Zamilovaná do anjela

Federica Bosco

Zamilovaná do anjela

Vydal: Motýľ 2012

preklad:

Mgr. Jaroslava Hribiková

prekladateľka/traduttrice freelance

Šestnásťročná Mia je ironická rebelka, stále pripravená tvrdošijne čeliť neistotám svojho veku, ako sú škola, priatelia, rozvedení rodičia, búrlivý vzťah s osamelou matkou, ktorá ju zbožňuje, ale vo vzťahu k mužom je hotová pohroma. Mia si neustále ide za svojim snom, a tým je dostať sa na Kráľovskú baletnú školu v Londýne. Lenže školné je  pre osamelú matku veľmi vysoké. Aby sa jej život dokonale skomplikoval bezhlavo sa zamiluje do Patrika, brata svojej najlepšej priateľky, ktorý je taký očarujúci, až jej pripomína anjela. Lenže ten ju považuje za mladšiu sestru. Vášeň k tancu a láska k Patrikovi sú silné a nezlučiteľné, a Mia by nikdy nebola schopná vzdať sa ktorejkoľvek z nich. Až kým ju nevyhnutný a bezočivý osud nepostaví pred jedno z najbolestivejších a najťažších rozhodnutí v živote.

Exluzívne, iba na Romantike pre Vás preklad anotácie z ďalších dvoch častí, ktoré dúfame, čoskoro predstaví aj vydavateľstvo Motýľ.

Môj tajný anjel

Ak tomu naozaj veríš, neprestávaj snívať

Vďaka starej mame, ktorá si ju berie z nemocnice k sebe do Florencie začína Mia žiť a milovať život, spoznávať nových ľudí, nového chlapca. Vďaka starému rumunskému učiteľovi začína znova tancovať a približovať sa k svojmu snu o baletnej škole v Anglicku.

titul by mal vyjsť 24.10.2013,

Láska anjela

Vybrať si vlastnú cestu nie je vždy jednoduché 

"Slobodná tancovať bez schém a pevných pravidiel, slobodná študovať balet s kým len chcem bez toho, aby som musela dodržiavať prísne nariadenia prestížnych škôl alebo znášať vrtochy frustrovaných učiteľov, slobodná vyjadriť samú seba."
Mia dostala príležitosť, na ktorú odjakživa čakala: bola pozvaná na konkurz do Kráľovskej baletnej školy. Lenže keď sa ocitla na pódiu, keď príležitosť začať študovať bola nadosah ruky, pocítila silné nutkanie odmietnuť v prospech slobodného tanca bez pravidiel, obmedzení, povinností. Aj počas ťažkých rozhodnutí ju podporuje Patrickov hlas, jeho éterická prítomnosť, ktorá ju neopúšťa. Po odmietnutí štúdia na Kráľovskej baletnej škole môže Mia začať úplne nový život. Spolu s Ninou konečne prekonali všetky nedorozumenia, ktoré ich rozdeľovali a spoločne sa rozhodli presťahovať sa do Londýna. Mia nachádza baletnú školu Brit, ktorou je nadšená, kým Nina sa snaží navštevovať hodiny žurnalistiky. Londýn pre ne neznamená iba zábavu a zmenu, priateľky musia spoločne znášať Ninino tehotenstvo. Ako vždy im je oporou nehmotný Patrik. Až kým jedného dňa…

Federica Bosco

je talianska spisovateľka a scenáristka.

Vo vydavateľstve Newton Compton vydala romány, tvoriace trilógiu – Mi piaci da morire (Páčiš sa mi na zošalenie), L’amore non fa per me (Láska nie je pre mňa), L’amore mi perseguita (Láska mi naháňa strach). Cercasi amore disperatamente (Zúfalo hľadám lásku) a S.O.S  amore – víťazný román literárnej súťaže Premio Selezione Bancarella. Každá z kníh zaznamenala nevídaný úspech u verejnosti aj kritiky, v Taliansku aj v zahraničí. Je je tiež autorkou dvoch "príručiek prežitia" pre mladé ženy: 101 modi per riconoscere il tuo principe azzurro (senza dover baciare tutti i rospi)  (101 spôsobov ako spoznáš svojho modrého princa – bez toho, aby si musela pobozkať všetkých žabiakov) a 101 modi per dimenticare il tuo ex e trovarne subito un altro(101 spôsobov ako zabudnúť na bývalého a okamžite si nájsť ďalšieho).

