Milujeme tohto autora!
Asi aj vy poznáte filmy Správa vo fľaši s Kevinom Costnerom, Robin Wrightovou a Paulom Newmanom, Noci v Rodanthe s Richardom Gerom, Diane Lanovou a Milý John s Channingom Tatumom a Amandou Seyfreidovou.
Tie filmy sú už hollywoodskou klasikou a majú spoločného menovateľa. Scenár na základe knižnej predlohy Nicolasa Sparksa.
Jeho nový román V tvojich očiach sľubuje, že milovníci americkej romantiky sa majú opäť na čo tešiť.
Je to príbeh o tom, ako náhodné stretnutie zmení život obom hlavným hrdinom – Colinovi a Marii.
Colin práve dostal od života druhú šancu. Sústreďuje sa výlučne na štúdium pedagogiky a vyhýba sa všetkému, čím si v minulosti ničil život. Zo svojich neuvážených činov si zobral ponaučenie a posledné, čo teraz hľadá, je vážny vzťah.
Maria, usilovná dcéra mexických imigrantov, je obrazom konvenčného úspechu. Zdalo by sa, že táto atraktívna tmavovlasá kráska s miestom v prestížnej firme vo Wilmingtone má na prvý pohľad bezchybnú profesijnú minulosť. A predsa… Maria má za sebou traumatizujúcu skúsenosť, ktorá ju prinútila spochybniť mnohé z toho, čomu kedysi verila, a vrátiť sa do rodného mesta.
Medzi mladými ľuďmi vzplanie láska, no nemajú odvahu predstavovať si spoločnú budúcnosť… až kým séria výhražných incidentov nespôsobí chaos v Mariinom živote.
Obstojí Colin s Mariou v skúškach, alebo im zničia krehký vzťah, čo si práve začali budovať?
Nicholas Sparks je autorom vyše dvadsiatky románov, z ktorých sa predalo už vyše sto miliónov výtlačkov. Viac ako polovica z nich dosiahla vrchol rebríčka bestsellerov New York Times. Okrem toho sa všetky romány vrátane Troch týždňov s bratom (Three Weeks With My Brother), biografie, ktorú napísal s bratom Micahom, zaradili medzi najlepšie predávané knihy podľa New York Times a boli preložené do viac ako päťdesiatich jazykov. V roku 2011 autor založil nadáciu Nicholas Sparks Foundation na podporu športových a vzdelávacích aktivít mladých ľudí. S rodinou žije v Severnej Karolíne.
Začítajte sa do novinky Nicholasa Sparksa V tvojich očiach:
Prológ
Vo Wilmingtone strávil sotva deň a už vedel, že to nie je mesto, kde by sa vedel natrvalo usadiť. Pripadalo mu priveľmi turistické a postavené chaoticky, bez náznaku plánovania. V historickej časti mesta sa nachádzali domy s verandami a stĺpmi, obkladmi a košatými magnóliami v záhradách, čo sa dalo očakávať, toto príjemné prostredie však postupne uvoľnilo priestor komercii – štvrti s nákupnými strediskami, so samoobslužnými obchodmi, s viacerými reštauráciami a predajňami áut. A na dôvažok hustá premávka, ktorá sa ako nekonečný had vinula po uliciach, čo bolo v lete ešte neznesiteľnejšie.
Zato prostredie na Wilmingtonskej univerzite ho príjemne prekvapilo. Z nejakého dôvodu si predstavoval, že kampus bude zhlukom masívnej, škaredej architektúry zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Niekoľko takých budov objavil. Nachádzali sa najmä v okrajových častiach univerzitného areálu, ale centrálny priestor ho nenechal na pochybách, že je do istej miery oázou – tienisté cestičky, udržiavaný trávnik, georgiánske stĺpy a tehlové fasády Hoggard Hall a Kenan Hall, čo sa ligotali v neskorom popoludňajšom slnku.
Páčil sa mu priestor okolo veže s hodinami, ktorých obraz sa odrážal na hladine rybníka a vyvolával dojem, akoby sa v ňom zrkadlil sám čas, na prvý pohľad nečitateľný. S otvorenou knihou v lone mohol sedieť a pozorovať život okolo seba, takmer neviditeľný pre študentov, ktorí tadiaľ prechádzali, zahĺbení do svojich úvah.
