Bryony Gordonová pracovala štrnásť rokov pre noviny Telegraph. Za ten čas sa stala jednou z najobľúbenejších autoriek. Jej stĺpček Ako žije druhá polovica, vydávaný v lifestylovom magazíne Stella patriacemu pod Sunday Telegraph, si získal armádu fanúšikov. Tí vyše štyroch rokov sledovali jej cestu od slobodnej kočky po – konečne! – starostlivú maminu.
A teraz je tu jej kniha Spoveď slobodnej zúfalky.
Ako prežiť svadobnú sezónu? Ako si nájsť skutočnú lásku? A čo nechcete počuť, keď ste single?
Príbeh Bryony výstižne nazvaný Spoveď slobodnej zúfalky vás pobaví a rozosmeje. Bryony si totiž predstavovala život po dvadsiatke ako jednu nekončiacu sa párty. Snívala o kreatívnej a dobre platenej práci, štýlovom byte a superúžasnom priateľovi. Realita ju však nakopala rovno do zadku.
Z jej stĺpčeka v novinách Telegraph sa stal zápisník jej každodenných prešľapov, bývala v samých ošumelých kuticiach a za svoj najvážnejší vzťah celého desaťročia považuje ten s nikotínom.
Bez cenzúry opisuje, ako balila chlapov na klinike pohlavne prenosných chorôb, zadlžovala sa, aby mala na víno a zemiakové lupienky, a aký je to pocit, keď sa z muža vašich snov vykľuje známosť na jednu noc, ktorá vám ráno podá cudzie, o číslo menšie nohavičky.
Bryonin nádherne trápny príbeh Spoveď slobodnej zúfalky má šťastný koniec, nebojte sa. Je to povinné čítanie pre všetky idealistky, ktorým najlepšie roky mladosti zďaleka nepriniesli to, čo očakávali.
„Pravdivé a nečakane dojímavé. Skoro ako reštart Bridget Jonesovej.“
Elle
Bryony má 33 rokov a žije v Južnom Londýne so svojou dcérkou Edie a s manželom, ekonomickým korešpondentom. Nikdy si nemyslela, že uvidí tú predchádzajúcu vetu čiernu na bielom.
Začítajte sa do novinky Spoveď slobodnej zúfalky:
Začalo sa to, ako to už býva, bozkom.
Vždy sa to začína bozkom.
Nikdy sa to predsa nezačína piatimi veľkými pivami, tromi tequilami a chytaním za zadok, však? To neznie dosť romanticky. Ani by z toho nebol dobrý prípitok na vašej imaginárnej svadbe, alebo príbeh pre vaše budúce vnúčatá. „Jedného krásneho večera bol starký so starkou na šrot v krčme v Soho, keď sa rozhodli pokračovať v pochybnom pajzli kdesi na konci tmavej uličky, za dverami s grafitmi, dole v podzemí, kde boli piliny na zemi a boh nás ochraňuj, ak by niekto pustil na zem neuhasenú cigaretu – a tancovali spolu na pivom obliatom parkete na hity Justina Timberlaka a Beyoncé.“
Musím sa dať dokopy. Nejako som sa dala uniesť.
Začalo sa to teda bozkom v tom pochybnom pajzli, kým sa z reprákov ozývalo Crazy in Love – Šialene zaľúbená. To bolo, samozrejme, znamenie. Znamenie, že my dvaja budeme navždy spolu. Že budeme ako britský Jay-Z a Beyoncé. Na rozdiel od Beyoncé som však nemala úžasné telo, ani som nevedela natriasať zadočkom. Ten môj bol síce tiež okrúhly, ale nie okrúhly na zahryznutie. O natriasací twerk som sa pokúsila raz – doma a pripitučká – a vyzerala som, akoby som zo seba striasala dáku chorobu.
To bolo teraz jedno. Bozkávala som sa s Joshom. S úžasným, krásnym Joshom s tmavými vlasmi a zelenými očami. S Joshom v obleku! Kravatu si strčil do vrecka (kde si predstavujem drahé pero a vizitky) a rozopol si vrchné gombíky na košeli, ktoré odhalili kúsok jeho mužnej hrude.