Viac sa o autorke dozviete na jej blogu www.federicabosco.com

úryvok z knihy Zamilovaná do anjela

Ráno ma zobudila Ninina ruka, ktorá ma šteklila na chodidle. Spala som na pohovke v bunde a ponožkách. Nemala som odvahu ísť na poschodie do studenej izby, aj keď patrila Patrickovi. Zamrnčala som a schúlila som sa pod prikrývkou, lenže ona neprestávala dobiedzať a štípať ma.
„No tak, spachtoška, pripravila som ti čaj a našla som aj nejaké sušienky z minulého roka.“
„Mhm… Nina, buď taká láskavá a nechaj ma spať. Bola som hore do druhej v noci a sledovala Alexa, ako tancuje balet na Mamma Mia!. Ak ešte raz začujem túto skladbu, povraciam sa!“
Odtiahla mi prikrývku z hlavy a sadla si vedľa mňa. Ešte bola poznamenaná predchádzajúcou nocou, ale už sa jej vracala pôvodná farba.
„Spala si na pohovke?“
„Áno, je to jediné miesto v dome, kde teplota vystúpila nad tri stupne.“
Snažila som sa posadiť, ale zastavila ma bolesť v krku, postupujúca dole celým chrbtom, prechádzajúca do pravej nohy, ktorá sa usadila v ľavom chodidle. Skríkla som.
„Čo sa deje?“
„Všetko ma bolí! Nemôžem pohnúť krkom a cítim bolesť v chrbte!“
„Spala si na pohovke. Toto sa stávalo môjmu otcovi, keď tu zaspal. Raz tu ostal celý týždeň.“
Bola som kompletne zablokovaná a cítila som prudké pichanie. Bola som zvyknutá na bolesť, tržné rany a natiahnuté svaly, neprešiel deň, aby sa mi niečo neprihodilo, ale nikdy to nebolo také, aby som sa nedokázala pohnúť. Začala som prepadať panike, nikdy som ani nepomyslela na to, že by moje telo mohlo prestať fungovať.
Vždy som ho považovala za verného spojenca, ktorého som hnala až za limit, nie za zbabelého zradcu, ktorý sa nechá poraziť nejakou pohovkou!
Nina zavolala na pomoc Alexa a Carla, ktorí schádzali dole v spodnej bielizni a zívali. Sledovala som ich znepokojená a bezmocná, nehybná od krku nadol. Skúmala som ich ako stratené dieťa.
„Maličká, neboj sa, my ti pomôžeme, však?“ obrátila sa Nina na rozospatých chalanov.
Gestom ich vyzvala, aby niečo povedali.
„To je z toho tvojho večerného vysedávania vonku,“ povedal Carl.
„Asi to bude ischias, aj moja mama s tým má ťažkosti a občas je odkázaná na injekcie!“ pokračoval Alex.
Rozplakala som sa.
„No hej, ale jeho mama je stará!“ zasiahol Carl. „Tebe postačí ostať aspoň týždeň v posteli, zobrať si niečo od bolesti a uvidíš, že to prejde.“
Ešte viac som sa rozplakala. Nina ich poslala preč a pomohla mi na nohy. Aj ja som vyzerala ako starena. Myšlienky mi zabehli k starkej Olge, ktorá sa vo svojich sedemdesiatich rokoch venovala vodnému lyžovaniu v Cancúne. Prehnutá som sa pomalými krôčikmi pohýnala vpred. Nedokázala som otočiť hlavu a bola som presvedčená, že mi niekto vrazil dýku medzi lopatky. Možno to bol Carl.
„Odnesme ju do kúpeľov!“ navrhla Nina.
„Do kúpeľov?“ reagovala som. Akoby povedala „na vidličku“.
„To je fakt, teplo ti urobí dobre.“
„Nie, kúpele nie! Pripomínajú mi obdobie, keď som ako dieťa neznášala tú hnusnú vodu, na ktorej plávali kadejaké veci a mala som strach, že sú to krokodíly. A navyše smrdí!“
„Lenže Nina má pravdu, to ti pomôže. Ideme!“
Pozerala som sa na nich s neskrývanou hrôzou.
