Ako rozoznáte, čo je sen a čo skutočný život?
Stredoškoláčka Alex je schizofrenička a každý deň zvádza ťažký boj, aby rozoznala skutočnosť od halucinácie. Napriek ťažkému ochoreniu je Alex pevne odhodlaná zachovať si zdravý rozum a ísť na vysokú školu. Vernými spoločníkmi na jej neľahkej ceste sú fotoaparát, magická guľa a jej mladšia sestra Charlie, ktorá ako jediná pri nej stojí za každých okolností.
Všetko sa vyvíja nádejne, ale potom sa začne nový školský rok a ona stretne Milesa, chalana, pri ktorom sa jej rozbúši srdce. Je naozaj skutočný? Nevymyslela si ho? Skôr ako spozná pravdu, nájde si nových priateľov, povymetá večierky, zamiluje sa a zažije všetky slasti a strasti tínedžerského života. Alex je naučená žiť vo svojom svete. Zvládne aj ten náš?
Francesca Zappia žije v Indiane a študuje informatiku na University of Indianapolis. Vo voľnom čase sa venuje najmä písaniu, vymýšľaniu postáv a čítaniu. Román Vymyslela som si ťa je jej debutom.
Začítajte sa do novinky Vymyslela som si ťa:
Prológ: Oslobodenie homárov
Ak som na nákupoch v potravinách poslúchala, dostala som čokoládový nápoj Yoo-hoo. Keď som bola veľmi dobrá, mohla som sa pozerať na homáre. Dnes som bola naozaj veľmi dobrá.
Mama ma nechala v strede hlavnej uličky pri nádrži s homármi a šla z pultu s lahôdkami vziať oteckovi bravčové rebierka. Homáre ma fascinovali. Všetko – od ich názvu cez klepetá až po úžasnú červenú farbu ma namotalo.
Mám rovnako červené vlasy. Ten druh červenej, ktorá vyzerá dobre na všetkom okrem ľudí, pretože vlasy by nemali byť červené. Oranžové, to áno. Gaštanové, zaiste.
Ale nie homárovo červené.
Chytila som sa za vrkoče, pritisla som ich na sklo a civela som najbližšiemu homárovi priamo do oka. Ocko povedal, že moje vlasy majú homárovú farbu. Mama tvrdila, že je to komunistická červená. Nevedela som, čo je komunista, ale neznelo to dobre. Aj keď som zo všetkých síl tlačila vlasy na sklo, nevedela som, či má otecko pravdu. Niečo vo mne chcelo, aby ani jeden z nich ju nemal.
„Pusť ma von!“ povedal homár.
Vždy to vravieval. Pošúchala som vlasmi o sklo, akoby nádrž bola džinova lampa a ten pohyb by mohol privolať nejaké kúzlo. Možno by som mohla nejako homáre vyslobodiť. Vyzerali tak smutne. Všetci natesnaní na sebe s chvejúcimi sa tykadlami a klepetami previazanými gumičkami.
„Kupuješ ho?“
Na skle nádrže s homármi som zazrela odraz modrých očí, skôr než prehovoril. Veľké modré oči. Čučoriedkovo modrá. Nie, tá je príliš tmavá. Modrá ako more. Príliš zelená. Modrá ako všetky moje modré pastelky, roztopené do jednej.
Z úst sa mi hompáľala slamka, ktorú som predtým vrazila do hrdla fľaše môjho Yoo-hoo.
„Kupuješ si ho?“ spýtal sa znovu. Zavrtela som hlavou. Posunul si okuliare smerom hore, na miesto blízko líc so zlatými pehami. Špinavý golier sa mu na košeli zošmykol a odhalil pehavé plece. Tiahol z neho zápach rýb a bahna z rybníka.
„Vedela si, že fosílie homárov s klepetami siahajú až do obdobia kriedy?“ opýtal sa. Pokrútila som hlavou. Musela by som sa opýtať ocka, čo znamená „obdobie kriedy“. Dlho a sŕkavo som si odpila z Yoo-hoo.
Díval sa uprene na mňa, nie na homáre. „Animalia arthropoda malacostraca decapoda nephropidae,“ povedal.
Pri poslednom slove sa trochu zakoktal, ale to nevadilo, keďže som nerozumela ani slovu vychádzajúcemu z jeho úst.
„Páčia sa mi vedecké klasifikácie,“ povedal.
„Neviem, čo to znamená,“ odvetila som.
Opäť si upravil okuliare. „Plantae sapindales rutaceae citrus.“
„Ani tomuto nerozumiem.“
„Voniaš ako citróny.“
Zalial ma príval neskrotnej radosti, pretože povedal: „Voniaš ako citróny,“ namiesto: „Máš červené vlasy.“
Vedela som, že mám červené vlasy. Každý to hneď zbadal. Nevedela som však, že voniam ako ovocie.
„Ty voniaš po rybách,“ povedala som mu.
Povädol a líca mu zahoreli. „Viem.“
Poobzerala som sa okolo, aby som našla mamu. Stále stála v rade pri pulte s lahôdkami a nezdalo sa, že by ma chcela v najbližšej chvíli vyzdvihnúť. Schmatla som ho za ruku. Podskočil a zízal na spojenie našich rúk, akoby sa stalo niečo magické a nebezpečné zároveň.
