Sebastián 1.

     „Sebastian, pozval som si ťa preto, aby sa sme sa porozprávali o tvojej budúcnosti.“

     Sebastian len skormútene kývol hlavu na znak súhlasu a sadol si do kresla oproti otcovi. Simon Slane bol otcom piatich detí. V mladosti bol vychýreným zvodcom a obletovaným mužom na plesoch. Každá žena ho chcela získať pre seba. Neuchmatla by len inteligentného a sympatického muža, ale aj markíza s  tučným kontom a majetkami. Navyše  vlastnil dve lode, čo mu zabezpečovalo neustály príjem peňazí. Najdôležitejšie však bolo, že bol úžasný otec so zmyslom pre zodpovednosť, ale aj toleranciu. Nikdy sa neplietol svojim deťom do života, podporoval ich v rozhodnutiach, i keď vedel, že sú zlé. Tvrdil, že oni sami musia prísť na svoje chyby, tak sa poučia a môžu sa ich v budúcnosti vyvarovať. Simon  vedel, že je najvyšší čas prenechať titul a starosti v rukách  najstaršieho syna. Neľutoval, pretože jeho syn sa osvedčil v mnohých rokovaniach, bol uznávaným obchodníkom a nikdy sa nepúšťal do nebezpečných transakcií. Všetko, s čím jeho syn súhlasil, sa ukázalo ako dobrá voľba. Lenže bol tu problém. Sebastian mal 34 rokov a mal teda i najvyšší čas oženiť sa. V tomto bol však úplne rovnaký ako jeho otec. Nikdy sa spoločnosti nevyhýbal, navštevoval rôzne večierky, bály  podujatia, sprevádzal svoje sestry, keď bolo treba, ale ani jedna žena ho nezaujala natoľko, aby ju požiadal o ruku. Lenže ako markíz sa musí  postarať o dediča .

     „Viem, o čom chceš so mnou hovoriť, otec .“

    „Naozaj? Tak to mi odľahlo.“ Simon sa pousmial a sadol si za stôl vo svojej pracovni. „Vieš, že mne je jedno, kedy sa oženíš  ale tvoja matka mi preto píli uši .Vraví, že máš najvyšší čas,“ odfrkol, „akoby to ženy vedeli, ale netreba sa s nimi hádať. Keď sú raz presvedčené, že majú pravdu, jednoducho im to nevyvrátiš.“

     „Nemusíš mi to vysvetľovať. Chápem mamu. Má iba strach, aby som neostal sám, a preto to maskuje ako moju povinnosť.“ Je síce pravda, že ju chápal, ale to, či s ňou aj súhlasil, bola iná vec .

     „Pozri, urob to, ako chceš. Už si markíz a týmto ti zverujem do starostlivosti i tvojich mladších súrodencov. Viem, že to nebudem ľutovať, ale povedz mi, naozaj ťa ešte žiadna dáma nezaujala?“

     Sebastian vedel, že sa ho to otec opýta. Ale čo mu mal povedať? Bolo plno dám, krásnych i inteligentných, ktoré by boli rady, ak by im dal aspoň nejakú nádej .

     „Vieš, otec… Je to trochu zložité. Už dávno nie som najmladší.“ To však hlavným problémom nikdy nebolo . Džentlmeni sa ženili, až keď zdedili majetok ,prípadne mali dostatok skúseností a  užili si  slobody. Podľa všetkého mal rovnaký názor na  verejnú mienku i jeho otec, a preto vyvalil oči, keď mu jeho syn zdelil, že je starý a nedalo mu to: „Sebastian, toto…“ Jeho syn ho prerušil zdvihnutím ruky .