Študoval na Oxforde aj Princetone a teraz mieril na ministerstvo zahraničných vecí. Netušila som, čo tam robil. Možno len admina alebo stážistu, ale pokojne si predstavujem, že ho najali ako mladý talent a mieri priamo do diplomatických služieb. Už vidím náš spoločný život – cestujeme po svete, bývame na najlepších ambasádach, ja servírujem čaj v záhrade alebo kokteily pri bazéne. Spoločný manželský život začneme v Afrike, naše deti budú šantiť po savane a preháňať sa so slonmi. Presťahujeme sa do Singapuru, alebo Bangkoku alebo Hongkongu – alebo iného horúceho a vlhkého mesta. Odskočíme si do Washingtonu, kde si budeme tykať s prezidentom a naše deti (teraz už trojjazyčné) sa budú kamošiť a sľúbia si, že si budú písať, keď nakoniec zakotvíme v Londýne v krásnom bielom dome v Notting Hille (cez týždeň) a na domčeku v Cotswolds (cez víkendy).
„Máš chuť na sex?“ funel mi Josh do ucha a odfúkol môj vysnívaný svet. Uznávam, nebol to veľmi romantický návrh, ale v tej chvíli znel naozaj lákavo. A tak som spolu s Jay-Zetom zahlásila: „ÁNO!“
Pravda bola, že som vyslovene nemala chuť na sex. Bola by som rada, keby som bola z tých, ktoré majú chuť len tak na sex. Byť divoká a bláznivá a hojdať sa na lustri. (Hojdal sa vôbec niekto na lustri? Človek musí mať poruke rebrík, aby dočiahol tak vysoko, a to si priamo odporuje so spontánnym vyskočením na luster.) Zase som odbočila.
Nemala som chuť na sex, ale skôr túliť sa. S týmto mužom som chcela stráviť zvyšok svojho života. A pretiahnuť ho náramne zvyšovalo moje šance stráviť ten život s ním, hoci ma vychovali, aby som robila presný opak. Ale s Joshom to bude iné. Pretiahne ma raz a potom bude chcieť zase a zase, až sa presúložíme do šťastného manželstva. Alebo aspoň vzťahu, ktorým si vyplním tie zradné roky po dvadsiatke.
„Áno, mám chuť na sex!“ zopakovala som.
Josh sa na mňa usmial a chytil ma za ruku. Potom mi strčil jazyk až do hrdla, a už to išlo. S odstupom času si uvedomujem, že sa nebozkával nijako dobre. Išiel po zuboch. Olizoval mi sklovinu ako veľká ľudská zubná kefka, ktorá odstráni o päťdesiatdva percent viac povlaku a dosiahne aj na miesta, kam sa obyčajné kefky nedostanú. Nebolo to však obzvlášť úžasné. Ale keď som otvorila oči a zbadala jeho sústredený pohľad, s ľútosťou som si uvedomila, že on si myslí, že JE úžasný ̶ že tá jeho patentovaná zubná prehliadka je terno. V tej chvíli mi to bolo jedno. Na bozkávaní sa dá popracovať, nie? Rozhodla som sa, že kamoškám poviem, že sa bozkáva najlepšie na svete. Ak presvedčím ostatných, že som sexuchtivá zvodkyňa, možno tomu uverím aj sama.
„Poďme ku mne,“ ozval sa Josh náhle.
K Joshovi sme sa doviezli ilegálnym taxíkom (ďalší skvelý detail pre vnúčatá), presne takým, pred ktorým varujú plagáty na zastávkach – nasadnite do ilegálneho taxíka a už možno nevysadnete živé a zdravé. Lenže po istej dávke alkoholu vás legálne taxíky odmietnu vziať alebo sa rovno tvária, že vás nevidia. Rozhodne nechcú, aby ste im ovracali celé auto, alebo aby vás vozili dookola po meste, kým si spomeniete, kde to vlastne bývate. No a ilegálnym taxikárom je to jedno. Môžete si vzadu vracať, koľko vládzete, lebo auto nie je ich a viac ich trápi neplatná STK alebo rovno licencia. Navyše vás radi povozia, kým si spomeniete na adresu, keďže to znamená viac prachov pre nich. Ak náhodou nemáte dosť prachov, len vám pohrozia vyvraždením rodiny a vykopnú vás.