„Chceš, aby sme boli kamoši?“ spýtala som sa. Zdvihol zrak a znovu si upravil okuliare.
„Dobre.“
„Yoo-hoo?“ Ponúkla som ho nápojom.
„Čo je Yoo-hoo?“
Dala som mu pitie bližšie k tvári pre prípad, že ho predtým nezbadal. Vzal si fľašu a preskúmal slamku.
„Mamka povedala, aby som nepil po niekom inom. Je to nehygienické.“
„Ale toto je čokoláda,“ odpovedala som.
Pozrel sa na fľašu s Yoo-hoo s neistotou, máličko si z nej odpil a a vrazil mi ju späť. Chvíľu sa ani nepohol a nepovedal ani slovo. Napokon sa však naklonil po ďalší hlt.
Ako vysvitlo, Modroočko ovládal oveľa viac ako len vedecké klasifikácie rastlín a zvierat. Mal vedomosti o všetkom. Poznal ceny všetkého v obchode. Vedel, koľko by stálo kúpiť všetkých homárov v nádrži (101,68 $ bez dane). Ovládal mená prezidentov a poradie, v akom vykonávali svoje povinnosti. Poznal rímskych cisárov, čo na mňa zapôsobilo ešte viac. Vedel, že obvod Zeme je štyridsaťtisíc kilometrov, a že len samček kardinála je karmínovo červený.
Rozhodne však ovládal slová.
Modroočko mal slovo na všetko.
Slová ako daktýlia, brontograf a petrichor. Slová, ktorých význam mi unikal.
Väčšinu toho, čo povedal, som nerozumela, ale nevadilo mi to. Bol mojím úplne prvým priateľom. Prvý skutočný priateľ.
Tiež sa mi páčilo držať ho za ruku.
„Prečo voniaš po rybách?“ spýtala som sa ho. Rozprávali sme sa a pomaly sme sa prechádzali, robiac dlhé okruhy po hlavnej uličke.
„Bol som v rybníku,“ odvetil.
„Prečo?“
„Hodili ma tam.“
„Prečo?“
Pokrčil ramenami, natiahol ruku a poškrabal sa po nohách, ktoré mal pokryté náplasťami.
„Prečo si zranený?“ spýtala som sa.
„Animalia annelida hirudinea.“
Slová vyšli z jeho úst ako kliatba. Líca mu zahoreli červeňou, keď sa začal škrabať ešte s väčšou vervou. Oči mu zaliali slzy. Zastali sme pri nádrži.
Jeden zo zamestnancov obchodu vyšiel spoza pultu s rybami a otvoril poklop na nádrži s homármi, neberúc nás do úvahy. Natiahol sa a s navlečenou rukavicou na jednej ruke vytiahol nášho pána Homára. Zatvoril poklop a odniesol si ho preč.
Dostala som nápad.
„Poď sem!“ Modroočka som zatlačila k zadnej časti nádrže. Utieral si oči. Civela som naňho, pokým sa mi nezadíval do očí. „Pomôžeš mi vyslobodiť homárov?“
Zasmrkal. Potom prikývol.
Položila som fľašu s Yoo-hoo na dlážku a zdvihla som ruky. „Môžeš ma zodvihnúť?“
Ovinul mi ruky okolo pása a zodvihol ma. Hlava mi vyletela ponad vrch nádrže s homármi a plecia som mala zarovno s poklopom. Bola som bacuľaté dieťa a Modroočka skoro išlo roztrhnúť na polovicu, no on sa len trochu zapotácal a čosi zašomral.
„Len ma pevne drž,“ povedala som mu.
Poklop mal pri okraji rúčku. Chytila som ju, potiahla a nadvihla poklop. Keď ma ovalil chladný závan vzduchu, striaslo ma.
„Čo robíš?“ spýtal sa Modroočko pridusene kvôli námahe a mojej košeli.
„Buď ticho!“ odsekla som a obzrela som sa. Nikto si nás zatiaľ nevšimol.
Homáre boli natlačené hneď pod poklopom. Ponorila som dnu ruku. Od zimy mi po chrbte prebehli zimomriavky. Prstami som zovrela najbližšieho homára.
Očakávala som, že bude metať klepetami, zvíjať sa a narovnávať chvost. Ale nestalo sa tak. Mala som pocit, že držím ťažký pancier. Vytiahla som ho z vody.
„Ďakujem ti,“ povedal homár.
„Niet za čo,“ odvetila som. Pustila som ho na zem.
Modroočko sa zapotácal, stále ma však pevne držal. Homár tam chvíľu pobudol, potom začal loziť po dlaždici.
Načiahla som sa dnu po ďalšieho. A ďalšieho. A ďalšieho. A onedlho sa celá nádrž homárov plazila po dlažbe supermarketu Meijer. Netušila som, kam majú namierené, ale zdalo sa, že ony v tom majú úplne jasno. Modroočko ma s hromžením pustil a obaja sme dopadli do kaluže studenej vody. Civel na mňa s hompáľajúcimi sa okuliarmi na končeku nosa.
