32. časť
Nadišiel čas obeda. „Nebudem ťa ďalej zdržiavať,“ vyhlásila Mariana.
„O tom nemôže byť ani reči,“ protestoval Samuel. „Teraz, keď už si tu, tak skoro neodídeš.“
„Nemáš nijaké povinnosti?“
Pokrčil plecami. „Povedal som si, že by sa mi zišlo niekoľko dní voľna. Ale keď už hovoríš o práci, o hodinu sa mám stretnúť v reštaurácii s jedným mladým mužom. Rád by som ťa s ním zoznámil.“
„V poriadku, súhlasím. Kto je to?“
„Volá sa Nick. Časom z neho isto bude úspešný finančník. Pracuje pre mňa.“
„Je Nemec?“
„Narodil sa tu, rovnako ako Tommy, ale jeho rodičia boli Slováci.“
„Boli?“
„Žiaľ, áno. Keď som sa rozhodol rozbehnúť firmu v Nemecku, odsťahoval sa sem aj môj priateľ s manželkou. Pred pár rokmi však mali autonehodu, pri ktorej obaja prišli o život. Sľúbil som, že sa im postarám o syna, keby sa im niečo stalo. Je pre mňa ako ďalšie dieťa.“
O trištvrtehodinu už sedeli v Samuelovom aute a mierili do centra mesta. Počas jazdy jej hovoril, kde sa práve nachádzajú a zoznamoval ju s prostredím. Reštaurácia sa jej pozdávala, pretože v nej boli vyhradené časti pre fajčiarov a nefajčiarov. „Aha, tam je Nick!“ ukázal na muža, ktorý ich v tom momente zbadal. Vstal, aby ich privítal. „Ahoj,“ podali si ruky. „Mariana, toto je Nick. Nick, predstavujem ti Marianu, svoju dcéru.“
„Dobrý deň,“ pozdravila ho Mariana.
„Svoju… dcéru?“ zopakoval prekvapene, podávajúc jej ruku. Bola teplá a príjemná na dotyk. „Nechápem.“
„Hneď to pochopíš,“ povedal, keď si sadli. „Ak si spomínaš, raz som ti rozprával o žene, s ktorou som mal na Slovensku pomer.“
„Ach, áno, tá letuška!“ zvolal znalecky.
„Presne tak. Táto krásna mladá žena je plodom nášho vzťahu,“ povedal pyšne.
„Už je mi to jasné,“ pokýval Nick hlavou. „Prišli ste, aby ste ho vyhľadali?“ spýtal sa jej.
„Áno. A prišla som, aby som sa s ním vrátila domov.“
Nick sa s otázkou v očiach obrátil späť k Samuelovi. „Na pár dní odcestujem do Banskej Bystrice,“ vysvetlil mu.
„Stretneš sa s ňou?“
„Máš na mysli Helenu? Áno.“
„Uf,“ oprel sa Nick. „Tak toto som fakt nečakal. Tento deň je plný prekvapení.“
„Niečo mi o tom hovor,“ zasmial sa Samuel a Mariana sa k nemu pridala.
„Máte pekný náhrdelník,“ poznamenal Nick.
„Ďakujem. Mám ho… od otca.“ Prvý raz na verejnosti povedala to slovo a musela si v duchu priznať, že ju to tešilo! „Dostala som ho, keď som sa narodila.“
„Boli ste drahé dieťa,“ povedal s úsmevom.
„A ešte aj je!“ riekol Samuel. „Môjmu srdcu to najdrahšie!“ objal ju okolo pliec a ona sa k nemu pritúlila. Kývol na čašníka. „Prineste nám to najdrahšie a najlepšie víno, ktoré tu máte!“
„Kvôli mne si ozaj nemusíte robiť starosti,“ namietla Mariana.
„Akéže starosti? Túto výnimočnú udalosť treba poriadne osláviť!“
„V tom s tebou absolútne súhlasím,“ vyhlásil Nick a keď čašník priniesol fľašu vína a ponalieval im ho do pohárov, zdvihol ten svoj a povedal: „Pripíjam na vás dvoch! Nech vás šťastie a láska sprevádzajú na každom kroku a dúfam, že spolu prežijete ešte veľa rokov!“
„Ďakujeme, Nick,“ vravel Samuel a vyprázdnil svoj pohár.
„Aké je vaše povolanie, Mariana?“
„Pracujem ako profesorka na gymnáziu,“ odvetila, ale vzápätí sa zháčila. Uvedomila si, že tam už nepracuje. „Vlastne… už to nie je pravda. Odišla som odtiaľ.“
„Naozaj?“ opýtal sa jej udivene otec. „Predtým si mi to nespomenula.“
„Akosi som na to zabudla. Viem, že to vyznieva trochu čudne, ale len nedávno k tomu došlo. Sama som si ešte nezvykla na tú myšlienku.“
„Bodaj by sa to čoskoro zmenilo!“ zvolal Nick.
