Život na dlh (30.časť)
Mariana si spravila popcorn a unavene si sadla pred televízor. Kvôli myšlienkam panujúcim nad jej mysľou sotva vnímala, čo sa deje na obrazovke. Mamina nevoľnosť ju poriadne rozrušila. Bála sa, aby to nebolo nič vážne. Nebyť muža, ktorý im pomohol na ulici, asi by to nezvládla. Neobľubovala kritické situácie, mala z nich panický strach. Prežila ich toľko, že bola schopná zlyhať pri najmenšom probléme. Našťastie sa jej to však darilo zvládať do tej miery, že sebe ani nikomu inému tým nespôsobovala žiadne ťažkosti. Vždy sa napokon vedela vynájsť, čo ju iste párkrát zachránilo pred katastrofou.
Helena sa od popoludnia ešte nezobudila a Mariana ju nechala spať, obe si potrebovali odpočinúť. Takmer by ju zvuk televízora aj uspal, ale jej mama práve vyšla zo svojej izby a prisadla si k nej. „Veľa som premýšľala,“ povedala hneď.
„O čom?“
„Neviem, ako ti to mám povedať,“ sklonila hlavu.
„Skús začať od začiatku,“ usmiala sa povzbudivo.
„Vyľakala som sa. Myslela som si, že nastal môj koniec,“ priznala.
„To nehovor ani zo žartu. Nemôžeš ma tu nechať samu,“ namietla Mariana.
„Ani to nechcem, ver mi. Len… tá príhoda mi otvorila oči. Uvedomila som si, že nikto z nás tu nie je večne. Kým som bola v tvojom veku, niečo také ako staroba ma vôbec netrápilo. No s postupom času sa človek viac venuje úvahám o svojom živote. Chcem povedať, že… rozmýšľam o tom, či bol môj život plnohodnotný a podobne. A stále dôjdem k záveru, že niektoré veci som mohla urobiť inak, že som mohla byť šťastnejšia…“
Mariana ešte nepočula takto mamu hovoriť. Vedela, že sa dozvie niečo, čo by mohlo zmeniť jej pohľad na svet a možno aj jej život.
„Chcela by som ťa poprosiť o odpustenie,“ vhŕkli jej slzy do očí.
„Mňa?“ opýtala sa prekvapene Mariana. „Prečo?“
„Keby som nebola taká tvrdohlavá, mala by si iste lepší osud.“
„Ty predsa za nič nemôžeš,“ objala ju.
„Ale áno. Iba kvôli mne si vyrastala bez otca!“
„Ale… vravela si, že v čase, keď… keď ste sa stretávali… bol ženatý.“
„Aj bol,“ pripustila. „So ženou však žili oddelene a nechýbalo veľa, aby ju natrvalo opustil.“
Mariana chvíľu trvalo, kým prijala túto informáciu. „Prečo ste teda neostali spolu? Nerozumiem tomu.“
„Oklamal ma. Otehotnela som a až vtedy sa mi priznal so svojím manželstvom. Cítila som sa dotknuto a už som ho nechcela viac vidieť. Zaprela som sa a povedala som si, že radšej budem slobodnou matkou, ako by som mala žiť s mužom, ktorý ma balamutil. Kde som mala nabrať istotu, že by nespravil znova to isté s inou ženou?“
Mariana ostala ticho. Nevedela, či ju nejako ovplyvní táto nová skutočnosť, ale mala iný pohľad na vec.
„Teraz viem, že som urobila chybu,“ pokračovala Helena.
„Prečo mi to všetko hovoríš?“ chcela vedieť jej dcéra.
„Chcem ťa totiž o niečo požiadať. Nebude to ľahké ani pre mňa, a ani pre teba. Ak sa rozhodneš splniť moju požiadavku, bude ťa to stáť veľa síl a odhodlania.“
„Tvoje slová ma znepokojujú. Povedz, čo môžem pre teba urobiť.“
„Mojím posledným želaním predtým, ako opustím tento svet, je, že chcem ešte raz vidieť tvojho otca. Nikdy som ho neprestala mať rada…“
„Čo… čo mi tým chceš naznačiť?“ spýtala sa Mariana pomaly, tušiac, akú dostane odpoveď.
