Život na dlh (23.časť)
11.kapitola
„Si pripravená?“ spýtala sa Mariana Heleny. Pozrela sa na hodinky. Do začiatku večierka ostávalo polhodiny a ona by nerada meškala. Presnosť považovala za jednu z najdôležitejších ľudských čŕt.
„Už len minútku!“ kričala Helena z kúpelne.
Mariane nešlo do hlavy, čo tam môže tak dlho robiť. Niekedy zabúdala, že aj jej matka sa napriek jej veku stále chce páčiť a neprestane si zakladať na svojom výzore.
Keď sa napokon objavila v obývačke, výsledný efekt rozhodne stál za tých pár chvíľ čakania. Helena si obliekla svoje najlepšie šaty slivkovomodrej farby, ktoré nemala na sebe už dlhý čas. Pravdepodobne to bolo spôsobené tým, že sa nenaskytla žiadna vhodná príležitosť na to, aby ich vytiahla zo skrine. Na krku sa jej skvel náhrdelník s falošnými perlami a v ušiach mala pripnuté strieborné náušnice.
„Vyzeráš prekrásne,“ povedala Mariana.
„Ešte nepatrím do starého železa, čo povieš?“ opýtala sa s úsmevom.
„Určite nie.“
„Poďme teda,“ zavelila a keď si obliekli kabáty, vyšli von, kde ich už čakal taxík.
Mariana premýšľala, či sa na večierku zjaví aj Jana. Potom si spomenula, čo jej povedal Erik, keď sa naposledy stretli. Zamračila sa. Mala neblahú predtuchu, že vstup do nového roka asi nebude celkom podľa jej predstáv.
Keď zazvonili pri dverách, otvorila im Silvia. „Vitajte! Poďte ďalej, nech sa páči,“ usmievala sa na nich.
„Ahoj,“ vtisla jej Mariana bozk na líce. „Dúfam, že nemeškáme.“
„Och, kdeže! Zábava je už v plnom prúde.“ Presvedčila ich o tom aj hudba a hlasná vrava prichádzajúca z opačnej strany domu. Bola to prízemná, jednoduchá stavba, ale napriek tomu bola zariadená s vkusom a Mariana sa tam cítila veľmi príjemne. „Predstavím vás ostatným.“
Zaviedla ich do vyzdobenej miestnosti, kde bolo zatiaľ okolo tridsať ľudí. Každý sa bavil a zdalo sa, že všetci sa navzájom poznajú.
Silvia ich zoznámila s niekoľkými ľuďmi, ale Mariana im nevenovala nijakú mimoriadnu pozornosť. Obzerala sa a hľadala medzi okolostojacimi osobami Dávida. Chcela sa práve spýtať Silvie, či vôbec príde, keď za sebou začula hlas: „Tak už ste tu.“
Strohé konštatovanie ju prinútilo otočiť sa. „Jani! Predsa si prišla.“
„Nemohla som si to nechať ujsť. Je tu skutočne mnoho zaujímavých typov.“
„Sú pre mňa absolútne neznámi… Nevidela si Dávida?“ zaumienila si, že dnes večer nebude začínať rozhovor na tému – Erik.
„Myslím, že nie. Každopádne som si istá, že sa objaví. Je Silviin kolega, určite ho nezabudla pozvať.“
„Máš pravdu.“
Jana si odchlipla z pohára trochu šampanského. Skúmavo sa naň zahľadela. „Nie je zlé, ale akoby mu čosi chýbalo.“
Mariana zjavne prepočula jej poznámku. „Tam je!“ zvolala a pozerala sa smerom k dverám, cez ktoré práve do izby vstúpil Dávid. „Idem za ním, ospravedlň ma.“
Keď k nemu podišla, objala ho okolo krku a natešene ho pobozkala.
Zasmial sa. „Čomu vďačím za takéto privítanie?“
„Premýšľala som o tom, že so starým rokom by mali odísť aj všetky nezhody, hádky a problémy.“
„Nie je to zlá myšlienka,“ poznamenal.
„Čo keby sme ju vyskúšali v praxi?“ opýtala sa.
Tváril sa, že tuho rozmýšľa. „Je to rozumné? Nebudeme sa potom príliš nudiť?“
„Ja sa už postarám o to, aby sme sa nenudili,“ odvetila zvodným hlasom, ktorý nútil Dávida, aby si ju k sebe silnejšie privinul.
„Znie to naozaj sľubne. Nakoniec to asi nebude celkom zlý nápad.“
„Vedela som, že ťa presvedčím. Poď,“ chytila ho za ruku, „je čas trochu sa zabaviť.“ Odtiahla ho k niekoľkým tancujúcim párom a pripojili sa k nim. Po chvíli si všimla, že sa vedľa nich v rytme skrúcajú aj Jana s Erikom. Rada by vedela, o čom sa rozprávajú, ale stačil jej pohľad na ich úsmevy, aby jej došlo, čo je asi predmetom ich rozhovoru. Zaťala zuby. Nie je to moja vec, hovorila si v duchu. Jana zachytila jej nespokojný výraz a usmiala sa na ňu. Mariana odvrátila tvár.
