Šťastie nás nenašlo, dobré správy nás tiež minuli a všetci, ktorých som kedy milovala, ma opustili. Viem, znie to kruto, ale verím, že môj príbeh všetko vysvetlí. Bez pokrytectva a prikrášleného podtónu.
Spomínanie človeka niekedy bolí, ale chcem sa striasť spomienok a rozprávaním zo seba vyhnať posledné zvyšky nepokoja. Niet nič strašnejšie než nepokoj. Poznala som ho až príliš dobre. Dlho ma kváril, ničil a rozleptával mi sebavedomie.
Toto je môj príbeh.
Obľúbená slovenská autorka Adriana Macháčová prichádza s novinkou Tak trochu ženatý.
Hlavná hrdinka Stela je osamelá. Po uväznení otca, strate matky a stroskotanom manželstve vlastne nevie, čo so životom. V bare pri poháriku sa zoznamuje so šarmantným Tiborom. Po krátkom čase je Stela pripravená na nový vzťah, pričom netuší, že uviazla v ďalšej pasci. Medzi Tibora a Stelu sa náhle votrie chlad. Stela nechápe, prečo sa jej rúca aj druhé manželstvo, veď Tibora rozmaznáva svojou láskou a pozornosťou. Podozrieva ho z nevery a zdá sa, že oprávnene.
Lenže Tibor jedného dňa zmizne a okrem Stely zjavne nikomu nechýba. Vyšetrovanie ukáže, že Tibor s ňou nikdy neplánoval prežiť šťastný život. Prečo sa s ňou teda oženil?
Nájde Stela odpovede na otázky, ktoré ju trápia, a bude mať dosť síl, aby zo seba striasla tiene minulosti?
Pozrite si, čo o svojej knihe hovorí autorka Adriana Macháčová:
Príbeh Tak trochu ženatý je o rozvedenej Stele, ktorá sa zoznámi so šarmantným Tiborom, po čase si myslí, že je pripravená na nový vzťah…no ani len netuší, že uviazla v ďalšej vzťahovej pasci. Presne ako v reálnom živote. Vzťahy sú komplikované, neprehľadné, niekedy vypočítavé a nie každý k nim pristupuje zodpovedne a s otvoreným srdcom. Na druhej strane tak zákonite prichádza smútok, pocit odvrhnutia, bolesť, ktorú sa snažíme odtláčať, popierať, prehliadať.
No ona vždy vyjde znova na povrch, kým sa s ňou nevysporiadame. Niekto to urobí správne, iný siahne po pomste. A tá sa občas môže obrátiť proti nám…
Adriana Macháčová napísala viacero úspešných kníh, ako Cudzie vzťahy, Žena vplyvného muža, Dobré dni sa začínajú v noci, Striptíz duší, Nebezpečný muž, Hubertove ženy, Keď láska zabíja, A teraz ma pobozkaj, Milujem tvoje lži a Niekto ako ty.
S publicistom Róbertom Dydom vydala romány Šokujúca aféra, Vieme prví a Škandál v lepšej spoločnosti.
Knihy Adriany Macháčovej vychádzajú aj v českom a nemeckom preklade.
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Zuzana Jurigová Kapráliková:
Začítajte sa do novinky Tak trochu ženatý:
Od rána ma prenasledoval čudný pocit. Nič nenasvedčovalo tomu, že ten deň zmení môj život. Na obed tu Tibor ešte bol a večer sa po ňom zľahla zem. Príliš často som ho videla odchádzať a potom zasa prichádzať, no tentoraz sa nevrátil. Nemal ani toľko slušnosti, aby mi povedal, že už nepríde.
Neverila som, že láska môže tak rýchlo zostarnúť. Z ničoho nič medzi nás vstúpil chlad. Zavial hocikedy – v noci, cez deň. Nechcela som dovoliť, aby nám zima vyštípala srdcia, a zaháňala som podozrenia. Ubezpečovala som sa, že čosi v jeho výraze očí či v držaní hlavy mi dáva mizivú nádej, že to môžeme ešte zvrátiť. Lenže zakaždým, keď som chcela niečo napraviť, nevedomky som to ešte viac pokazila. A tak príliš často hľadel pomimo mňa kamsi doďaleka a moju dušu zaplavovala samota. Nesmierna samota.
Stále si robil zoznamy, kam má ísť, čo urobiť a vybaviť. Papieriky sa povaľovali na kuchynskom stole, nočnom stolíku, ba dokonca aj na toalete. Takmer na každom lístočku za dlhou zarážkou stálo – umyť auto, natankovať, dofúkať gumy… Tentoraz som však nenašla žiaden odkaz. Bolo to dosť nezvyčajné. Mohol aspoň napísať – Nemilujem ťa, odchádzam.
Srdce mi vynechalo úder. Zahľadela som sa do prázdna, tak ako to robievajú ľudia, čo si nevedia rady, keď ich postihne niečo zlé.
„Čo sa to s nami stalo, Tibor?“ opýtala som sa ho jedného dňa.
