17.kapitola
„Vitaj doma,“ otvoril Samuel vchodové dvere a nechal Marianu vojsť prvú.
Až teraz si dom obzrela trochu dôkladnejšie. Prvý raz bola príliš rozrušená na to, aby si všimla schodisko s nádherným dreveným zábradlím, čerstvé kvety vo vázach rozmiestnené v každej miestnosti či nábytok vyberaný so znamenitým vkusom. Predpokladala, že jeho výber má na svedomí Júlia.
„Ukážem ti tvoju izbu,“ ponúkol sa Tommy. Vzal jej kufor a vykročil po schodoch. Mariana ho nasledovala.
„Máte naozaj pekný dom,“ povedala. „Kto ho zariaďoval?“
„Mama,“ znela jeho odpoveď.
Takže som sa nemýlila, pomyslela si. „Vie, že ma otec priviedol sem?“
S úsmevom sa k nej otočil. „Pokiaľ viem, o ničom takom sa včera nebavili. Asi sa rozhodol presťahovať ťa sem celkom spontánne, takže mama zažije prekvapenie.“
Mariane sa už ten nápad nezdal až taký skvelý. Dúfala len, že Júlia sa skutočne zmierila s jej existenciou a nebude mať veľké námietky proti jej prítomnosti.
Jej izba bola priestranná a plná svetla. Cez pootvorené okno prúdil dovnútra osviežujúci vzduch. Steny boli natreté béžovou farbou. Nechýbali tu dve skrine, stôl, stoličky a, samozrejme, posteľ, ktorá jej pripadala priveľká. Mala aj vlastnú kúpelňu.
„Ďakujem,“ povedala dojato. „To som si ani nezaslúžila.“
„Či si si to zaslúžila, alebo nie, je to aj tvoj dom a môžeš si robiť, čo chceš, jasné? Nijako sa nemusíš obmedzovať.“
„Ako rozkážete, pane,“ zasmiala sa.
Kufor jej položil na posteľ. Ponúkol sa, že jej pomôže s vybaľovaním, ale zvládla to aj sama. Keď bola hotová, vyšla z izby a zamierila do kuchyne. Našla tam otca sedieť za stolom a čítať noviny.
„Tak ako? Už si sa zabývala?“
„Áno, izba sa mi veľmi páči.“
„To som rád,“ zložil noviny a už sa venoval iba jej. „Cíť sa ako doma. Keď budeš niečo chcieť, alebo budeš hladná, pokojne si zober. Čo je naše, je aj tvoje.“
V očiach sa jej zaleskli slzy. „Správate sa ku mne tak pekne! Som veľmi šťastná!“
Podišiel k nej a objal ju. Kolísal ju dopredu a dozadu ako malé dieťa. A možno ju tak aj bral, veď len teraz ju spoznal. Keď ju držal v náručí, vybavil si v mysli všetky tie roky a útrapy, ktoré musela znášať sama, len za podpory svojej matky. Kým bola malá, každý mesiac jej posielal určitý obnos peňazí, ale vedel, že nijako nenahradia otcovskú lásku. S odstupom času si vyčítal, že netrval na svojom a nedocielil, aby mu Helena odpustila už oveľa skôr. Musel na to čakať skoro tridsaťpäť rokov! Pri pomyslení na Helenu sa mu rozbúšilo srdce. Znova uvidí svoju dávnu lásku! Už sa ani neodvážil snívať o čomsi podobnom. Často na ňu myslieval, ale spomienky na ňu mu prinášali bolestné pocity straty. Cítil sa ako zamilovaný mladík pred schôdzkou so svojím dievčaťom. Niekedy si uvedomil, že Helena bola podľa všetkého jeho jedinou skutočnou láskou v živote. Vtedy pocítil aj vinu. Vinu, že nedokázal dať Júlii všetko, čo si zaslúžila. Aj keď nemali vždy rovnaké názory, stále sa dokázali navzájom pochopiť. Oznámenie o jej chorobe bolo pre každého z nich ťažkým úderom. Vedeli, že si bude vyžadovať mnoho vytrvalosti a odhodlania bojovať s ňou. Zaprisahal sa, že jej bude pomáhať, ako len bude môcť, až kým… Prinútil sa nemyslieť na nepríjemné veci.