„Si akási strnulá,“ podotkol Dávid. „Deje sa niečo?“
„Neviem… Možno sa trápim zbytočne, ale… mám pocit, že nie je všetko v poriadku,“ odvetila zamyslene.
„Nechceš mi o tom porozprávať?“
Pokrútila hlavou. „Nemám chuť zaoberať sa tým. Dnes večer sa chcem len zabávať a nezaťažovať si hlavu zbytočnými starosťami.“
„Ako myslíš,“ povedal a zakrútil sa s ňou.
Mariana sa zasmiala. „Len žiadne prudké pohyby, prosím. Len pred hodinou som večerala.“
Hudba doznela. Mariana sa rozhodla, že pohľadá mamu. Našla ju baviť sa s nejakým postarším pánom. „Och, zlatko, tu si,“ zvolala Helena. „Podíď bližšie, niekoho ti predstavím. Janko, toto je moja dcéra Mariana. Mariana, to je Ján Porubský.“
„Porubský?“ opýtala sa, keď mu podávala ruku.
„Erik je môj synovec,“ vysvetlil. Jeho hlas bol veľmi príjemný, dal by sa počúvať celé hodiny.
Chápavo prikývla. „Bavíš sa dobre?“ opýtala sa mamy.
„Pravdaže. Ako by som sa nebavila v takej milej spoločnosti,“ hodila očkom po Jánovi, ktorý sa pousmial. Očividne mu lichotil Helenin záujem.
„Potešilo by ma,“ prehovoril, „keby ste mi preukázali tú česť a zatancovali si so mnou.“
„Veľmi rada, pane.“ Podala mu ruku a hneď si ju odviedol.
Osamela. Prešla k stolu s občerstvením a na malý tanierik si položila kúsok koláča. Lyžičkou si vložila do úst prvé sústo a vychutnávala jeho krémovú chuť.
„Vidím, že tvoja mama a môj strýko sa spriatelili,“ povedal Erik, ktorý sa zrazu zjavil vedľa nej.
„Musím priznať, že ju očaril.“
„Pravdepodobne je to obojstranné. Nestáva sa totiž často, že by prejavil záujem o nejakú ženu.“
„Žije sám?“ zaujímala sa.
Erik prikývol. „Ovdovel asi pred desiatimi rokmi. Odvtedy žije skôr utiahnuto. Naveľa sa mi ho podarilo presvedčiť, aby prišiel k nám a trochu sa odreagoval.“
Mariana si stále viac uvedomovala, že Erik je dobrý človek, ktorý kladie rodinu v rebríčku hodnôt na popredné miesto. Preto nedokázala pochopiť, prečo podvádza svoju manželku. „Urobil si dobre. Každý potrebuje občas vypnúť.“
„A čo ty? Silvia mi hovorila, že si vzala pod ochranné krídla to dievča. Ako sa volá? Lenka!“
„Je to tak. Je mi jej ľúto. Má skutočne pohnutý osud. Nezaslúži si to.“
Erik akoby chvíľu premýšľal o jej slovách. Zmĺkol a pohľad uprel do neznáma. „Áno,“ povedal napokon. „Nie je spravodlivé, keď deti platia za chyby svojich rodičov.“
„Správne. Nepomýšľali ste so Silviou na to, že si založíte rodinu?“ spýtala sa odrazu, ani sama nevedela, prečo.
Smutne sa usmial. „Spočiatku sme to plánovali s veľkým očakávaním. Lenže potom Silvia nastúpila do školy a ja som sa tiež zamestnal, a tak deti museli zatiaľ ostať len v našich predstavách. A postupom času sme si zvykli na život bez nich. Znie to hrozne, ale je to tak.“
„Máte predsa pred sebou ešte dosť času…“
„To je pravda. Raz príde tá pravá chvíľa…“
Marianu už prešla chuť na koláč. Nedojedený ho položila na stôl a naliala si trochu limonády. Na spýtavý pohľad Erika odpovedala: „Na alkohol je trochu priskoro.“
„Hlavne že máš ako správny hosť vždy plný pohár… Prepáč, idem sa venovať hosťom.“ Vzdialil sa. Mariana sledovala jeho odchádzajúcu postavu so zmiešanými pocitmi. Keď hovoril o svojej žene, bola si stopercentne istá, že v jeho očiach zazrela akúsi iskierku lásky. Tak prečo…? Potriasla hlavou v snahe vypudiť z nej myšlienky, ktoré sa jej tam vkrádali napriek jej „zákazu“.
