Život na dlh (29.časť)
Lenka sa vracala domov z krátkej prechádzky. Pobyt medzi prázdnymi štyrmi stenami, kde sa nemala ani s kým pozhovárať, ju pomaly ubíjal. A úspory, ktoré mala, sa jej tiež rýchlo míňali. Z tohto pohľadu jej budúcnosť vôbec nevyzerala ružovo.
Pri vchode domu zbadala známu postavu. Zastala a rozbúchalo sa jej srdce, čo ju nahnevalo. Zaprisahala sa, že mama jej už nijako nebude zasahovať do života, že je jej úplne ukradnutá, ale ako sa zdá, city boli silnejšie ako nenávisť.
„Zlatko,“ zvolala Klaudia, keď uvidela kráčať Lenka smerom k nej. „Chvalabohu, že sme sa neminuli. Už som chcela odísť.“
Lenka sa tlačila na jazyk uštipačná poznámka, ale prehltla ju a ostala ticho. Odomkla dvere a obe vošli dnu.
Klaudia si uvedomila, že sa od svojej dcéry pravdepodobne nedočká prílišnej miloty, preto sa rozhodla nevšímať si to a snažiť sa ju primäť k tomu, aby sa nasťahovala k nej. Podobrotky alebo pozlotky. „Ako sa máš?“ opýtala sa.
„Dobre,“ pokrčila plecami Lenka, zatiaľ čo si vyzliekala kabát. Zavesila ho na vešiak a obrátila sa k matke: „A ty?“ snažila sa správať prívetivo, ale necítila sa pri tom vo svojej koži.
„Ja takisto,“ odvetila Klaudia, v hlase jej zaznievalo prekvapenie. „Lenka,“ oslovila ju vzápätí vážne. „Musíme sa porozprávať o tvojej budúcnosti. Iste si uvedomuješ, že tu nemôžeš bývať donekonečna.“
Uvedomovala si to. A poriadne ju to štvalo! Znamenalo to totiž, že čoskoro bude závislá na Klaudii.
„Budú ti chýbať peniaze, nebudeš mať čo jesť, nehovoriac o oblečení…“
„Prejdi k veci,“ posúrila ju Lenka v snahe čo najskôr ukončiť tento rozhovor.
„Prišla som ťa vziať do tvojho nového domu.“
Chvíľu trvalo, kým prišla odpoveď. Lenka nečakala, že to príde tak rýchlo. Počítala s tým, že mame potrvá, kým sa zabýva a podobne. „A čo ak s tebou nechcem odísť?“ odvrkla.
„Budeš musieť. Nenechám ťa v tomto dome už ani o deň dlhšie. Nemá ti kto navariť, upratať… A okrem toho si školopovinná. Vo svojom veku by si sa nemala starať o nič iné ako o to, aby si si zabezpečila čo najlepšie podmienky pre ďalšie štúdium…“
„To sú len reči!“ skríkla Lenka. „Doteraz mi to šlo celkom dobre.“
„Áno, pretože boli prázdniny! Ale čo potom?“
„Nejako si poradím,“ ohradila sa.
„Nebuď tvrdohlavá! Dokedy sa budeš proti mne stavať pri každej možnej príležitosti? Robí ti dobre, že ma stále trápiš?“
Hoci to Lenka nepriznala, v duchu si priznala, že na tom je niečo pravdy…
„Pomôžem ti zbaliť tvoje veci,“ povedala Klaudia a zamierila do jej izby.
„Stoj! Kam ideš?“
„Povedala som predsa, že ti idem zbaliť, čo potrebuješ.“
„Neželám si, aby si sa hrabala v mojich veciach!“
„V poriadku, zbaľ si ich sama. Počkám tu na teba.“
„Nikam nejdem!“ zastrájala sa.
„Prestaň odvrávať! Som tvoja matka, či sa ti to páči, alebo nie. Budeš ma poslúchať, rozumieš? A teraz sa choď okamžite pobaliť, nebudeme tu trčať celý deň! Počuješ?“
Lenka nahnevane odpochodovala do svojej izby a nezabudla pritom rázne buchnúť dverami.
Klaudia si chvíle čakania skrátila prípravou čaju. Kým ho pila, spomínala si na život strávený v tomto dome. Nedalo sa povedať, že bola vyslovene nešťastná, len to nebolo celkom také, ako si predstavovala vo svojom detstve.
Za polhodinu sa v kuchyni zjavila Lenka a k nohám si položila kufor.
„To je všetko?“ spýtala sa Klaudia. Očakávala, že dievča v jej veku bude mať viac vecí.