Mariana sa usmiala. Ten muž jej bol sympatický. Lepšie chápala, prečo k nemu otec prechováva toľké sympatie. Bolo jednoducho nemysliteľné, aby si ho niekto neobľúbil. Rozstrapatené hnedé vlasy vzbudzovali dojem malého neposlušného chlapca, ale vážne oči skryté za sklami štýlových okuliarov prezrádzali, že sa jedná o seriózneho človeka.
„Máte aj súrodencov?“
„Nie, žijem len so svojou mamou.“
Samuelovi sa tisla na jazyk otázka, či mala Helena po ňom aj iných mužov, ale prehltol ju. Na podobné výzvedy bude mať ešte čas.
„A čo vy?“ spýtala sa. „Bývate sám?“
Pokrútil hlavou. „Mám spolubývajúcu.“
„Je to jeho priateľka,“ upresnil Samuel.
„Ale no ták!“ pohoršil sa. „Dúfal som, že u tvojej dcéry vzbudím hlbší záujem o moju osobu, a ty si mi to teraz celkom pokazil!“
„Obávam sa, že v tomto smere by si nebol veľmi úspešný. Mariana už totiž niekoho má.“
Nick sa zatváril nesmierne sklamane. „Som hlboko zarmútený.“
„Môžem vás uistiť, že keby som nebola zadaná, boli by ste prvým kandidátom na listine mojich eventuálnych partnerov.“
„Tým sa moje trápenie mení na čakanie toho osudného dňa, kedy ostanete voľná.“
„Neberte to v zlom, ale pevne verím, že sa to nikdy nestane,“ zasmiala sa.
„Nikdy nehovorte nikdy.“
„Prečo? Veď aj vy ste to teraz povedali dvakrát!“
„Vzdávam sa,“ zdvihol ruky v obrannom geste. „Vyhrali ste. Dochádzajú mi argumenty.“
„Povedzte mi niečo o vašej priateľke,“ vyzvala ho.
„Volá sa Tanja. Ťahá jej na tridsiatku a robí v jednom kvetinárstve. Smiem sa spýtať, dokedy sa tu zdržíte?“
Odpovedal za ňu Samuel: „Odcestujeme asi o týždeň.“
„Výborne,“ potešil sa. „Čo keby sme si niekedy vyšli na večeru? Predstavím vám Tanju. Iste spolu strávime pekný večer.“
„Nie som proti. Ale musím si vypýtať dovolenie od otca,“ povedala žartom.
„Ak ju dovezieš domov do jedenástej, nevidím v tom najmenší problém.“
„Môžeš sa na mňa spoľahnúť.“
Všetci sa jednohlasne zhodli na tom, že nastal čas objednať si niečo na jedenie. Požiadali čašníka o jedálne lístky a zanedlho mali pred sebou bohato naložené taniere.
„Vonia to vynikajúco,“ povedala Mariana.
„Varia tu skvelo,“ podotkol Samuel. „Preto sem často chodievame.“
„Ale väčšinou iba na pracovné obedy,“ doplnil ho Nick.
„Och, úplne som zabudol na to, prečo sme sa stretli! Máš pre mňa tie papiere?“ opýtal sa.
„Nerob si pre to starosti. Donesiem ti ich do kancelárie. Pochybujem, že by si si teraz pre ne našiel čas.“
„Máš pravdu. Prepáč, že ťa takto preháňam.“
„Ani trochu mi to neprekáža,“ odvetil s pohľadom upretým na Marianu. Tá sa zľahka zapýrila.
Kým jedli, pri stole vládlo ticho, len sem-tam prerušené nejakou poznámkou. Samuel znova kývol na čašníka, tentoraz preto, aby zaplatil účet.
„Nechaj to na mňa, ja ho vyrovnám,“ ponúkol sa Nick.
„Vďaka,“ zastrčil si peňaženku späť do vrecka.
Keď sa lúčili na ulici pred reštauráciou, Nick nezabudol Mariane pripomenúť večeru, na ktorej sa dohodli.
„Je milý,“ poznamenala v aute počas cesty domov.
„Áno, je to správny chlap,“ súhlasil.
„Ďakujem za obed, bol skvelý.“
„Rado sa stalo.“ Letmo skontroloval čas na hodinkách. Pozrel na ňu: „Je možné, že doma natrafíme na Tommyho.“
Spozná ďalšieho člena rodiny! Premýšľala, aký bude. Milý a dobrosrdečný ako Samuel? Alebo veselý a zároveň vážny ako Nick? Koľko prekvapení ju ešte čaká?
Auto zaparkovali v garáži a vošli do domu. Začuli šramot, ktorý prichádzal odniekiaľ zozadu, preto šli rovno do kuchyne.