Na neskorý september bolo teplo, študenti posedávali na trávniku v šortkách a tričkách bez rukávov, aby odkryli čo najviac pokožky. V duchu si kládol otázku, či chodia takto oblečení aj na prednášky. Aj on, podobne ako študenti, sa prišiel učiť. Za posledné tri dni sem prišiel trikrát, no zakaždým sa okolo neho motalo priveľa ľudí a on nechcel, aby si ho zapamätali. Zvažoval, či sa nepresunie do inej časti areálu, nakoniec sa však rozhodol, že na to nie je dôvod. Zatiaľ to vyzeralo, že si ho nikto nevšíma.
Ocitol sa blízko, tak veľmi blízko, no práve teraz bolo dôležité, aby zostal pokojný. Zhlboka sa nadýchol, zadržal dych a napokon ho vyfúkol. Na chodníkoch krížom-krážom pretínajúcich kampus zazrel niekoľkých študentov, ako sa s batohmi na pleciach náhlia na prednášky. O tomto čase sa však už väčšina z nich chystala na víkend. Postávali v hlúčikoch, v trojiciach či vo štvoriciach, debatovali a podchvíľou si upíjali z plastových fliaš na vodu – podozrieval ich, že tam majú alkohol. Obďaleč si dvaja chalani, ktorí akoby z oka vypadli modelom z Abercrombie, hádzali lietajúci tanier, kým ich priateľky postávali bokom a klebetili. Všimol si rozhádanú dvojicu. Dievčina mala tvár červenú od hnevu. Sledoval ju, ako odstrčila svojho priateľa. Usmial sa. Mala právo ukázať hnev, keďže na rozdiel od neho dievčina nemusela skrývať svoje pocity. Obďaleč za rozhnevanou dvojicou skupinka študentov hrala dotykový futbal, tak bezstarostne ako to vedia len ľudia, čo zatiaľ nepocítili ťarchu ozajstnej zodpovednosti.
Prišiel k záveru, že mnohí študenti sa dnes aj zajtra večer chystajú vyhodiť si z kopýtka, vtrhnú do študentských klubov, do barov aj do klubov v meste. Pre mnohých z nich sa víkend začne už dnes večer, keďže v piatok sa prednášky väčšinou nekonajú. Pravdupovediac, keď sa to dozvedel, dosť ho to prekvapilo. Pri takom vysokom školnom by očakával, že študenti budú tráviť viac času v triedach s profesormi, a nie si užívať predĺžené trojdňové víkendy. Napokon musel pripustiť, že zrejme takto upravený učebný program vyhovuje študentom aj profesorom. Vari sa dnes nechabreme za tým, aby všetko bolo ľahké a jednoduché? Aby bolo treba vynaložiť čo najmenej úsilia? Vari nehľadáme skratky?
Jasné, vravel si v duchu. Presne toto tu učia študentov – že ťažké rozhodnutia nie sú potrebné, že správny výber nie je dôležitý, najmä ak vyžaduje prácu navyše. Načo v piatok popoludní študovať alebo sa snažiť zmeniť svet, keď človek môže byť vonku a užívať si slnečné lúče?
Kĺzal pohľadom zľava doprava a v duchu sa pýtal, koľkí z týchto študentov sa vôbec zamysleli nad tým, čo od života očakávajú. Cassie to robievala, spomenul si. Stále premýšľala o budúcnosti. Mala kopu plánov. Už ako sedemnásťročná si naplánovala budúcnosť, no vybavilo sa mu, že v spôsobe, akým o tom hovorila, bolo čosi váhavé, akoby si nie celkom verila alebo si nebola istá tým, ako sa prezentovať na verejnosti. Aký by inak mala dôvod na to, čo urobila?
