Láska rodičov je presne rozpísaný recept, podľa ktorého sa varí jedlo, z ktorého sa všetci členovia rodiny výdatne najedia pri jednom stole. Ak je niekto v detstve hladný po láske, v ďalších rokoch to už nedoženie, nikdy sa nezasýti. Láskyhlad z detstva ho bude neúprosne prenasledovať, a preto bude v dospelosti pýtať a pýtať do zásoby, neschopný spravodlivo sa rozdeliť.
Ticho nikdy nemlčí
Príbeh o rodine, o generáciách a našich predkoch. O láske, súdržnosti a previazanosti. Autorka doň vložila množstvo empatie, ale tiež humoru. Svojho hrdinu posiela na pomyslenú cestu hľadania významu a dôležitosti rodiny.
Ticho nikdy nemlčí.
Dionýz je mladý študent medicíny, ktorý pátra po tom, čo predchádzalo rozhodnutiu doktora Behma kúpiť si pohrebníctvo. Aj táto otázka ho prinútila, aby navštívil v meste starých rodičov, a tak postupne zistil, kým všetkým je jeho dedo a čo preňho znamená rodina. Dionýz má dve sestry, mlčanlivého otca, tvrdohlavú milujúcu mamu a koňa, ktorý sa stane svedkom jeho plachej lásky.
Nevšedne všedné dni v meste aj na farme v údolí, túžby, pevné rodinné väzby a láska, o ktorej sa nehovorí, ale denne sa trpezlivo žije. Jeden za všetkých a všetci za jedného. Recept na láskyplnú rodinu.
Hľadieť na svet inými očami…
Slovenská autorka Silvia Bystričanová píše inšpiratívne príbehy, na ktoré sa jej čitatelia vždy nesmierne tešia…a nevedia sa dočkať každej novej knihy. Už ich je deväť, no radi by aj viac 🙂
Vďaka prístupu k životu jej literárnych postáv dostanú čitatelia chuť pozerať na svet inými očami. Príbeh situovala do mesta aj na farmu v údolí, čím vytvorila príjemný kontrast.
Jej knihy sú určené najmä ženám, ale našli si k nim cestu aj muži, ktorí oceňujú predovšetkým humor…
Silvia Bystričanová o sebe:
Som Vodnárka a rodičia chceli, aby som bola učiteľka. Poslúchla som a 15 rokov v školstve na mne nezanechalo žiadne viditeľné stopy devastácie. V roku 1999 som prežila klinickú smrť. Myslím, že sa to často deje ľuďom, aby získali odvahu robiť to, po čom túžia, chcú a snáď aj vedia. Každý deň má niekto narodeniny, ja ich oslavujem dvakrát ročne.
Hraním osudu som sa dostala k homeopatii a fytoterapii, spomalila som a konečne som si našla čas aj na písanie poviedok a textov piesní, napríklad pre muzikál Trik Trejsy. Na naliehanie priateľov som vdýchla život Guttmanovi a Nine a verím, že ma moja intuícia nesklamala.
Mám rada kaviarenských povaľačov čítajúcich dobré knihy a na svahu ma v zime uvidíte len vtedy, keď vymyslia lyže na opätkoch. Poteší ma, keď mi do mailu napíšu ľudia nielen s mojou krvnou skupinou. Milujem pančušky a dni, keď má niekto narodeniny.
Začítajte sa do knihy Ticho nikdy nemlčí:
Annine stopy sa strácali v snehu čoraz rýchlejšie. Úzky chodník odrazu zmizol pod husto pribúdajúcimi vločkami. Snažila sa udržať rovnováhu, čo sa jej chvíľami v členkových topánkach na opätku vymykalo spod kontroly. Každé pošmyknutie sprevádzal piskľavý výkrik plný strachu z toho, že spadne a ublíži si. Po každom takomto spontánnom výkriku sa zahanbila a nervózne sa obzerala, či ju niekto nevidí, akoby výkrik vnímala ako prejav slabosti, nehodný diváka. Kŕčovito si na krku pridržiavala šatku a v tenkom kabáte sa chvela od zimy. Nechápala, ako sa tak náhle mohlo zmeniť novembrové počasie. Pred troma hodinami sa mestečko tešilo zime, ktorá sa podobala pôvabnej jeseni, a teraz by uvítala rukavice, šál a pevné topánky bez opätku. Skrehnuté telo oslabovalo jej myseľ. Chcela byť doma čo najskôr, preto sa vybrala skratkou, ktorú poznali len domáci, a aj tí ju využívali málokedy, pretože všetci chodili autom. Zotmelo sa. Oči privykli na slabo osvetlenú cestu, ktorá pokračovala nedokončenou slepou ulicou, pripravenou na ďalšiu výstavbu domov. Zatiaľ ju lemovali husté kríky zbavené listov, ktoré v prítmí vyzerali strašidelne.Len jeden dom, ktorý tu stál ešte predtým, ako sa sem Anna s manželom Melicharom prisťahovali, mal po obvode pozemku vysoký kovaný plot, do ktorého boli vrastené husto vysadené smreky. Z dobre ukrytého domu bolo vidieť len kúsok strechy. Opatrne našľapovala a sem-tam sa pridržiavala plota.
Až dnes si uvedomila, aké osamelé bývanie poskytuje táto ulica a tento dom. Občas síce zahliadla, ako do ulice vchádza strieborné esuvéčko s tmavými sklami, ale len málokedy zachytila pohľad ženy za volantom. Nohy jej vyhodilo do vzduchu a Anna opäť vykríkla. Dopadla na chrbát a zostala nepohnuto ležať. Vločky jej rýchlo sadali na tvár, akoby ju chceli prikryť bielou perinou. Zhlboka sa nadýchla a oprela sa o lakte.
Svetlá prichádzajúceho auta jej osvietili tvár. Auto zastalo tesne pred ňou, dvere sa otvorili a žena približne vo veku jej dcéry jej pribehla na pomoc.
„Ste v poriadku? Neublížili ste si?“
Anna neodpovedala, len pokrútila hlavou. Mala pocit, akoby na ňu niekto položil ťažké závažie. Dovolila žene, aby jej pomohla vstať, a bola veľmi vďačná, že sa má o koho oprieť. Už necítila chlad, len chvenie, ktoré z jej nôh urobilo drevené paličky, neschopné pohybu.
„Naozaj ste v poriadku?“
Anna prikývla a snažila sa na ženu povzbudzujúco usmiať, aby ju presvedčila, že to zvládne, že sa len zľakla.
Žena sa pozrela na jej topánky a pokrútila hlavou.
„To ani nemohlo skončiť inak než pádom. Poďte, odveziem vás domov.“
Anna dovolila, aby ju neznáma objala okolo drieku a ona sa jej prstami zaborila do ramena. Pocítila hebkosť drahej kožušiny aj príjemné teplo, ktoré ju náhle objalo.
„Vy ste na rozdiel odo mňa vedeli, že dnes bude snežiť?“ prehovorila Anna.
„Vraciam sa zo služobnej cesty. Zďaleka. Vždy nosím v kufri viac druhov oblečenia, pretože nemám rada prekvapenia a tobôž nie nádchu. Som zimomravá,“ vysvetľovala, kým ju podopierajúc vliekla k autu.
Foto: Slovart, FB/Silvia Bystričanová