„Nemusíš ísť do Nemecka, ak sa na to necítiš, ale… túžim ho ešte raz stretnúť, pozhovárať sa s ním…“
„Ak tomu rozumiem správne, mám ísť za ním do Berlína a priviesť ho sem?“
„Áno,“ prikývla Helena. „Jeho adresu mám odloženú. Dúfam, že sa odvtedy nepresťahoval.“
Marianu zaplavila neznáma horúčava. Ak pôjde, spozná svojho otca! Nespočetne veľa ráz si predstavovala ich stretnutie a teraz sa to má stať skutočnosťou! Na jednej strane po tom stretnutí túžila ako jej mama, ale na druhej sa obávala, či ju prijme a ako sa k nej zachová. Momentálne by rada mala vedľa seba niekoho, kto by jej poradil v rozhodovaní. V mysli zvážila všetky výhody i nevýhody a rozhodla sa. „Musím zistiť, ako sa tam dostanem.“
„Pôjdeš?“ spýtala sa s nádejou Helena.
„Áno. Ide predsa o môjho otca.“
„Ďakujem! Veľmi pekne ti ďakujem,“ hodila sa jej radostne okolo krku.
Mariana si vybavila miestenku v autobuse s odchodom o dva dni, aby mala dostatok času na prípravu. Bola rozrušená a plná očakávaní. Mohli by sa splniť jej sny je len otázkou niekoľkých dní, kým uvidí svojho otca! Aký je? Je vysoký ako ona? Podobá sa naňho? A… spozná ju vôbec? Tieto a mnohé ďalšie otázky jej vírili mysľou a bránili jej zaspať.
Na druhý deň bola sobota, a tak zavolala Dávidovi. Pozval ju k sebe a ona to prijala.
„Ahoj,“ privítal ju doma.
„Ahoj,“ pobozkala ho. „Si tu sám?“
„Áno, mama a Daniela išli na nákup. Ako ich poznám, zaberie im to celé dopoludnie… Teší ma, že si prišla. Vyzeráš lepšie,“ povedal.
„Vďaka, mám na to dôvod.“
„Posaď sa,“ ponúkol ju. „Dáš si kávu?“
„S mliekom a kockou cukru.“
Dávid išiel pripraviť šálky, dal zovrieť vodu a keď bola káva hotová, prisadol si k nej. „Hovor, čo spôsobilo tú zmenu?“
„Zajtra cestujem do Berlína,“ oznámila mu.
„Prosím? Toto som nečakal.“
„Je to zložité… Pamätáš sa, keď som ti hovorila o svojom otcovi?“ Prikývol. „Nuž, mama včera takmer odpadla na ulici… Je v poriadku, neboj sa,“ uistila ho, keď videla jeho ustarostený pohľad. „Želá si ešte raz vidieť môjho otca, skôr ako…“
„A ty odchádzaš do zahraničia, aby si ho vyhľadala?“ opýtal sa.
„Presne tak.“
„Len tak? Odrazu? Neviem, či je to správne…“
„Dávid, prvý raz uvidím otca. Nič mi nezabráni v tej ceste.“
„Iste, prepáč, iba sa o teba bojím.“
„Nie som malá, postarám sa o seba.“
„Nemal by som ísť s tebou?“
„To nie je potrebné. Neviem, ako dlho sa tam zdržím a ty musíš byť predsa v škole. Budem ti písať aj telefonovať,“ sľúbila.
„Budem pokojnejší, keď budem vedieť, že si v poriadku.“
Pohladil ju po líci, nežne ju pobozkal a ona mu bozk opätovala.
V ten večer sa milovali, akoby to malo byť naposledy, s veľkou vášňou a nepotláčanou túžbou. V ich dotykoch a láskaní bola vyjadrená všetka láska, ktorá im mala pomôcť stráviť bolesť z odlúčenia.
„Trvá to pridlho. Ak sa nezačne niečo diať, zbláznim sa z toho!“ rozčuľovala sa Sára.
„Trpezlivosť…“ vravel Rudo.
„Prestaň mi to stále hovoriť! Sleduješ ju už niekoľko mesiacov a nepodarilo sa ti zistiť nič podstatné!“
„Ja za to predsa nemôžem,“ oponoval. „Tá žena žije úplne normálne.“
Sára sa zasmiala. „Možno teraz.“ Na tvári sa jej usadil zamyslený výraz. V očiach sa jej zablyslo.
„Prišla si na niečo?“
„Prečo by sme mali naďalej čakať? Nemá to zmysel! Už dávno sme mohli čosi podniknúť, lenže sme boli príliš opatrní.“
„Opatrnosti nikdy nie je nazvyš,“ pripomenul jej.
„Netáraj,“ zahriakla ho. „Poďme.“ Vzala zo stola kľúče od auta a vyšla von zo starej budovy, ktorá im slúžila ako útočisko.
„Kam ideme?“
Zastala na pol ceste a otočila sa k nemu s úsmevom na perách: „Navštíviť moju švagrinú.“
Zastali pár metrov od jej domu. „Myslíš, že bude doma?“ spýtal sa Rudo, ktorému sa Sárin nápad vôbec nepozdával, zdal sa mu veľmi riskantný.
