Sprevádzačka
Motýľ 2011
Som ako milióny ostatných dievčat v mojom veku. Teda, vždy som si to myslela. Až do dňa, keď som spoznala svoje poslanie.
Počujem volania slabých, dotýkam sa obnažených duší a pomáham… zomrieť.
Som sprevádzačka, a pritom jedna z vás. Obyčajná, ustráchaná a
zaľúbená do toho najlepšieho človeka na svete.
Tajomný príbeh študentky, ktorá po prekonaní ťažkej virózy začne počuť volania mŕtvych. Zo začiatku je vystrašená, obáva sa, či netrpí psychickou poruchou, no keď spoznáva Daniela, zisťuje, že všetko môže byť úplne inak, ako našepkáva rozum.
Osud ju pripraví o priateľku, zavedie do kláštora hlboko v tmavých lesoch, postaví zoči-voči smrti a dá jej na vlastnej koži pocítiť, ako chutí bezmocnosť. Sprevádzačka je kniha plná mystiky, napätia, hľadaní vlastnej podstaty a lásky.
Nemôžeš spasiť svet, ani zachrániť ľudí pred ich osudom. Tvojím poslaním je len pomôcť, aby sa necítili opustení a stratení v hlbokej beznádeji.
Prečítajte si úryvok 🙂
Popoludnie som mienila stráviť v knižnici. Obloha sa opäť zatiahla a jej kalnosť dávala tušiť ďalší poriadny lejak, tak mi nápad s knižnicou pripadal ako dobrý.
Neznášala som jeseň. Ten príšerný nedostatok slnečných lúčov, dlhé večery a krátke dni, prekážalo mi šero, ponuré usmoklené počasie, a zo všetkého najviac mi vadilo skoré stmievanie. Nenávidela som ho. Človek má pocit, akoby žil len zo zotrvačnosti a jediným ťahadlom je predstava ďalekej krásnej rodiacej sa jari.
Často ma v tomto období prepadáva melanchólia a návaly depresie.
S rukami vo vreckách a bundou zapnutou až tesne pod krk som kráčala vydláždeným námestím. Bolo takmer prázdne. Z terás kaviarni zmizli stoličky so stolmi a ľudia sa radšej uchýlili do tepla interiéru, bezdomovci pobrali svoje igelitky a presunuli sa od suchej fontány bohviekam… len sivé holuby akosi lenivo zlietali k podstavcu Trojičky a zobali kdejakú otrusinku.
Krátko som sa pri nich pristavila a venovala im minútku svojej pozornosti.
Keď mi však na nos dopadla prvá kvapka, urýchlene som zamierila do knižnice. Nemala som chuť zmoknúť. Dnes teda nie.
Zadychčane som vletela do masívnych dverí a ofŕkala zo seba dažďovú vodu.
„Kruci,“ zaborila som prsty do dlhých vlasov a niekoľkokrát nimi poriadne zatriasla. „Posrané počasie.“
Za širokým mramorovým schodiskom, ktoré sa mierne stáčalo doprava, bola knižnica. Vybehla som hore a zhlboka sa nadýchla teplej vône kníh, ktorá ma okamžite ovanula. Ihneď vo mne evokovala predstavu hlbokého kresla, príbehu chúliaceho sa v mojich dlaniach v podobe príjemne šušťavého papiera v ošúchanej väzbe; a tepla šíriaceho sa zo starého liatinového radiátora.
V ten deň som nutne potrebovala rozptýlenie. Bezodkladne som musela aspoň na pár hodín vypnúť, nemyslieť, neuvažovať, nehľadať vysvetlenia, či príčiny… jednoducho vnímať len čierne písmenká na bielom podklade.
Knihovníčke som podala svoj preukaz, z police vytiahla obľúbený príbeh o Hydenovi Reesovi, ktorý som čítala už minimálne päťkrát a snažila sa zahĺbiť do deja.
Písmenká mi však poskakovali pred očami. Pokúšala som sa ich vnímať, prepustiť k sebe, ale nešlo to.
A ak ma nedokázal rozptýliť až ani starý dobrý Hyden, neostávalo mi nič iné, ako vstať, knihu vrátiť na pôvodné miesto, zabočiť o niekoľko regálových uličiek ďalej a hľadať niečo „aktuálne“.
Niečo o zvláštnych znameniach, čudných postavách, strachu, náhlom chlade, úzkosti. Niečo možno uletené a nereálne, avšak čo aspoň zaujme moju rotujúcu myseľ.
Začala som námatkovo vyťahovať knihy zo sekcie venovanej tejto oblasti.
„Démonológia.“
„Kniha duchov.“
„Stretnutia tretieho druhu.“
„Život po živote.“
„Angelológia.“
„Okultizmus“
„Stretol som mimozemšťana.“
V rukách sa mi kopilo celkom pekné množstvo publikácií.
Vrátila som sa nazad do čitárne, usadila sa do kresla a začala postupne listovať.
Anjelov som zavrhla ako prvých. Démonov a „priateľov z Marsu“ taktiež. Podľa knihy mali totiž vyzerať úplne inak.
Neskôr prišli na rad duchovia zosnulých. Pri tejto možnosti som sa pristavila dlhšie…
