Spomínate si na svoje stredoškolské časy? Plné prvých lások a priateľstiev na život a na smrť. Testy a skúšanie, príprava na maturitu, problém s autoritami…
Pohodlne sa usaďte a vráťte sa do týchto čias v príbehu Zvonením sa všetko začína. Autor Marek Zákopčan je sám učiteľ, takže vie, o čom píše: zasvätene, pútavo, s humorom a nadhľadom.
„Môj príbeh sa nesie väčšinou v dobrej nálade. Chcel som vyvolať na tvárach čitateľov úsmev, či už preto, že sami dôverne poznajú niektoré situácie. Alebo si nostalgicky zaspomínajú na svoje študentské časy,“ približuje Marek Zákopčan.
Zvonením sa všetko začína
Život za múrmi strednej školy prebieha podľa vlastných pravidiel.
Mladá profesorka Lívia Smolná nastúpila na nové pracovné miesto a už od prvého dňa čelí skúške trpezlivosti. Nie, študenti ju zatiaľ neničia, stala sa však tŕňom v oku kolegovi v kabinete. Slovenčinára Daniela Riečana dráždi jej nadšenie, pokladá ho za prehnané. Študenti ho síce zbožňujú, ale on si drží profesionálny odstup. Ako dlho potrvá dvom pedagógom, kým zložia zbrane a začnú sa navzájom tolerovať? Podarí sa im to vôbec?
V maturitnom ročníku študuje Líviin brat Marko. S priateľmi zažíva vzostupy aj pády, ale napriek občasným zakopnutiam príbehy každého z nich potvrdzujú známu pravdu, že najkrajšie roky života prežíva človek práve na strednej škole. Marko a jeho najlepší kamarát Lukáš sú miláčikmi dievčat. Mirka je do Marka už dlhšie zamilovaná a ani vo sne by jej nenapadlo, že to bude práve ona, kto mu pomôže zvládnuť náročné rodinné problémy.
Stredná škola stála za to!
Alkoholizmus žien, nedorozumenia, narušené vzťahy, tínedžerské lásky, vynucovanie autority, priateľstvo, význam vzdelania či podceňovanie druhých sú len zlomok tém, ktorým sa Marek Zákopčan venuje v novinke Zvonením sa všetko začína. Vychádza v edícii YOLi vo vydavateľstve Ikar.
Knihe nechýba humor a jeho príslovečný zhovievavý pohľad na študentov, ktorí sú iba o máličko mladší než on.
„Stredná škola je miestom, kde sa stretávajú asi tie najpestrejšie povahy, takže toto je prvý diel novej série Školská odysea. Každý diel predstaví iné zoskupenie postáv s osobitými radosťami a starosťami,“ dodáva Marek Zákopčan.
Marek Zákopčan
Žije a pôsobí v Banskej Bystrici. Učí na strednej škole slovenský jazyk a literatúru. Patrí k našim najmladším a najúspešnejším autorom. Venuje sa aj literárnej kritike a publikačnej činnosti. Vo voľnom čase sleduje seriálovú a filmovú tvorbu a navštevuje divadelné predstavenia, no najradšej má cestovanie.
Doteraz vydal: Mesto tieňov 1 (2008), Mesto tieňov 2 (2008), Zradná vášeň (2008), Nevinní zmätkári (2010), Plamene hriechu (2013), Zachovajte paniku! (2014), Pod horúcim pieskom (2015), Rande naslepo (2017), Buď mojím hriechom (2020).
Začítajte sa do novinky Zvonením sa všetko začína:
V škole si občas pripadám ako v dome hrôzy. Až na to, že rekvizity sú skutočné.
Daniel Riečan
V škole miluj študovanie, vonku študuj milovanie – citát od neznámeho autora vyrezaný na malej drevenej tabuľke visel vedľa dverí kabinetu Daniela Riečana. S druhou časťou sa veľmi nestotožňoval, ale bol to dar od sestry. Tabuľku mu venovala v prvý deň práce v školstve. Mladý profesor nebol sentimentálny, tabuľku si zavesil skôr ako pripomienku, že nesmie poľaviť v rozširovaní vedomostí mladých ľudí. V dnešných časoch na nich číhajú rôzne nástrahy a nie vždy ich vedia rozpoznať.
Otvoril okno a s úľubou sa zahľadel na svoj pracovný stôl. Na hladkú drevenú dosku dopadali slnečné lúče. Nebolo na nej nič okrem stojana na perá a novučičkého učiteľského zápisníka. Vybral z aktovky notebook a zapol ho. Kým čakal na rozbehnutie systému, uvažoval nad novinkami, ktoré sa dozvedel na dopoludňajšej pedagogickej porade. Ako jeden z posledných mohykánov si užíval výhodu vlastného kabinetu, lenže dnes, s príchodom novej kolegyne, sa to malo zmeniť. Vedľajší stôl už päť rokov zíval prázdnotou. Nevedel si predstaviť, že o priestor, ktorého štyri steny okrem hodín a fádnej nástenky nič iné nezdobilo, sa bude deliť s ďalšou, navyše celkom cudzou osobou. Keďže o tom nerozhodoval, musel sa podriadiť.