Snažil sa jej pomôcť. Postupoval presne podľa zákona, spísal správu na polícii, dokonca sa zhováral s asistentkou okresného štátneho zástupcu. Až dovtedy veril, že v spoločnosti platia určité pravidlá. Naivne si myslel, že dobro zvíťazí nad zlom, že nebezpečenstvo sa dá zahnať, že udalosti sa dajú kontrolovať, že vďaka pravidlám sa človeku nemôže nič stať. Aj Cassie tomu verila. Vari to neučíme naše deti? Načo by potom boli všetky tie rodičovské ponaučenia? Keď prechádzaš cez cestu, najprv sa pozri na obidve strany. Nikdy si nesadni do auta cudzieho človeka. Pravidelne si čisti zuby. Jedz zeleninu. Ak sedíš v aute, zapni si pás. Ten zoznam je dlhý. Obsahuje pravidlá, čo nás majú brániť aj ochraňovať.
Časom však zistil, že pravidlá môžu byť aj nebezpečné. Pravidlá sú o priemernosti, teda nie pre ľudí, ktorí sa z nej vymykali. No keďže im odmalička vtĺkali do hlavy, že ich musia prijať, najjednoduchšie bolo slepo ich akceptovať. Dôverovať systému. Nerobiť si ťažkú hlavu z náhodných možností. Znamenalo to, že človek nemusel premýšľať nad potenciálnymi následkami, a keď v piatok popoludní svietilo slnko, mohol si hádzať lietajúci tanier a nestarať sa, ako beží svet.
Skúsenosť je najbolestivejším učiteľom. Takmer dva roky nemyslel na nič iné len na to, čo sa naučil. Nové vedomosti ho takmer zničili, ale pomaly sa mu začali otvárať oči. Ona vedela o tom nebezpečenstve. Varoval ju pred tým, čo by sa mohlo stať. A nakoniec sa starala len o to, či dodržiava pravidlá, lebo to bolo pohodlnejšie.
Pohľad na hodinky mu napovedal, že konečne je čas, aby sa pobral. Zatvoril učebnicu, vstal z miesta, kde sedel, no vtom sa zháčil a overil si, či svojím pohybom neupútal niečiu pozornosť. Nič také sa nestalo. Vykročil a s učebnicou pod pazuchou prešiel cez centrálny priestor. Vo vrecku mal list, čo napísal, tak zamieril k poštovej schránke pred budovou prírodných vied.
Už toho o nej vedel dosť. Dnes bol takmer každý mladý človek na Facebooku, Twitteri, Instagrame alebo Snapchate, vystavoval na obdiv svoj život každému, kto mal chuť poskladať si tie útržky dokopy. Čo má rád, akých má priateľov, kde trávia spolu čas. Práve z Facebooku sa dozvedel, že túto nedeľu sa aj so sestrou chystá na neskoré raňajky do rodičovského domu, a keď ju sledoval, ako kráča pre ním a tmavohnedé vlasy sa jej vlnia na pleciach, opäť si uvedomil, aká je krásna. Mala v sebe istú prirodzenú gráciu, ktorú okoloidúci mladíci hodnotili uznanlivými úsmevmi, bola však natoľko zabratá do rozhovoru, že si to hádam ani nevšimla. Po jej boku kráčala nižšia, plnšia blondínka, spolužiačka z krúžku. Práve sa im skončil seminár z pedagogiky. Vedel aj to, že sa chce stať učiteľkou na základnej škole. Robila si plány, rovnako ako kedysi Cassie.
Dodržiaval istý odstup, no cítil silný prílev energie, ako vždy v jej prítomnosti. Energie, s ktorou za posledné dva roky opatrne hospodáril. Nemala ani potuchy, ako je blízko ani čo by mohol urobiť. Takmer nikdy sa neobzerala, veď načo aj? Pre ňu nebol nikým, iba jednou z tvárí v bezmennom dave…
Bol zvedavý, či tej blondínke hovorí o svojich plánoch na víkend, sype jedno za druhým miesta, kam sa chystá, alebo mená ľudí, s ktorými sa má stretnúť. Aj on mal v pláne pridať sa k tej rodine na neskoré nedeľné raňajky, hoci nie ako hosť. Bude ich pozorovať z neďalekého domu vo štvrti obývanej strednou triedou. Ten dom je prázdny už asi mesiac, majiteľom prepadla hypotéka, tak oň prišli, no ešte ho nepripravili na predaj. Zámky na dverách boli síce pevné, on sa však bez väčších problémov dostal dnu cez oblok na bočnej strane. Už zistil, že z manželskej spálne má výhľad na ich zadnú verandu a do kuchyne. V nedeľu vídal členov rodiny, ktorá silno držala spolu, ako sa smejú a žartujú pri stole na verande.