„Áno, všetko. Môžeme ísť!“ povedala rozkazovačne. Otočila sa mame chrbtom a vyšla z domu.
Klaudia ju nasledovala. Po ceste zobrala kľúče, zamkla dvere a pristúpila k autu, kde stála Lenka. Vzala jej kufor a uložila ho do auta. Lenka si sadla dozadu. Cesta prebehla v úplnej tichosti.
Zastali pred domom, ktorý dýchal novotou. Fasáda prezrádzala, že ľudia v ňom bývajúci iste netrpia núdzou. Lenka premýšľala, ako sa zmení jej život a akým smerom sa bude teraz uberať. Vystúpila a aj keď sa jej dom páčil, stále nepovedala ani slovo. Zaryto mlčala, hoci na to nemala žiadny pádny dôvod. Vykročili po chodníku vedúcom k vchodu. Bol vykladaný štrkom a ako sa dozvedela, v lete boli po okrajoch vysadené kvety bielej farby, ktorých názov však Klaudia nepoznala.
Klaudia otvorila dvere a ocitli sa vo svetlej hale, z ktorej viedli schody na poschodie. „Vítam ťa v tvojom novom domove,“ povedala. „Tamto je kuchyňa priamo spojená s jedálňou, tie dvere vedú do záhrady,“ ukazovala rukou „a tamtie zasa do izby, ktorá slúži na to, aby si si v nej mohla nerušene oddýchnuť.
Tvoja izba je hore, hneď vedľa mojej a Braňovej.“
Tvoja izba je hore, hneď vedľa mojej a Braňovej.“
Lenka sa na ňu pozrela so značnou nevôľou. „Býva tu aj on?“ Jej predstavy o celkom prijateľnej zmene bydliska sa okamžite rozplynuli.
„Pravdaže. Mala by si si zvyknúť na myšlienku, že Braňo je môj životný partner a nemienim sa ho vzdať.“
Lenka na to neodvetila. Klaudia ju zaviedla do jej izby. Steny boli natreté svetlomodrou farbou. Uprostred sa vynímala posteľ, pri ktorej bol z jednej strany nočný stolík a z druhej skriňa na šatstvo. Pri jej rozmeroch sa Lenka v duchu začudovala, pretože jej veci zaberali minimum miesta. Nechýbal tu, samozrejme, stôl, stolička, knižnica a vlastná kúpelňa.
„Páči sa ti tu?“ spýtala sa Klaudia.
„Ujde to,“ odvetila neurčito a sadla si na posteľ.
„Fajn,“ usmiala sa a pokračovala: „Nezabúdaj, že si tu doma. Môžeš teda ísť, kam chceš, a robiť, čo chceš. Ale v medziach slušnosti, samozrejme. Asi tak o hodinu bude večera. Teraz ťa nechám samu, aby si si mohla oddýchnuť.“ Vyšla z izby a Lenka osamela.
Ľahla si a hľadela na strop. Myšlienky jej behali sem-tam, nevedela, čo by mala robiť. Vstala, otvorila svoj kufor a zároveň aj skriňu. Bolo tam niekoľko poličiek a vešiakov. Postupne vyťahovala z kufra kusy oblečenia a úhľadne ich ukladala. Keď bola hotová, kufor zasunula pod posteľ a podišla k oknu. Naskytal sa jej výhľad rovno na ulicu. Vyhovovalo jej to, rada totiž pozorovala ľudí.
Rozhodla sa, že sa vydá na prieskum. Vyšla na chodbu a zišla na prízemie. Jedáleň tvoril dlhý stôl, okolo ktorého bolo rozmiestnených dvanásť stoličiek a dva príborníky. Z nej sa vstupovalo priamo do kuchyne, ktorá bola vybavená najmodernejšími spotrebičmi. Lenka sa cítila ako vo filme a musela sa uštipnúť, aby sa uistila, že nesníva.
Jej ďalšou zastávkou sa stala záhrada. Ovial ju chladný vzduch, prenikajúci až na kožu, ale neprekážal jej. V starom dome bola počas noci často veľká zima. Vzhľadom na ročné obdobie vyzerali stromy opustene a nevzbudzovali príjemné dojmy, pobrala sa preto späť do svojej izby.
Pritiahla si stoličku k oknu a sadla si. Zakrátko zbadala na príjazdovej ceste auto, ktorá už kdesi videla. Vtom si spomenula – bolo to na otcovom pohrebe, vo chvíli, keď sa stretla s matkou.
