Ľubica Mišíková
VYVOLENÁ
Slovenský spisovateľ 2013
Od začiatku bolo všetkým jasné, že je iná ako ostatné, no svojím vzdorom dosiahla iba poníženie. Keď nik nestál o jej úprimnosť, začala byť ľahostajná. Zabudla sa smiať aj plakať. Ľúbiť však nezabudla…
Vyvolená od Ľubice Mišíkovej je nezabudnuteľný príbeh o veľkej láske zrodenej z veľkého hnevu a odpustenia. Už pri prvom pohľade na ňu totiž vedel, že je vyvolená jeho srdca. Z jej mena mu voňali horské lúky, v jej očiach videl rozkvitnuté fialky. Bol však presvedčený, že láska sa dá aj vynútiť…
Koľko času musí prejsť, aby pochopil, že v láske niet miesta pre strach, zlato a moc? Koľko času musí prejsť, aby jej srdce prijalo ponúkanú lásku?
xxx
Raz za čas sa človeku dostane do rúk kniha, ktorá vzbudí záujem, ktorá sa vám zažerie pod kožu, doslova vás pohltí a vy dychtivo obraciate stranu za stranou a nielen preto, že vás očaril príbeh. Vychutnávate si vety a myšlienky, ktoré autorka vložila do textu, premýšate nad ich významom, nad ich posolstvom.
Vyvolená taká je.
V prvom rade chválim výber témy, ktorá na našom trhu chýbala ako soľ. Staroveký Slovania, ich obyčajný život, ich božstvá, zvyky a pravidlá sú pre nás neznáme, čo je naozaj veľká škoda. Iste, kto by nepoznal príchod Cyrila a Metoda na veľkú Moravu, Svätopluka a jeho tri pruty a pýtam sa, kto z nás toho o ich živote vie viac? O to väčšmi sa mi autorkina druhá kniha tak páčila.
Na starovekom území Slovenska, za čias veľkej Moravy, na našom území žilo množstvo kmeňov, každý mal svoje zvyky, božstvá, názvy. Autorka nám ponúkla ukážku z hneď niekoľkých. Neviem, čo z toho sa zakladá na skutočných udalostiach a faktoch z dejín, no napriek tomu som získala množstvo poznatkov, ktoré zložili ucelený obraz – áno, mohlo to takto byť.
Príbeh samotný začína v kmeni Podlesanov, malého národa, ktorý viedol otec Bolen a ten všetkým svojim ľuďom vštepoval vzácne rady, myšlienky, bol nielen jeho zakladateľom, ale aj duchovným radcom. A práve on vychoval v láske k Bohu Lesanu. Dievča nevedelo, čo je to faloš, čo je to zrada, bolesť, nenávisť. Bola nevinná a čistá, kým ju neusniesol Gelt, Ogorstský bojovník spolu s viacerými ženami a priniesol ju do svojho kmeňa. Stala sa nádejou prekliateho rodu, otvorila srdcia i mysle, zbúrala pomyselné hradby starých zákonov a našla svoje šťastie.
Ogorta, staroslovienske hradisko, ktoré nieslo bremeno kliatby, sa stalo Lesane väzením a veľkou životnou skúškou, naučilo ju precítiť to, čo doteraz nepoznala. Podriadenosť, bolesť smútok, nenávisť a napokon lásku.
V príbehu sa vyskytlo hneď niekoľko zaujímavých postáv, autorka rozvinula osudy obyvateľov kmeňa, unesených žien, ktoré boli prinútené k sobášom s ogortskými mužmi, matiek a otcov, bratov, priateľov, dokonca i liečiteľky. Azda najvýraznejšie vystupujú z deja Rima, matka Una, Zara či otrokyňa Eló.
Nie, v tomto románe sa nedočítate sladkobôlne vyznania lásky, romantika a vzťahy sú tiché, no napriek tomu dominujú a čitateľ ich precíti až na kožu, spolu s Lesanou a Geltom, ich priateľmi, zvykmi a činmi.