Takže tak sme si sedeli v tom ilegálnom taxíku smrdiacom po grcke, ktorý síce nemal pásy, ale zato sme vzadu mohli piť a fajčiť. To by nám normálny taxikár teda nedovolil. Okrem trochu obliatych sedadiel sme došli v poriadku.
Josh býval vo Fulhame ̶ ako každý správny muž v obleku. Na to tu je zákon. Hoci to boli len štyri míle, taxikár si vypýtal päťdesiat libier. Samozrejme, že sme nemali padíka. Dali sme dokopy dvadsať libier a štyridsať dolárov z Joshových amerických študentských čias.
„To je za tie obliate sedačky,“ vysvetľoval taxikár.
„Musíme skočiť do bankomatu. Najbližší je tu za rohom pri benzínke,“ vravel mu Josh.
„No to bude ďalších desať!“ ozval sa taxikár bez váhania. Vo svete nelegálnych taxíkov bolo celkom normálne nahodiť si desíka za tridsať sekúnd jazdy. Na to, aby sme protestovali, sme boli až príliš opití a príliš nedočkaví. Šesťdesiat libier a hotovo. Pre mňa to bola len malá cena za spoločný život a cestu okolo sveta so vzhľadným diplomatom.
Mierili sme po schodoch do jeho bytu na najvyššom poschodí. Prechádzali sme cez kuchyňu, kde Josh vybral niečo z chladničky (šampanské?) a hneď ma ťahal po ďalších schodoch do podkrovnej spálne. Všetko mal ladené v krémových a hnedých farbách. Na poličke mal len štyri knihy – chlapský román od Tonyho Parsona, biografiu komika Billa Hicksa, sprievodcu Mexikom a školský slovník. Na ostatných poličkách boli vystavené certifikáty a ocenenia zo školy, ktoré potvrdzovali jeho výnimočný športový talent na akomkoľvek povrchu – futbalový aj rugby trávnik, bežecká dráha, bazén. Mal dvadsaťšesť rokov a stále žil zo svojej mladíckej slávy. Mal dvadsaťšesť a iba štyri knihy. Už vtedy som sa mala otočiť a odísť.
Zvalili sme sa na posteľ a bozkávali sa. Obzerala som sa po tej fľaši šampusu, čo doniesol, no nikde som ju nevidela. Divné. Začal si ma rozbaľovať ako darček. Bola som nervózna a neskúsená, ako by to bolo po prvý raz. Doteraz som mala sex presne s dvoma mužmi: prvý bol sedemnásťročný chalan, ktorý ma zbavil panenstva u nich v obývačke, kým jeho rodičia boli kdesi mimo, a z telky nám hral otvárací ceremoniál olympijských hier (tuším Atlanta, 1996). Druhý bol môj stály priateľ, s ktorým som sa vyspala, až keď som si bola istá, že ho naozaj ľúbim. A hoci si viem úplne jasne predstaviť, že aj Josha by som vedela naozaj ľúbiť, nie som si taká istá, že on bol na tom rovnako. Alebo či sa mu aspoň páčili moje kozy.
Kde bolo to šampanské? Chcela som na to ísť pomaly a popíjať pri tom bublinky. No zatiaľ mi neponúkol ani vodu. Čo je to za človeka, čo si pozve domov návštevu a ani len pohár vody jej neponúkne? Kdesi hlboko mi napadlo, že som si Joshom nie celkom istá, ale tieto myšlienky som hneď zrušila a ďalej som si navrávala, že toto je ON, otec mojich detí…
„Myslím, že by sme si mali dať toto,“ dýchol mi Josh do tváre. Čo asi teraz prezrádzal môj výraz? Rozhodne som chcela, aby vravel „vrrrr“, ale bojím sa, že som vyzerala skôr na „brrrr“. Čo sme si to akože mali dať? Ľad na vychladenie šampáňa? Alebo handru na utretie výbuchu po bublinkách? Už mi naozaj dochádzali nápady. Kondóm?
Ale Josh mal rozhodne iný nápad. Nápad ako z fetišistickej príručky. Pretože Josh mi nechcel naliať šampanské. Ani nemal záujem o bezpečný sex. Čo si chcel Josh dať, bola kocka masla.
Áno, čítate správne. Maslo. So slanou príchuťou pre jeho väčšie potešenie.