     „Nepatrím medzi tých mužov, ktorých nadchýna chichotanie mladých slečien, ktoré práve vyšli zo škôl a ani ma nebavia spiklenecké hry starších vdov ,ktoré sa snažia iba o milenecký vzťah. Mal som  možnosť stretnúť i staršie slobodné slečny, tie ma však neočarili až natoľko, aby som sa rozhodol navrhnúť im manželstvo.“ Simon si synove poznámky pozorne vypočul a vedel ho pochopiť. I on sa ocitol v podobnej situácii pred 35 rokmi, lenže on si manželku nehľadal a preto nevedel, ako mu má pomôcť. Vstal a nalial za pohárik sebe i synovi. Keď mu ho podával, Sebastian poznamenal: „Výborne, aj takto sa to dá riešiť.“ No zrazu si uvedomil, že urobil taktickú chybu. Ruka s whisky zastala na polceste. Sebastian s otázkou v očiach pozrel na svojho otca . 
     Ten mu razom odvetil: „Zadrž! Je to na posilnenie a spevnenie nervov, nie aby sme sa naprášili, veď vieš, ako tvoja matka neznáša, keď pijem so svojimi deťmi."

     „Možno preto, lebo to nikdy neskončí iba u jedného pohárika.“ Ale i tak sa natiahol a pohár si od otca vzal .

     „No hej, ale s kým iným mám piť, ak nie so svojimi deťmi? A navyše vždy som predpokladal , že alkohol robí muža.“

     „Povedz to mame, až na to príde .“ Lenže Simonovi sa na tvári objavil figliarsky úškrn.

     „Nepríde, je na návšteve u svojej priateľky a príde až na večeru .“

     „Takže nás chceš dostať do postele skôr ako bude večera?“ Sebastian vždy miloval slovné potýčky so svojím otcom. Lenže jeho to rozdráždilo, v čo Sebastian, samozrejme, dúfal.

     „No dobre, pokúsim sa, ale vráťme sa k tebe. Takže teba žiadna dáma nezaujala, hm… A čo niektorá z priateliek tvojich sestier?“

     „Otec, Daphne má 19 rokov a radšej číta knihy ako navštevuje spoločnosť. Pokiaľ viem, tých priateliek nemá až tak veľa. A Júlia je ešte mladá a odmieta chodievať i na pikniky z dôvodu, že je to zábava natuchnutá prízemnými idiotmi .“

     Jeho otec sa práve snažil prehltnúť whisky, keď počúval o vyznaní svojej dcéry a okolnosti ho prinútili celú whisky vypľuť synovi do tváre. Kým sa snažil nabrať dych, jeho syn sa pokúšal dostať whisky zo svojej tváre. Keď sa Simonovi podarilo nadýchnuť, neodpustil si poznámku: „Vždy som chcel, aby sa moje deti na mňa aspoň trochu podobali, ale nikdy som nedúfal, že sa to až tak dokonale vyplní. Mal by som sa s Júliou porozprávať. Bože, o toto som si fakt koledoval. Ty zájdi za Daphne a vysvetli jej, že má najvyšší čas nájsť si manžela a nebolo by vhodné, keby sa vyhýbala spoločnosti, a ty sa k nej môžeš pridať. Tvojej mame radšej nič nepoviem, viem si živo predstaviť, ako by na to reagovala. A ty skús niečo podniknúť,“ výraz jeho syna sa okamžite zmenil z ustarosteného na šťastný. „Vravím skús, teda sa aspoň snaž.“ Vstal, presunul sa k barovému stolu a opýtal sa: „Dáš si ešte?“ 
     Sebastián sa trikrát prosiť nenechal, v ten deň sa obaja do postele dostali naozaj veľmi neskoro.

 

     „Rebeka, nemyslím si, že tie perá sú najlepší nápad,“ počula hlas svojej najlepšej priateľky Elisy Hartovej .

     „Samozrejme, že sú. Je to dar a ja ho neznevážim tým, že si ich nepriviažem na klobúk a okrem toho, sľúbila som to.“ Rebeka Duncanová sa snažila upokojiť svoju priateľku.

     „Ja viem, že si dala sľub, ale nie je to dobrý nápad… ja neviem,  mám zlé tušenie .“ Elisa sa o priateľku naozaj obávala. Perie už dávno vyšlo z módy, ale to by nebol ten najväčší problém. Akoby tušila, že sa stane niečo zlé, nie zlé, ale katastrofálne, čo určite pobaví celú spoločnosť.