Proste krásna kniha!
Prečítajte si úryvok z novinky Vyvolená.
Na štvrtý deň po zimnom slnovrate sa Lesna musela okúpať vo voňavej vode a ženy, ktoré nepoznala, ju prišli učesať. Do vlasov jej votreli trochu vonného oleja a zaplietli jej ich do dvoch vrkočov. Kým to robili, Una stála pri nich a hovorila.
„Doteraz si nosila len jeden vrkoč, lebo matka zem dávala silu len tebe. Keď sa staneš ženou môjmu synovi, musíš nosiť dva vrkoče, lebo budeš silu matky zeme potrebovať pre seba aj pre dieťa, ktoré raz počneš. Odteraz si preto stráž svoje vlasy a siahnuť na ne dovoľ len svojmu mužovi. Alebo človeku, ktorému dôveruješ ako sebe samej.“
Potom jej obliekli slávnostné šaty z jemného plátna. Na prsiach a okolo zápästí ho široká výšivka sťahovala do drobučkých záhybčekov. Una jej šaty prepásala jednoduchým plátenným opaskom a povedala: „Tvoj muž ti ho po obrade rozviaže a spáli v ohni. Od tej chvíle už budeš pod ochranou nášho rodu. Keď budeš vchádzať do jeho domu, dbaj na to, aby si nezhodila ani jednu vetvičku čečiny zastoknutú okolo dverí. Ihličie zabráni zlým duchom, aby vstúpili s tebou do domu.“
„Zlí duchovia nevstúpia do domu, keď im otvoríš dvere, ale keď im otvoríš srdce. Ak tak urobíš, ihličie im v tom nezabráni,“ povedala Lesna ticho, a hoci v jej slovách nebolo ani pohŕdanie, ani vzdor, Una jej priložila prsty na ústa.
„Mlč, Lesna, aspoň dnes mlč a ničím neruš tento obrad. Aj keď ho nechceš, vždy ti môže priniesť šťastie, o ktorom ani netušíš.“
Lesna mykla hlavou, aby sa zbavila Uniných prstov na ústach, ale zmĺkla. Meravo stála medzi ženami, ktoré jej upravovali vlasy, natriasali šaty a dávali rady do života vo zväzku s Geltom. Keď sa začalo stmievať, cez plecia jej prehodili krátky plášť z bielej kožušiny a vyviedli ju von. Cítila sa, akoby ju viedli na smrť. O chvíľu sa stane ženou muža, ktorý ju bez opýtania vzal z Podlesian a ktorý vo svojej pýche myslel len na seba. Nie, v jej srdci nebolo miesta na žiaden pekný cit k nemu. Ani na vôľu hľadať ho či nútiť sa doň.
Cestička, po ktorej vykročila, bola hladko odmetená, po krajoch ozdobená vetvičkami čečiny, a kde-tu horela sviečka. Postávali pri nej ženy a začali spievať tiché ťahavé piesne. Pozerala po nich, ale nevidela medzi nimi Rimu. Potrebovala ju. Potrebovala jej pohľad, jej úsmev, ale nebola tam. A ak bola, stála niekde vzadu za ženami. Lesna kráčala pomaly, koniec cesty nebol ďaleko. Videla, kde sa končí vysvietená cestička, videla jeden z nových domov, okolo ktorého postávali muži. Dom mal vysoký kamenný základ a viedli doň štyri drevené schody. Okolo dverí ho zdobila čerstvá čečina a stál pred ním Gelt v dlhom bielom kožuchu. Mal ho rozopnutý a pod ním mal bielu košeľu vyšívanú rovnako ako Lesnine šaty. Vedľa neho stál kňaz a po jeho ľavej ruke Vesen. Čakali na ňu, kým podíde celkom blízko. Kňaz bol vážny a ani Vesen nemal na tvári úsmev. Pozeral na Lesnu a spomínal na deň, keď takto k nemu viedli Rimu. Vtedy ešte bola tak krásne vzdorovitá. Aj počas obradu ju držali dve ženy, aby sa nezvrtla a neušla. Nechcela dovoliť, aby jej zavesil na krk reťaz s príveskom, na ktorom bola vytepaná medvedia hlava. On sám vybral toto znamenie pre svoj nový rod. Podľa zvykov si ho smela zložiť, len keby mu prestala byť ženou. Zo začiatku s ňou musel bojovať o to, aby ho nosila, o každý dotyk, o každé pohladenie, o každé slovo. Ich boj trval len krátko. Našli spoločné šťastie. Prázdna kolíska ho však rýchlo odohnala. Neostalo z neho už nič. Len slabá nádej, občas smútok, občas hnev.
