37. časť
Silvia sa vrátila domov z prechádzky o čosi skôr než zvyčajne. Bola unavená a vyčerpaná. Vychádzala po schodoch s úmyslom napustiť si vaňu poriadne horúcou vodou, keď ktosi zazvonil pri dverách.
Bol to kuriér, ktorý jej odovzdal obálku väčších rozmerov. Začudovane ju otvorila a vybrala z nej videokazetu, na ktorej bolo meno jej muža. Skontrolovala vnútro obálky, ale nič viac tam nebolo. Zvláštne, pomyslela si. Čakala aspoň nejaký sprievodný list.
Prešla do obývačky a zapla video. Vložila dnu kazetu a pustila ju. Najprv zarazene, potom nahnevane sledovala obrazovku televízora, kde sa práve Erik a Jana oddávali chvíľke vášne. Nepochybovala o tom, kto jej tú kazetu poslal, len nevedela, prečo. Vybrala ju z videa a položila na stôl.
Vtom sa rozdrnčal telefón. „Prosím.“
„Ahoj! Už si dostala môj darček?“ opýtala sa sladko Jana. Jej hlas však znel Silvii v ušiach strašne trpko.
„Neviem, čo tým sleduješ! Potrebuješ si snáď niečo dokazovať?“ vykríkla.
„Ja? Ani náhodou. Naopak! Tebe som chcela dokázať, čo robil – a stále robí – Erik poza tvoj chrbát.“
„Neverím ti ani slovo. Rozišiel sa s tebou a už nemáte nič spoločné,“ hovorila, ale jej dôvera k manželovi získavala trhliny.
„Tvoj problém,“ vzdychla Jana. „Ak chceš vedieť, len pred dvomi dňami sme sa stretli a bol to on, kto ma zaviezol domov. Asi sa ti o tom zabudol zmieniť, mám pravdu? Nečudujem sa mu…“
Silvia s treskotom položila telefón.
Rukou si nervózne prehrabla vlasy. Vzala do ruky videokazetu a z celej sily ju hodila o stenu. Roztrieštila sa a jej úlomky popadali na zem. Oprela sa o stôl.
Teraz má toho už naozaj dosť! Nedovolí, aby si z nej naďalej robil posmech! Pohár jej trpezlivosti pretiekol. Keď to nešlo podobrotky…
19. kapitola
„Čo to má znamenať?“ vrútil sa Erik do Janinho bytu.
„To by som sa mala opýtať ja teba,“ zavrela dvere a dala si ruky vbok. „Čo tu robíš?“
Nahnevane rozhodil ramená. „Keď som prišiel domov, našiel som na stole v kuchyni tento lístok,“ mával jej pred tvárou kúskom papiera.
Vzala mu ho a prebehla pohľadom. Silvia mu v ňom oznamovala, že ho opúšťa a môže za to Jana. „Neviem, prečo ma obviňuje,“ povedala.
„Naozaj?“ opýtal sa pochybovačne. „Podľa mňa to vieš veľmi dobre. V obývačke bola na zemi dotlčená videokazeta. Čo na nej bolo?“
„Odkiaľ to mám vedieť? Mal si ju pozliepať a pustiť si ju.“
„Fakt veľmi vtipné!“
„Pozri. Naozaj nerozumiem, o čo tu ide. Vysvetli mi to, prosím. Buď taký dobrý.“
„Bodaj by som to vedel! Ale vôbec nič nechápem.“
„Hľadal si ju?“
„Iste je u svojich rodičov.“
„Tak choď za ňou a spýtaj sa jej,“ povedala.
„To nie je také ľahké. Ako ju poznám, nebude chcieť so mnou hovoriť.“
„Nuž, máš to s ňou ťažké,“ vzdychla zúčastnene. „Ale ja ti s tým nepomôžem. Niežeby som nechcela, ale nemám ani potuchy, ako by som mohla.“
„Určite to súvisí s tou kazetou!“ trval na svojom. „Povedz mi pravdu, Jana. Nemáš v tom prsty?“
Zdvihla ruku a vyhlásila: „Čestné skautské.“
Bezradne sklonil hlavu. Zdalo sa, že jej uveril. „Neviem, čo ďalej. Vrátim sa domov,“ rozhodol sa. „Ostáva mi dúfať, že sa umúdri a vráti sa späť.“
„Nechceš zostať tu? Obaja sme sami, bude nám veselšie.“
Pozrel na ňu a zdalo sa, že o tom rozmýšľa. „Ty sa nikdy nezmeníš,“ prehovoril napokon a pobral sa k dverám.
