nato vystrčili rodinné problémy svoje škaredé hlavy, odhaliac trpkú pravdu, pred ktorou by som najradšej zatvorila oči. Nasadila som si na tvár masku statočnosti a pracovala akoby nič. No po strate rodiča dlho nevydržíte. Emocionálne som sa zrútila priamo počas fotenia na Deň matiek pre významný ženský magazín.
Benito sa snažil byť chápavý, skôr ho to však naštvalo. Nevyhodil ma, iba mi nariadil dovolenku.
Po pár týždňoch som sa vrátila nádherne opálená havajským slnkom. Nemala som ani poňatia, koho ideme dnes ráno fotiť.
Benito mi poslal iba stručný mail s adresou, ale bez bližších informácií. Ako jeho osobná asistentka som netušila, na čom momentálne pracuje – to nehovorilo v môj prospech.
Áno, krásne som sa opálila, ale ani zďaleka som sa nezmierila s nedávnymi udalosťami. Vážne som sa obávala, že práca, pre ktorú som sa posledných šesť rokov zodierala, sa o pár sekúnd spláchne dolu drahou toaletou v tomto ateliérovom byte. Dnes to musí vyjsť.
Moja úzkosť vzrástla, keď som vystúpila z výťahu a spozorovala ľudí pobehujúcich po chodbe a lietajúcich cez dokorán otvorené dvojkrídlové dvere do bytu. Bolo tu viac pracovníkov než zvyčajne, čo naznačovalo, že fotíme niekoho dôležitého. Keď ma Sofie informovala, že nefotíme nikoho menej významného než Caina Carrawaya, zmocnila sa ma panika.
Až ma myklo a roztriasla som sa.
Ešte stále mnou lomcovala triaška.
Caine vycítil môj upretý pohľad a ostro sa na mňa pozrel. Hľadeli sme si do očí a ja som sa zo všetkých síl snažila ovládať. Napokon odtrhol zrak od mojich očí a celú si ma premeral.
Benito bol presvedčený, že keď máme na stretnutí s celebritami neformálne oblečenie, robíme dojem, že nám nenaháňajú strach, lebo sme talentovaní. Veril, že vďaka tomuto postoju vzbudzuje u klientov väčší rešpekt. Podľa mňa to bol totálny nezmysel, ale aspoň som sa smela obliekať, ako som chcela, preto som si to nechala pre seba. Na fotenie som si vždy obliekla niečo pohodlné. Dnes padla voľba na šortky a tričko.
Caine Carraway ma doslova skenoval… akoby som bola nahá.
Naskočila mi husia koža sprevádzaná triaškou po chrbtici.
„Alexa,“ vyštekol Benito.
„Pardon,“ ospravedlnila som sa, potláčajúc myšlienky na Cainov horúci pohľad a pálivú bolesť v hrudi.
Šéf netrpezlivo pokrútil hlavou. „Dobre, dobre. Len… Na, vezmi si Blackberry.“ Hodil mi do ruky mobil, ktorý som mu pred dovolenkou odovzdala. Tam bol celý jeho svet. Všetky obchodné kontakty, e-maily, pracovný kalendár… Už ráno svietilo na e-maile pätnásť neprečítaných správ. „Kým sa do toho pustíme, zožeň tím. Najprv fotíme na balkóne s výhľadom na prístav, potom v obývačke. Je tu trochu tma, tak to vyrieš.“
Zapla som vnútorného autopilota. Poznala som svoju prácu skrz-naskrz a jedine vďaka tomu som fungovala bezchybne, lebo mysľou som bola úplne inde. Pri mužovi, na ktorého som sa nedokázala ani pozrieť. Prikázala som kolegovi zaniesť Benitov foťák a laptop na balkón a osvetľovačom pripraviť obývačku.
Caine Carraway.
Vedela som o ňom viac, ako by som mala. Za posledných pár mesiacov som zbystrila, len čo som začula alebo si prečítala jeho meno. Nazvime to morbídna zvedavosť.
Caine osirel ako trinásťročný a skončil v detskom domove. Porazil však osud, strednú školu doštudoval ako premiant a prijali ho na Wharton Business School. Ešte ani neskončil univerzitu a založil banku, ktorá viedla ku Carraway Financial Hodlings. Dvadsaťdeväťročný patril medzi najúspešnejších biznismenov v Bostone. Teraz ako tridsaťtriročného sa ho rovesníci obávali a rešpektovali ho, bostonská vysoká spoločnosť ho vítala s otvorenou náručou a patril medzi najžiadanejších starých mládencov v meste. Hoci si nesmierne strážil súkromie, v časopisoch sa vždy objavili nejaké momentky z honosných večierkov. Na každej bol s nádhernou ženou, ktorú po pár mesiacoch vždy vystriedala iná.