„Neviem, o čom hovoríš,“ odvrkol nepozrúc na mňa. Napäto sedel v kresle. Tvár mal nadutú a nervózne pohojdával nohou, až mu koleno nadskakovalo.
„Auto je dôležitejšie než náš vzťah, než ja.“
„Nezveličuj, Stela! Nie je to tak.“
„Prečo sa na mňa nedívaš tak ako kedysi?“
Neodpovedal.
„Pretože aj pohľad na mňa ti pokazí náladu,“ odvetila som zaňho a vedela som, že sa nemýlim. Alebo som sa aspoň nazdávala, že sa nemýlim. Pochytilo ma zúfalstvo. Zvrtla som sa. Mala som pocit, akoby som sa ponorila pod vodu. Nohy ma niesli do kuchyne. K špajzke, kde nájdem košík s čokoládovými figúrkami, čo ostali od Vianoc. Deň pred Štedrým večerom som nimi vyzdobila borovicové vetvičky, zasunuté do širokej, ťažkej vázy. Stromček sme nemali. Tibor vyhlásil, že je zbytočný. Vraj načo, keď nemáme deti. A veď by sa ani do nášho malého bytu nezmestil. Stačilo, že sme sa my dvaja obchádzali ako cudzinci.
Otvorila som dvierka špajzky, pánty ticho zapišťali, a z košíka som vybrala malého trblietavého anjelika. Držala som ho v dlani a prstami som z neho stiahla staniol. A bolo po anjelikovi. Zjedla som ho na jeden šup. Po ňom farebnú šišku a červený zvonček. Aspoň apetít ma nikdy nesklamal. Bolo mi oveľa lepšie.
Zažmurkala som. Bolesť, ktorá ma mučila pri každej spomienke, som nevedela vyjadriť slovami.
Netrvalo dlho, kým mi svitlo a Tiborovu prehnanú starostlivosť o milovaného tátoša som rozšifrovala. Musela som sa pozrieť realite do očí. Vodil ma za nos. Klamal. Vyrážal za tou… Tajne sa stretával s blonďavou husou. Nevedela som jej prísť na meno. Blonďavá hus jej sedelo najlepšie.
Bolo mi jasné, že aj teraz sa vyparil za ňou.
Ležala som krížom cez manželskú posteľ, vykrútila som hlavu a cez okno, v mojom zornom uhle, obrátené hore nohami, som pozorovala horné poschodia paneláka oproti. Ničnerobením som zabíjala čas. Čakala som, kedy sa ozve zaklopanie na dvere alebo odporný, drnčiaci zvonček. Zdalo sa mi, že to trvá celú večnosť.
Krk ma začínal pobolievať a mrazené lazane, čo som zhltla na obed, ma ťažili v žalúdku. Iba pred dvoma hodinami som na ne hľadela, ako sa točili v bzučiacej mikrovlnnej rúre a strúhaný syr na nich bublal. Jedna bublinka, druhá bublinka… Mám to urobiť či nemám? nevedela som sa rozhodnúť. Mám alebo nemám, prežúvala som slová spoločne s lepkavou zmesou cestoviny z papierovej škatuľky. Pripúšťam, bála som sa. Premkol ma strach. Čo ak tým všetko medzi nami ešte viac pokazím? Ak to jednoducho nechám tak, vyhnem sa mnohým nepríjemnostiam. Nie som predsa bezcitná. Keby som mala sestru alebo aspoň nejakú dobrú kamarátku, mohla by som jej zavolať a s plačom sa požalovať, že ma opustil. On ma opustil! Možno by mi poradila, čo mám robiť. Vymysleli by sme, ako ďalej. Lenže nemám nikoho a nečinnosť ma nespasí. Musím k Tiborovmu odchodu pristupovať prakticky. Veď ktorú ženu by to nenaštvalo?
Nech je, ako je! Nech sa stane, čo sa má stať. Viem, ako to chodí. Čoskoro budú o mojej prehre i tak všetci vedieť. Klebety sa šíria ako požiar, budem každému na smiech. Už mi nepomôžu upravené fotografie na facebooku. Šťastné momentky spoločných chvíľ. Márne držím krok s dobou a robím svoj život zaujímavejším než je. Vysmejú sa mi, keď Tiborova nevera praskne.
„Nech praskne, nevadí,“ pípla som nepresvedčivo a energicky mávla vidličkou v ruke. Nikdy som nemala rada klebety, akoby som už vopred tušila, že raz sa stanem ich obeťou. Lenže už mi je srdečne jedno, čo si o mne ľudia pomyslia. Pokojne sa na facebook vycapím aj nahá. Tibora som stavala na piedestál a teraz sa sama postavím hoci aj na stôl, nech si ma všetci poobzerajú ako v klietke hanby, či stojím za takú potupu. Či som horšia ako tá hus.