     „Pozri, Eli,“ oslovila priateľku, „nemôže sa nič stať. Tieto perá, ako dobre vieš, som dostala od jedného chlapčeka z môjho sirotinca. Určite ho teraz nesklamem tým, že si ich nedám,  keď som mu to sľúbila . A okrem toho,  vždy vyvediem nejaký  trapas, takže pár pier na hlave ma určite nezabije .“
     Elisa si vzdychla. Jej priateľka založila sirotinec, pretože nemohla dovoliť, aby tie úbožiatka, nechcené rodičmi, ostali na ulici. V skutočnosti  sirotinec spadal pod cirkev, lenže mníšky, ktoré sa o deti starali, prestali dostávať peniaze s odôvodnením, že všetko musia posielať do Ríma na opravu pápežského sídla. Rebeka bola práve  na návšteve u svojej priateľky Elisy, a keď sa dopočula o neblahej situácii sirotinca, rozhodla sa pomôcť. Začala mesačne prispievať značnou sumou peňazí na jedlo, oblečenie a iné veci ,ktoré deti potrebujú. Na margo toho bola Rebeka Duncanová povýšená na majiteľku sirotinca a považovaná za dobrú dušu tejto charitatívnej akcie. Elisa proti tomu nemala nič. I ona dobrovoľne prispievala matke predstavenej, aby deti dostali nejakú tú sladkosť, a keď mala čas, chodievala ich učiť. Deti boli nadšené. Mali opäť domov a za opatrovníčky dve úžasné mladé dámy, ktorým nebol ich osud ľahostajný. Rebeka si okamžite získala ich malé dušičky. Za odmenu jej nosili upletené venčeky, kytice natrhaných kvetov, alebo jej recitovali básničky, ktoré vymysleli, rovnako ako aj to perie. Rebeka bola dojatá a sľúbila, že pri najbližšej príležitosti si ich nechá prišiť na klobúk. A tak aj urobila.
     Rebeka sa pripravovala na ples, ako zakaždým, keď bola v meste. Nepatrila medzi mladé debutantky, ten čas už premrhala. Mala 25 rokov,  už dávno  mala sedieť na lavičke starých panien, o ktoré nik nezakopol. Nebola vydatá,  ani len zasnúbená. Nebola veľmi vysoká, ani veľmi chudá, ale ani silná. Bola tak akurát, ako to označovala spoločnosť. Bola by z nej úžasná matka i manželka a nedalo sa povedať, že by nebola pekná. Nemala typické aristokratické črty tváre, ale jej dlhé čierne havranie vlasy zvýrazňovali jej zelené oči, stredne veľký nos a zanovitú bradu, ktorá jej  pridala na kráse. Vhodná manželka pre každého muža, len keby nebolo tej nešikovnosti. Problém bol v tom, že nech sa objavila kdekoľvek, vždy vyviedla nejaký trapas. Nikdy to nerobila úmyselne, ale nedokázala sa kontrolovať. Jej nešikovnosť bola taká rozchýrená, že mladí muži sa o ňu prestali zaujímať. Obávali sa, že by im mohla podpáliť dom alebo ich v noci omylom zaškrtiť vankúšom. Nechceli ženu,  na ktorú by museli neustále dávať pozor, či niečo nevyvedie. Lenže Rebeke sa vždy podarilo spraviť niečo, čo spoločnosť  dobre pobavilo. Mnohí začali chodiť na nezmyselné bály  v nádeji, že sa stanú svedkom najnovšieho trapasu. To bol i dôvod, prečo ju spoločnosť  v jej veku ešte nezavrhla . Vždy bola na zozname pozvaných osôb hneď na začiatku, ak nie i ako prvá .
      Rebeka si preto ťažkú hlavu nerobila. Svojej nešikovnosti nevenovala pozornosť, a keď už niečo vyviedla, náramne sa na tom pobavila . Bolo jej ľúto len svojej priateľky Elisy, tá bola vždy pri nej, aby pomohla napraviť škodu a vždy ju priviezla domov. Bola jej spoločníčkou, výbornou priateľkou a dôverníčkou. Poznali sa už od detstva. Vyrastali spolu a často sa hrávali, a do partie prijali i Rebekinho brata Avenela. Vždy si navzájom dôverovali a vedeli o sebe všetko. Avenel chodil do školy a ony mu  písali listy, v ktorých boli zvedavé na všetko, čo sa učí. Avenel ich po dlhom presvedčovaní nakoniec začal učiť, i keď nikdy nechápal, ako ich môže zaujímať cudzí jazyk či história, alebo matematika. Jeho najväčšou cnosťou i problémom bol zmysel pre česť .
     Po smrti ich rodičov, ako aj rodičov Elisy, si ich výchovu vzal pod ochranne krídla. V súčasnosti žil v Amerike, pestoval plodiny a snažil sa ich prevážať z jedného kontinentu na druhý . Peniaze, ktoré zarobil, posielal sestre.