Pred domom vystúpil muž, ktorý mohol mať najviac tridsať rokov. Hoci ho nikdy nevidela, naisto vedela, že je to Braňo, mamin milenec. Krv sa v nej vzbúrila a vstúpila jej do tváre. Už len pohľad naňho a pomyslenie, že s ním bude sedieť pri večeri za jedným stolom, ju privádzali do zúrivosti. Vedela však ja to, že s tým v konečnom dôsledku nič nenarobí, a snažila sa upokojiť.
Z haly začula hlasy. Vyšla z izby a pozrela dolu. Klaudia práve objala Braňa a vtisla mu na líce bozk. Lenka nepočula, o čom sa zhovárali, ale bolo jej jasné, že predmetom ich rozhovoru je ona, pretože Braňove oči zablúdili smerom k nej a ona sa ešte stihla ukryť, aby ju náhodou nezbadal, ako ich sleduje. O pár sekúnd vykročil po schodoch, a tak sa radšej vrátila do svojej izby a zavrela dvere. Dúfala, že mu nenapadne vojsť k nej, to by bola posledná kvapka! Našťastie k ničomu podobnému nedošlo. Lepšie pre neho, pomyslela si.
Zvalila sa na posteľ a bola by aj zaspala, nebyť Klaudie a jej klopania na dvere. Strčila dnu hlavu a povedala: „Už sa bude večerať. Príď do jedálne.“
Lenke sa vôbec nechcelo jesť. Bolo jej zle pri predstave zoznámenia sa s tým chlapom. A to je len začiatok! Možno to prebehne celkom v pohode, ak bude kľudne jesť a hovoriť čo najmenej. Tak to bude najlepšie. Práve sa rozhodla, že ho bude ignorovať. Hádam aj sám príde na to, že jej nie je dvakrát sympatický.
Vyzbrojená riadnou dávkou odhodlania zostúpila na prízemie a v jedálni zaujala svoje miesto pri stole. Bola tam prvá, ale nie nadlho. Čoskoro vošla dnu jej mama v jeho sprievode. Jednou rukou ju objímal a prívetivo sa usmieval. Lenka by mu najradšej jednu vrazila, aby mu ten prekliaty úsmev zmizol z tváre.
„Lenka,“ oslovila ju Klaudia, „toto je Braňo. Miláčik, predstavujem ti svoju dcéru.“
„Veľmi ma teší,“ podal jej ruku, ktorú prijala s odmeraným výrazom.
„Dobrý večer,“ odvetila rezervovane.
Dospelí si sadli a vtedy z kuchyne vyšla žena, ktorú si zatiaľ Lenka ešte nevšimla. Volala sa Dorota a pracovala ako pomocníčka v domácnosti. Pred sebou tlačila servírovací stolík. Pred každého položila tanier s jedlom.
„Dúfam, že máš rada špagety,“ povedala spýtavo Klaudia.
Lenka pokrčila plecami a začala jesť. Neprezradila, že špagety patria medzi jej obľúbené jedlá. A tieto chutili priam dokonale! S chuťou si vkladala do úst sústo za sústom a nevšímala si pohľady, ktoré si medzi sebou vymieňali jej spolustolovníci.
Zatiaľ čo Lenka premýšľala, čo spôsobuje takú rozdielnu chuť oproti špagetám, ktoré doma pripravovala ona, Klaudia začala rozprávať: „Mala by si vedieť, že sme mali s Braňom dlhý rozhovor. Týkal sa tvojej momentálnej situácie.“
Lenka zbystrila pozornosť. Zdvihla zrak od jedla, aby dala mame najavo, že ju počúva.
„Zhodli sme sa na tom, že by pre teba akiste bolo vhodnejšie, keby si prestúpila na inú školu, ktorá je bližšie k nášmu domu.“
Ruka s jedlom jej zastala na polceste k ústam. Pomaly ju zložila a zamyslela sa. Dávno túžila po zmene prostredia, ale čiastočne ju vyľakala rýchlosť, akou sa dali veci do pohybu. Ani sa nestihla vysporiadať s jednou, a už je tu ďalšia. Jej situácia v škole sa podstatne zlepšila, odkedy tam pracovala pani Záchenská, ale už niekoľko dní sa v škole neukázala a nikto nevedel s určitosťou povedať, čo je dôvodom jej neprítomnosti, ku ktorej sa ešte pridala aj práceneschopnosť pani Porubskej. Po praktickej stránke by to nebol zlý krok, stačilo jedno slovo a jej trápenie by sa obmedzilo len na domáce prostredie. V novej škole by stretla ľudí, ktorí nemajú ani šajnu o jej predchádzajúcom „pôsobení“ na tej terajšej… Bola to veľmi lákavá predstava. „Porozmýšľam o tom,“ odvetila.
