18.kapitola
„Dávajte si pozor,“ povedal Tommy starostlivo. „Bol by som nerád, keby sa vám niečo stalo.“
„Nadšený by som tým nebol ani ja,“ pritakal Samuel.
Stáli pred domom, pripravení na odchod. Skoré pondelkové ráno naznačovalo, že bude slnečno, sneh sa pomaly roztápal. Kufre mali uložené v zadnej časti auta.
„Máš so sebou mapu?“
„Pre istotu som si ju vzal, ale pochybujem, že ju budem potrebovať. Cestu poznám.“
„A keď náhodou zablúdi, ja si to s ním vybavím,“ povedala Mariana.
Samuel sa zasmial. „Dobre, poďme teda!“ zavelil.
„Majte sa pekne,“ objala svojho brata a Júlii podala ruku.
Tá jej povedala: „Veľa šťastia.“
„Ďakujem,“ povedala ticho a usmiala sa. Úsmev naznačoval, že vie niečo, čo ostatní nie, ale nepovie to nikomu.
Sadla si na sedadlo spolujazdca a rozprestrela pred sebou automapu.
„Na čo je ti?“ spýtal sa Samuel, keď vyrazili.
„Len si ju tak pozerám,“ odvetila zľahka, ale v skutočnosti si zaumienila kontrolovať, či idú správnym smerom.
Išli. Krátko nato, ako prešli nemecké hranice, ocitli sa v Cínovci, ďalšími ich zastávkami boli Teplice a Velemín, kde si v bufete zaskočili na ľahký obed. Potom pokračovali na juhozápad cez Oparno a Výškov do Uherského Hradišťa. Po krátkej zastávke na hraničnom priechode zamierili do Drietomy a už im nič nebránilo v ceste do Banskej Bystrice.
Helena sa nervózne prechádzala po byte. Ponaprávala vankúše na pohovke, vyrovnala obraz na stene, napravila kvety vo váze. Nevedela, ako si vyplniť voľný čas. Istá si bola len tým, že nech jej stretnutie so Samuelom dopadne akokoľvek, bude to jeden z najkrajších dní jej života.
Dávid bol informovaný, že pricestujú autom, takže mohol ísť do práce. S Marianou sa dohodol, že za ním zájde hneď, ako sa vráti domov.
Mariana volala mame z telefónnej búdky, keď sa nachádzali asi desať kilometrov od mesta. Podľa jej výpočtov by tu mali byť každú chvíľu… Zdola začula trúbenie. Vyzrela von oknom. Srdce cítila až kdesi v hrdle, keď z auta videla vystupovať svoju dcéru a muža, o ktorom ani nedúfala, že ho ešte niekedy uvidí. Vykročili k vchodu.
Helena premýšľala, či má bežať dolu, alebo na nich počkať hore. Napokon sa rozhodla vyčkať, hoci ju to stálo veľa premáhania.
Vo dverách zaštrngotal kľúč a okamžite sa otvorili. „Ahoj, mami.“
Za Marianou vošiel Samuel. Zložil na zem kufre a ostal stáť s pohľadom upretým na Helenu. Ticho stáli, azda čakali, že niečo povie ten druhý.
Mariana povedala: „Máte si čo povedať. Nechám vás samých, idem za Dávidom. Nebudem dlho,“ sľúbila a vyšla zasa von.
Cestou k Dávidovi sa stále usmievala. Predstavovala si, aké to je stretnúť sa so svojou starou láskou po takej dlhej dobe. Pripadalo jej to veľmi romantické. Odmala mala rada romantické filmy a práve akoby bola súčasťou jedného z nich.
Nedočkavo zaklopala na dvere Dávidovho bytu. Otvoril jej a prvé, čo urobil, bolo, že ju vzal do náručia a náruživo ju pobozkal. Hladkal ju po vlasoch a vdychoval ich vôňu. Nemohol sa dočkať, kedy ju bude môcť konečne objať. „Veľmi si mi chýbala,“ zašepkal.
„Ty mne tiež.“
„Niečo som navaril, ale ak si unavená, môžeme to odložiť na inokedy.“
„Nie, to nie,“ pokrútila hlavou. „Rada sa s tebou najem.“
Prešli do kuchyne, kde si Karin práve pripravovala čaj. „Och, ahoj, Mariana. Ako sa máš? Aká bola cesta?“
„Fajn, ďakujem,“ odvetila.
Karin vzala do ruky šálku a povedala: „Nebudem vás rušiť. Keby ste niečo potrebovali, som vo svojej izbe.“ Odišla.