Silvia s dušou panej domu potešene sledovala zabávajúcich sa hostí. Hrialo ju pri srdci vedomie, že sa u nej ľudia cítia príjemne. Bolo jej teplo. Zaiste to bol následok tých niekoľkých pohárikov, ktoré vypila. Nechcela, ale zopár prítomných trvalo na tom, aby si s nimi pripila. Nemohla odmietnuť. Krížom prešla cez miestnosť a posuvnými dverami vyšla do malej záhradky, aby sa ochladila a nadýchala čerstvého vzduchu. Pohľad jej zablúdil k miestu, kde počas leta vyrastali jej obľúbené ruže. Nemala rada zimu. Pôsobila na ňu akýmsi skľučujúcim a deprimujúcim dojmom. Želala si, aby sa konečne oteplilo.
Vtom sa jej zazdalo, akoby na druhom konci záhrady, ktorý ostával neosvetlený, zazrela pohyb. Pomalým krokom sa pobrala na miesto, ktoré ju zaujalo. Zakrádala sa ticho ako myška, a tak nik nepočul jej príchod a o jej prítomnosti nemal ani zdanie. Prišla práve vo chvíli, keď jej manžel komusi vravel: „Prepáč, že to trvalo tak dlho, ale zahovorila ma Mariana.“ Schovala sa za mohutný strom, aby ju nezbadali a započúvala sa do rozhovoru.
„Mohla som si myslieť, že nás nenechá na pokoji. Mala nejaké pripomienky k nám dvom?“ Ten hlas bol Silvii povedomý, ale nevedela si ho hneď zaradiť. Ľutovala, že sem nenamontovali záhradnú lampu…
„Nie, nič nespomenula ani slovkom. Vie o nás?“
„Hej. Dala si dokopy dve a dve. Nebola tým práve nadšená.“
„Dalo sa to čakať.“
Silvia zatajila dych. Neverila vlastným ušiam. Alebo skôr – nechcela im veriť. To, čo práve počula, bol zaiste len zlý sen. Erik by to predsa nikdy nebol urobil. Mal jej plnú dôveru! Napäto čakala, akým smerom sa bude ďalej uberať ich dialóg. Boli ticho, a tak vystrčila hlavu a pozrela sa na nich. Zbadala ich v pevnom objatí, ktoré sa nedalo charakterizovať inak ako milenecké. Rozrušene odvrátila tvár a rozbehla sa späť do domu.
Rýchlo vyhľadala Marianu. Prudko ju chytila za ruku.
„Silvia! Čo je?“ opýtala sa.
„Musíme sa porozprávať. Poď,“ ťahala ju do izby, ktorá slúžila ako pracovňa. Keď sa za nimi zavreli dvere, povedala: „Počula som Erika hovoriť s Janou.“
Mariana zmeravela. „No a?“ mykla plecom na oko nezaujato. „Na tom nie je nič zlé.“
Silvia sa nervózne prechádzala sem a tam. Jednu ruku si dala vbok, druhou si prehrabla vlasy. „Som presvedčená o tom, že majú pomer.“
Mariana ostala ticho.
„Jana vravela, že ty o tom vieš. Prečo si mi o tom nepovedala?“ spýtala sa. Jej hlas nemal ďaleko od hystérie.
„Dozvedela som sa to náhodou pred pár dňami,“ pripustila. „Nechcela som ti spôsobiť zbytočné trápenie.“
„Zbytočné trápenie? Áno. Povedz, čo mám teraz robiť?“ rozhodila bezmocne rukami. „Mám sa dať rozviesť? Alebo sa tváriť, že o ničom neviem a nezmyselne sa zožierať?“
„Najprv sa upokoj.“
„Keby to bolo také ľahké,“ klesla do kresla a hlavu si podoprela dlaňami.
Mariana podišla k nej a súcitne ju chytila za ruku. Pomyslela si, že v posledných dňoch sa príliš často zamestnáva utišovaním iných ľudí. „Nesprav nič unáhlené, všetko si poriadne premysli.“
Silvia prikývla. „Asi to potrebuje čas… Len neviem, či sa mu teraz dokážem pozrieť do očí.“
„Má ťa rád,“ vyhlásila Mariana a sama sa čudovala, ako presvedčivo to povedala.
Viac romantiky na www.kniznyweb.sk.
Vaše názory – prehľad komentárov
Nie je možné! (Silvia, 29. 04. 2009 07:43)
Nie je možné, aby toto napísal 22, či koľkoročný chalan. Priznám sa, nepoznám ho, počula som to meno, ale s predsudkom – ten nemôže písať lovestorky, ktoré tak milujem, som ho pustila z druhého ucha von. Ale toto sa mi vcelku páči, som zvedavá ako sa to rozbehne, bude vyvíjať. Mladík má evidentne talent.
život na dlh… (Verča, 18. 06. 2009 20:19)
kedy konečne? (Darina, 03. 08. 2009 18:26)
RE….Marek (elis, 17. 08. 2009 22:23)
och, zabudol som na Milenku, prepáč!!! :DD to bude buď vekom alebo slabými doptriami :DDD
Samozrejme, že aj Tebe patrí úprimná vďaka a pripájam sa k poďakovaniu romantike :DD je fakt super!!!!