„Nedáme si niečo pod zub?“ prehovoril.
„Som za,“ odvetila.
Vstal a chvíľu skúmal obsah chladničky. V tom sa podobal na svojho syna. Podujal sa na „výrobu“ sendvičov.
Mariana nezaháľala a pomohla mu s prípravou olovrantu.
Počas jedenia jej Samuel rozprával zábavné príbehy zo svojho života, ba dokonca jej povedal aj podrobnosti zo vzťahu s Helenou, o ktorých predtým nič nevedela. Samu ju prekvapilo, aké spletité osudy im život nadelil.
Mariana sa naťahovala za ďalším sendvičom, keď vošiel do kuchyne Tommy a oznámil im: „Prišla mama.“
A skutočne. O pár minút, po tom, ako zaparkovala svoje auto v garáži a z kufra povyberala tašky s nákupom, sa zjavila pri nich. „Dobrý deň,“ pozdravila Marianu, síce trochu rezervovane, ale správala sa k nej s menšou nevôľou ako naposledy.
„Dobrý deň.“
„Ahoj, miláčik,“ pobozkal ju na líce Samuel. „Mám pre teba novinku. Mariana bude bývať s nami, kým neodíde.“
Nezdalo sa, že by ju to potešilo. „Áno? Nuž, v tom prípade ťa pekne vítam. Dúfam, že sa tu budeš cítiť príjemne.“
„Ďakujem.“
Chladne sa usmiala a odišla.
„Ak mám prekážať, radšej sa vrátim späť do hotela,“ povedala.
„Na to ani nepomysli,“ zasiahol Samuel. „Prečo by si mala prekážať?“
„No… Júlia sa netvárila veľmi nadšene.“
Sťažka si vzdychol. Posadil sa. „To preto, že v poslednom čase nemala veľa dôvodov na radosť. Keď ťa spozná a zistí, aké máme šťastie, že si tu, zmení sa jej správanie, uvidíš.“
Znelo to presvedčivo. „Dobre teda, už nepoviem ani slovo.“
„Výborne!“ potešil sa.
„Mohla by som si zavolať?“ spýtala sa.
„Pravdaže.“
„Ale chcem volať na Slovensko, nevadí?“
„Mariana, nebude mi vadiť nič, čo urobíš. Už som ti povedal, že si tu doma. Choď si pokojne zatelefonovať a pre účty sa netráp,“ potľapkal ju po pleci.
Plná očakávania prešla do obývačky. Sadla si na gauč a vzala do ruky telefón. Počkala na spojenie a zanedlho začula Dávidov hlas: „Prosím.“
„Ahoj, to som ja!“
„Mariana!“ zvolal naradostene. „Veľmi rád počujem tvoj hlas. Ako sa máš?“
„Dobre, bývam u svojho otca. Chcela by som ťa s ním zoznámiť, keď sa vrátime.“
„Bude mi veľkým potešením spoznať ho.“
„Chýbaš mi,“ riekla smutným hlasom.
„Aj ty mne. Bez teba to tu nie je ono. Len tak pre zaujímavosť, celá škola hovorí o tvojom odchode.“
Stuhla. „Čo sa hovorí?“
„Roznieslo sa, že si odcestovala, a tak si všetci myslia, že to bol pravý dôvod, prečo si odišla.“
„To nie je zlé. Každé vysvetlenie je lepšie ako pravda. Ďakujem ti za tvoju diskrétnosť. A… čo Pavol?“
„Sľúbil mi, že nikomu nepovie ani slovo.“
„Chvalabohu,“ odľahlo jej. Nateraz je jej tajomstvo teda v bezpečí.