     Rebeka sa pozrela na svoj výtvor do zrkadla a zajasala. Zelené šaty hráškovej farby zvýrazňovali jej oči, no aj tak to zakrylo pestrofarebné perie, ktoré sa týčilo na havranej hlave. „Úžasné! Priam dokonalé! Čo si o tom myslíš ty, Eli ?“

     Tá sa pozrela do zrkadla, premerala si priateľku od hlavy až po päty z každého uhla pohľadu a skonštatovala: „No, môžeš si byť istá, že ešte na žiadnom plese ani len maškarnom nekotkodákal taký pestrý kohút.“ Lenže Rebeka si z toho ťažkú hlavu nerobila a nad priateľkinou poznámkou len mávla rukou. Elisa si však dovolila ešte jednu poznámku: „Vieš, Rebeka, je to také šťavnaté ako delená strava lady Belmontovej “ V jednej chvíli na seba pozreli a v druhej sa rozosmiali .

     „Vieš, ale lady Belmontová na rozdiel od nás a polovice smotánky delenú stravu potrebuje,“ podarilo sa vysúkať Rebeke, ktorá sa snažila čo najmenej hýbať, aby jej nespadlo perie, ktoré aj tak ledva držalo.

     „No hej, ale ako sama povedala, možno si tým získa priazeň markíza Sebastiana Slana.“

     Rebeka spozornela: „Ty ho poznáš?“

     „Nie, nepoznám, ale počula som o ňom. Vraj je veľmi distingvovaný a vždy sa správa podľa etikety. Nikdy ho neprichytili v kompromitujúcej situácii a všetko zvláda so šarmom. Vraj sa ten človek nedokáže rozčúliť a má nervy z ocele. Práve on je ten typ muža, o ktorom sa hovorí, že nevie, čo je to šťavnatosť. Správa sa ako dokonalý džentlmen .“

     „Aha takže presný opak mňa. Ktovie, či bude aj na plese lady Belmontovej?“ Rebeka počula o Sebastianovi Slanovi presne to, čo jej povedala aj Elisa. Nikdy sa s ním nestretla a, pravdu povediac, bola aj rada. Nemohla povedať, že by jej nebol sympatický, skôr ho ľutovala. Nechápala, ako môže byť človek taký pokojný, nikdy sa nad ničím nezasmiať, nikdy sa nad ničím netrápiť. Ona by nedokázala žiť bez dennodenných starostí, bez jej trapasov, mala aspoň niečo, o čom môže rozprávať deťom v sirotinci. Jej úvahy však prerušila Elisa.

     „Podľa mňa tam určite bude. Jemu sa aspoň delená strava zdá šťavnatá .“

    „No dobre, tak teda poďme, a ja sa budem úpenlivo modliť, aby ten úbohý muž na mňa nenarazil. Obávam sa, že by to bol jeho koniec .“

     Ešte raz sa zasmiali a nechali si zavolať kočiar .

                                                          

2

 

„Sebastián Slane! Ako vidím, to, čo sa rozkríklo, je pravda,“ zavolal na Sebastiana jeden z hostí .

     „To závisí od toho, čo sa tu rozkríklo,“  Sebastián nemal dôvod sa rozčuľovať. Klebety sa šíria rýchlosťou blesku  lenže ako si stihol všimnúť, autor si pripísal k dobru naozaj veľký úspech. Hneď ako vkročil do sály, cítil na sebe pohľady všetkých prítomných dám. Vedel, že ich môže ignorovať, koho však nemohol, bola lady Belmontová.