Víťazoslávne ho držal nad hlavou ako nejakú trofej a slastne si ho obzeral. Zdá sa, že po tom masle túžil viac ako po mne. „Fakt to s tým pekne kĺže,“ vravel a odrazu vyzeral menej ako sakáč z Oxfordu a viac ako trápny chlapec z intráku, „je to s ním také…,“ bála som sa, že sa spraví hneď tu a teraz, „príjemné.“
Hrozné bolo, že ani toto ma úplne neodradilo. Nezdvihla som sa a nezutekala do noci hľadať ten ovracaný taxík. Najhoršie nebolo, že chcel použiť raňajky ako lubrikant, že chcel natrieť moju vagínu ako hrianku a privodiť mi nejaké vyrážky alebo inú chrumkavú chorobu, ktorú by som trápne vysvetľovala doktorovi. Najhoršie bolo, že som si tú svoju vysnívanú budúcnosť s ním nechcela dať vziať a namiesto rázneho odmietnutia som hľadala výhovorky.
„No vieš, strašne rada by som do toho šla, ale mám intoleranciu na laktózu,“ vymýšľala som si za pochodu. Josh vyvalil oči.
„Som alergická na mlieko. Celá hneď opuchnem,“ a pre lepšiu ilustráciu som si nafúkla líca. „Nikdy som si neužila krémové zákusky alebo mliečnu čokoládu. Vieš si to predstaviť? Hrozné. Ak máš nejaký sójový margarín, tak to by sme mohli, ale inak masielko je nono.“
Prečo som nemala odvahu povedať na rovinu, že nechcem mať genitálie natreté maslom? Prečo som splietala o mliečnych náhradách? Jasné, že som nemala alergiu – zdá sa, že ani na mužov so zvláštnymi sexuálnymi chúťkami. Ak by som bola alergická na pečivo a mlieko, nemala by som sedemdesiat kíl a ľudia by nevraveli, že som korpulentná, alebo ako od Rubensa. Akoby to bol kompliment. Asi si mysleli, že mi tuk udrel na mozog a nepochopím, že to je len pekne zabalená urážka.
Grrrrr. Môj život!
„To je škoda,“ odpovedal Josh. Zrazu opadlo celé jeho nadšenie a vyzeral nejaký ospalý. Panika! Namiesto toho, aby som si pobrala svoje veci a vypadla s akou-takou dôstojnosťou, snažila som sa zachrániť nemaslový sex.
„Ale aj tak by sme mohli, vieš…“ pokúsila som sa na neho žmurknúť, no vyzeralo to skôr ako tik v oku. Preplazila som sa cez posteľ a začala som ho bozkávať. Reč jeho tela prezrádzala, že je podráždený, sklamaný a zničený. Keď sa na mňa zvalil, uvedomila som si, že mal so mnou sex len zo slušnosti, a zdá sa, že si myslel, že mi vlastne robí láskavosť. Hneď ako bol s tou láskavosťou hotový, otočil sa nabok a zaspal. Bez akéhokoľvek mojkania alebo požiadania o ruku.
Minimálne hodinu som len tak ležala a stále snívala o maznaní alebo ponuke na sobáš. A potom som ležala a rozmýšľala, čo to so mnou je. Prečo som si hneď nepomyslela: „Uf, tento týpek by mal byť niekde nahlásený ako úchyl.“ Prečo sa mi aj po tom všetkom stále páči? Bola som vzdelaná, dokopala som svoj nesexi zadok k samým áčkam, a tak celkovo som bola rozumná ľudská bytosť. A predsa. A predsa a predsa a predsa… Tento maslový kráľ si myslel, že som dutá ako bambus.
Celú noc som nevedela zaspať. Josh mal veľké letisko, ale rozťahoval sa skoro na celej posteli a mne nechal len malý kúsok, na ktorom som sa krčila. Udivilo ma, ako ešte aj v spánku dokáže byť arogantný. A ja som ho stále chcela. Až oveľa neskôr som si uvedomila, že toto moje pošahané správanie nebola len jednorazovka, ale že taká som jednoducho bola. V momente, keď ma niekto odmietne, nepoviem si: „Kašlem aj ja na teba.“ Nie, nie. Namiesto toho sa splaším, že som niečo pokazila, a zo všetkých síl sa to snažím napraviť a získať ho späť, čím toho človeka ešte viac znechutím.