„Už vieš, kedy sa vrátiš?“
„Najskôr v pondelok. Dám ti vedieť presný čas. Ako sa má Silvia? Už sa vrátila do práce?“
„Áno. Vyzerá trochu zničene. Nevieš, čo s ňou je?“
„Nie,“ zaklamala. Nemala právo hovoriť o jej súkromí. Vyžadovala diskrétnosť vo svojich záležitostiach, preto jej neprislúchalo zrádzať ostatných, ktorí jej prejavili dôveru. „Pozdrav ju odo mňa, prosím.“
„Spoľahni sa.“
„Hovoril si s mojou mamou?“ opýtala sa.
„Volal som jej včera večer,“ odvetil. „Povedala mi o tvojej návšteve u otca. To s jeho manželkou sa už vyriešilo?“
„Ako sa to vezme. Otec vraví, že to chce čas.“
„A čo tvoja švagriná?“
„Nevieš si predstaviť, aký to bol šok! Otočím sa a zrazu ju mám pred sebou v celej kráse. Čakala som, kedy vytasí nejakú zbraň!“ zvolala. Toto pre istotu pred Helenou nespomínala, aby sa zbytočne nerozrušovala. Nemusela byť ešte nervóznejšia. A hlavne, keď má problémy so srdcom.
„Máte sa ešte stretnúť?“
„Na ničom sme sa nedohodli, ale dala som jej adresu hotela… Bože, veď ma tam už nezastihne!“ uvedomila si.
„Asi je to tak lepšie,“ povedal Dávid. „Nemôžme si byť istí, čo zamýšľa. Zdá sa mi zvláštne, že ťa tak odrazu stretla na ulici a ešte k tomu v inom štáte. Na tvojom mieste by som sa netrápil preto, že sa s ňou už neuvidíš.“
Ani ona z toho nemala dobrý pocit, preto mu dala za pravdu. Rozhodla sa vypustiť si Sáru z hlavy.
„A ako žiješ ty? Máš veľa práce?“
„Ako vždy… Práve dnes…“ zarazil sa. Má jej to povedať?
„Čo sa deje? Máte v škole nejaké problémy?“ opýtala sa.
„Nie, žiadne. Ide o to, že… dnes prebehol konkurz na novú učiteľku.“
„Aha,“ bolo jediné, na čo sa zmohla. Netvárila sa, že je jej to ľahostajné, pretože to aj tak bolo zbytočné. Dávid predsa najlepšie vedel, aké bolestné bolo pre ňu vzdať sa miesta, ktoré mala tak rada. „Bol úspešný?“ Chcela vedieť skôr zo slušnosti ako zo zvedavosti.
„Áno, prijali sme jednu ženu. Nepríde s vami aj tvoj brat?“ zmenil tému.
„Tommy? Nie, musí chodiť do školy.“
„To je škoda,“ povedal.
„Je, rád by spoznal Slovensko. Nebol tam ani raz, hoci tam má korene.“
„Raz sa mu naskytne možnosť zavítať sem,“ prorokoval.
„Dúfajme. Mrzí ma to, ale budem musieť končiť. Ešte sa ozvem.“
„Opatruj sa. Ľúbim ťa.“
„Aj ja ťa ľúbim. Ahoj.“ Položila.
Zo stola pri gauči si vzala časopis. S úsmevom si uvedomila, že je v nemčine. Nevadí, aspoň si ju precvičím. Pustila sa do čítania. Niektoré slová jej neboli známe, takže si ich zmysel musela domyslieť z kontextu, ale aj tak sa dozvedela veľa zaujímavého o živote domorodcov v Keni.
Do izby vošla Júlia. Keď zbadala Marianu, zháčila sa. „Nebudem ťa rušiť, len si vezmem nejaké papiere,“ podišla k sekretáru a otvorila zásuvku.
„Nerušíte ma,“ odvetila. „Môžem sa vás na niečo opýtať?“
Júlia sa k nej obrátila s papiermi v ruke, ktoré práve našla. „Áno,“ prikývla.
