Adriana Krištofíková písala poviedky a novely už na strednej škole. Keďže žila v Londýne s manželom, ktorý tam reprezentoval Slovensko, napísala príbeh Klaudie, ktorá sa svojrázne prebíja životom v britskej metropole. Vznikla kniha Život (nie) je román. Nasledovali knižky Keď utiecť, tak s tebou, či Ako chutí voda. V časopise Emma jej vyšla knižka Nočný chat a ranný fresh, no a teraz je tu novinka Srdce má vlastnú hlavu, v ktorej rozohráva záhadný príbeh Lívie a Niny.
„Nina,“ šepol otec, „bojíme sa o teba. Si veľmi mladá a neskúsená. Prečo nás chceš opustiť a odísť tak strašne ďaleko? Rodina má predsa zostať pokope a pomáhať si. My sme tvoja rodina, či chceš alebo nechceš! Čo ti tu teda chýba?“ pozrel sa na ňu prosebným pohľadom a načiahol sa za jej rukou. Nina stála ako kus ľadu a civela do okna. Nadýchla sa a chcela odpovedať, ale zrazu sa jej do očí nahrnuli slzy. Nemôže. Nepochopili by to. Žijú, ako vedia. Tak čo jej tu doma, medzi najbližšími, môže chýbať? Žeby všetko?
Niekedy môže útek z domu spustiť lavínu nepredvídateľných udalostí a sny o ružovej budúcnosti sa zmenia na prežívanie. A niekedy treba odísť ďaleko, aby sme zistili, že jediné, z čoho máme strach, je strach sám.
Jednoducho, srdce má naozaj vlastnú hlavu a nedá si rozkazovať. Preto je dôležité načúvať mu a nechať sa viesť tým správnym smerom…
Príbeh Niny a Lívie sa odohráva vo Veľkej Británii, Rusku, Lotyšsku a na Ukrajine.
Spája ich neľahký osud „sťahovavých vtákov“, zložité vzťahy s mužmi, tajomstvá a šokujúce odhalenia, odlúčenie od detí, smútok za domovom, ale aj odvaha nových začiatkov. Na kľukatej ceste za naplnením vlastných túžob napokon obidve dospejú k poznaniu, že šťastie nie je o mieste na mape a domov je všade tam, kde máme srdce.
Začínam šípiť, že tu niečo nesedí. Žila som doteraz v tme a sladkej nevedomosti? Čím menej vieš, tým je to pre teba lepšie. Takto neraz Andy žartoval, keď som ho zasypala otázkami o jeho práci. Potom ma objal a krúžil so mnou po izbe v rytme valčíka, svet sa krútil a ja som už nechcela nič viac. Hlúpa, naivná a zasnená, obklopená dostatkom všetkého, čo si môže žena priať. Alebo som bola príliš pohodlná, aby som prenikla hlbšie do jadra veci, k Andymu, do jeho sveta? Prijala som ho s jeho anglickou mentalitou a naučila som sa byť taká aj k vlastným deťom: povrchná. Radšej sa nepýtaj, svet sa predsa tak krásne krúti…
Keď som začula pred hodinou Sorbonovo čudné kňučanie, nasledované tichým šramotom na dvore, srdce mi začalo biť o čosi rýchlejšie. Ležala som v posteli, v tmavej izbe, po uši prikrytá hrubým paplónom a s hrôzou som si uvedomila, že počujem kroky. Tiché a opatrné, aby sa nikto nezobudil.
Začítajte sa do väčšieho úryvku z knihy Adriany Krištofíkovej Srdce má vlastnú hlavu:
Svet podľa Niny: Nedostatkový tovar
Očami pátrala po prázdnych policiach obchodu s potravinami, ako sa honosne nazýval páchnuci priestor desať krát dvadsať metrov. Intenzívny sladkastý zápach čistiacich prostriedkov dôverne poznala, presne taký istý používali aj v internáte. Tam tiež upratovali štýlom, čo je mokré, to je čisté.
Čierny chlieb vypredali už pred dvoma hodinami. S nechuťou si uvedomila, že si bude musieť opäť kúpiť zaváraninovú fľašu varenej pohánky v bravčovej masti. Hoci ju mala rada, v Ivanove ju jedávala príliš často. V spomienkach zaletela k maminým voňavým, aj keď jednoduchým jedlám. Vedela zužitkovať všetko, čo dávala záhrada a dvor plný sliepok a zajacov. Zajačiky… Nine bolo vždy ľúto, keď ich drali z kože, no teraz nedala dopustiť na hrejivý čiernobiely kožúšok, ktorý jej pred odchodom dali ušiť rodičia. Už tretiu zimu ju chránil pred tuhými ruskými mrazmi.