„Určite to je nejaká psycho choroba,“ vravela som svojej kamoške Chloe. „No jasné, že je,“ bez váhania odpovedala Chloe, „volá sa to zúfalstvo.“
Možno som bola zúfalá. Ale práve vtedy som s tým nemohla nič robiť. Tak som tam len tak ležala, snažila sa zmestiť na ten kúsok postele, ktorý mi zostal, a pozerala do plafónu. Aj keby som mala celú polku postele, alebo hoci len štvrtinu, nemohla by som zaspať. Bola som príliš napätá a nervózna z toho, čo by sa mohlo stať, ak by som si dovolila normálne si pospať. Napríklad by mi mohol ujsť poriadny prd a zobudiť ho. A keď sme pri tom, čo ak budem musieť ísť ráno na veľkú? Tu uňho nemôžem ísť. Aj keď je to prirodzená biologická potreba, stále si veľa mladých mužov myslí, že ženy to jednoducho nerobia. Čo si akože myslia? Možno, že máme dizajnové vrecúško ako vývod. Alebo máme črevá z jemných trblietok, ktoré rozkladajú všetok odpad a nepotrebujeme sa vysrať? Na čo asi potom máme tie zadky? Možno si myslia, že nám ich Boh dal, keby sme sa náhodou rozhodli pre kariéru v pornografii a prišli by vhod, ak by režisér navrhol, že nás treba naložiť odzadu. To teda nie, fakt nie! Ženy chodia na veľkú rovnako ako chlapi, a predsa tu panuje nejaká všeobecná dohoda, že o tom nebudeme hovoriť. Pre mňa to teraz znamenalo, že to budem musieť držať až domov. Alebo ak nebodaj bude chcieť sexovať aj ráno, budem musieť utekať rovno do práce, kde sa zavriem v nádherne odhlučnenej kabínke pre vozíčkarov.
Ó bože, teraz som naozaj musela ísť na záchod. A ani som netušila, kde tam je záchod. Ak si nebudem dávať pozor, tak to pustím rovno v posteli a to už naozaj spolu do toho Washingtonu nepôjdeme. Tiež by som sa celkom rada napila. V ústach som mala suchšie ako na púšti Gobi. Stavím sa, že Josh určite bol v Gobi a prešiel ju celú pešo krížom. Určite tu mal k tomu aj nejaký diplom, ktorý by potvrdil jeho skvelý výkon. Ale čo som to vlastne chcela? Jasné, nájsť záchod, aby som odľahčila mechúr a zahnala smäd vodou z kohútika. Kým tam budem, môžem si doladiť mejkap, nech vyzerám aspoň trocha k svetu, keď sa ráno zobudí.
Snažila som sa odplichtiť z postele, aby som ho nezobudila. V tme som nahmatala kabelku, schmatla ju a zamierila som k dverám. Nepamätala som si, že by tie schody boli až také strmé. Pomaly som schádzala dole a dávala si pozor, aby som nespadla – Ježiš, to by bola hanba, keby som si teraz zlomila nohu, hlavne, keď mi treba tak hrozne na záchod, a obzvlášť keď som nahá, tak ako ma pánboh stvoril. Otvorila som dvere, za ktorými, ako som dúfala, bola kúpeľňa. Na prvý raz som síce nenašla kúpeľňu, ale zato Joshovho spolubývajúceho. Bol oslepený žiarou zo svojho notebooku, ktorý zavrel hneď, ako ma zbadal.
„Doriti!“ skríkla som s vedomím, že som zobudila asi komplet celú ulicu. Až potom som si uvedomila, že by som mala použiť dvere a kabelku, aby som aspoň čo-to zo svojej nahoty zakryla. „Doriti, sakra! Prepáč, nie som zlodej, prisahám!“
Chalan sa začal rehotať: „To je dobré! Väčšina zlodejov sa snaží komplet zamaskovať, aby ich nikto nevedel identifikovať. Ale ty, no, poviem to takto: pri identifikácii by som ťa spoznal. Tipujem, že si s Joshom.“
Pokúsila som sa o úsmev. Ide to ťažko, keď ste úplne obnažená a spolubývajúci chlapíka, o ktorom dúfate, že si ho zoberiete, reaguje až príliš pokojne na nahú ženu v jeho izbe, akoby sa to tu stávalo úplne bežne.