„Moja prítomnosť vám asi nie je veľmi po vôli, však?“
Jej úprimnosť ju prinútila sadnúť si a venovať svojej novoobjavenej nevlastnej dcére zvýšenú pozornosť. „Z čoho tak usudzuješ?“
„Z vášho odmietavého správania, z toho, čo sa udialo medzi mojou mamou a vaším manželom…“
„Je mi ľúto, ak som v tebe vzbudila taký dojem. Pochop, že pre mňa nie je ľahké akceptovať Samuelove chyby z minulosti. A k tomu sa pridáva vedomie, že kdesi žije žena, ktorá ma oňho takmer pripravila.“
„Ale neurobila to.“
„Nie, ale kde mám záruku, že tak neurobí v budúcnosti? Teraz si tu a cítim, ako sa mi Samuel znova vzďaľuje.“
Mariana už lepšie chápala Júliino správanie. Z jej uhla pohľadu táto situácia nevyzerala najlepšie. „Buďte si istá, že ani ja, ani moja mama nemáme v úmysle odviesť vám ho.“
„A prečo ste teda prišli? Nie náhodou preto, aby ste urobili práve to?“
„Asi som sa zle vyjadrila. Chcela som povedať, že mama sa s ním túži ešte raz stretnúť, to je všetko. Nejde o nič viac, verte mi.“
„Rada by som tomu verila,“ vzdychla si. „Bolo ťažké udržať si ho, keď som vedela, že má rád inú ženu. To vedomie ma privádzalo do šialenstva. Predstav si, že by sa tvoj partner zahľadel do niekoho iného.“
Bola to skutočne nepekná predstava. Mariana si bola istá, že Dávid by jej nikdy nič podobné neurobil. Možno si to voľakedy myslela aj Júlia…
„Sľubujem vám, že sa vráti hneď, ako to bude možné. Sama na to dohliadnem,“ usmiala sa.
Na jej prekvapenie sa usmiala aj Júlia. „Pevne verím, že dodržíš svoje slovo. Spolieham sa na to. Vieš, vždy som bola silná,“ vyhlásila. „Naučila som sa znášať údery, ktoré mi život zasadzoval, aj keď boli často veľmi tvrdé. Ale postupom času sa zlomí každý. A ja nie som výnimkou.“
„Ak vás to poteší, pôsobíte dosť vyrovnaným dojmom.“
„Áno, snažím sa zachovať si svoju tvár. No nie všetko je také, ako sa zdá na prvý pohľad.“
„Teraz vám už rozumiem,“ priznala. „Na vašom mieste by som sa asi správala rovnako.“
Júlia sa odmlčala. Znova sa ukryla za hradbu neprístupnosti. Bola tou istou Júliou ako predtým, menila sa akoby šibnutím čarovného prútika. Zdalo sa, že nie je spokojná, že pred niekým ukázala svoju druhú tvár. Vstala. „Mám ešte nejakú prácu.“
„Nebude vám teda prekážať, ak tu ostanem?“ opýtala sa Mariana, aby si bola na istom.
„Nie,“ znela jej prostá, ale jasná odpoveď. Odišla.
Ďalší deň mali vyhradený na spoznávanie mesta. Pred obedom nasadli Mariana, Tommy a Samuel na autobus, ktorý ich odviezol na príslušné miesto.
Ukazovali jej všetko, čo považovali za potrebné, aby to ako turistka spoznala. Bola uchvátená všetkým, čo videla, a prekvapovalo, akými nevyčerpateľnými studňami múdrosti sú jej príbuzní. Pýtala sa na každý detail, na každý objekt. „Čo je toto?“ spýtala sa, keď prechádzali popod vysoký monument.
„To je Brandenburská brána,“ odvetil Samuel. „Bola dokončená v roku 1791 a symbolizuje samotných Nemcov a silu nemeckého národa. Keď sa Berlín počas Studenej vojny rozdelil, táto impozantná stavba ostala izolovaná vplyvom pohraničnej stráže medzi východnou a západnou časťou mesta.“
Mariana po čase oľutovala, že si nevzala fotoaparát. Zverila sa s tým otcovi a ten jej sľúbil, že sa sem ešte vrátia a spravia niekoľko fotiek, ktoré môže ukázať doma Helene.
„Ak sa nemýlim, toto je zámok Charlottenburg,“ poznamenala, keď sa ocitli pred nádhernou budovou.