Vyšla z obchodu a hlavu strčila medzi plecia. Októbrový vietor sa pohrával s opadaným lístím na chodníku a snažil sa jej dostať pod vlnenú kockovanú sukňu. Aj Vova, majster z textilky, kde každý deň praxovali, by sa jej pod ňu rád dostal. Odkedy sa ujal ich triedy, neustále po nej hádzal očami. Ona ho však ani náhodou nechcela. Zasmiala sa a zodvihla si golier na krátkom baloniaku. Vova nie je muž s budúcnosťou, nie je muž pre ňu, najkrajšiu učnicu v Ivanove. V jeho očiach videla túžbu a radosť, niekedy ju celkom bavilo provokovať ho a potom nechať tak. No a čo?! Zrkadlo ju denne presviedčalo, že si môže dovoliť pohrávať sa s ním podľa svojich predstáv. Zlaté vlasy, modré oči, jemný profil a vysoká štíhla postava s dlhými nohami a ramenami boli jej hlavné zbrane, ktoré nemali v okolí konkurenciu. Nenahovorila toho veľa, ale vedela sa smiať, až jej po lícach tiekli slzy. Aj kamarátky ju rešpektovali a ona ich ľahko dokázala zmanipulovať. Uvedomila si to krátko po tom, ako sa pred tromi rokmi nasťahovali do izby v modernom internáte vedľa textilky. Keď sa o niečom rozhodovalo, vždy nakoniec urobili tak, ako chcela ona. Nemusela ich do toho nútiť, mala charizmu a dar urobiť záverečnú bodku za ich zbytočnými rečami.
Z izieb sa dalo vyjsť rovno na dlhý spojený balkón a obdivovať panorámu nábrežia, širokej rieky a brezového lesa. V Ivanove sa jej celkom páčilo, v škole sa tiež dalo vydržať a šitie jej išlo veľmi dobre, hoci ho brala ako z núdze cnosť. Bavilo ju vymýšľať modely a hrabať sa v módnych sovietskych časopisoch, čo bolo náplňou školského krúžku šikovných rúk, no sedenia bez pohnutia za rachotiacim strojom v obrovskej hale a nekonečné prišívanie zipsov či žehlenie preštepovaných okrajov jej pripadalo zúfalo únavné a nudné.
„Nina, ideš dnes na večierok do klubu? Je piatok,“ Oľga, oblečená len v spodnej bielizni, si na svojej váľande žehlila bledomodrú blúzku. Na stoličke boli prevesené polyesterové nohavice, ktoré sa tvárili ako džínsy.
Nina si pri dverách vyzula mokasíny a podišla do stredu izby.
„Ahojte, dievčatá! Hádajte, čo budeme mať na večeru?“
„Už zase?“ Káťa vzhliadla od knihy z postele pod oknom a zazívala. Jej by trochu hladovky len pomohlo, pomyslela si Nina. Nechápala, ako môže stále priberať, keď jedia iba samé chleby, smotanu, sem-tam rybu v jedálni na prízemí a pohánku. Podľa nej to boli samé diétne jedlá.
„A čo dnes varila teta Lena v našom úžasnom bufete?“ ironicky zatiahla Nina.
„Pohánku a uhorky, poliate smotanou,“ zasmiala sa Oľga a vypla žehličku.
„Tak vidíš, ty maškrtníčka! Dobrá Nina sa unúvala až do obchodu, aby nakoniec kúpila to isté, len bez uhoriek,“ zasmiala sa aj Nina. „Kde je Naďa?“
Oľga posmutnela. „Išla ku Geňovi. Nina, mala by si jej to po-vedať!“ prosebne na ňu pozrela.
„Prečo ja?“ ohradila sa Nina vykladajúc skromný nákup na svoj pracovný stôl.
„Prečo? Pretože ty vieš, ako správne sformulovať nepríjemné informácie,“ Káťa vstala z postele a obliekla si na pyžamo dlhý teplý župan. Zjavne sa v piatok večer nikam nechystala.