To všetko na mňa kričalo, že je sám, opustený a uzavretý.
Bolesť v hrudi sa zintenzívnila.
„Alexa, poď sa zoznámiť s pánom Carrawayom.“
Zrýchlil sa mi dych. Odvrátila som sa od osvetľovača Scotta a Benita som našla pri Cainovi.
Tlmiac emócie som pomaly prešla k nim. Pri spaľujúcom pohľade Cainových čiernych očí mi horeli líca. Až zblízka som si všimla, že v skutočnosti sú tmavohnedé. Jeho tvár zakrývala dokonalá nepriehľadná maska, ale očami vyjadroval viac.
Znova som sa zachvela, keď po mne blúdil pohľadom.
„Pán Carraway, toto je moja osobná asistentka Alexa…“
„Teší ma,“ skočila som šéfovi do reči skôr, ako vyslovil moje priezvisko. „Ak budete niečo potrebovať, zakričte.“ Nestihli ani nič povedať, už ma nebolo.
Scott mi pohľadom naznačil, že Benita moje správanie nenadchlo. „Čo je s tebou?“ začudoval sa.
Mykla som plecami. Mám vysvetľovať, prečo sa správam ako pubertiačka? To by bolo nadlho. A priveľmi osobné. Iba pred tromi mesiacmi som sa dozvedela, že Cainovi zničil detstvo môj otec.
A teraz stál Caine priamo predo mnou.
Benito vyštekol moje meno. Otočila som sa. Nahnevane mi kýval, aby som sa porúčala na balkón. Začalo sa fotenie.
Stála som za Benitom a prechádzala som pohľadom z fotiek v laptope na ich predlohu. Nepozorovane som Caina študovala. Ani raz sa neusmial. Zamyslene hľadel do objektívu, no Benito sa neodvážil požiadať ho o zmenu výrazu. Nazbieral odvahu iba na pokyny o otáčaní hlavy a tela.
„Ten zamyslený výraz má dokonale nacvičený,“ pošepkala mi Sofie do ucha, keď mi podávala kávu. „Ak by som nebola šťastne zasnúbená, pokúsila by som sa na tej peknej tvári vyvolať úsmev. No ty si single. Choď do toho. Ty by si to určite dokázala.“
Zblednutie som skryla za úškrn. „Na to treba gymnastku aj jej dvojča, zlatko.“
Pozreli sme sa na seba a nedokázali sme potlačiť chichot. Smiech za takých vážnych okolností mi priniesol úľavu.
Nanešťastie, zároveň upútal Caina.
Všetko stíchlo a my sme sa otočili. Caine na mňa zvedavo hľadel, zatiaľ čo Benito… zlostným pohľadom nás ostreľoval ako delovými guľami.
Sofie odcupitala.
„Dajme si pauzu,“ vzdychol Benito a pristúpil k laptopu. „Od rána si čudná,“ zašomral popod nos. „Uniká mi niečo?“
„Nie.“ Nevinne som sa naňho pozrela a tajila pravdu. „Kávu?“
Prikývol už bez hnevu, iba trochu sklamane. To bolo horšie.
Radšej som sa vrátila do bytu a zamierila do kúpeľne. Opláchnem si tvár studenou vodou, hádam mi to pomôže. Nastavila som trasúce sa ruky pod vodovod. „Dočerta,“ zanadávala som sama pre seba.
Bola som úplne mimo.
Už zasa.
Čo je veľa, to je veľa. Neprežijem ďalší výbuch na verejnosti. Iste, dostala som sa do nanič situácie, ale mala by som sa pozbierať a správať ako profesionálka. Vystrela som sa a rozhodne vypochodovala z kúpeľne. Takmer som vrazila do šálky s kávou.
Zvierala ju veľká ruka. Cainova.
Nezmohla som sa ani na slovo. Vnímala som iba srdce tlčúce ako o život.
Caine mi podal šálku.
Prijala som ju so zmäteným výrazom na tvári.
„Mier,“ povedal. Pri jeho hlbokom, kultivovanom hlase som sa zachvela. „Zrejme som vás niečím vystrašil.“
Stretli sa nám pohľady. Teraz mi srdce búšilo úplne z iného dôvodu.