V dlani držal tenkú reťaz s okrúhlym príveskom. Naň dal Gelt vytepať kúsok lesa a slnko. Bol zbláznený do Lesninho mena. Aj kňaza žiadal, aby jej na Sviatok Udana nedal iné. Žiaden muž to dovtedy neurobil. Bol zaľúbený až tak, že bol slepý aj hluchý. Muža vždy za ženou viedla túžba, ale Gelta za Lesnou hnala nedočkavá láska. Ľúbil ju, a ani ju nepoznal, nikdy sa jej nedotkol, nikdy s ňou neprehovoril. Ľúbil ju takú, akú si ju vysníval, nie takú, aká bola. Áno, aj keď s Geltom ešte stále neobnovili priateľstvo, bolo mu ho ľúto.
Lesna zastala a na okamih pozrela Geltovi do tváre. Jeho tmavé oči jej opäť bolestivo prebodli srdce. Sklonila tvár a viac ju nezdvihla. Na nikoho už nepozrela. Ani na kňaza, keď vravel obradné slová. Ani na Vesena, keď podával reťaz s príveskom Geltovi, a ani Gelta, keď jej ju zavesil na krk. Nadvihol jej pritom vlasy a letmo sa dotkol líca. Mykla hlavou, akoby ju jeho dotyk popálil, ale nikto si to nevšimol. Gelt ju vzal za ruku a po schodíkoch voviedol do domu. Keď za nimi zavrel dvere, ženy vonku ešte raz zaspievali a potom veselá vrava utíchla.
„Buď vítaná v mojom dome, Lesna. Si tá, na ktorú som čakal celý život. Budem ti dobrým mužom,“ povedal jej a sňal jej z pliec kožuch. Aj svoj si vyzliekol. Lesna vedela, že mu mala odpovedať, ako jej prízvukovala Una, že aj ona mu bude dobrou ženou, ale nevládala vypovedať ani slovo. Gelt na to čakal, ale nakoniec sa usmial a dlaňou jej vošiel do vlasov.
„Máš ešte vo vlasoch lupienky a zopár zŕn, ktoré na nás hádzali pre šťastie.“
Začudovane pozrela na pšeničné zrná a lupienky usušených kvetov na jeho širokej dlani. Vôbec si nevšimla, že ich niekto hádzal. Potom jej rozviazal opasok a vhodil ho do rozpáleného ohniska. V okamihu zhorel na prach. Pach spáleného plátna prerazil arómu čerstvej živice, ktorou dovtedy voňal vzduch.