     „Samozrejme to , že sa idete ženiť,“ prikráčala k nemu lady Belmontová .

     „Ženiť? Bez nevesty asi ťažko.“ Uklonil sa, prijal podávanú ruku a pobozkal ju .

    „Pane, nemusíte byť ironický. Samozrejme, že potrebujete nevestu. Ak vám smiem pomôcť, bude mi veľkým potešením. Stačí, ak mi poviete, ktorá z prítomných dám na vás urobila dojem, a ja všetko ostatné zariadim.“

    Zariadi, aby sa stratila, pomyslel si Sebastian. Vedel, keď mu žena prejavovala náklonnosť, rovnako ako vedel to, že sama lady Belmontová by sa zaňho rada vydala. Pre jeho dobro urobila hlúpu chybu. Keďže ona sama mala oňho záujem, nemienila riskovať, že by ho zaujala iná žena, a tak mu žiadnu inú ani nepredstavila. Tým pádom si nemusel vymýšľať výhovorky, prečo netancuje, alebo prečo sa nechce ísť poprechádzať do záhrady. Bola to výhoda, ktorú mu táto lady poskytla bez toho, aby si to uvedomila ,a on bol veľmi rád.

     „Pane, zdá sa mi, že je tu veľmi teplo. Odprevadili by ste ma k stolu s nápojmi?“ 
     Sebastian sa na ňu pozrel a ona si reflexívne položila ruku na čelo, aby videl, že ak ju neodprevadí, je pripravená odpadnúť. Sebastian prevrátil očami a keďže nechcel riskovať žiadnu scénu, rozhodol sa ju odprevadiť. Nastavil jej rameno a ona sa ho vďačne chytila. Prv ako však stihli urobiť aspoň jeden krok, počuli krik z tanečnej sály, ktorá bola hneď pod nimi.

     Sebastian zastal a partnerka sa mu okamžite vyšmykla a nahla sa ponad zábradlie, aby mala lepší výhľad .

     „Čo sa to tam deje?“ Nechápal, ale bolo mu to ľahostajné .

    Jeho partnerke to však ľahostajne nepripadalo, skôr zábavné a ponáhľala sa s vysvetlením.

     „To je, prosím, lady Duncanová,poväčšine spôsobí nejaký ten trapas, ktorým sa preslávi. Nevie sa udržať.“

     „A vy ju pozývate i preto, že si zničí povesť,“ Sebastian sa ju snažil spoznať medzi kopou ľudí, ktorí sa dole zhromaždili.

     „Ale, pane, ona si povesť už viac ani zničiť nemôže, ale ide o to, že to smotánku vždy pobaví a potom sa máme  minimálne týždeň o čom rozprávať, kým nevyvedie opäť niečo šokujúce . Považujeme ju tak trochu za nehynúcu ozdobu salónov.“

     „Nehynúca ozdoba salónov ?“ nechápavo krútil hlavou. „A tá dáma nenamieta?“

     „Samozrejme  že nie. Ona sa na tom zabáva, ale poďme sa pozrieť dole. Som taká zvedavá, čo vyviedla tentoraz, no musí to byť niečo fakt ohromné, keď sa tam už takmer všetci nahrnuli.“

