Niektoré knihy sa proste vedia narodiť.
Táto urobila okolo seba nenormálny rozruch, ešte sa ani nenarodila.
Veď posúďte:
1 miliarda online čítaní
5 miliónov komentov
11 miliónov lajkov
Internetová senzácia After – Bozk vychádza už o pár dní a Romantika.sk vám prináša prvé dve kapitoly z knižky.
Tessa je slušne vychované dievča, ktoré randí s milým, spoľahlivým chlapcom. V živote má jasný cieľ, ambície a matku, ktorá dohliada, aby to tak zostalo.
Lenže hneď v prvý deň na vysokoškolskom internáte narazí na Hardina, chalana so strapatými hnedými vlasmi, sebavedomým britským prízvukom a s pírsingom v pere a ten jej nabúra všetky ideály, v ktoré dovtedy verila.
Hardin však zďaleka nie je ideál. Je drzý – dokonca až po hranicu krutosti. Vzhľadom na jeho správanie by ho Tessa mala nenávidieť. A aj nenávidí, až kým sa s ním neocitne sama v jeho izbe. Stačí jediný bozk.
V jednej chvíli jej Hardin vraví, aká je nádherná, no vzápätí trvá na tom, že pre ňu nie je ten pravý a odstrkuje ju. Napriek svojim bezohľadným spôsobom Tessa pociťuje neodbytné nutkanie preniknúť mu hlbšie pod kožu a pod nánosom lží objaviť skutočného Hardina.
Tessa má dokonalého priateľa. Prečo sa teda usiluje prekonať vlastnú urazenú pýchu a zbaviť Hardina predsudkov o poctivých dievčatách? Prečo dovolí, aby jej ubližoval?
Že by v tom bola láska? Tessin život už nikdy nebude taký ako predtým…
Anna Toddová vystriedala rôzne zamestnania, predávala kozmetiku a pracovala aj na daňovom úrade. Odjakživa bola náruživá čitateľka, milovníčka chlapčenských hudobných skupín a romancí.
Vďaka svojej spisovateľskej prvotine našla spôsob, ako spojiť všetky koníčky a svoje sny pretaviť do skutočnosti.
Jej román After – Bozk si na Wattpade, sociálnej sieti pre čitateľov a spisovateľov, prečítala neuveriteľná miliarda ľudí a stal sa jednou z najdiskutovanejších internetových kníh všetkých čias. Anna sa pri písaní inšpirovala členom úspešnej britskej chlapčenskej skupiny One Directon Harrym Stylesom a vytvorila tak jednu z najfamóznejších fanúšikovských fikcií. Filmové práva už zakúpila spoločnosť Paramount Pictures.
Začítajte sa do novinky After – Bozk:
Prológ
Vysokú školu som odjakživa považovala za zvlášť dôležitú. Práve podľa nej sa v mojich očiach do veľkej miery určovala hodnota človeka a rozhodovala o jeho budúcnosti. Žijeme v dobe, keď sú ľudia zvedaví na vašu školu, skôr než sa spýtajú na priezvisko. Od útleho detstva mi kládli na srdce, vlastne ma skôr cepovali, aby som sa pripravovala na vysokú školu. Táto vízia si odo mňa vyžadovala, aby som sa na všetko dôkladne, priam posadnuto pripravovala. Od prvého dňa v škole sa výber každučkého predmetu a úlohy krútil okolo mojej túžby dostať sa na vysokú školu. A nie na hocakú vysokú školu, moja matka si pevne zaumienila, že budem chodiť na tú istú univerzitu, kde študovala ona, no nikdy ju nedokončila – na Washingtonskú centrálnu univerzitu.