„Poď, ukážem ti náš dom, je celkom nový.“ Opäť ju vzal za ruku. „Nie je taký veľký ako dom mojej matky. Na Ogorte je veľa mladých mužov, ktorí si zakladajú rody, ale na to, aby si každý postavil veľký dom, tu nie je dosť miesta.“
Náš dom, pomyslela si trpko. Najprv bola v Uninom dome, potom v Zarinom, teraz je v Geltovom. Nikdy to nebude jej dom. Bez záujmu sa dala previesť okolo murovanej pece s otvoreným ohniskom, veľkého stola a rohovej lavice. Dala sa vyviesť po schodoch pod strechu a viac nepočúvala ako počúvala, keď jej rozprával, že tu bude miesto pre ich deti, že strecha je dvakrát podbitá drevom, aby im tu nebolo zima, ani keď dom prikryje sneh. Že schody dal postaviť priamo oproti ohnisku, aby ich osvetľovalo a deti na nich nezakopli, aj keď pôjdu hore bez sviečky v ruke. Gelt rozprával, usmieval sa a hladil jej ruku vo svojej dlani. Keď sa od nej nedočkal ani úsmevu, ani prikývnutia, ani žiadnej otázky či odpovede, vrátil sa s ňou dolu, otvoril dvere vedľa schodov a priviedol ju k lôžku. Posadil ju naň a sám si sadol kúsok od nej. Položil jej dlaň do jemnej barančiny.
„Je ako tvoje vlasy, jemná a hebká,“ zašepkal a druhou rukou jej rozpletal vrkoče. „Máš také krásne meno. Požiadal som kňaza, aby ti ho ponechal. Vždy keď si naň pomyslím, akoby zašumel les a zavoňali horské lúky. A tvoje oči sú ako rozkvitnuté fialky na predhorí.“
Pomaly sa k nej prisúval bližšie, jeho dotykov bolo zrazu viac a jeho slová boli čoraz tichšie a roztúženejšie. Nemala sa kam odsunúť, nemala kam odísť, chcelo sa jej kričať, odstrčiť ho, udrieť ho, no nič z toho nedokázala. Len sa roztriasla. Ako to mohla dopustiť? Mala sa aspoň brániť, ale ona sa ako ovca dala doviesť do Geltovho domu a posadiť na jeho lôžko.
„Neboj sa, budem k tebe nežný,“ šepol v domnení, že sa chveje od strachu pred ich prvou spoločnou nocou. Vôbec netušil, že jej telo rozochvieva hnev. Nekonečne veľký hnev naňho aj na seba.
V tom hneve zniesla všetko mlčky. Boli jej odporné Geltove slová a vzdychy, boli jej odporné jeho horúce pery a nedočkavé dotyky, ktoré cítila po celom tele, bolo jej odporné jeho nahé telo a bola jej odporná aj bolesť, ktorú cítila vo svojom lone. Keď konečne vedľa nej spokojne zaspal, chcelo sa jej plakať od úľavy. Ibaže slzy neprichádzali. V túto noc sa zabudla smiať aj plakať. Zadúšalo ju poníženie, akému bola vystavená. Zadúšalo ju pomyslenie, že ho bude musieť znášať každú noc. Zadúšala ju istota, že počne dieťa skôr, než sa jej podarí utiecť. A zadúšala ju aj spomienka na Svitana.
Keby ostala v Podlesanoch, možno by tam práve prežívala prvú noc s ním. Premýšľala, či by sa cítila rovnako ponížená, alebo zmierená, alebo… šťastná?
xxx
Od autorky vyšlo:
Milosť pre Gregora Mocha
Pútavý historický romantický príbeh zo stredovekého Slovenska zachytáva život Gregora Mocha, posledného z rodu mestských katov, ktorého matka a neskôr i otec chceli uchrániť pred dedičnou povinnosťou byť katom. Keď sa však chlapec vyučil za kováča, osud si ho našiel. Gregor Moch, kat, kováč, ránhojič, nešťastný človek, osamotený, všetkými opovrhovaný, túži len po tom, aby mohol žiť obyčajný život. Keď sa mu podarí zachrániť pred smrťou upálením Alžbetu, krásnu a nevinnú dievčinu, ktorú obvinili z bosoráctva, v jeho zatvrdnutom srdci začne klíčiť dovtedy nepoznaný cit…