„Čo sa o mne v poslednom čase hovorí?“
Myseľ som mala ako vymetenú. Topila som sa v jeho nádherných očiach. „Všeličo,“ hlesla som. „V poslednom čase sa o vás hovorí všeličo.“
Pousmial sa a dokázal mi, že som sa mýlila – na vylúdenie úsmevu na tvári nepotreboval gymnastku s dvojčaťom. „Tak som v nevýhode. Vy ma poznáte, ale ja vás nie.“ Prikročil ku mne. Akoby ma tým jediným pohybom celú obklopil.
Och, bože, och, bože, och, bože. „Niet veľmi o čom hovoriť.“
Caine sa ku mne sklonil s horúcim pohľadom, ktorý som cítila až medzi nohami. „Pochybujem.“ Letmo sa mi pozrel na pery, potom znova do očí. „Rád by som vedel viac, Alexa.“
„Hm…“ Mysľou mi prebehlo staré klišé: pozor na želania.
Zrejme si moju paniku pomýlil s úmyselnou záhadnosťou, lebo ma varoval: „Nedofotíme to, kým mi nepoviete niečo o sebe. Čas sú peniaze.“ Zaškeril sa. „Mali by ste urobiť šéfa šťastným.“
Myslel seba alebo Benita?
V tom tichu sa mi dlane lepili od potu a srdce mi šlo vyskočiť z hrude. A vtedy sa to stalo. Ohromená a vyvedená z miery tým, že sa objavil v mojom živote krátko po tom, čo som sa dozvedela, že on bol ten chlapček, čo sa stal obeťou môjho ničomného otca, som to nevydržala. „Poznám vás,“ vyhŕkla som. „Nie, teda…“ vykročila som vpred a postrčila ho do chodby, aby sme mali súkromie. Šálka s kávou sa mi triasla v ruke. „Volám sa Alexa Hollandová.“
Šokovala som ho.
Bol to hrozný pohľad. Mocný biznismen sa mykol, akoby som ho udrela, a viditeľne zbledol.
Pokračovala som: „Môj otec bol Alistair Holland. Viem, že mal pomer s vašou mamou, aj to, ako sa to skončilo. Je mi to tak…“
Caine ma prudkým gestom umlčal. Šok vystriedala zúrivosť. Nozdry sa mu chveli. „Na vašom mieste by som už ani nemukol,“ pohrozil mi hrdelným hlasom.
Nedokázala som sa zastaviť.
„Dozvedela som sa to iba nedávno. Nemala som o tom ani poňatia, až pred pár mesiacmi som zistila, že ide o vás. Dokonca som ani…“
„Povedal som ticho.“ Pristúpil ku mne a zahnal ma k stene. „Nechcem to počuť.“
„Prosím, počúvajte…“
„Doriti, vy žartujete?“ Udrel rukou do steny nad mojou hlavou. Za navonok kultivovaným džentlmenom som zazrela oveľa menej uhladeného a nebezpečného muža. „Váš otec zviedol moju mamu, napchal ju drogami a potom ju nechal predávkovanú v hotelovej izbe, lebo zachrániť ju znamenalo prísť o vzácne dedičstvo.“ Bol tak blízko, až som na perách cítila jeho teplý dych. „Zničil mi rodinu. Od neho ani od vás nechcem nič. A rozhodne nechcem dýchať rovnaký vzduch ako vy.“
Odtiahol sa a vypochodoval z chodby.
Väčšina žien by po takomto slovnom útoku skončila v slzách. Ja nie. Často som vídala mamu plakať po každej škriepke s otcom a nepáčilo sa mi to. Plakala, aj keď sa nahnevala, hoci mala byť iba rozčúlená.
Preto som od hnevu nikdy neplakala.
Naštvala som sa na otca, ktorý mi bol cudzí, za to, že jeho vinou mnou niekto opovrhuje tak ako ním.
Do myšlienok sa mi votreli posledné Cainove slová.
„Och, dočerta.“ Vybehla som z chodby.
Caine v kuchyni hustil do Benita.
Žalúdok sa mi prevrátil vždy, keď Benitom pri Cainových slovách trhlo. Zmätene na mňa pozrel, potom sa otočil k druhému mužovi.