Magisterku Smolnú predstavila profesorskému zboru riaditeľka. Daniel venoval novej učiteľke iba zbežný pohľad. Po skončení porady sa ihneď odobral do kabinetu, nezdržiaval sa banálnymi rečičkami o tom, ako strávil leto.
Prihlásil sa na webovú stránku školy a vyhľadal si zoznamy žiakov; nasadil si okuliare a pustil sa do vypisovania zápisníka.
Došiel na koniec prvej triedy, keď sa ozvalo slabé zaklopanie a vzápätí v zámke zaštrngotal kľúč. Dvere sa otvorili a na prahu sa zjavila Danielova nová „spolubývajúca“.
„Dobrý deň,“ usmiala sa a nesmelo vstúpila. Dvere nechala pootvorené, akoby potrebovala únikovú cestu. „Som Livka, dnes som nastúpila. Dejepis a etika. Vy ste Daniel Riečan?“
„Menovka na dverách neklame,“ odvetil Daniel stroho a prezrel si jej nevysokú postavu. Tmavé neposlušné kučery mala rozpustené, s ich česaním sa akiste zakaždým natrápila. Tvár mala peknú, súmernú a živé hnedé oči zvedavo sledovali každý detail v pracovni. Podľa pevného postoja a postavy usúdil, že sa venuje športu. Oblečením však trafila celkom vedľa. Pôsobila skôr ako študentka než učiteľka. Hýrila všemožnými farbami, akoby ráno bez rozmyslu navešala na seba všetko, čo jej prišlo pod ruku. Daniel lenivo vstal, aby jej potriasol pravicou.
„Vitajte,“ povedal bez náznaku srdečnosti. Kto sa predstavuje zdrobneninou?
„Predpokladám, že toto je môj stôl,“ dotkla sa drevenej dosky a rozhliadla sa po takmer prázdnych stenách a strohom zariadení. „Asi tu dlho nepracujete, však?“
„Ako to myslíte?“
„No… nemáte tu nič…“ zháčila sa.
„Tieto police budú vaše,“ povedal Daniel ešte stále odmerane.
Kabinet mal obdĺžnikový pôdorys. Pri stene napravo odo dverí stáli pod oknami dva stoly a oproti nim dve skrine. V kúte vedľa nich bolo malé umývadlo a pri dverách po ľavej strane malý stolík a dve kreslá pre hostí. Daniel si obsadil stôl bližšie k oknu. Nová kolegyňa mu vyhovovala z jediného dôvodu – keď niekto zaklope, bude bližšie k dverám, takže otvárať bude ona.
Lívia si sadla za stôl a prebehla po ňom rukami, zrejme si predstavovala, čím všetkým ho zaplní.
„Kde dostanem učebnice?“ opýtala sa.
„V sklade,“ zahundral Daniel a ďalej sa venoval vypisovaniu zoznamov.
„Hm, a ten je kde?“
„Na prízemí, neďaleko telocvične.“
Neušlo mu, ako sa ošíva. Iritovali ho ľudia, čo sa bezcieľne poflakovali. Keď kedysi začínal on, išiel sa potrhať, aby ukázal, čo v ňom je a ako sa teší na prácu.
„Odkiaľ máte zápisník?“ nadhodila Smolná po chvíli. „Aj ten sa fasuje v sklade? Alebo si ho treba kúpiť?“
Zaťal zuby. Čím skôr to žieňa pochopí, že učitelia sú zväčša odkázaní na svojpomocné riešenia, ak chcú niečo mať alebo dosiahnuť, tým lepšie. Už ani nepočítal, koľkokrát si musel sám zadovážiť niektoré pomôcky.
„Učiteľské zápisníky sú u pani zástupkyne pre všeobecno-vzdelávacie predmety.“
„To je tá mladšia blondína?“
„Áno,“ hlesol a dúfal, že vyčerpala všetky otázky.
„Počítač je váš vlastný alebo…?“
V duchu zaúpel, ale nahlas povedal: „Zájdite za technikom a zistite si, či by sa nejaký nenašiel aj pre vás.“
„Dokedy tu dnes budeme?“
„Panebože, koľko otázok ešte máte?“ vyletelo z Riečana, a hoci sa chcel ovládať, pokračoval zvýšeným tónom: „Sme v nejakom kvíze alebo čo? Budem aj krútiť kolesom a po každej správnej odpovedi získam poukážku na nákup tovaru? Na všetko potrebné vám určia uvádzaciu učiteľku, informujte sa u nej. Ja mám na starosti dôležitejšie veci.“
Nastalo ticho.
Konečne!
Daniel si posunul okuliare na koreň nosa a sústredene pokračoval vo vypisovaní zápisníka.
