Marek Zákopčan
ŽIVOT NA DLH
Prológ
Šokovane a zároveň neveriaco hľadela na svoje ruky. Krv nemala len na nich, ale aj na tričku a džínsoch. Triasla sa na celom tele a vôbec nepremýšľala o tom, že by mala zavolať pomoc. Jediné, čo si uvedomovala, bolo telo ležiace vedľa nej. Nevládala sa naň pozrieť, nezniesla by ten pohľad. Len sedela bez pohnutia chrbtom opretá o stenu a čakala, ani sama nevedela na čo. Možno na nejakú osobu, ktorá príde a zavolá políciu, a možno tajne dúfala, že sa muž pri nej prebudí a bude v poriadku alebo že je to všetko iba zlý sen. No nebol to sen, a preto by sa mala pozviechať a niečo urobiť.
Nepamätala sa, ako sa ocitla v tejto situácii. Spomínala si len na to, ako vošla do svojho bytu a potom na hádku… Napokon sa prebudila a bola celá od krvi. Spočiatku si myslela, že patrí jej, ale vzápätí ho uvidela. Bol to veľký šok. Uvedomila si, že v ruke drží akýsi predmet. Pevne zvierala dlhý kuchynský nôž…
Pomaly otočila hlavu a sklonila zrak na zem, aby sa pozrela na mŕtvolu, na človeka, za ktorého smrť sa cítila zodpovedná.
Oči mal ešte stále otvorené a život sa z nich vytrácal stále rýchlejšie. Krátkym pohybom mu zatlačila viečka, pretože mala pocit, že ju tie oči obviňujú.
Trvalo niekoľko minút, kým bola schopná vstať. Rukou sa musela opierať o stenu, aby udržala rovnováhu. Nohy sa jej podlamovali ako po prebdenej noci. Knísavým krokom sa jej napokon podarilo prejsť až k telefónu a vzala do ruky slúchadlo. Zaváhala. Naozaj to má urobiť? Zrak jej znova zablúdil k mŕtvole pri stene, a to rozhodlo.
Neprítomne vytočila číslo, ktoré s námahou vylovila z pamäti. Chvíľu jej trvalo, kým sa odhodlala prehovoriť: „Polícia?“
1.kapitola
O 8 rokov neskôr
Keď Mariana Záchenská vyšla na ulicu, zanechajúc za sebou neútešnú bránu väznice, ostré slnko jej udrelo do očí. Zaclonila si oči a rozhliadla sa. Po celý čas, čo bola zavretá za týmito múrmi, premýšľala, čo urobí ako prvé, keď sa dostane na slobodu. A teraz tu nerozhodne stála. Za uplynulé roky stratila prehľad o svete. Ale ako si všimla, Bratislava ostala prakticky nezmenená. A možno to bolo iba zdanie. Veď kto by sa už zaoberal zveľaďovaním mesta v okolí väzenia? Zrazu ju naplnil pocit šťastia, o ktorom si myslela, že sa z jej života načisto vytratil. Znova bola voľná, mohla ísť, kam chcela, jesť, čo chcela, baviť sa, s kým chcela… Tieto na prvý pohľad bežné veci boli pre ňu mimoriadne dôležité.
Nakoniec sa pohla a zamierila na autobusovú stanicu. Nastúpila na práve prichádzajúci spoj do Banskej Bystrice a dúfala, že jej vlastný svet, ktorý nedobrovoľne opustila, nájde neporušený.
Počas cesty pozorovala ľudí a hoci si to neuvedomila, usmievala sa. Svet navôkol sa jej zdal omnoho krajší ako predtým a čudovala sa, že neprišla skôr na to, bez koľkých, podľa väčšiny ľudí bezvýznamných, vecí by sa vôbec nezaobišla.
Keď vystúpila, nasadla na ďalší autobus. Onedlho sa ocitla pred neveľkým štvorposchodovým obytným domom, v ktorom strávila detstvo. Z jednej strany ho ohraničovala samoobsluha, ktorá tam stála už odnepamäti, a z druhej obchod s odevmi.