„Dobre, máš dosť času.“
„Vieš, Lenka,“ prihovoril sa jej Braňo, „nečakám, že sa hneď budeš ku mne správať priateľsky. Uvedomujem si, čo pre teba musel znamenať mamin odchod a ver, že ani pre mňa to nebola ľahká situácia. Odviedol som predsa matku dospievajúcemu dievčatku.“
Prečo jej to hovorí? Nemala vôbec náladu počúvať jeho stupídne reči. Ani najmenej ju nezaujímalo, čo jej chcel povedať. Pozrela sa na matku, ktorá mu stískala ruku, akoby mu dodávala silu. To ona by potrebovala povzbudiť!
„Pravdepodobne ma vnímaš ako votrelca, ktorý rozbil vašu rodinu.“ Úplne to vystihol. „Tvoju mamu mám veľmi rád, rovnako ako ty a záleží mi na nej. A aj na tebe, samozrejme.“
Keď mu na nej záležalo, ako hovorí, prečo dopustil, aby bola nešťastná?!
„Preto mám radosť z toho, že sme tu teraz spolu a dúfam, že časom si k sebe nájdeme cestu a stane sa z nás rodina…“
To už bolo priveľa. Lenka vyskočila a zvolala: „Na to zabudni! Nikdy nebudeš patriť do našej rodiny!“ rozbehla sa preč.
Braňo si smutne povzdychol: „Mrzí ma to.“
„Musíme byť trpezliví,“ tvrdila Klaudia. „Onedlho si zvykne na myšlienku, že patríme k sebe.“ Oprela si hlavu o jeho plece. „Druhýkrát by som o ňu nedokázala prísť.“
Prešlo asi päť minút. Potom vstala a vybrala sa do dcérinej izby. Ticho zaklopala, ale zvnútra neprichádzala žiadna odpoveď. Pomaly otvorila dvere. V izbe vládla tma. Na posteli nejasne rozoznávala obrysy postavy. Podišla k nej a sadla si na okraj. „Lenka,“ pohladila ju po vlasoch. „Ako som už povedala, viem, že to pre teba nie je ľahké. Snažila som sa uľahčiť ti to…“
Lenka ostávala ticho, no z času na čas Klaudiino rozprávanie prerušil tichý vzlyk.
„Sama rýchlo zistíš, že Braňo je úžasný človek a obľúbiš si ho rovnako ako ja.“
„Nie,“ ozvala sa rázne. „To by som ockovi nikdy nespravila!“
Tentoraz ostala ticho Klaudia. V mysli zvažovala zmysel jej slov. „Prosím ťa, neber to ako zradu voči Igorovi. Hoci už nie je medzi nami, život ide ďalej a musíme sa pozerať dopredu.“
„Tebe sa to ľahko hovorí.“
„Myslíš, že mňa nebolí jeho smrť? Prežila som s ním veľa rokov a mala som ho rada.“
„Tak prečo si ho opustila?“ dostala zo seba otázku, ktorú jej chcela položiť tak dlho! Posadila sa a chrbtom sa oprela o stenu.
„Keď budeš staršia, možno to pochopíš lepšie… Život s tvojím otcom sa niesol v neustálom nenarušenom kolobehu. Ráno som vstala, pripravila raňajky, vyprevadila ho do práce, teba do školy, upratala som… Spočiatku sme chodili do kina, do divadla, ale to po čase prestalo. Psychicky ma to ubíjalo.“
„Prečo si mu to nepovedala?“
„Hovorila som s ním o tom. Snažil sa zmeniť to, ale bolo to len chvíľkové obdobie… Potom som stretla Braňa.“ Keby nebola v izbe tma, Klaudia by zbadala, ako Lenke potemnel zrak pri zmienke o ňom. „Vtedy sa pre mňa stal symbolom akejsi slobody. Cítila som sa uvoľnene, bol to zlom v mojom živote.“
„Odišla si s ním,“ povedala obviňujúco Lenka. „Bez rozlúčky.“
„Zdalo sa mi to ako najlepšie riešenie. Asi by som nezvládla lúčenie. Dúfala som, že to pochopíš ty aj Igor.“
Lenka mala pocit, že žije v nejakom začarovanom kruhu. Stále tie isté slová vysvetlenia, očakávania, že všetko pochopí… Už nemala chuť to počúvať. „Som unavená,“ povedala.
Klaudia vstala. „Pospi si, bol to ťažký deň. Dobrú noc,“ zohla sa a pobozkala ju.
Z izby vychádzala spokojnejšia. Aj keď sa nezdalo, že by v ich vzťahu nastal významný pokrok, vedela, že ľady medzi nimi sa pomaly roztápajú.
Viac romantiky na www.kniznyweb.sk.