„Odkiaľ to mám vedieť, dočerta?“ odvrkla namosúrene. „Počkaj tu.“
Vystúpila a vykročila odhodlane cez cestu. Vtom z vchodových dverí vyšla na ulicu Mariana v sprievode svojej matky.
Sára sa zvrtla a vrátila sa rýchlo do auta. „Dopekla!“
„Asi majú naponáhlo,“ poznamenal Rudo. „To je jej priateľ!“ ukázal na blížiace sa auto, do ktorého hneď nastúpili.
„Sleduj ich.“
Nespúšťali ich z očí a spleťou ciest prišli až na autobusovú stanicu. „Choď za nimi a zisti, čo sa dá.“
Rudo vystúpil, nasledoval ich do budovy a zaostával len pár krokov za malou skupinkou, ktorá zastala pri pulte. Podišiel bližšie, aby počul, o čom sa rozprávajú.
„Dobrý deň,“ povedala Mariana. „Prišla som si vyzdvihnúť lístok na zajtrajší autobus do Berlína. Včera som si ho rezervovala. Moje meno je Mariana Záchenská.“
„Počkajte chvíľku.“ Mladá žena niečo hľadala v počítači a zakrátko jej podávala lístok. „Všetko je v poriadku. Nech sa páči, prajem vám príjemnú cestu.“
„Ďakujem,“ usmiala sa.
To Rudovi stačilo. Vrátil sa do auta a oboznámil Sára s tým, čo sa dozvedel.
„To je výborné,“ potešila sa. Radostne sa zasmiala.
„Nechápem,“ riekol Rudo. „Ako ťa môže tešiť, že bude v inom štáte?“
„To mi vyhovuje. Nebude totiž jediná, kto poletí. V tom lietadle budem náhodou aj ja.“
Nastal deň odchodu. Všetci strávili nepokojnú noc. Mariana sa v pokoji naraňajkovala a prichystala na odchod.
Práve dopíjala čaj, keď za ňou prišla Helena. „Tu je jeho adresa.“ Na stôl položila zožltnutý kus papiera.
„Dúfam, že je ešte aktuálna,“ vyjadrila Mariana svoje najväčšie obavy. Veľmi by ju sklamalo, keby zistila, že sa odsťahoval. Ako by ho potom našla?
„Ak ho hneď nenájdeš, vráť sa domov. Nechcem, aby si sama zostávala v cudzej krajine.“
„Už sme sa o tom predsa bavili.“
„Viem, len ti to pripomínam, aby si nezabudla.“
Mariana sa usmiala. Mala pocit, že mama je nervóznejšia ako ona. A bola to pravda.
Vtom niekto zaklopal. „To bude Dávid,“ povedala Mariana. „Pôjdeš mu otvoriť?“
Odložila šálku do drezu a keď vošla do obývačky, Dávid vchádzal do izby. „Ahoj, nerozmyslela si si to?“ podpichol ju.
„Ani náhodou.“ Skontrolovala čas. „Ponúkla by som ti niečo na pitie, ale už musíme ísť.“
„S tým sa netráp. Objednáme si dačo na stanici, kým budeme čakať na odchod.“ Vzal jej kufre a odniesol ich do auta.
„Ach, dcérka,“ vhŕkli Helene slzy do očí. „Daj si na seba pozor.“ Objala ju a po tom, čo sa od nej odtiahla, prežehnala ju.
„Sľubujem, že sa vrátim živá a zdravá. Budem sa snažiť vrátiť sa čo najskôr… aj so svojím otcom.“ Chytila mamu za ruku a spoločne zišli dolu, kde ich už čakal Dávid.
Odviezol ich na stanicu a asi polhodinu čakali, kým sa prirútil autobus medzinárodnej spoločnosti. Napokon sa dočkali.
„Tak, je to tu,“ povedala Mariana.
Dávid ju pobozkal a zaželal jej všetko dobré.
„Daj mi naňho pozor,“ povedala mame. Dávid sa zasmial.
„Informuj nás, keď sa ubytuješ v hoteli,“ vravel.
„Pravdaže. Majte sa tu pekne.“
Nasledovali posledné objatia a slová rozlúčky.
O pár minút už sedela v autobuse. Predstavovala si na jej mieste svoju matku a premýšľala, aké to je chodiť z miesta na miesto a spoznávať svet.
Sára sedela nenápadne o pár sedadiel za ňou. Na tvári mala spokojný úsmev šelmy číhajúcej na svoju obeť. Bola si istá, že v Nemecku na ňu za jej zločiny nepadne najmenší tieň podozrenia.
Viac romantiky na www.kniznyweb.sk.