Netušila som, že univerzitný život je taký pestrý a zďaleka nepozostáva len z akademickej práce. Netušila som, že postačí pár mesiacov a zapisovanie prvých výberových predmetov sa mi bude zdať ako banalita. Bola som, a do istej miery stále som, naivná. Nemohla som však tušiť, čo ma čaká. Zoznámenie so spolubývajúcou na internáte bolo od začiatku intenzívne a rozpačité; následné stretnutie s jej divokými priateľmi ešte viac. Tak veľmi sa líšili od mojich známych. Ich výzor na mňa pôsobil hrozivo a miatlo ma ich dôsledné ignorovanie akýchkoľvek pravidiel. Čoskoro som sa stala súčasťou toho šialenstva a vychutnávala ho…
A vtedy sa do môjho srdca vkradol on…
Žiadne univerzitné prípravné kurzy ani prednášky pre mládež ma nemohli pripraviť na to, ako Hardin od prvého stretnutia zásadne zmení môj život. Šialené tínedžerské filmy s absurdnou zápletkou sa rýchlo stali mojou každodennou realitou. Keby som vedela, kam to povedie, konala by som inak? Nie som si istá. Rada by som na túto otázku odpovedala priamo, ale nejde to. Občas som taká vďačná a doslova sa strácam vo vášnivých okamihoch, mám zastretý výhľad a vidím len jeho. Inokedy zasa myslím na bolesť, čo mi spôsobil, na jazvu, čo mi zostala, keď som prišla o časť svojej identity, a na chaotické okamihy, keď som mala pocit, akoby sa svet otočil hore nohami, a odpoveď už nie je taká jasná ako kedysi.
Jediná istota je, že môj život a srdce už nikdy nebudú, ako boli. Určite nie po tom, čo do nich vtrhol Hardin.
Prvá kapitola
Čakala som, že sa každú chvíľu rozozvučí budík. Polovicu noci som prebdela, prehadzovala sa z boka na bok, počítala drážky medzi štvorcovými kazetami na strope a v duchu si opakovala rozvrh. Iní možno počítajú ovečky, ja plánujem. Môj mozog si pri plánovaní nedopraje prestávku a dnešok, najdôležitejší deň môjho osemnásťročného života, nie je výnimkou.
„Tessa!“ zaznel z prízemia matkin hlas. Sama pre seba som zavrčala a vykotúľala sa z postele. Dala som si záležať, aby som dôkladne zastrčila plachtu medzi matrac a čelo postele – zažívala som totiž posledné ráno, keď táto činnosť bola súčasťou mojej každodennej rannej rutiny. Po dnešku už táto spálňa nebude môj domov.
„Tessa!“ zakričala matka znova.
„Som hore!“ zavolala som na odpoveď. Z prízemia doliehajúci hluk otvárajúcich a zatvárajúcich sa dvierok na kredenci prezrádzal, že matka je rovnako nervózna ako ja. Silno mi zvieralo žalúdok; v sprche som sa modlila, aby ma cez deň opustila úzkosť. Celý môj doterajší život bol sériou úloh, čo ma pripravovali na tento deň, môj prvý deň na univerzite.
Posledných pár rokov som sa nervózne chystala na tento okamih. Kým sa moji rovesníci flákali, pili a robili, čo tínedžeri robievajú, aby sa dostali do maléru, ja som sa cez víkendy poctivo učila a pripravovala sa. Nebola som typická tínedžerka. Večery som trávila učením sa v tureckom sede na dlážke v obývačke, kým matka klebetila a hodiny sledovala relácie o obliekaní a čerpala inšpiráciu, ako sa skrášliť.
V deň, keď mi doručili oznam o prijatí na Washingtonskú centrálnu univerzitu, bola som nadšená ako nikdy a zdalo sa mi, že matka preplakala celé hodiny. Nepopieram, že som bola na seba pyšná, že všetka tá tvrdá práca sa vyplatila. Prijali ma na jedinú vysokú školu, na ktorú som sa hlásila, a pre nízke rodinné príjmy som dostala štipendium, takže som si vystačila s nízkou pôžičkou. V istej chvíli som na okamih zvažovala, že budem študovať inde ako vo Washingtone. Keď som však videla, ako matka pri tej myšlienke zbledla a ako takmer hodinu nervózne pochoduje po obývačke, uistila som ju, že som to nemyslela vážne.
Keď som vošla medzi kvapky vody v sprche, napätie vo svaloch sčasti povolilo. Stála som tam, púšťala na seba horúcu vodu a pokúšala sa upokojiť. Výsledok bol však presne opačný, myšlienky sa mi rozutekali na všetky strany, a keď som si konečne umyla vlasy a telo, ledva mi zostalo dosť teplej vody, aby som si oholila nohy od kolien dolu.