„Vieš čo, intelektuálka? Tak sa mi zdá, že ty by si to zvládla lepšie. Rozhodne máš bohatšiu slovnú zásobu,“ odvrkla Nina.
„Ibaže teba má Naďa najradšej. Od priateľky ľahšie prijme krutú pravdu,“ Oľga si zapla obtiahnuté nohavice. „Čo poviete? Ušila som si ich predvčerom.“
„Krásne štepovanie, ale Burda to nie je. Odkiaľ máš strih? Z Hospodárky?“ zaironizovala Káťa. Nina vedela, že Káťa je nešťastná. Váži viac ako sto kíl a žiarli na všetky obstojné postavy, ktoré si môžu dovoliť nosiť aj iné kúsky ako široké šaty. Našťastie jej veselá Oľga vyplazila jazyk a ešte raz sa zvrtla pred zrkadlom zavesenom na vnútorných dverách skrine.
„Fajn. Tak čo jej mám povedať? Milá Naďa, tvoj Geňa ti zahýba s polovicou fabriky. Ty sa chceš zaňho vydať, on obháňa všetko, čo pred ním neutečie. Prečo? Pretože je celkom pekný – na miestne pomery – a v textilnom mestečku, ako je Ivanovo, pripadá jeden chlap na desať žien,“ odrapkala Nina.
„A tí svinskí chlapi sú si toho vedomí,“ Oľga na ňu vypleštila oči a vystrčila ukazovák.
„Ty buď ticho, Maxim Pavlovič sa okolo teba podozrivo krúti a tebe to zjavne nie je proti srsti,“ vyštekla Káťa.
Oľga sa zapýrila a Nina mlčala. Dobre vedela, ako každej lichotí zriedkavý mužský záujem. Problém bol v tom, že Maxim bol ženatým otcom troch detí.
„To nie je pravda! Maxim mi je ukradnutý!“ Oľga sa im otočila chrbtom.
„Áno? Tak kde si sa potom tak vyparádila? V našom klube tancujú predsa samé dievčatá. Nehovorila si náhodou, že je to z duše odporné, keď sa ťa pri slaďáku dotýkajú ženské ruky?“ vytrvalo útočila Káťa.
Nina na ňu znechutene pozrela a Káťa sa stiahla opäť ku knihe na posteli.
„Oľga, nech je to, ako chce, zabav sa. A daj si pozor,“ objala kamarátku. Oľga potriasla hlavou. „Káťa má pravdu. Celkom ma pobláznil. Ak ma chceš zachrániť, poď so mnou dnes večer do kina. Mám sa s ním stretnúť na Krajnoarmejskej a potom skončiť v byte jeho kamaráta. Lenže ja to takto nechcem!“ Oľge sa vykotúľali z očí slzy.
„Ach, tí slizkí majstri! Že ich to baví!“ Nina pokrútila hlavou. „Vieš čo? Som síce unavená, pretože dnes som osem hodín zošívala sukne, ale pôjdem s tebou. Musíme sa predsa brániť, nie?“
Viezli sa v autobuse večernou hlavnou ulicou provinčného mestečka. Lenivo míňali nízke budovy z červenej tehly, majestátne sochy vojakov Červenej armády a všadeprítomného Lenina v rôznych umeleckých zobrazeniach.
„Nina, aj tak mi nie je jasné, prečo si ešte stále panna,“ povedala z ničoho nič Oľga a začala sa prehrabovať v kabelke.
„Prečo? Čo je na tom čudné?“ odpovedala Nina.
„Veď si predsa krásna, stačilo by ti ukázať prstom a – mohla by si mať aj… riaditeľa fabriky!“ Oľga vytiahla čokoládové cukríky a jeden si vložila do úst.
„Áno? Mohla by som mať možno aj Gorbačova, nie?“ Nina sa rozosmiala a zobrala si ponúkaný cukrík.
„Problém je v tom, že nie je na koho ukázať. Verím, že keď stretnem pravú lásku, budem pripravená.“
„Vždy pripravená?“ zasmiala sa Oľga.
„Navždy pripravená!“ chichotala sa Nina.
„Vieš čo? Naďa sa po skúškach odsťahuje späť domov na Ukrajinu. Nechce si síce pripustiť, že ju Geňa podvádza, ale určite si všimla, ako poškuľuje po iných. Povedala mi, že sa kvôli tomu vráti. Nemôže bez neho žiť,“ povedala Oľga.
