34. časť
Na druhý deň čakala otcovu návštevu. Upratala izbu, nečakala, kým to spraví niekto z personálu. Nerobila to preto, lebo by nedôverovala hotelovým zriadencom, ale preto, lebo sa nudila. V takej chvíli väčšinou vzala do ruky handru a pustila sa do utierania prachu.
Keď bola hotová a uspokojivo sa pozerala na svoju prácu, išla sa preobliecť. Natiahla si nohavice a tričko, na ktoré si ešte obliekla teplý sveter.
Vtom sa ozvalo klopanie na dvere. Mariana bežala otvoriť.
„Ahoj, otec… Tommy!“ zvolala udivene, keď ich oboch uvidela stáť na chodbe.
„Chcel sem ísť so mnou a ja som jeho nápad pokladal za celkom dobrý,“ vysvetľoval Samuel, keď vchádzali dnu.
„Som rada, že si prišiel,“ povedala svojmu bratovi a vrelo ho objala, čím ho trochu uviedla do rozpakov, ale objatie jej opätoval.
„Predsa si nenechám ujsť možnosť spoznať svoju sestru!“
„To je správna reč,“ odobrila jeho rozhodnutie. „Ale nemal by si byť v škole?“
„Jeden deň to tam bezo mňa hádam vydržia.“
„Prosím, posaďte sa,“ ukázala rukou na pohovku. „Hneď som späť, len vám urobím kávu.“
Keď o chvíľku sedela pri nich na stoličke, uvedomila si, že v lepšej spoločnosti sa ani nemohla ocitnúť. Samuel i Tommy na ňu vrhali prívetivé úsmevy, ktoré na jej ubolenú dušu mali blahodarný účinok. Ako sa len odlišovali od hašterivej Júlie!
„Mohli ste prísť aj skôr,“ povedala.
„Zastavil sa u nás Adam,“ odvetil Samuel. „Trochu nás zdržal.“
„Prečo neprišiel s vami?“
Slova sa ujal Tommy: „Nie každý si môže dovoliť neísť do práce ako otec.“
„To je výhoda, keď si sám sebe šéfom,“ zakontroval mu.
„Počula som, že robíš rodičom radosť, čo sa učenia týka,“ prihovorila sa Mariana bratovi.
„Nie je to síce také skvelé, ako by som chcel, ale mohlo by to byť aj horšie,“ pripustil. „Snažím sa zo seba vydať čo najviac.“
„Tak to má byť. Len sa uč, aby si to dotiahol ďaleko.“
„Hovoríš ako pravá učiteľka!“
„Choroba z povolania,“ zasmiali sa.
„Nechcela by si sa usadiť tu? Podľa toho, čo viem, na Slovensku je núdza o výhodné pracovné miesta. A v Berlíne si iste rýchlo nájdeš prácu.“
Chvíľu bola ticho, a potom povedala: „Asi nie. Už som si na Slovensku zvykla. A moja mama takisto. Aj keď ako mladá veľa a rada cestovala, vymeniť život doma za inú krajinu – to by šlo ťažko.“
„Chápem tvoj postoj.“
„Za iných podmienok by som o tom možno uvažovala, ale momentálne to neprichádza do úvahy.“
„Je mi to jasné… Otec mi hovoril, čo si si musela vytrpieť. Chcem, aby si vedela, že ak by si niekedy mala nejaké ťažkosti, kedykoľvek sa mi ozvi. Rád ti pomôžem.“
„Ďakujem, cením si tvoju ochotu. Samozrejme, že to platí obojstranne.“
„Po tvojom odchode som sa zhováral o našej situácii s Júliou,“ vravel Samuel.
„Spôsobila som ti nepríjemnosti?“ opýtala sa.
„Nie, ani najmenšie. Vysvetlil som jej, že si moje dieťa ako Tommy a zaslúžiš si, aby som sa k tebe podľa toho aj správal. Prirodzene, nevedela, alebo nechcela pochopiť, čo jej hovorím, preto som jej dal na výber: buď ťa bude akceptovať, alebo u nás dôjde k prísnejším opatreniam.“
„Neriskoval si, keď si jej dával ultimátum?“
Pokrútil hlavou. „Napokon sa podvolila. Dokonca súhlasila s tým, aby si k nám zajtra prišla na obed.“
„To myslíš vážne?“
„Úplne.“
„Prídem veľmi rada!“ zvolala. „Skutočný rodinný obed – nemôžem tomu uveriť!“
„Pokojne tomu ver, pretože tak to má byť – rodina musí byť súdržná a držať pohromade, nech sa deje čokoľvek.“
„Svätá pravda,“ prikývol Tommy súhlasne.