„Správne,“ odvetil Tommy a ukázal, že aj on je dobre informovaný o pamiatkach mesta, v ktorom žije. „Pruský panovník Fridrich I. ho dal postaviť pre svoju manželku Žofiu Šarlotu.“
„No pravdaže,“ uvedomila si Mariana. „Berlín bol predsa hlavným mestom Pruskej ríše počas 17. a 18. storočia, ktorá zaberala severné Nemecko a časť západného Poľska.“ Nezaprela v sebe profesorku dejepisu, a tak pokračovala: „V roku 1871 Prusi – medzi inými aj Otto von Bismarck – zjednotili množstvo súperiacich kráľovstiev do jednotného nemeckého štátu, ale na konci 1. svetovej vojny sa ríša rozpadla.“
„Po skončení 2. svetovej bol reštaurovaný,“ doplnil ich rozprávanie Samuel.
„A v súčasnosti reprezentuje jeden z najkrajších príkladov barokovej architektúry,“ ujal sa znova slova Tommy.
Pobavila ich „súkromná hodina dejepisu“ a pri každej ďalšej pamiatke sa predbiehali v tom, aby každý z nich povedal čo najviac.
Ďalšími zastávkami na ich ceste za poznaním boli zoologická záhrada a Egyptské múzeum, kde videli mnoho artefaktov a dávnovekých pamiatok.
„Som uťahaná,“ klesla Mariana popoludní na stoličku v cukrárni, ktorá sa stala ich konečnou stanicou.
„A to si ešte zďaleka nevidela všetko,“ povedal Tommy s úsmevom. Aj jemu padol takmer celodenný výlet vhod.
„Netušila som, že sa tak dobre vyznáte v histórii mesta,“ podotkla uznanlivo.
„Nikdy nevieš, kedy sa ti to môže zísť,“ odvetil Samuel.
„A ocko, samozrejme, nevynechá príležitosť, aby sa mohol ukázať svojimi vedomosťami.“
„Chceš tým povedať, že sa vyťahujem?“
„To si povedal ty, nie ja,“ zdvihol ruky, akoby na obranu.
Samuel si čosi zahundral.
„Som si istý, že u vás doma je tiež veľa miest, ktoré sa oplatí vidieť,“ vravel Tommy.
„To si píš!“ zvolala Mariana a začala vymenúvať: „Pamätník SNP, Thurzov dom, Námestie…“
„Už sa teším, ako to znova všetko uvidím!“ zajasal Samuel.
„Niektorí ľudia majú šťastie,“ povedal ticho Tommy.
„Prečo nejdeš s nami?“ opýtala sa Mariana.
„Už vymeškal zo školy až príliš veľa hodín,“ odvetil zaňho otec. „Myslím, že to akurát stačí.“
„Je to tak,“ súhlasil smutne. „Ale cez leto som tam ako na koni!“ sľúbil dychtivo.
„Dobre,“ zasmiala sa Mariana, „budem na teba čakať!“
„Už si volala mame?“ spýtal sa Samuel naoko ľahostajne.
„Áno. Bola rada, že som v poriadku.“
„A… povedala si jej, že prídem s tebou do Bystrice?“
„Pochopiteľne.“
„Ako reagovala?“
„Mala z toho radosť,“ odpovedala pravdivo. „Nemôže sa dočkať, kedy sa konečne vrátime. Keď je už o tom reč… domov pôjdeme autobusom?“
Pokrútil hlavou. „Premýšľal som o tom, že by sme mohli ísť aj autom. Čo na to povieš?“
„Nemám námietky, ak vydržíš šoférovať takú dlhú cestu.“
„Dlhú? Veď je to len okolo 850 kilometrov!“
„Ďakujem pekne!“ usmiala sa. „To sa ti zdá málo?“
„Žiadna vzdialenosť nie je pre mňa neprekonateľná, ak sa mám po rokoch vrátiť do svojej rodnej vlasti.“ Spolu so svojou dcérou…
„Tak teda pôjdeme autom,“ odobrila jeho plán.