Zhlboka sa nadýchla a vošla do domu. Vyšla po schodoch na druhé poschodie a zabúchala na dvere. Čakala so zatajeným dychom, ale netrvalo dlho, kým sa otvorili a zjavila sa v nich chudá a vysoká žena. Vrásky na tvári prezrádzali jej vyšší vek, ale svoj podiel na nich mali aj starosti a neľahký spôsob života.
Bez slova a so slzami v očiach roztiahla ruky a Mariana sa jej s plačom vrhla do náručia.
Keď sa napokon od seba odtiahli, Mariana si utrela slzy opakom ruky a povedala: „Tak rada ťa opäť vidím.“ A bola to pravda. Helena Galátová, Marianina matka, mala päťdesiatšesť rokov. Roky z nej však akoby razom opadli, hneď ako zbadala svoju dcéru. Bola jej jediné dieťa a venovala jej všetku svoju lásku. Vychovávala ju sama. Marianiným otcom bol finančník z východného Slovenska, s ktorým sa spoznala, keď pracovala ako letuška. Milovala cestovanie a jej láska k tejto činnosti sa odrazila aj na jej práci. Vždy bola milá a veselá, a práve tým upútala pozornosť Samuela Lehockého. Zahľadeli sa do seba na prvý pohľad a zakrátko sa stali milencami. Keď otehotnela, bola na vrchole blaha, ale čakalo ju rýchle a nepríjemné vytriezvenie. Po oznámení Samuelovi, že sa stane otcom, a po poznámke, že by sa mohli vziať, na ňu dopadla krutá realita. Len vtedy sa dozvedela, že jej po celý čas klamal. Priznal sa jej, že je ženatý, ale s manželkou žijú už dlhší čas oddelene. Požiadal ju o odpustenie, ale ona ho už nechcela ani vidieť, ani počuť.
Niekoľko týždňov jej volal a posielal listy, ale ona mu nijakým spôsobom neodpovedala. Napokon sa vzdal a odišiel do Nemecka, kde mal viac možností na rozvinutie svojich obchodných plánov. Odvtedy o ňom nepočula, len v zásuvke nočného stolíka mala odloženú jeho fotografiu aj s adresou, ktorú jej zanechal pre prípad, že by sa s ním chcela po čase predsa len spojiť.
Svojej dcére jedného dňa povedala pravdu a viac sa o tom nebavili.
„Veľmi si chýbala,“ odvetila Helena. Pravidelne navštevovala Marianu vo väzení a nesmierne ju mrzelo, že jej nemôže nijako pomôcť. Jediné, čo mohla urobiť, bolo, že jej priniesla nejaké jedlo alebo noviny či časopis, ale mnohé z nich jej aj tak väčšinou vzali protivné dozorkyne, ktoré všetky väzenky bez výnimky šikanovali a ubližovali im. Zdalo sa, že im to spôsobuje ohromné potešenie.
Helena odviedla Marianu do obývačky a odbehla do kuchyne. Mariana si zatiaľ sadla a s radosťou sa rozhliadla. Toto je jej domov. Skutočný domov. Istú dobu mala síce aj svoj vlastný byt, ale… Zahnala myšlienky, ktoré jej aj po rokoch spôsobovali zármutok. Načo na to myslieť? Čo bolo, bolo. Prednejšia je predsa prítomnosť a budúcnosť.
Mama jej priniesla šálku kávy a povedala: „Uvarím ti niečo dobré na obed.“
Mariana nasledovala Helenu a kým pripravovala jedlo, oprela sa o zárubňu a s láskou sa dívala na svoju matku. Tak jej chýbala jej starostlivosť! Nikto o ňu v živote neprejavil väčší záujem ako ona. Okrem Róberta…
„Pomôžem ti.“
„Netreba. Zvládnem to aj sama. Oddýchni si.“
„Vo väzení som mala ničnerobenia až po krk. Budem rada, ak sa konečne do niečoho pustím.“
„Máš pravdu, prepáč,“ riekla Helena. „Neuvedomila som si…“
„To nič, neospravedlňuj sa.“
Pomohla jej s varením a keď sa do sýta najedli, umyli spolu riad. Potom si v obývačke sadli na gauč.
