„A čo chceš robiť?“ spýtala sa a ani sa nepokúšala schovať urazený tón v hlase.
„Žiť,“ odvetil jednoducho. „Žiť dobrý život, tak ako sa o to už roky pokúšam. Starať sa o rodinu, pracovať, modliť sa, pomáhať deťom, ľúbiť svoju ženu, opravovať topánky, dorábať víno, chovať zajace… Len tak jednoducho žiť. Som obyčajný človek, s obyčajným životom, a tak to aj zostane.“
Skutočný príbeh mladej autorky, ktorá sa inšpirovala vo svojej rodine. Marta Fartelová má množstvo fanúšikov medzi slovenskými čitateľmi…no teraz prekvapila. Autentickým silným a dojímavým príbehom, ktorý sa kedysi udial jej starým rodičom. Príbeh o túžbe po šťastí a láske. O nádeji, že svet je spravodlivý. O obyčajných ľuďoch, ktorí si chcú žiť spokojný život, no osud im občas rozdá úplne iné karty.
Červená veža smrti.
Mali to byť najkrajšie roky ich života. Mária a Ján zavŕšili svoju osudovú lásku manželstvom a Ján sľúbil svojej milovanej žene, že sa o ňu a ich malé deti vždy postará. Svoje predsavzatie však nedokázal naplniť, pretože do ich osudov zasiahol nastupujúci režim na čele s komunistickou stranou a Ján sa stal jednou z nevinných obetí, ktoré si nová doba žiadala ako demonštráciu svojej moci.
Vždy si o sebe myslel, že je tvrdý chlap a nebojí sa bolesti. No byť hrdinom nie je také ľahké, ako sa zdá. Človek má v sebe silno zakorenený pud sebazáchovy, chce sa chrániť pred bolesťou, pred smrťou. Nervové receptory vedia, že sa blíži bolesť, dajú telu signál k tomu, aby sa pripravilo, aby sa začalo brániť. Človek chce byť hrdina, no aj tak sa mu roztrasú kolená, spotia dlane, zovrie hrdlo a rozbúši srdce. Jánovým trestom bola nielen nebezpečná a ťažká práca v jáchymovských uránových baniach, ale tiež vedomie, že jeho rodina zostala bez jeho pomoci, bez prostriedkov, vzdialená stovky kilometrov. Zmyslom jeho života sa stal boj o každodenné prežitie v podmienkach pripomínajúcich koncentračné tábory.
Po návrate domov sa Ján zo všetkých síl snažil zabudnúť na čas strávený vo väzení. A to isté žiadal i od svojej manželky. No trpkosť krivdy mu aj naďalej zostávala na jazyku i v srdci. Chcel ospravedlnenie, musel počuť, že je nevinný. Potreboval rozhrešenie…
Červená veža smrti je príbeh o nevinných a nespravodlivo obvinených. O svete, v ktorom spravodlivosť nefunguje vždy na sto percent. No je to zároveň príbeh o tom, že sa netreba nikdy vzdávať, pretože naše svedomie, morálne zásady a presvedčenie je to najdôležitejšie. Citlivý príbeh o odvahe. O tom, že keď chceme žiť, vydržíme takmer všetko. Aj napriek nepriazni osudu…
„O príbehu svojho starého otca som sa dozvedela až tesne pred prahom dospelosti, aj to len veľmi matne a v náznakoch,“ vysvetľuje Marta Fartelová. „Obdobie plné tajomstiev, mlčania, šepkania a zakázaných tém zasiahlo moju generáciu len čiastočne, zato generáciu mojich rodičov a starých rodičov plnou silou, a preto sa niektoré veci jednoducho nespomínali. No ten príbeh mal niekde v mojej mysli svoje miesto a ja som vedela, že ho raz budem chcieť zhmotniť aj do knižnej podoby. Na niektoré veci však človek musí dozrieť profesionálne, ale hlavne mentálne.“
Prečítajte si úryvok z knihy Červená veža smrti:
Apríl 1948
Usadili sa na voľné sedadlá v druhom rade v neveľkej sále kultúrneho domu.
„Budeme mať skvelý výhľad priamo na javisko,“ nadšene poznamenala Mária, keď sa usadila vedľa priateľky Heleny.
Helena na ňu pozrela a uškrnula sa: „Marienka, prepánajána, že práve ty hovoríš o výhľade. Musel by si sadnúť pred teba nejaký golem, aby si nevidela.“
Mária na ňu zagánila. „Hneď sa cítim lepšie, keď viem, že vďaka tomu, že som o trochu menšia od golema, budem mať výborný výhľad,“ neskrývala sarkazmus v hlase.