„To je krásne. Nebudeme jej to teda hovoriť. Ak si ju zoberie a ona s ním odíde z tohto zapadákova, kde ženy poľujú na mužov ako na škodnú, nech sú šťastní,“ Nina sa zasnene pozrela z okna. Čo bude s ňou? V lete dokončí školu a vie, že už majú pre každú pripravenú pracovnú zmluvu na dobu neurčitú. Chcela by tu zostať a zostarnúť za šijacím strojom? Predstavila si mamu a jej šľachovité ruky, opálenú pokožku jemnú ako zamat, na vnútornej strane ramien…
„Počuj, Oľga. Čo keby sme zmenili vzduch. Myslím, že v lete sa končia naše zlaté časy. Vieš, čo nás čaká potom? Tri zmeny, drina, internát vymeníme za slobodáreň. Aj tá je hneď vedľa fabriky. Zarobíme nejaké drobné, piatky budú utekať ako splašené. Pribudnú nám kilá, vrásky a šedivé vlasy. Možno sa z núdze vydáme za nejakého neuloveného alebo prelietavého rozvedeného majstra.“
„Neblázni! Takto to určite nebude,“ protestovala Oľga.
„Nie, nie, Oľga! Bude to presne takto. A v päťdesiatke sa budeme pýtať, či sa nám oplatilo terigať sa z domu na západ od Moskvy. Už dávno som pochopila, že som mala dávať na zemepise väčší pozor.“
Oľga spozornela. Nina bola jej anjelom strážnym, sestrou, oporou. Aj teraz na ňu pozerala s obdivom, nedbajúc na blížiacu sa zastávku.
„Poď, vystupujeme,“ postavila sa Nina a ťahala ju za sebou. Keď autobus odišiel, pozrela sa priamo do priateľkiných očí.
„Oľga, vedúca, hoci je to krava prvej triedy, mi minule spomenula, že majú družobný závod, v ktorom by mi vedela zohnať po skončení školy miesto. Stavím sa, že ma chce odpratať z Ivanova, pretože jej mužíček na mňa vyvaľuje oči, kedykoľvek vstúpi do našej triedy a začne čmárať na tabuľu tie svoje matematické nezmysly. Múdro rozmýšľa, to sa jej musí nechať.“ Pohli sa z miesta a prešli na druhú stranu ulice. Pred kinom postávali hlúčiky dievčat. Nina preletela pohľadom po dave a pošepkala kamarátke: „Vidíš? Zase samé baby!“
Oľga ju chytila za lakeť: „Myslíš, že by sme mali zdvihnúť kotvy?“ Nina mlčky prikývla.
„A kde je ten závod? Hádam nie na Sibíri? Ak áno, so mnou nerátaj.“
„Nie, čo si! Vedúca mi povedala, aby som o tom nikomu neho-vorila. Ide o prestížne miesto pre privilegované učnice.“
„Šikovné a krásne. Také musia z Ivanova preč. Chápem,“ po-tuteľne sa zachichotala Oľga.
„No, konečne ti to zapína,“ Nina prevrátila oči.
„A kde je to teda?“ Oľgine oči sa zaleskli od vzrušenia.
Nina sa usmiala. Nepôjde teda sama. Ženáča jej vytlčie z hlavy a potom hurá do sveta.
„V Rige, v Lotyšsku. Je tam veľký textilný závod na výrobu spodnej bielizne. A vraj je to raj na zemi. Majú všetko, aj mäso a šunku!“ šepla Nina.
„Čože?“ Oľga zastala a široko sa usmiala: „Za šunku čokoľvek!“
Vošli do haly a zamierili k pokladnici. Depresívnejší film si ani vybrať nemohli. Vlastne – nebolo z čoho vyberať. Leto na Kryme mala byť sentimentálna romanca, kde si milenci dávajú nanajvýš bozk na líce, aj to len vtedy, keď majú narodeniny. Všetko až po svadbe, a tá bude až v druhej časti, ak ju vôbec natočia.
Nina kúpila dva lístky do desiateho radu. Téma nevinného flirtu na sklonku leta jej bola ukradnutá. Obetovala sa pre Oľgu a čaká od nej protislužbu. Musia vypadnúť, inak sa nikdy nedozvie, ako ju môže zmeniť láska.