„Čo budeš teraz robiť?“ opýtala sa Helena.
„Neviem. Najskôr si nájdem nejaké zamestnanie, aby som ti mohla prispieť na domácnosť.“
„Nechceš pokračovať vo svojej práci?“
„Myslíš, že by ma tam zamestnali po tom, čo sa mi stalo?“ opýtala sa s trpkosťou v hlase. Kým ju zavreli, pracovala ako profesorka na strednej škole. Medzi študentmi bola obľúbená a nikto z nich, ani žiadny jej kolega nebol schopný uveriť, že niekoho tak chladnokrvne zabila.
„Asi nie. Ale mohla by si skúsiť inú školu.“
„To by som mohla,“ pripustila. „Bolo by skvelé, keby som mala možnosť znova učiť. Tentoraz by ma dokonca nik neobmedzoval,“ dodala potichu.
Helena si vzdychla. „Odteraz bude všetko inak. Začneš nový život. Na Róberta zabudni, nepriniesol ti nič dobré.“ Nikdy ho nemala v láske. Keď jej ho Mariana predstavila ako svojho chlapca, pomyslela si, že je to len ďalší z jej nových objavov a čoskoro sa s ním isto rozíde. Ale k ničomu podobnému na jej veľké sklamanie nedošlo. Po pol roku jej oznámili, že chystajú svadbu. Netajila pred ňou svoje znepokojenie, ale pochopila, že ak by na ňu tlačila, iba by si tým pohoršila.
Jej obavy sa však ukázali ako opodstatnené. Netrvalo dlho a z Róberta sa vykľul obyčajný grobian a násilník. Netajil sa ani svojimi ľúbostnými avantúrami. Raz ho dokonca Mariana pristihla priamo v ich byte s jednou z jeho mileniek a chcela ho okamžite opustiť. Presvedčil ju ale, že sa to viackrát nestane a miluje iba ju. Uverila mu a všetko sa vrátilo do starých koľají. Ak aj mal potom nejaké milenky, nevedela o tom. Buď to bolo naozaj tak, alebo sa mu to darilo dokonale tajiť.
Keď sa zamestnala a doma bola čoraz zriedkavejšie, samotu znášal so svojimi priateľmi v rôznych pochybných podnikoch. Pil stále viac a alkohol ho robil omnoho agresívnejším.
Mariana dva roky po svadbe otehotnela a to ho načas prinútilo zmeniť spôsob života. Viac sa jej venoval a obaja sa veľmi tešili na dieťa.
Dlho však nevydržal bez svojich známych a znova sa vrátil k pitiu. Vyústilo to do strašnej hádky, v ktorej ho Mariana obvinila z nezodpovednosti a ľahkovážnosti. Vyslovila aj svoju ľútosť nad tým, akého otca bude mať ich ešte nenarodené dieťa. Udrel ju. Mariana spadla tak nešťastne, že o dieťa prišla. Počas jej pobytu v nemocnici ju nenavštívil ani raz. Keď sa vrátila domov, našla ho sedieť s fľaškou v ruke. Znova sa pochytili a potom… prebrala sa na zemi a vedľa seba našla jeho mŕtvolu. Nepamätala sa na nič. Súd ju odsúdil na desať rokov nepodmienečne, ale našťastie jej po ôsmich rokoch odpustili zvyšok trestu za príkladné správanie. Ako dôkazy porotcom postačila vražedná zbraň – kuchynský nôž v jej ruke – a výpoveď ich susedky, ktorá im vyrozprávala, aký bol ich vzájomný vzťah. Vyslovila aj tušenie, že Mariana svojho manžela zabila, pretože viac nezniesla jeho prístup k životu a k nej samotnej….
Viac romantiky na www.kniznyweb.sk.