Mokrá som sa zabalila do osušky a zdola som znova začula, ako na mňa volá matka. Bolo mi jasné, že ju premáha nervozita, a tak som ju nechala na pokoji, no pri sušení vlasov som sa nikam neponáhľala. Tohto dňa som sa nevedela dočkať, lenže program som si dopodrobna naplánovala už pred mesiacmi. Nervový kolaps si mohla dovoliť len jedna z nás a bolo na mne, aby som úzkostlivým dodržiavaním plánu zariadila, že to nebudem ja, a vykonala, čo treba.
Keď som si zapínala zips na šatách, rozochveli sa mi ruky. Pokojne by som si obliekla aj iné, matka však trvala na týchto. Konečne som vyhrala bitku so zipsom, vybrala zo skrine obľúbený sveter a natiahla si ho. Len čo som sa obliekla, nervozita poľavila – až do okamihu, keď som si všimla, že sveter má natrhnutý rukáv. Hodila som ho na posteľ a obula si topánky; bolo mi jasné, že matka je s každou uplynulou sekundou nervóznejšia.
Čoskoro mal prísť môj priateľ Noah, aby nás odviezol na univerzitu. Je odo mňa o rok mladší, tiež však čoskoro oslávi osemnástku. Je výborný študent a učí sa na samé jednotky, rovnako ako ja. Okrem toho – už sa neviem dočkať –, chce o rok tiež študovať na WCU. Keďže som tam nepoznala živú dušu, veľmi som si želala, aby mohol nastúpiť už teraz, ale bola som vďačná za sľub, že ma bude navštevovať, kedykoľvek to pôjde. Hlavne potrebujem solídnu spolubývajúcu; je to jediné, čo som si želala a nedokázala zariadiť.
„The-re-saaaa!“
„Už idem, mama. Už na mňa nekrič, prosím!“ upozornila som nahlas matku, kým som schádzala po schodoch. Oproti matke sedel za kuchynským stolom Noah a civel na hodinky na zápästí. Modré tričko ladilo s jeho modrými očami, žlté vlasy mal starostlivo učesané a zľahka nagélované; výsledok bol dokonalý.
„Ahoj, vysokoškoláčka.“ Postavil sa a vyčaril nádherný, žiarivý úsmev. Silno ma zovrel do náruče, zachytila som pritom prisilnú vôňu jeho kolínskej. Veru, uznávam, občas to s ňou trochu preháňa.
„Ahoj,“ pokúsila som sa zakryť nervozitu a usmiať sa rovnako žiarivo. Tmavoplavé vlasy som si stiahla do konského chvosta.
„Zlatko, môžeme počkať zopár minút, aby si si upravila vlasy,“ prehodila matka potichu.
Podišla som k zrkadlu a prikývla; mala pravdu. V tento deň bol vzorný účes nevyhnutný, a matka neváhala, aby mi to pripomenula. Ako darček na rozlúčku som si ich mala učesať, ako sa jej to na mne páči.
„Zanesiem ti batožinu do auta,“ ponúkol sa Noah a matka mu do otvorenej dlane položila kľúče. Rýchlo ma pobozkal na líce a odišiel s batožinou v rukách. Matka ho nasledovala.
Druhé kolo vlasovej úpravy dopadlo lepšie ako prvé, a naposledy som si čistiacim valčekom prebehla sivé šaty. Keď som vyšla von k autu, napchatému mojimi vecami, v bruchu sa mi roztancovali motýliky. Trochu sa mi uľavilo, že mám dve hodiny času, aby som sa ich zbavila, kým prídeme na univerzitu. Netušila som, čo ma tam čaká, a moje myšlienky z ničoho nič ovládla jediná otázka: Nájdem si tam kamarátov?
Druhá kapitola
Bodaj by som mohla povedať, že ma cestou upokojoval pohľad na známu panorámu rodného štátu, prípadne, že ma pri každom znaku, že sa WCU čoraz viac približuje, zachvátil dobrodružný pocit. Pravda je však taká, že som bola zväčša ponorená do plánovania a posadnutá budúcnosťou. Nie som si ani len istá, čo mi Noah cestou vravel, viem však, že sa mi snažil dodať istotu a nadšenie.