     Sebastian nenamietal, ale nemal vôbec chuť stretnúť sa so ženou, ktorá je známa trapasmi a to takými dobrými, že ju považujú za nehynúcu ozdobu salónov . Predierali sa cez okolostojacich , ale aj tak nechápal, ako môže jedna žena narobiť toľko hluku a získať toľko pozornosti ako sama kráľovná Viktória. Lenže to, čo videl, ho načisto vyviedlo z miery. Žena v zelenej róbe divo pobehovala po parkete a kričala o dušu. Bola vcelku pekná, ale viac ako jej postava ho zaujal klobúk, na ktorom bolo prišité perie a to horelo. Jeden pán, ktorý v tej chvíli nevedel, čo má robiť, sa snažil uhasiť oheň tým, čo mal najbližšie poruke . Vzal do ruky pohár so šampanským a vylial jej ho na hlavu. Alkohol však zvýšil účinok ohňa a teraz horel aj klobúk. Jej priateľka  však zachovala pokoj a vyliala na ňu vedro plné čistej vody. Keďže sa okolo lady Duncanovej nahrnulo veľa ľudí, nemohli hundrať, že voda zasiahla aj ich. Z Rebeky voda stekala cícerom. Bola nielen celá mokrá, ale i účes sa jej celý rozpadol a z peria neostalo nič. Keď si pomyslela, ako splašene lietala a teraz má za sebou i večerný kúpeľ, jednoducho nevydržala a na celú sálu sa rozosmiala. Okolostojaci ju nasledovali. Sebastian stál po jej ľavici a stihol sa ako-tak vyhnúť prúdu vody. Po svojom boku mal lady Belmontovú, ktorú inštinktívne stihol stiahnuť a teraz stála po jeho pravici pred veľkou jahodovou tortou, ktorá mala byť zlatým klincom večera . Nikdy nevidel ženu, ktorá by nosila titul dámy a správala sa tak nevhodne. Keby sa toto stalo jednej z jeho sestier, vyviedol by ju von a vlastnoručne zahrdúsil. Lenže on mal sestry, ktoré sa pridržiavali etikety, čo tejto žene asi nič nehovorí.

     „Vidíte, pán Slane, a vy ste pochybovali, že tento klenot nosí neprávom titul nehynúca ozdoba salónu a áaaaaaaa….“

     Rebeka počula za sebou hlas lady Belmontovej, no oslovenie pán Slane ju vyviedlo z miery, že sa musela otočiť. To však nemala robiť. Jej mokré šaty narazili do lady Belmontovej a tá, keď sa chcela uhnúť mokrému vodopádu, sa otočila, stratila rovnováhu a spadla priamo na jahodovú tortu. Rebeka spanikárila, ani jeden z prítomných džentlmenov nebol ochotný tejto lady pomôcť a preto zobrala prvú ponúkanú vreckovku a začala utierať svoju hostiteľku. To vyvolalo ešte väčší príval emócii a zaslnená lady Belmontová utiekla s plačom do svojej izby. Rebeka sa cítila príšerne, nechcela do nej buchnúť a už vôbec nechcela, aby to dopadlo takto. Hneď ako prišli, mnohí ju privítali s očakávaním, čo spôsobí dnes. Jeden mladý džentlmen pozbieral všetku odvahu a požiadal ju o tanec. Rebeka súhlasila. Veľmi rada tancovala waltz. Naučil ju to jej brat, keď prichádzal cez prázdniny domov. Učil ju, ako má správne držať telo a ako treba zakláňať hlavu. Rebeka si všetky jeho rady vzala k srdcu a snažila sa ich dodržiavať. Pri každej otočke zaklonila hlavu, no nemyslela na svoje perie v klobúku, ktoré sa okamžite pri dotyku so sviečkou zapálilo. Jej tanečník nevedel, čo má robiť a vylial na ňu pohár šampanského a ďalej sa to už odvíjalo veľmi rýchlo.

     „Ja som nechcela, ja… lady Belmontová, prepáčte,“ tá ju však už nepočula.

     „Ja som naozaj nechcela,“ pozrela na Eli, ktorá ju vzala za ruku a vyviedla von. „Prečo sa toto všetko musí stať vždy iba mne?“ sťažovala sa Rebeka, ktorá vypochodovala zo sídla ako dozorná čata, kým Elisa sa ju snažila dobehnúť.

     „Rebeka, prestaň sa ľutovať,“ rázne ju napomenula jej priateľka.

    „Zadrž, Eli, taký deň ešte nenastal. Nikdy sa nebudem ľutovať. Ja len ľutujem lady Belmontovú a svoje perie,“ pozrela na vrchol svojej skazy.

     „Rebeka, myslím si, že som ťa varovala, že nemám dobrý pocit.“

     „Dobre, Eli, takže keď nabudúce budeš mať tušenie a ja si aj tak postavím hlavu, môžeš na mňa zobrať tĺčik na mäso a riadne ma ovaliť,“ v očiach sa jej objavil blesk šibalstva , ktorý zbadala i jej priateľka .
     „Dobre, beriem si to k srdcu,“ obidve sa schuti zasmiali.