Keď vošli do miestnosti, kde vládla biela farba, Mariana zočila svojho nevlastného brata, ako sa prehrabáva v chladničke a hľadá niečo pod zub.
„Ahoj, Tommy,“ pozdravil ho otec.
„Ahoj,“ odpovedal na pozdrav a ani sa neobzrel, zaujatý obsahom chladničky.
„Rád by som ti niekoho predstavil.“
Vtedy upútal jeho pozornosť. Tommy sa vystrel v celej svojej výške a jeho zrak sa zastavil na Mariane.
„Toto je Mariana…“
„Už som doma!“ buchli v tej chvíli vchodové dvere a ako veľká voda sa do kuchyne vrútila žena, ktorej vek by človek odhadoval na menej, ako v skutočnosti mala. Ani zákerná choroba neuberala Júlii na kráse.
„Kto je táto dáma?“ spýtala sa milo.
Samuel sa pousmial. „Som rád, že vám to môžem oznámiť naraz, a nie osobitne. Ušetrí sa tým čas… Dúfam, že tento deň ostane dlho v našej pamäti. Ráno som vôbec netušil, aký bude šťastný.“
„Povieš nám konečne, kto je to?“ spýtal sa Tommy otrávene.
„Pravdaže. Táto pekná slečna je Mariana, moja dcéra.“
Na tvárach svojich príbuzných sledoval celý rad reakcií – prekvapenie, údiv, a napokon podráždenie.
„Chceš povedať, že je to tvoje dieťa?“ opýtala sa Júlia a jej úsmev sa vytratil rýchlosťou blesku.. „Ak tomu správne rozumiem, jej matkou je tá ženská…“
„Prepáčte, ale má aj meno,“ prerušila ju Mariana. „Volá sa Helena.“
„Je mi fuk, ako sa volá!“ hodila svoju kabelku na stôl a dala si ruky vbok. „Vo svojom dome nestrpím nikoho, kto sa chce po rokoch priživovať na mojom manželovi!“
„Ja nemám v úmysle na nikom sa priživovať, milá pani,“ povedala, oslovenie vyslovila s nádychom irónie. „A už vôbec nechápem, prečo takto reagujete.“
„Tak ty nevieš? Tvoja matka sa mi snažila ukradnúť muža! Myslím, že to je dostatočný dôvod na to, aby som takto reagovala!“
„Mrzí ma, čo sa stalo, ale ja za nič nemôžem.“
„Nerob zo seba neviniatko. Iste ťa sem poslala, aby si zo svojho otca vyžmýkala, čo sa dá.“
„Júlia, prestaň,“ okríkol ju Samuel. „Nezabúdaj, že je to moja dcéra a nedovolím, aby si sa s ňou rozprávala takýmto tónom.“
„Zastávaš sa jej?“ opýtala sa pohoršene, akoby to bol najväčší zločin. „A vôbec, kde berieš tú istotu, že je to tvoja dcéra?“
„Mám plno dôvodov myslieť si to. Nemusí ťa to zaujímať. Je to moje dieťa a podľa toho sa k nej aj budem chovať.“
„Mami, myslím, že by si sa mala upokojiť,“ zasiahol Tommy.
„Ako by som sa mohla upokojiť? Nevidíš, o čo jej ide?“
„Nie,“ odvetil popravde.
„To sa mi snáď len zdá,“ rozhodila rukami.
„Zdá sa, že tu nie som vítaná,“ povedala Mariana. Otočila sa k otcovi: „Je mi ľúto, že som ti spôsobila starosti.“
„Áno, to je jediná správna vec, ktorú teraz môžeš urobiť,“ riekla Júlia. „Choď preč!“
„Dovidenia, otec. Maj sa, Tommy.“
„Ahoj… sestrička,“ usmial sa na ňu, čím si vyslúžil matkin nahnevaný pohľad.
„Mariana, počkaj,“ snažil sa ju zastaviť Samuel. „Neodchádzaj, prosím.“
Zastala až von, pred domom. „Neostanem predsa v dome, kde ma nechcú. To nemám vo zvyku. A už vôbec nezvyknem počúvať, ako ma niekto obviňuje z niečoho, čo nie je pravda. Toho som si užila akurát dosť!“
„Príď zajtra, keď bude Júlia v práci.“
„Radšej by som sa s tebou stretla niekde inde, ak by ti to neprekážalo.“
„Samozrejme, že nie,“ povedal.
„Mohol by si prísť za mnou do hotela?“ Udala mu adresu.
Rozlúčili sa a Mariana si stopla taxík, ktorý ju odviezol k hotelu. Vystúpila a vykročila po chodníku k vchodu. Vtom ju však ktosi chytil za plece.
„Mariana,“ začula za sebou.
Otočila sa a uvidela pred sebou stáť ženu, ktorú nevidela niekoľko rokov. Ani najmenej nečakala, že ju tu stretne. „Sára?!“
viac romantiky na www.kniznyweb.sk