„A sme tu!“ zapišťala matka, keď sme cez kamennú bránu prešli na pozemok univerzitného kampusu. Naživo vyzeral rovnako úžasne ako v brožúrkach a na internete; okamžite na mňa urobili dojem elegantné kamenné budovy. Kampus zapĺňali stovky ľudí, rodičia, čo sa na rozlúčku objímali a bozkávali s potomkami, hlúčiky nováčikov navlečených od hlavy po päty v oblečení s logom univerzity a zopár zmätených zatúlancov, čo sa bezradne motkali vôkol. Z rozľahlého kampusu šiel priam strach, no nádejala som sa, že o niekoľko týždňov tu budem ako doma.
Matka trvala na tom, že ma s Noahom počkajú, kým si vypočujem prednášky s radami pre nových študentov. Celé tri hodiny jej z tváre nezmizol úsmev a Noah so mnou pozorne počúval každé slovo.
„Kým odídeme, chcela by som vidieť tvoju internátnu izbu. Potrebujem si byť istá, že všetko je, ako má byť,“ vyhlásila matka, keď doznela posledná prednáška. Očami nespokojne skúmala starú budovu. Vždy spoľahlivo dokáže na veciach nájsť to najhoršie. Noahovi sa však podarilo odľahčiť náladu úsmevom a matka pookriala.
„Nechce sa mi veriť, že si na univerzite. Z mojej jedinej dcéry sa stala vysokoškoláčka a bude sa starať sama o seba, nechce sa mi tomu veriť,“ zakvílila. Utrela si slzy v očiach, dávala si však pozor, aby si pritom nepokazila mejkap. Noah s mojou batožinou v rukách kráčal za nami po križujúcich sa chodbách.
„Moja izba je B 22… toto je blok C,“ upozornila som ich. Našťastie som na stene zbadala namaľované veľké písmeno B. „Tu máme ísť dole,“ oznámila som matke, ktorá sa už chystala pokračovať opačným smerom. Tešila som sa, že som si vzala len trochu oblečenia, deku a zopár obľúbených kníh, takže Noah neniesol ťažký náklad a nečakalo ma zdĺhavé vybaľovanie.
„B 22,“ zastonala matka. Vzhľadom na to, koľko sme museli nachodiť, mala neprimerane vysoké podpätky. Na konci dlhočiznej chodby som zasunula kľúč do drevených dverí, a len čo sa so škripotom otvorili, matka vydala hlasný vzdych. Uvideli sme neveľkú miestnosť s dvoma jednoduchými posteľami a písacími stolmi. Onedlho som sa pohľadom prepracovala k dôvodu matkinho prekvapenia: polovica miestnosti bola pokrytá plagátmi kapely, o ktorej som v živote nepočula. Tváre jej členov boli ozdobené pírsingmi a telá tetovaniami. K tomu všetkému na posteli ležalo dievča – hlavu jej zakrývali jasnočervené vlasy, na očiach mala azda niekoľko centimetrov širokú linku a na ramenách farebné tetovania.
„Nazdar,“ oslovila ma s úsmevom, samu ma prekvapilo, aký sa mi zdal zaujímavý. „Ja som Steph.“ Oprela sa o lakte, vďaka čomu vynikol výstrih na jej sieťovanom tope. Noahove oči sa zatúlali k jej hrudníku, na čo som ho jemne kopla do nohy.
„A-ahoj. Ja som Tessa,“ vyjachtala som. Odrazu akoby mi slušná výchova utiekla von dverami.
„Ahoj, Tessa. Vitaj na WCU, kde sú malé izby a veľké párty.“ Moja nová spolubývajúca s karmínovými vlasmi sa široko uškrnula. Pri pohľade na tri zhrozené tváre zaklonila hlavu a z plného hrdla sa rozosmiala. Bez veľkého preháňania môžem povedať, že matke spadla sánka až na koberec a Noah sa nervózne zavrtel. Steph k nám podišla, obrala nás o manévrovací priestor a tenkými rukami ma objala. Na okamih som stuhla od prekvapenia nad jej prejavom náklonnosti, no hneď som jej to milé gesto opätovala. Ozvalo sa zaklopanie na dvere, a zatiaľ čo Noah kládol moju batožinu na dlážku, dúfala som, že toto celé je nejaký vtip. „Ďalej!“ zakričala Steph. Dvere sa otvorili a jej hlas ešte nedoznel, keď dnu vošli dvaja chalani.