„To robíš stále?“ spýtal sa.
„Nie,“ povedala som. „Len dnes.“
Usmial sa.
Potom sa ozvalo jačanie. Niečie ruky ma schmatli za ramená a prudko ma zdvihli na nohy. Mama na mňa vrieskala a ťahala ma preč od nádrže. Dívala som sa za ňu. Homáre už zmizli. Ľadová voda mi kvapkala z ruky.
Modroočko ešte stál v mláke. Zdvihol moju zabudnutú fľašu Yoo-hoo a zamával mi na rozlúčku. Pokúšala som sa mamu zastaviť a vrátiť sa späť, aby som sa ho mohla opýtať na meno.
Ona len pridala do kroku.
Časť prvá
Nádrž
Prvá kapitola
O desať rokov neskôr
Niekedy mám dojem, že ľudia považujú realitu za samozrejmosť.
Chcem tým napríklad povedať, ako viete rozoznať, čo je sen a čo skutočný život. Keď ste vo sne, nemôžete to vedieť, ale hneď ako sa zobudíte, viete, že váš sen bol len snom a čokoľvek, čo sa v ňom udialo – dobré či zlé, nebolo skutočné. Tento svet je skutočný, pokiaľ nie sme v Matrixe, a to, čo v ňom robíte, je skutočné. A to je asi tak všetko, čo vlastne potrebujete vedieť.
Ľudia to považujú za samozrejmé.
Dva roky po tom osudnom dni v supermarkete som si myslela, že som homárov naozaj oslobodila. Domnievala som sa, že sa odplazili preč, našli more a žili šťastne, až kým nepomreli. Keď som mala desať, moja mama zistila, že som sa považovala za záchrankyňu homárov.
Tiež prišla na to, že všetky homáre sú podľa mňa jasnočervené.
Najprv mi povedala, že som neoslobodila žiadne homáre. Vopchala som ruku do nádrže skôr, ako sa objavila, aby ma celá v rozpakoch odtiahla. Potom mi vysvetlila, že homáre sa sfarbia do jasno červena, keď sa uvaria. Neverila som jej, pretože podľa mňa nikdy neboli inej farby. Modroočka nikdy nespomenula a ani som sa naňho nemusela pýtať. Môj úplne prvý priateľ bol halucinácia, žiarivý záznam v mojom novom životopise blázna.
Neskôr ma mama vzala k terapeutovi a ja som bolo po prvý raz zasvätená do významu slova duševne chorý.
Schizofrénia sa na človeku prejaví najskôr v neskoršom období puberty, no ja som mala prvý záblesk už v siedmich rokoch. V trinástich mi stanovili diagnózu. O rok neskôr to zaklincovala paranoja po tom, ako som verbálne zaútočila na knihovníčku. Tá sa mi pokúšala nanútiť letáky o tajnom komunistickom hnutí riadiacom svoju činnosť zo suterénu verejnej knižnice. (Táto knihovníčka bola vždy veľmi podozrivá. Jednoducho odmietam veriť, že práca s knihami v navlečených gumených rukaviciach je normálna a bežná prax. A je mi jedno, čo kto tvrdí.)
Niekedy mi lieky pomáhali. Vedela som, že zaberajú, keď svet nebol taký farebný a zaujímavý, ako býval zvyčajne. Ako keď som dokázala povedať, že homáre v nádrži nie sú jasnočervené. Alebo keď som si uvedomila, že kontrolovanie jedla, či tam nie sú sledovacie zariadenia, je absurdné (ale robila som to aj tak, pretože mi to pomáhalo zmierniť mravčenie vyvolané paranojou na krčnej chrbtici). Tiež som poznala, že lieky fungujú, keď som si veci nepamätala jasne, alebo som sa cítila, akoby som dlho nespala, či pokúšala si obuť topánky naopak.
V polovici prípadov si lekári dokonca neboli ani istí, čo daný liek spôsobí. „No, mal by zmierniť paranoju, bludy a halucinácie, budeme však musieť počkať a uvidíme. Och, a niekedy možno budete mať pocit únavy. Pite tiež veľa tekutín, ľahko sa môžete dehydrovať. Mohol by spôsobiť aj väčšie výkyvy na váhe. Fakticky, je to vo hviezdach.“
Doktori mi veľmi pomohli, no ja som si vyvinula vlastný spôsob, ako prísť na to, čo je skutočné a čo nie je. Fotila som. Po čase to skutočné ostalo na fotkách, kým halucinácie sa stratili. Zistila som, aký druh vecí si moja hlava rada vymýšľa. Napríklad bilbordy, na ktorých mali postavy na sebe plynové masky a pripomínali okoloidúcim, že Hitlerov jedovatý plyn z čias nacistického Nemecka je stále vážnou hrozbou.
Nebol mi dopriaty ten luxus považovať realitu za samozrejmosť. A netvrdila by som, že som nenávidela ľudí, ktorí tú možnosť mali, pretože každý sme iný. Necítila som voči nim nenávisť. Nežili v mojom svete. To mi však nikdy nezabránilo, aby som si prestala želať život v ich svete.