„A tvoja mama?“
„Išla navštíviť nejakú priateľku.“ Nazrel do hrnca. „Už to bude hotové.“ Z kredenca vytiahol taniere, pripravil príbor.
Mariana sa posadila za stôl. Obľubovala pocit, že sa o ňu niekto stará a pohľad na Dávida, ako varí večeru, ozaj stál za to. Sústredene kontroloval, či je všetko, ako má byť, a keď bol s výsledkom spokojný, na tvári sa mu rozhostil úsmev.
Naložil jedlo na taniere a popriali si dobrú chuť. Jedli v tichosti, láskali sa pohľadmi, sľubujúc si nezabudnuteľnú noc.
„Nech sa páči… posaď sa,“ ponúkla rozpačito Helena miesto na sedenie.
Sadol si na gauč. „Tak, ako sa máš?“ opýtal sa a nervózne si šúchal ruky.
„Dobre, ďakujem za opýtanie. Chceš niečo na pitie?“
„Áno, rád.“ Kým odišla do kuchyne, snažil sa upokojiť, ale nešlo to. Keď ju zočil v tých kvetovaných šatách, vyzerala takmer rovnako ako vtedy, nebyť tých pár vrások okolo očí. Nevytratil sa z nich ten skúmavý pohľad, ktorý vedel byť nežný i káravý zároveň. A ten hlas! Stále ostal takým podmanivým! Hrozilo, že sa v ňom opäť prebudia staré city.
O chvíľu bola späť aj s nápojom. Podala mu ho a prisadla si.
„Mariana mi vravela, že si mala nejaké zdravotné problémy,“ poznamenal.
„Áno, ale už je to, chvalabohu, preč.“
Odmlčali sa. Ticho nakoniec prerušil Samuel: „Máme úžasnú dcéru.“
„To áno, je skvelá,“ súhlasila bez váhania.
„Je to najmä tvoja zásluha. Vychovala si ju výborne. Aj keď si bola na to sama…“ povedal ľútostivo.
„Robila som, čo som mohla,“ pokrčila plecami.
„Mrzelo ma, že ti nemôžem pomôcť.“ Veľakrát sa pokúšal o všemožnú pomoc, ale rešpektoval jej rozhodnutie vychovávať Marianu osamote.
„Každý mesiac si mi predsa posielal peniaze. Niektorí muži nerobia ani to.“
„V tom máš síce pravdu, ale aj tak sa mi to nezdá dostatočné.“
„Čo bolo, bolo,“ uzavrela to Helena.
Prikývol. Nemalo zmysel rozoberať dávne hriechy. Radšej by sa mali sústrediť na prítomnosť a na to, prečo sa stretli. „Bol som veľmi prekvapený, keď za mnou Mariana prišla. Ale súčasne aj nesmierne šťastný. Prečo si ju za mnou poslala?“
Vzdychla si. Zrazu jej ten dôvod pripadal priam detinský. „Chcela som ťa vidieť.“
„Iba preto?“
„A ešte preto, lebo musela spoznať svojho otca, veď bolo načase! Pravdepodobne by to spravila už oveľa skôr, ale…“ nedopovedala.
„Viem, povedala mi o tom.“
„Bolo to ťažké,“ hovorila smutne. Osem rokov odlúčenia od dcéry bolo pre ňu peklom, a pritom ani nepomyslela na to, že Samuel bol od nej ďaleko celý jej život.
„Mala si mi to oznámiť.“
„Na čo by to bolo dobré?“
„Mohol som jej zohnať lepšieho právnika…“
„Asi by to bolo zbytočné. Každý vedel, že ten prípad bol od začiatku odsúdený na neúspech.“
„Bolo to také zlé?“
„Ešte horšie,“ odvetila. Táto téma ju vždy nazlostila. Nechápala, ako mohol niekto podozrievať Marianu z vraždy človeka, keď neublížila ani muche! Spravodlivosť býva občas naozaj slepá! „Ako sa má tvoja manželka?“ spýtala sa.
„Keby som povedal, že dobre, klamal by som. Je vážne chorá.“
„To je mi ľúto,“ povedala a myslela to vážne, aj keď k tej žene nikdy neprechovávala zvláštne sympatie.
„Podľa všetkého jej neostáva veľa času. Ostal som s ňou, pretože ma potrebovala.“
„Hm,“ prikývla.