Caine gánil na Benita a šľahal ho slovami ako bičom. Pohľadom niekoho hľadal. Zastavil sa na mladíkovi v elegantnom obleku. „Ethan, chcem iného fotografa.“ Jeho príkaz sa niesol miestnosťou a všetci stuhli. „Inak nijaká titulka nebude.“
Ethan bojovne prikývol. „Samozrejme, pane.“
Naplnila ma hrôza. Pozrela som sa na zdeseného Benita. Caine si už nikoho nevšímal. Mieril ku mne, no keď okolo mňa prešiel, nevenoval mi ani jediný pohľad.
Prišlo mi nevoľno.
Benito ticho a prekvapujúco pokojne vyslovil otázku s jedovatým obsahom: „Čo si to, doriti, vyviedla?“
Kamarátka Rachel si preložila nepokojné dieťa z jedného boka na druhý. „Prešlo už päť hodín. Upokoj sa. Šéf ti zavolá a to nedorozumenie sa vysvetlí.“
S rastúcimi obavami som pozorovala jej dcéru Maisy. „Je v poriadku, že Maisy má takú fialovú tvár?“
Rachel sa pri zmene témy zamračila a pozrela sa na dcéru. „Maisy, prestaň zadržiavať dych.“
Maisy na ňu tvrdohlavo zazrela.
„Hm… stále zadržiava dych.“ Prečo to Rachel neznepokojilo tak ako mňa?
Rachel vystrúhala grimasu. „Ak budeš zadržiavať dych, nedostaneš hračku.“
Maisy komicky dlho vydychovala a potom sa na mňa uškrnula.
„Je to čertík,“ skonštatovala som milo a po očku ju sledovala.
„To mi hovor,“ pokrčila Rachel plecami. „Aj ja som v jej veku skúšala trik so zadržiavaním dychu, keď som niečo chcela.“
Zadívala som sa na nedojedený obed. „Môžeme sa ísť poprechádzať do záhrady, ak nedokáže obsedieť.“
„Ešte si sa neupokojila.“ Rachel zamávala na čašníka. „Dve diétne koly a pomarančový džús, prosím.“
Nehádala som sa. Zo všetkých mojich kamošiek bola Rachel najvytrvalejšia a najpanovačnejšia. Asi preto som sa pravidelne stretávala iba s ňou.
Na univerzite sme boli štyri kamošky: ja, Rachel, Viv a Maggie. Iba ja som ostala slobodná a bezdetná. Všetky tri už mali dokopy štyri deti. S Viv a Maggie som za tie roky stratila kontakt a stretávala som sa už iba s Rachel. Tak som sa ponorila do práce a spoločenského života s kolegami, že som sa už neobťažovala nadväzovať priateľstvá mimo práce.
Ak ma nepríjemný vnútorný pocit neklame a Benito ma vyhodí, čaká ma veľmi pochmúrna budúcnosť bez peňazí, pekného bytu a spoločenského života.
„Radšej by si mala objednať vodku,“ zašomrala som.
Rachel si vzdychla. „Benito ťa nevyhodí. Nie po toľkej práci, čo si spravila. Jasné, zlatko?“ Posadila si dcéru na koleno.
Maisy sa chichotala a pokrútila hlavou. Tmavé kučierky jej poletovali okolo hlavy.
„Skvelé, dokonca aj trojročné dieťa vie, že som v riti.“
Rachel vystrúhala grimasu. „Lex, nemôžeš pred dieťaťom povedať v riti.“ Priniesli nám nápoje a ona potisla ku mne pohár. „Teraz sa vzchop, nech môžeme chvíľu hovoriť aj o mne.“
Úprimne som sa na ňu usmiala, prvý raz v tomto týždni. „Iba ak mi zopakuješ, že ma nevyhodí.“
„Lex, nevyhodí ťa.“
„Alexa, máš padáka!“
Zaznelo v Benitovom zlostnom odkaze. Stiahlo mi žalúdok.
„Doriti, nechápem, čo sa dnes ráno stalo, ale skončila si. A nielen so mnou. To teda nie! Vieš, o čo si ma dnes pripravila? Caina Carrawaya si tak naštvala, že som prišiel nielen o Mogul, ale aj o ďalšie dva časopisy z tej istej spoločnosti! Ohrozila si moju povesť. Po tom všetkom, čo som dokázal! No…“ Stíšil hlas a to ma vydesilo väčšmi než krik. „Máš smolu, v tejto brandži si už neškrtneš, o to sa postarám.“
Stískala som si nos a roztrasene, plačlivo som sa nadýchla.
Bola som v háji.
Fakt.