Chlapčenská návšteva v dievčenskej izbe v prvý deň školy? Štúdium na WCU možno nebol práve najlepší výber. Alebo som si mala nájsť spôsob, ako si niečo zistiť o spolubývajúcej, skôr ako sa nasťahujem. Z bolestínskeho výrazu na matkinej tvári som vyčítala, že jej myšlienky sa uberali rovnakým smerom. Úbohá mama, vyzerala, že každú chvíľu odpadne.
„Čauko, ty si Stephina spolubývajúca?“ oslovil ma jeden z chalanov. Cez kolmo stojace žlté vlasy mu presvitalo niekoľko hnedých pramienkov. Ramená mal pokryté tetovaním a v uchu náušnicu veľkosti päťcentovky.
„Nó… áno. Volám sa Tessa,“ vysúkala som.
„Ja som Nate. Netvár sa tak nervózne,“ povedal mi s úsmevom a natiahnutou rukou sa mi dotkol pleca. „Bude sa ti tu páčiť.“ Napriek drsnému zjavu sa tváril vrúcne a príjemne. „Som pripravená, chlapci,“ ozvala sa Steph a vzala z postele ťažký čierny batoh. Pohľad som presunula na vysokého tmavovlasého chalana, čo sa opieral o stenu. Na hlave sa mu vlnili dozadu stiahnuté husté vlasy, na obočí a v pere mal kovovú ozdobu. Po čiernom tričku mi pohľad skĺzol k ramenám, ktoré mal tiež potetované, cez atrament nepresvital ani štvorcový centimeter nedotknutej pokožky. Jeho kresby však na rozdiel od Nata a Steph neobsahovali inú farbu ako bielu, sivú a čiernu. Bol vysoký, štíhly, a hoci som si uvedomila, že moje zízanie je nespoločenské, nevedela som od neho odtrhnúť pohľad.
Očakávala som, že sa predstaví, rovnako ako jeho priatelia, no iba čo postával na mieste, nedočkavo prevracal očami a z vrecka obtiahnutých džínsov si vybral mobil. V žiadnom prípade nevyzeral priateľsky ako Steph či Nate. Napriek tomu bol akosi príťažlivejší, mal v sebe čosi, čo mi bránilo odtrhnúť zrak od jeho tváre. Okrajovo som si uvedomovala Noahov nespokojný pohľad, až som napokon odvrátila oči a tvárila sa, že som zízala od šoku.
Pretože za tým bol určite šok, však?
„Uvidíme sa, Tessa,“ rozlúčil sa Nate a všetci traja sa pobrali preč z izby. Zhlboka som vydýchla. Keby som o posledných minútach povedala, že neboli najpríjemnejšie, vyjadrovala by som sa veľmi jemne.
„Nájdeš si novú izbu!“ zaburácala matka, len čo sa zavreli dvere.
„Nie, to nemôžem,“ vzdychla som. „To bude v pohode, mama.“ Zo všetkých síl som zakrývala nervozitu. Sama som nevedela, ako to zvládnem, ale posledné, po čom som túžila, bola scéna od príliš starostlivej matky v prvý deň na univerzite. „Som si istá, že sa tu aj tak nebude priveľmi zdržiavať,“ presviedčala som matku a seba zároveň.
„Ani náhodou. Hneď teraz ti nájdeme inú izbu.“ Matkin uhladený výzor kontrastoval s hnevom v tvári. Žlté kadere si prehodila cez plece, no pramienky vlasov mala naďalej dokonalé. „Nebudeš bývať v jednej izbe s niekým, kto si len tak púšťa dnu pánske návštevy – a ešte k tomu takých odkundesov!“
Zahľadela som sa do jej sivých očí a vzápätí na Noaha. „Mama, prosím, aspoň skúsme, ako to pôjde. Prosím,“ žobronila som. Ani som si nechcela predstavovať, aký rozruch by som spôsobila, keby som sa na poslednú chvíľu chcela presťahovať. A ako ponížene by som sa cítila.
Matka sa znova rozhliadla po izbe, zamerala sa na výzdobu Stephinej polovice a pri pohľade na jej temnú atmosféru dramaticky vzdychla.
„Dobre,“ pristala – na moje prekvapenie. „Ale kým odídem, ešte si musíme pohovoriť.“