Pomaly ju chytil za ruku. „Dosť bolo zbytočných rečí,“ vyhlásil. „To, prečo som prišiel, je, aby som ti povedal, že som ťa nikdy neprestal mať rád.“
„Samuel…“
„Nie, nič nehovor. Viem, že ubehlo už priveľa času a, ako sa hovorí, zíde z očí, zíde z mysle, však? Zmieril som sa s tým, že medzi nami nebude viac ako pocit dávnej lásky. Napriek tomu som presvedčený, že to bola láska na celý život, u mňa určite. A to, že ty si ma prestala mať rada kvôli môjmu klamstvu, je pochopiteľné. No aj tak to nijako neovplyvní to, čo k tebe cítim. A ešte dlho cítiť budem,“ dodal.
Helena sa pomaly usmiala. „Môžem už konečne niečo povedať aj ja?“
„Pravdaže, prepáč. Bál som sa, že ak ti to nepoviem teraz, už na to nebudem mať príležitosť.“
„Som rada, že si mi to povedal, aspoň som si načistom, čo sa nás dvoch týka. Neviem, ako si nadobudol pocit, že som ťa prestala mať rada, lebo na tom nie je zrnko pravdy. Stále ťa ľúbim, presne ako pred rokmi.“
„Myslíš to vážne?“ opýtal sa pochybovačne.
„Tak ako hovorím. Alebo snáď pochybuješ o mojich slovách?“
„Ani náhodou. Viem, že nehovoríš len tak do vetra.“ Zrazu sa radostne zasmial a objal ju.
V tej polohe zotrvali hodnú chvíľu. Možno sa báli, že ak sa od seba odtiahnú, zasa by ich to rozdelilo. A to nechcel dopustiť ani jeden z nich. Nevedeli, akým smerom sa poberú ich osudy, ale boli si istí, že jeho nástrahy budú prekonávať spoločne.
Jana sa znudene prechádzala po hypermarkete a premýšľala, čo má ešte kúpiť. Vždy nakupovala vo veľkom, väčšinou v deň výplaty. Tlačila pred sebou naplnený košík a obzerala si regály. Vzala si rodinné balenie kečupu, dve majonézy, sáčok hranolčekov. To by malo stačiť, pomyslela si.
Rozhodla sa zaplatiť. Pri pohľade na šóru ľudí pri pokladniach v duchu zakliala. Toto neznášala najviac na nákupe vo veľkých obchodoch – nekonečné čakanie.
Zaradila sa za niekoho, kto nemal v košíku príliš veľa vecí. Až potom si všimla, že toho človeka pozná. „Erik,“ poklepala ho po pleci. „Nečakala som, že ťa tu stretnem.“
Netváril sa priveľmi nadšene, keď sa otočil a zbadal ju stáť priamo za sebou. Naopak, jeho pohľad prezrádzal, že by v tej chvíli bol najradšej úplne inde. Želal si, aby žena za pokladňou čo najrýchlejšie vybavila ľudí, ktorí stáli pred ním. „Ahoj,“ pozdravil sa zo slušnosti, pretože už s ňou nechcel mať nič spoločné. To, čoho sa dopustil, bol nehorázny omyl.
„Ako sa máš? A čo tvoja manželka? Už je v poriadku?“ opýtala sa sarkasticky.
„Áno. Má sa dobre a sme spolu šťastní,“ povedal.
„Hovoríš to, akoby si o tom chcel presvedčiť seba, a nie mňa.“
„Do môjho osobného života ťa nič nie je.“
„Nie? Vari si už zabudol, ako blízko sme sa niekedy k sebe mali?“
„To je už minulosť.“
Rad sa pohol, posunuli sa o pár krokov dopredu.
„Takto nehovor. Nechcel by si si sem-tam oživiť spomienky? Rada ťa uvítam.“
Pohrdlivo sa na ňu pozrel. „Je mi z teba nanič.“
Zasmiala sa. „Prečo? Prednedávnom si čakal len na to, kedy ťa zavolám.“
Vyložil svoj nákup na pokladničný pás. Z malého regálu k nemu pridal žuvačky. Nezdalo sa, že by Jane ešte venoval svoju pozornosť.
Ona mu však pripomenula svoju prítomnosť: „Si tu autom? Nezviezol by si ma domov? Prišla som autobusom a obávam sa, že neodnesiem všetky tie tašky.“
„Ty si sa načisto zbláznila, alebo čo? Jasné, že ťa neodveziem. Ako ti to vôbec mohlo napadnúť?“
Konečne sa dostal na rad. Zaplatil za nákup, tašky položil do košíka a pobral sa k východu. Cestou si ešte kúpil v bočnom obchodíku cigarety. Vyšiel von a zamieril k svojmu autu. Tašky uložil do kufra auta a vrátil košík na pôvodné miesto.