Nastala chvíľa ticha, ktorú zakrátko prerušila Mariana: „Neviete si predstaviť, ako som sa doobeda nudila! Myslela som si, že z toho zošaliem.“
„Keď sa budeš zasa nudiť, kľudne mi zavolaj,“ prehodil Tommy, „niekam si vyrazíme. Veď možností, ktoré mesto ponúka, je neúrekom! Rád ti všetko poukazujem.“
„To by bolo skvelé!“ zajasala. „Už sa nemôžem dočkať!“
„Len sa neteš predčasne,“ vravel Samuel. „Ako ho poznám, iste ťa zavedie na jedno z tých miest pre mladých, kde hrá nervydrásajúca muzika a kde nepočuť jediného slova.“
„Nepočúvaj ho,“ zasmial sa, „jeho generácia nie je zvyknutá na poriadnu zábavu. Jeho myslenie je ovplyvnené zmýšľaním rovnakých ľudí, ako je on – starých a nudných.“
„Hoci sa ti to nezdá, ešte nepatrím do starého železa,“ ohradil sa naoko pobúrene. Pravda bola taká, že sa so synom vždy radi doťahovali. „Keď som bol v tvojom veku…“
„Och, ušetri ma ďalšej z tvojich mladíckych historiek,“ prevrátil oči.
„Nechaj ma dohovoriť! Keď som mal toľko rokov čo ty, nechýbal som ani na jednej zábave a to si mal vidieť, ako sa vtedy tancovalo! To, čo vy dnes nazývate tancom – to trasenie sa a rozhadzovanie rukami – bolo pred pár rokmi na slušnej zábave na úrovni! Páni boli slušne oblečení a dámy, na tých si mohol oči nechať!“
„Lenže doba pokročila a to, čo hovoríš, už dávno vyšlo z módy.“
„Pretože niečo také ako slušnosť a morálka sa kamsi vytratilo. Voľakedy bolo neprípustné bezmyšlienkovite prísť za ženou a povedať: Poď tancovať! Požiadanie o tanec bolo hotové umenie, tak veru!“
Tommy sa naňho pobavene pozrel a spýtal sa: „Hodina histórie sa už skončila?“
Mariana sa zabávala tak, ako už dávno nie. Ako mohla žiť bez podobných „hádok“?
„Prepáč, že si musela byť svedkom našej výmeny názorov,“ ospravedlňoval sa Samuel.
„Buď si istý, že mi to vonkoncom neprekáža, naopak! Na výlet po meste by si mohol ísť s nami, bude nám veselšie.“
„Si si istá, že je to dobrý nápad?“ opýtal sa Tommy, tváriac sa otrávene.
„Priam výborný,“ odpovedal za ňu otec. „Aspoň dohliadnem na to, aby si ju nezatiahol do žiadneho neslušného bordelu.“
„Postačí mi, ak sa v poriadku vrátim do hotela,“ povedala Mariana.
„Keď už o tom hovoríš,“ začal Samuel, „rád by som ti navrhol, aby si prišla bývať k nám.“
„Je to od teba láskavé, ale myslím, že by to nebolo vhodné,“ odvetila vyhýbavo.
„A to už prečo? Si predsa moja dcéra. Nevidím dôvod, pre ktorý by si mala naďalej zotrvávať v hoteli, ako by si bola cudzia osoba.“
Zaplavila ju vlna lásky k tomuto mužovi, ktorý pre ňu toľko znamenal, hoci ho poznala iba dva dni. Takto si predstavovala svojho otca a jej sen sa skutočne vyplnil! Čím si zaslúžila toľké šťastie? Premýšľala nad jeho návrhom. A vlastne… prečo nie?
„Fajn, súhlasím.“
„Skvelé!“ naradoval sa Tommy. „Vedel som, že neodmietneš!“
„Ale… izbu mám zaplatenú za celý týždeň,“ poznamenala.
„To nie je žiadny problém! Jednoducho sa odhlásiš a nech ti pekne-krásne vrátia zvyšok peňazí.“
„Máš pravdu.“
„Tak na čo čakáš?“ opýtal sa Samuel. „Choď sa pobaliť, odchádzame!“
Mariane nebolo treba dvakrát hovoriť. Okamžite odbehla do spálne a zo skrine vytiahla kufor, rozmýšľajúc, aké zážitky jej ešte prinesú nasledujúce dni.