„Vy ma nenávidíte, však?“ povedala som Alexovi a Carlovi. „Takto sa mi chcete pomstiť, nemám pravdu? Chcete sa ma zbaviť.“
„Ale choď! Máme ťa všetci radi!“ odpovedal Alex.
„Napriek všetkému!“ dodal Carl.
Nina mi obula topánky a zaviazala šnúrky. Pre mňa, ktorá som chcela byť absolútne nezávislá, to bola jedna z najhorších situácií. Vedela som, že Madam Claire mi naloží, koľko sa do mňa vojde, že si nedávam pozor na svoje zdravie, že pravá baletka stále chráni svoje svaly pred chladom, a že svoje telo považuje za chrám, ktorý si treba uctievať, a potom, aby som to nemala také jednoduché, pridá sa k tomu aj moja mama, ktorá mi ani nemohla zabrániť, aby som sem prišla, a pritom mala sto chutí to urobiť. Všetci boli kvôli mne rozrušení, akoby Anglicko vyhralo svetový pohár, kým ja som sa pomaly presúvala za ich chrbtami a cez zuby som kliala.
Nikto nemal so sebou plavky, museli sme sa ponoriť v spodnej bielizni. Nina štebotala Carlovi do ucha a zasypávala ho bozkami. Alex mal na starosti mňa, lebo som sa sama nedokázala ani posadiť na okraj bazéna. Všetko tu bolo presne také, ako som si to pamätala. Bazén z čias antického Ríma, dookola kaskády a fontány, z ktorých sa šíril pach síry, až mi bolo na vracanie. Bolo to pre starcov, nie pre dospievajúcich ľudí, lenže aj ja som sa práve cítila, akoby som mala deväťdesiat rokov. Alex improvizoval so základnou masážou chrbta, ale namiesto toho, aby ma uvoľnil, ešte viac som stuhla. Nemala som veľmi rada fyzický kontakt s cudzími ľuďmi a asi to pochopil, pretože sa obmedzil iba na to, že postával nablízku a tváril sa, že nepozerá na polonahú Ninu. Bola hypnoticky krásna. Bola taká pôvabná a prirodzená, že všetko ostatné na svete sa zdalo umelé a pochmúrne.
Bola vo svojom živle, s telom, ktoré sa zo dňa na deň viac stávalo ženským a zmyselným, ale nikdy nie provokujúcim. Pevné prsia mala vysoko a závideli jej ich všetky dievčatá v triede, perfektný zadok v tvare srdca, sen každého spolužiaka, na hlave vodopád plavých vlasov, sivé oči a mäsité pery, ktoré by pohli aj mŕtvolou.
Jej najväčším nešťastím bola neotrasiteľná dôvera v budúcnosť. Musela som byť ostražitá a dávať na ňu pozor. Carl teraz vyzeral úprimný, ale moja skúsenosť ma naučila, že veci sa môžu náhle zvrtnúť. Popoludnie sme strávili ako hrochy, a keď ich bozky, dotyky a šepkanie do ucha unavilo, konečne sme sa vybrali na spiatočnú cestu. Neskôr v aute, na moju obrovskú radosť, spievali všetky pesničky od Abby. Radšej by som napísala dve stopäťdesiatstranové ročníkové práce o Henrichovi VIII., ako prežiť znova takýto deň.
Domov sme dorazili po deviatej večer. Mama si robila starosti a bola nervózna, ja som potrebovala, aby ma niekto rozmaznával, objímal ma a staral sa o mňa. Bola som smutná a zraniteľná, a ona si to hneď všimla. Utekala mi pripraviť termofor s horúcou vodou a odviedla ma do izby. Pomohla mi prezliecť sa do pyžama a ľahnúť si na brucho do postele. Už dávno som jej nedovolila, aby so mnou zaobchádzala ako s dieťaťom, ale keďže som bola bezmocná, nebránila som jej, aby sa zhostila svojej úlohy.
Môj ranený srnček,“ oslovila ma a masírovala mi chrbát, „páči sa mi znova sa o teba starať. Aj keď si vyrástla, stále budeš moje dieťa.“