Helena sa rozosmiala. „Prepáč, nemyslela som to tak.“
„Ale myslela,“ odfrkla Mária. „Som zvyknutá, aj keď od priateľky by som takéto poznámky nečakala,“ dodala úprimne.
Ľudia často poukazovali na jej nezvyklý telesný vzrast. Bola to skutočne vysoká žena a odlišnosti vždy pútali pozornosť. Bohužiaľ, viac negatívnu ako pozitívnu. Človek sa podvedome obával odlišností a miloval uniformitu, do ktorej ona svojou výškou nezapadala, preto bývala často terčom rôznych poznámok.
„Marienka, prepáč, bolo to nevhodné,“ úprimne sa ospravedlňovala jej priateľka, keď si uvedomila, že bola naozaj nezdvorilá.
Mária si teatrálne vzdychla a povedala: „Je ti odpustené. No len vďaka tomu, že si ma sem vzala.“
„Viem, ako miluješ divadlo.“ Helene sa rozžiarili oči. Skutočne sa potešila, že sa priateľka na ňu nehnevá.
„To áno,“ zasnene vzdychla Mária. Milovala divadlo, no príležitostí ísť si pozrieť nejaké predstavenie nemala veľa.
„Nezabúdaj, že sú to len ochotníci,“ upozornila ju priateľka.
„To je jedno,“ mávla rukou. „Hádam to nebude také zlé.“
Nebolo. „Boli dobrí!“ Mária vyskočila so sedadla a s vervou tlieskala, až ju štípali dlane. „Boli priam skvelí!“
Helena sa pridala k potlesku, no medzitým štuchla priateľku do boku. „Myslím, že nie si úplne objektívna,“ usmievala sa od ucha k uchu.
Mária na ňu skúmavo pozrela, no nepovedala nič, len nadšene tlieskala.
„Prečo by som nebola objektívna?“ spýtala sa, keď potlesk ustal, amatérski herci pomaly opustili javisko a ľudia v hľadisku sa tiež zberali na odchod. „Nie som síce divadelný kritik, ale azda môžem zhodnotiť, či sa mi to páčilo, alebo nie,“ poznamenala trochu urazene.
„Áno, ale nie som si istá, či si stíhala sledovať aj hru, keď si mala ustavične oči nalepené na toho modrookého fešáka, ktorý hral Jožka Púčika.“
„Na to, že je ochotník, bol veľmi presvedčivý.“
„Nezdalo sa mi, že je to práve jeho dramatické umenie, čo ťa tak očarilo,“ neprestávala ju podpichovať Helena.
Mária sa zapýrila. „Aj dramatické umenie,“ priznala.
„Uznávam, je to celkom pekný muž.“ Snažila sa, aby to nevyznelo príliš nadšene a aby bolo v jej prejave dostatok ľahostajnosti.
„Neviem, či by mala zasnúbená žena hodnotiť mužov,“ vychutnávala si Helena priateľkine rozpaky.
„Nie som zasnúbená,“ pripomenula jej priateľka.
„Takmer zasnúbená,“ uškrnula sa Helena. „A nehrajme sa so slovíčkami, dobre vieš, že je to len otázka času.“
„Hela!“ Mária si nahnevane založila ruky v bok. „Najprv sa snažíš dotlačiť ma do priznania, že som na Jožkovi Púčikovi obdivovala niečo viac ako výborné stvárnenie hlavnej postavy, a potom mi vmetieš do tváre, že zasnúbené ženy sa nesmú vyjadriť o inom mužovi, že je pekný! Napokon, ešte nemám snúbenca.“
Helena sa rozosmiala, pobavená vlastnou prešibanosťou a tiež tým, ako málo stačilo, aby Mária začala obhajovať samu seba. „Uznávam, že je naozaj fešák,“ smiala sa bez ostychu.
„Má taký… taký dramatický pohľad. Vedela by som sa mu dívať hlboko do očí,“ dodala zasnívane.
„Kto je to vlastne?“ vyzvedala Mária.
„Slečna Skorozasnúbená!“ karhavo pozrela na ňu priateľka.
„Mala by si ho vypustiť zo skoro zadanej hlavy.“
Mária zagúľala očami, mávla rukou a pobrala sa na odchod.
„Volá sa Jano a s otcom majú celkom úspešnú obuvnícku dielňu tu na ulici,“ dobehla ju Helena a zavesila sa do priateľky.
„Hm…“ Mária sa tvárila nezaujato, ale stále nemohla vypudiť z mysle uhrančivý pohľad mladého herca ochotníckeho súboru.
„Ja len… ak by si potrebovala niečo opraviť na topánkach,“ štuchla do nej priateľka, chichotajúc sa do dlane.
„Hela, naozaj už prestaň. Som zadaná!“ bránila sa Mária, no jej hlas neznel presvedčivo ani nadšene.