„Ak hľadáš vécko, sú to prvé dvere napravo,“ dodal.
V kúpeľni som obdivovala Joshovu zbierku krémov a kozmetických prípravkov. Musela som priznať, že mal toho viac ako väčšina žien. Vybavila som malú potrebu, umyla som si zuby prstom namiesto kefky, napila sa trochu vody a natrela som sa Joshovým hydratačným krémom od Clarins. Dala som si novú vrstvu mejkapu, maskary aj rúžu. Smiešne, ja viem. Bola som totálne beznádejne smiešna. Pozrela som sa na mobil, ktorý hlásil, že je 3.21 v noci. Vrátila som sa späť do postele a bezúspešne sa pokúšala oddýchnuť si. Sama s vlastnými myšlienkami som si predstavovala, čo by sa ešte mohlo pokaziť, ak by som zaspala. Mohla by som chrápať, alebo by som mohla rozprávať zo sna a prezradiť mu, že sa mi NAOZAJ páči. Nie, nemohla som zaspať. Namiesto toho som čakala, kým sa rozvidní, a striedavo pozerala na Joshovu hlavu alebo do strešného okna. Ale Josh tvrdo spal, aj keď vyšlo slnko. Ako mohol takto pokojne spať muž, ktorý sa práve pokúsil použiť maslo ako ľúbostnú pomôcku? Začala som uvažovať, čo sa stane, keď, ak vôbec, sa Josh zobudí. Objíme ma ospalo a povie mi, aká nádherná noc to bola? Pobozká ma na čelo (vždy som si predstavovala, že sa páry po sexovaní pobozkajú na čelo) a poláska moje sexi neupravené vlasy? Chvíľu som sa pohrávala s myšlienkou jemne mu prejsť nohou po lýtku. Možno by som mala urobiť prvý krok a začať mu hladiť chrbát. To radšej nie, to by bolo príliš smelé (obávať sa prílišnej smelosti pri mužovi, ktorý sa ma pokúšal len pred pár hodinami ponatierať maslom, je irónia, ktorá mi vtedy nedošla). Keď sa nakoniec zobudil, ani sa ma nedotkol. Tak ja som sa odhalila pred jeho spolubývajúcim, obetovala nočný spánok z obáv, či sa mu budem páčiť aj ráno, a on ma neobjíme ani len zo slušnosti. Bola som úplne zdrvená. Začínalo mi byť fyzicky zle z vlastnej hlúposti, hoci to mohlo byť aj z tej opice.
Predstierala som, že som sa práve zobudila z hlbokého spánku, pretrela som si oči a teatrálne naťahovala ruky. Josh vyskočil z postele a zahlásil, že mešká do práce. Jeho tón naznačoval, že ma z toho obviňuje, a že včera mi tú zubnú prehliadku urobil len preto, aby som bola ráno jeho živým budíkom. Stačilo povedať a bola by som ho zobudila už dávno. Pobehoval po izbe a veľavýznamne vzdychal, akoby mu to, že ma vzal včera k sebe a pretiahol ma, narobilo tieto nepríjemnosti.
Bez toho, aby sa na mňa čo i len pozrel, začal po mne hádzať moje šaty. Rifle, podprsenku, tielko – oblečenie, ktoré som si včera starostlivo vybrala, aby som pôsobila nenúteným sexi dojmom, a ktoré teraz smrdelo od špakov a včerajšieho piva.
A potom po mne strelil ružové hodvábne nohavičky, ktoré mi pristali v lone štítkom Agent Provocateur nahor, a mimochodom poznamenal, že sú veľmi pekné. Uvedomila som si, že je to jediný kompliment, odkedy sa zobudil, no čo je horšie, ani ten sa nerátal, pretože tie gaťky neboli moje. Nepochybne, tie ružové, hodvábne, sexi nohavičky veľkosti osem boli skutočne krásne. Boli všetkým tým spomenutým, len nie mojou bielizňou! Toto bol môj prvý sex na jednu noc. A to boli nesprávne nohavičky!