Mala pravdu. Aj keď som medzi seba a zvyšok sveta postavila neprekonateľnú bariéru, nebolo nič, čo by ma urobilo šťastnejšou než mamino pohladenie, aj keď vedomie, že už viac nie som dieťa, mi zároveň spôsobovalo najväčší smútok. Dlaňami som si podopierala bradu a pozerala som do prázdna. Čo by som robila, keby sa mi stalo niečo také vážne, čo by ma prinútilo spoliehať sa na pomoc iných, aj keby som potrebovala na záchod?
„Mama… mám strach.“
Na okamih ostala ticho.
„Viem, maličká, viem… Život je vždy iný, než aký si ho predstavujeme, a keď začneme chápať, že nemáme nič pod kontrolou, nastúpi strach. Strach, že to nedokážeme, že na to nestačíme, že nevieme povedať to správne, že sa nič nedá vrátiť späť.“
„Aj ty sa bojíš?“ slzy sa mi kotúľali po nose, trocha kvôli bolesti a trocha kvôli smútku.
„Celý čas a predovšetkým o teba. Chcem, aby si bola šťastná, aby si nikdy nemusela trpieť a aby bol tvoj život dokonalý.“
„Môj život vôbec nie je dokonalý.“
„Viem, Mia, ale raz bude.“
Niekto zaklopal na dvere.
„Môžem navštíviť malého pacienta?“
Bola to Betty.
„Paul nevie, kde je wok, mohla by si mu ísť pomôcť?“
Mama vyvrátila oči k nebu a vyšla z izby. Betty si sadla na jej miesto.
„Dám ti masáž shiatsu a uvidíš, že zajtra sa budeš cítiť lepšie. Uvoľni sa a nechaj to na mňa.“
No dobre, už sa vystriedali všetci, chýbala len akupunktúra a magický rituál.
Zavrela som oči a snažila som sa uvoľniť, aj keď som v skutočnosti bola jeden uzlík stiahnutých nervov.
„Je niečo nové s Patrickom?“ opýtala sa.
Aha, možno toto je jediný spôsob, ako ma zbaviť bolesti.
„Voláme si častejšie, ale neviem… niekedy sa mi zdá, že… ale určite sa mýlim.“
„Zdá sa ti, že… čo?“
„Že sa mu páčim, ale on je stále taký láskavý ku všetkým a možno si len namýšľam,“ odpovedala som s ústami pritlačenými na vankúš, bez možnosti otočiť krk.
Potichu sa opýtala: „Chceš, aby som ti vyložila karty? Len to nepovedz mame, lebo ma zabije.“
„Prisahám na svoj život!“ vyhŕkla som.
Vybrala karty z vrecka saka.
„Priniesla som si ich, človek nikdy nevie…“
S námahou som ich zamiešala, a keď som jej ich vrátila, rozložila ich na koberci. Z mojej pozície som nič nemohla vidieť.
Len jedna sa mi zdala povedomá.
„To je bordel, zlato moje,“ spustila,
„Ja viem.“
„Napätie, zlosť a hádky prakticky s každým… Nie si jednoduchá povaha!“
„Mýliš sa, som jednoduchá, to ostatní sú nemožní. Tak pokračuj, kým sa nevráti mama.“
„Stále je tu ten muž, ktorý má o teba záujem, pravdupovediac vidím dvoch, ale jeden je skôr ako brat a druhý ako priateľ.“
„Som si istá, že brat je Patrick a zamilovaný je Carl alebo Alex.“
„Pravdepodobne, ale zamilovaný je ten starší, silnejší, odvážnejší, sebaistý.“ Pozrela som na ňu s nádejou zmiešanou s nedôverou.
„A čo Veža? Čo znamená?“ opýtala som sa ukazujúc na karty.
„Aha, Veža je…“ tápala, „znamená starosti vo všeobecnosti, vieš… určite skúšky.“
„A čo je tam také, čo nevidím?“
Rýchlo zložila karty a podala mi ich, aby som ich znova premiešala.
„Tak ešte jeden výklad na potvrdenie a idem.“
„Dobre, len mi povedz aj niečo pekné, dlhuješ mi to.“

Federica Bosco je autorka, ktorej knihy boli preložené v 10 krajinách

Predala vyše 600.000 výtlačkov.