Nastal piatok, ktorý bol pre Marianu dňom stretnutia s Nickom. Predchádzajúci večer jej zavolal, aby sa s ňou dohovoril na čase a mieste. Keďže nepoznala podnik, ktorý vybral, ponúkol sa, že ju vyzdvihne.
A tak sa aj stalo. Vybrala si večerné šaty, ktoré však nepôsobili príliš formálne a boli ako stvorené na podobné príležitosti. Jedinou jej ozdobou bol tenký zlatý náramok.
Nick zazvonil pri dverách o siedmej. Otvorila mu samotná Mariana. Mohol na nej oči nechať. „Vyzeráš nádherne.“
„Ďakujem. Počkaj chvíľu, len si vezmem kabelku a už idem.“ Keď odbehla, jej miesto zaujal Samuel.
„Nezabúdaj, na čom sme sa dohodli. Dáš na ňu pozor, jasné? Inak budeš mať do činenia so mnou!“
„Keby som ťa nepoznal, bral by som tvoje varovania vážne,“ zasmial sa.
„Každopádne by som bol rád, keby si nezabudol, že je to moja dcéra.“
„Nemaj obavy. Privediem ju v úplnom poriadku,“ upokojoval ho.
„Dávaš mu rady, ako stráviť príjemný večer?“ zjavila sa pri nich Mariana.
„Také čosi,“ odvetil jej otec a vtisol jej na líce bozk. „Dobre sa bavte.“
„Ahoj!“
„Kde je tvoja priateľka?“ spýtala sa Nick, keď kráčali po chodníku.
„Čaká v aute. Nevie sa dočkať, kedy ťa spozná.“
„Naozaj?“ potešila sa.
„Fakt, nevymýšľam si.“
Keď boli asi päť metrov od auta, vystúpila z neho vysoká blondínka. Žiarivo sa na nich usmiala a išla im oproti.
„Dobrý večer, ja som Tanja,“ podala jej ruku.
„Mariana, veľmi ma teší. Nick mi o vás hovoril samé chvály.“
„To si jej nemala hovoriť,“ vravel. „Náhodou jej stúpne sebavedomie,“ zažartoval a objal Tanju okolo pliec. „Keď ste sa už zoznámili, môžeme ísť, nie?“
Posadali si do auta, Mariana sedela vzadu.
„Podnik, kam ideme, sa ti bude páčiť,“ hovorila Tanja. Mariana ocenila jej ohľaduplné rozprávanie. Hovorila pomaly, aby stihla zachytiť jej slová a preložiť si ich. „Práve tam sme sa s Nickom prvýkrát stretli.“
Mariana prikývla. Ak tam chodia pravidelne, nemalo by to byť zlé miesto.
Za pár minút zaparkovali za budovou, odkiaľ znela hudba. „Sme tu,“ zahlásil Nick.
Vystúpili a obišli budovu. Širokými dverami vošli dnu. Vládla tam veselá atmosféra, prinajmenej päťdesiat ľudí sa výborne zabávalo a tancovalo počas známej piesne, na ktorej autora však Mariana zabudla. Vybrali si miesta na sedenie a Nick šiel objednať nápoje. „Je tu dosť hlučno, ale za chvíľu si na to zvykneš,“ povedala jej Tanja.
„Vždy je tu tak plno?“ opýtala sa.
„Ani nie. To bude tým, že je piatok,“ odvetila. „Aspoň máš väčšiu šancu s niekým sa zoznámiť,“ žmurkla na ňu šibalsky.
Mariana sa zasmiala. „Dnes to vôbec nemám v úmysle.“
„Len sa nebráň novým známostiam. Veď malý flirt nemôže nikomu uškodiť.“
Kým premýšľala nad tým, čo Tanja povedala, Nick sa vrátil aj s pohármi, v ktorých boli naliate akési farebné nápoje, ozdobené slamkou a papierovým slnečníkom. „Dúfam, že to nie je príliš silné,“ riekla spýtavo.