Chcel nasadnúť, keď sa ako neželaný votrelec pri ňom zasa objavila Jana. „Nerozmyslel si si to s tým odvozom?“
Otrávene si vzdychol. „Kedy mi dáš konečne pokoj?“ oboril sa na ňu.
„Veď ťa nežiadam o nič iné ako o to, aby si mi podal pomocnú ruku a zaviezol ma domov,“ odvetila nevinne.
Chvíľu zvažoval jej slová. „Nastúp si,“ povedal napokon.
Jana potešene obišla auto a sadla si k nemu. Tašky si položila na zadné sedadlá. „Ďakujem.“
„Máš za čo,“ odvrkol a naštartoval.
„Vieš, bola by som nerada, keby sme prestali byť priateľmi kvôli tomu, čo bolo medzi nami.“
„Inak to nejde.“
„Kvôli Silvii?“ opýtala sa.
„Kvôli nej, kvôli mne… Mám dôvody na to, aby som udržal náš vzťah v takých medziach, v akých je teraz.“
„Nie je šanca, že by sa to mohlo zmeniť?“
„Odpoveď poznáš.“
Znechutene si odfrkla. „Mala som o tebe vyššiu mienku. Si skutočne taký slaboch?“
Nahnevalo ho to. „Slabochom by som bol v prípade, keby som nedodržiaval vlastné zásady a zasa ti podľahol. Ale to, našťastie, nie je môj prípad. Tak, už sme tu. Môžeš vystúpiť.“
„Ešte raz vďaka za odvoz.“ Vzala si tašky a chystala sa vystúpiť, ale predtým povedala: „Urobím, čo budem môcť preto, aby si sa ku mne vrátil.“
„Si chorá,“ riekol pohoršene.
Vystúpila a usmiala sa. Ani netuší, čoho je schopná.
Veselým krokom sa pobrala domov. Odomkla dvere a tašky zložila v kuchyni na zem. Neskôr ich vybalí, teraz má dôležitejšiu prácu, ktorá nepočká.
Prešla do spálne a pri pohľade na posteľ sa jej vybavili spomienky na chvíle plné vášne, ktoré na nej s Erikom zažili.
Otvorila skriňu oproti nej a zrakom prebehla videokazety, ktoré v nej uschovávala. Na jednej z políc sa nachádzala malá kamera, ktorá však do bodky plnila svoj účel už nejaký čas.
Vzala do ruky kazetu s nápisom Erik a hodila ju na posteľ. Zo stola vytiahla veľkú obálku a čiernou fixkou na ňu napísala adresu.
Celý byt rozvoniaval a všetko bolo pripravené na obed, ktorý mal byť príležitosťou na zoznámenie Samuela s Dávidom. Ten prišiel presne na poludnie. Pri dverách ho privítala Mariana. Vyzliekol si kabát a ona mu ho zavesila na vešiak. „Pekne to tu vonia,“ povedal. Zaviedla ho do kuchyne, pretože práve tam Samuel predvádzal svoje kuchárske umenie.
„Dobrý deň,“ podal mu ruku. „Som Dávid Romančík.“
„Teší ma, Samuel Lehocký. Počul som o vás veľa dobrého. Som rád, že si moja dcéra našla takého muža, ako ste vy.“
„Ďakujem. Snažím sa, ako viem,“ usmial sa.
„Ste prehnane skromný,“ skonštatoval. „Čo by ste povedali na malý aperitív?“
„Som za,“ odvetil.
Samuel otvoril fľašu vína a nalial im do pohárov. „Na vás dvoch, aby ste boli spolu šťastní dlhé roky.“
Odpili si. „Je dobré,“ poznamenal Dávid o víne.
Samuel prikývol. „Priniesol som ho z Berlína.“
„Ocko sa nerád chváli,“ riekla Mariana, „ale to víno vyrobil on sám.“
„Naozaj?“ spýtal sa Dávid prekvapene.
„Nie je to žiadny zázrak. Treba len trochu šikovnosti a labužníckeho talentu.“
„Vitaj u nás, Dávid,“ vošla do kuchyne Helena.
„Dobrý deň.“
„Už sa mi zbiehajú slinky. Kedy bude to jedlo hotové?“ adresovala otázku Samuelovi.
„Čoskoro. Trpezlivosť ruže prináša.“
„V tom prípade by som tu mala už dosť veľkú záhradu,“ zažartovala.
Marianu potešilo, že všetci navzájom dobre vychádzajú. Nezabudla, aký neznášanlivý postoj zaujímala Helena k jej prvému manželovi. Preto bola teraz rada, že jej ďalší výber padol na úrodnú pôdu. Dúfala len, že to tak vydrží čo najdlhšie.