Žalúdok mi zovrelo a v očiach ma zaštípali slzy. Čo ak to nezvládnem? Mala som včas dostať rozum a Tibora vyhodiť. Vyraziť s ním dvere, nech práši za mastným chvostom tej husičky. Namiesto toho som ho obletovala ako nočný motýľ krúžiaci okolo rozsvietenej lampy. Bol mojou navigáciou…
Náhle som sa usedavo rozplakala. Nariekala som, kvílila a fňukala. Nie a nie prestať. Slzy mi padali do zvyškov mäsového lazane. Zatláčala som cestovinu vidličkou, rozmazávala ju až po okraj škatuľky, až kým som sa ako-tak neupokojila.
A vtedy som sa rozhodla. Strach sa rozplynul a ozval sa hnev. Už dosť! Carpe diem – využi deň, ži naplno! Tabletka na spanie a vodka s džúsom to nevyriešia. Nenechám to ladom. Choďte všetci do horúceho pekla! Zlostne som zapichla vidličku do cestovín. To vám neprejde, milí moji. Tiborko a husička! Trochu vám ten milostný románik okorením. Pri predstave veľkého čierneho titulku NEZVESTNÝ som sa široko usmiala. Hlavne, nech si ho prečíta čo najviac ľudí.
Čo ťa nezabije, to ťa posilní, prišlo mi na um známe pravidlo. Presviedčala som sa, že to tak naozaj bude. Dokážem čokoľvek, čo budem chcieť. Lenže to sú iba táraniny. Je mi to jasné, ale i tak som musela konať. Manévrovanie pomedzi nášľapné míny ma vyčerpávalo. Nikdy sa to neskončí, ak niečo neurobím.
Otec dupol na prvú rozbušku v mínovom poli. Vytŕčala zo zeme už zopár rokov. Po výbuchu prišla reťazová reakcia tých ďalších, ničivejších mín. Stačilo na ne naraziť špičkou. Iba jemne, trošičku. Bum, bum…
Otca som vídala často opitého. Rovno z práce išiel piť a prichádzal neskoro večer. Neoblomil ho mamin plač ani prosby. Nepomohlo, keď som sa mu v pyžame hádzala okolo krku, ovíjala mu driek bosými nohami a prosila, nech sa zajtra vráti z roboty skôr. Boli rána, keď si na nič nepamätal. Neskôr si jeho telo na pravidelnú dávku alkoholu tak navyklo, že nik nepostrehol, že má vypité. Iba matka to vždy zbadala. Často mu vyčítala, že nepotrvá dlho a jeho závislosť si všimnú aj v práci a vyhodia ho. Veď ešte aj do kávy si pridával kvapku rumu. Namiesto toho, aby si vstúpil do svedomia, vyhľadával ľudí, ktorí pili ešte viac, a najmä mu nič nevyčítali. Časom jeho pravidelná dochádzka do zamestnania pokrivkávala. Začínal byť nespoľahlivý. Darmo bol skalopevne presvedčený o svojom čestnom, pedantnom výkone daňového úradníka. Možno mal aj pravdu, ale keď ho viacráz pristihli potúženého chľastom, nekompromisne ho vykopli. Vykrikoval, že mu siahli na dôstojnosť. Všade rozširoval, že ho vyhodili, lebo sa nedal skorumpovať ako ostatní.
A potom jedného dňa natrafil v krčme na mladého muža z personálneho oddelenia, s ktorým riešil posledné formality. Zapáral doňho a vyvolal roztržku. Nie alkohol, ten mladík sa stal vinníkom, že stratil prácu. On mu dal predsa do ruky zápočtový list s nelichotivým pracovným posudkom a zbabral mu život. Ach, prečo len toho neboráka čerti zaviedli do krčmy? Náhoda je fakt blbec. Otec chlapca udrel do tváre, a hoci ho ostatní chlapi bránili, podrezal mu hrdlo. Vtedy sa naša rodina zasnúbila so smrťou. Pre nás s mamou nastali ťažké dni…
Otec skončil v base a nad matkou sa o polroka zavrelo veko truhly. Utrápená, osočovaná susedmi a bez priateľov, pomocou hrsti liekov v tichosti opustila tento svet. Ani len nepočkala, kým jej muža právoplatne odsúdia.
Raz však otca prepustia. Pre pokoj v manželstve som za ním vo väzení nikdy nebola. Tibor mi veľa ráz dal najavo, čo si o vrahovi myslí. Neželal si, aby som ho navštevovala. A, popravde, ani by som za ním nešla. No čo ako som otca nenávidela, nemohla som naňho nemyslieť. Desila som sa jeho návratu. Raz môže zazvoniť pri mojich dverách. Táto predstava nado mnou visí ako Damoklov meč.
Spomínam si, že v detstve, keď ležal po opici na gauči, som sa naňho rada vyštverala a pozerali sme spolu rozprávky. Otec vtipne komentoval večný súboj kocúra s myšou a spoločne sme sa smiali. Lenže dievčatko zo sukničiek vyrástlo a z otca sa stal vrah.
Milan Buno, literárny publicista