„Neboj sa,“ upokojil ju Nick, „nie je to nič, z čoho by si sa mohla rýchlo opiť.“ Vzal do ruky svoj pohár a prehovoril: „Pripíjam na tento večer, na to, že sme sa tu mohli zísť. Bodaj by sa to mohlo opakovať častejšie.“
„Prosit,“ vyhlásila Tanja a štrngli si.
Mariana si odpila a bola nútená skonštatovať, že nápoj jej chutí. Chcela sa spýtať, ako sa volá, ale Nick ju predbehol: „Nejdeme si zatancovať?“
„Jasné,“ zvolala natešene Tanja. „Poďme,“ kývla na Marianu.
Tak teda vyšli na parket. Zvŕtali sa v rytme hudby a vychutnávali pocit, že po dlhom dobe si našli čas vyjsť si von a trochu si užiť.
Vedľa Mariany sa zjavil plavovlasý muž okolo tridsiatky. Tancoval v jej tesnej blízkosti a nespúšťal z nej zrak. Hypnotizoval ju pohľadom, až kým mu ho neopätovala. Zvodne sa na ňu usmial. Pozrela sa na Tanju, ktorá horlivo prikyvovala, čo znamenalo, že sa má chopiť príležitosti a vyhodiť si z kopýtka.
Nevedela sa rozhodnúť, či má pristúpiť na hru muža po svojom boku. Keby bol na jej mieste Dávid a dozvedela by sa o tom, vôbec by sa jej to nepáčilo. Ale… ako by sa to mohol dozvedieť?
Váhavo sa naňho usmiala. Obrátila sa k nemu a dovolila mu, aby ju objal. Krútili sa sem a tam. Keď hudba doznela, pozval ju na pohárik. Odviedol ju k barovému pultu. Povedal jej síce, ako sa volá, ale jeho meno prepočula a znova sa ho pýtať sa jej nezdalo vhodné. Objednal jej malú whisky. Poďakovala sa a keď sa chcela napiť, odrazu bola pri nich žena – nízka tmavovláska – a uštedrila mužovi zaucho. Hovorila rýchlo, ale z jej tónu usúdila, že je naňho poriadne nahnevaná. Vyrozumela, že je to jeho priateľka. Už jej bolo jasné, prečo tak reagovala. Diskrétne sa vzdialila a vrátila sa k svojmu stolu, kde ju už čakali Nick s Tanjou.
„Bavila si sa dobre?“ spýtal sa jej Nick.
„Ešte chvíľu a aj ja by som schytala nejakú facku,“ zasmiala sa. „Takto to dopadne, keď človek tancuje s niekým neznámym.“
„Jeden neúspešný pokus nič neznamená,“ oponovala Tanja.
„Každopádne mi to nateraz celkom stačí.“ Odpila si z nápoja.
Znova išli tancovať a vo víre zábavy ani nezbadali, ako rýchlo im letí čas.
Nadišla sobota. Sára vstúpila do hotela s úmyslom navštíviť Marianu. Dúfala, že už nebude spať, veď bolo takmer poludnie. Plánovala spoločný obed.
Oslnivo sa usmiala na recepčného. „Dobrý deň. Prišla som navštíviť Marianu Záchenskú. Mohli by ste mi povedať číslo jej izby?“
Recepčný nazrel do knihy návštev. „Je mi ľúto, ale tá pani sa už odhlásila.“
„Čože?“ opýtala sa ticho. „Ako je to možné? Kedy tak urobila?“
„Pred pár dňami.“
„A… neviete, kam odišla?“
„Žiaľ, nie, s tým sa nám hostia nezverujú. Ale ak vám to pomôže, odišla s dvoma mužmi. Jeden mohol mať okolo dvadsaťpäť rokov, ale ten druhý bol podstatne starší.“
Žeby sa odsťahovala k otcovi? Vravela predsa, že prišla za ním, hútala. „Ďakujem,“ povedala a vyšla na ulicu, kde si stopla okoloidúci taxík. Šoférovi zadala adresu hotela a vyrazili.
Tá ženská má z pekla šťastie! Zasa sa mi stratila! Práve teraz, keď som bola tak blízko cieľa. Ale ja sa nevzdám, dočerta, aj keby som mala čakať ďalších osem rokov!