O každom z nich niečo vedel. Felix Sanchez bol klasickým predstaviteľom úspešného imigranta. V novinovom článku, ktorý hrdo visel v rámiku v ich reštaurácii, sa písalo, že ako tínedžer prišiel ilegálne do krajiny, nevedel ani slovo po anglicky a začal pracovať ako umývač riadu v miestnej reštaurácii. Po pätnástich rokoch – to už bol americkým občanom – mal už dosť našetrené, tak si otvoril vlastný podnik Cocina de la Família v nákupnom centre, kde ponúkal jedlá podľa receptov svojej manželky Carmen. Ona varila a on robil všetko ostatné, najmä v začiatkoch ich spoločného podnikania. Krok za krokom reštauráciu rozširovali a v súčasnosti bola jedným z najlepších mexických podnikov v meste. Hoci zamestnávali viac ako pätnásť ľudí, viacerí boli Sanchezovi príbuzní, takže reštaurácia si zachovala rodinný charakter. Obidvaja rodičia v nej ešte pracovali a Serena, tak ako kedysi jej staršia sestra, tri dni v týždni vypomáhala ako čašníčka. Felix bol členom Obchodnej komory aj Rotary klubu a spolu s manželkou chodil každú nedeľu ráno o siedmej na omšu do Kostola Svätej Márie, kde Felix pôsobil aj ako diakon. Carmen Sanchezová bola preňho trochu záhadou. Vedel o nej len to, že ešte vždy lepšie hovorí po španielsky než po anglicky, a podobne ako jej manžel, aj ona je pyšná na dcéru Mariu, ktorá ako prvá z rodiny skončila vysokú školu.
A pokiaľ išlo o Mariu…
Vo Wilmingtone ju nevidel. Posledných pár dní bola niekde mimo na právnickej konferencii, ale ju poznal najlepšie zo všetkých. V minulosti, keď žila v Charlotte, vídal ju dosť často. Aj sa s ňou zhováral. Snažil sa ju presvedčiť, že nemá pravdu. A napokon kvôli nej tak trpel ako ešte nikdy nikto a znenávidel ju za to, čo urobila.
Keď Serena kývla spolužiačke na rozlúčku a zamierila na parkovisko, nešiel za ňou. Načo by ju sledoval, trpezlivo počká do nedele, keďže vie, že členov tej malej šťastnej rodiny aj tak uvidí. Tešil sa najmä na Mariu, ktorá bola nepochybne ešte krajšia ako jej sestra, hoci, pravdupovediac, obidve to vyhrali v genetickej lotérii, ktorej vďačili za tmavé oči a takmer dokonalú postavu. Predstavil si, ako sedia spolu pri stole; aj napriek sedemročnému vekovému rozdielu by ich viacerí pokladali za dvojičky. A pritom boli také rozdielne. Kým Serena bola až prehnane spoločenská, Maria bola tichšia, cieľavedomá, skôr vážnejší, študijný typ. Napriek tomu si však dobre rozumeli a ako sestry si boli aj najlepšími priateľkami. Možno Serena chcela v istom smere kráčať v sestriných šľapajach. Cítil, ako mu mráz prebehol po chrbte, keď si spomenul na víkend, lebo tušil, že to môže byť jeden z posledných, čo sa zíde celá rodina, a ešte bude všetko normálne. Nevedel sa dočkať, ako sa budú správať, keď v tej milej šťastnej rodinke zavládne napätie… a vystrieda ho strach. Keď sa ich životy začnú najprv pomaly a potom čoraz divokejšie rútiť do záhuby.
Napokon prišiel sem s istým cieľom, ktorý má svoje pomenovanie.
Odplata.