Postavila sa mu do cesty. „Ešte si zváž moju ponuku.“ Tajomne sa usmiala. „Alebo sa bojíš, že by si mi neodolal?“
„Skôr sa bojím, že by som mohol kvôli ďalšej hlúposti prísť o svoju manželku.“
Zaujala bojovú pozíciu. „Má to znamenať, že medzi nami je definitívny koniec?“
„Vďaka ti, Bože, ona to konečne pochopila,“ zahľadel sa hore. „Teraz ma pusti, chcem už odtiaľto vypadnúť.“
Nebránila mu. Išla nabok a on odišiel.
Ako v mrákotách prešla do spálne a ľahla si na posteľ. Cítila, že ak niečo neurobí, všetko jej úsilie by vyšlo nazmar.
„Ďakujem, že si prišla,“ povedala Silvia, keď si do kávy pridala cukor a zamiešala ho.
„Môžem ti nejako pomôcť?“ spýtala sa Mariana. Hneď ako jej Silvia zavolala a požiadala ju o stretnutie, dohodla sa s ňou, že sa zídu v kaviarni. Ak mohla byť nápomocná svojim priateľom, nikdy nezaváhala.
„Obávam sa, že v tomto mi už nik nepomôže.“
„Nevešaj hlavu. Vždy je nejaký spôsob…“
„Opustila som Erika,“ prerušila ju.
„Och,“ zareagovala Mariana prekvapene. „Mala som pocit, že sa to medzi vami už vyriešilo.“
„Ja takisto.“
„Čo teda spôsobilo tú zmenu?“ zaujímalo ju. Vedela, že Silvia sa potrebuje vyrozprávať a ona bola vďačný poslucháč.
„Včera mi prišla poštou videokazeta. Bolo na nej…“
„Čo?“
„Keď som ju zapla, videla som, ako si to tá kurva rozdáva s mojím mužom.“
„Panebože! Preto si ho opustila?“
„Nie. Myslela som si, že je to starý záznam, čo aj pravdepodobne bol, a neprikladala som mu veľký význam. Ale vzápätí mi telefonovala Jana a spýtala sa, či som dostala jej „darček“. Povedala mi, že Erik bol u nej pred niekoľkými dňami.“
„Uverila si jej?“
„Pch,“ odfrkla. „Keby klamala, určite by si vymyslela niečo, čo by som si nemohla overiť. Lenže stačilo sa spýtať jeho. A on by to určite potvrdil. Pravdaže, začal by sa vyhovárať, a na to už ozaj nemám náladu.“
„Rozumiem. Je to nezávideniahodná situácia.“
„Niečo mi o tom hovor. Podám žiadosť o rozvod,“ oznámila jej.
„Dobre si si to rozmyslela?“
Smutne sa usmiala. „Celú noc som nemyslela na nič iné. Podľa mňa je v manželstve najdôležitejšie vedomie, že môžeš svojmu partnerovi plne dôverovať. A Erik moju dôveru sklamal už niekoľkokrát. Snažil sa síce o nápravu, ale, ako sa zdá, nič z toho nevzišlo. Nemám sily pokračovať v tom. Svoje rozhodnutie už nezmením.“
„Keby si čokoľvek potrebovala, kľudne sa mi ozvi.“
„Ďakujem. Si jedna z mála osôb, na ktoré sa ešte môžem spoľahnúť,“ chytila ju za ruku a v očiach sa jej zaleskli slzy.
„Všetko sa časom vyrieši,“ povzbudzovala ju Mariana. „Uvidíš.“
„Dúfam, že máš pravdu.“
„Z vlastnej skúsenosti viem, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie.“
„Jasné. Veď aj ty si prešla manželským peklom.“
„V živote sú občas obdobia, keď by človek najradšej niekam zaliezol a nevyšiel, kým sa nevybavia všetky jeho problémy.“
„Vystihla si to presne.“
„Objednáme si ešte niečo?“ navrhla.
„Áno. Nikam sa neponáhľam. Ako slobodná žena mám oveľa viac času! Možno to nakoniec nebude také zlé…“
Mariana sa po rozlúčke so Silviou podujala zájsť za Janou a pozhovárať sa s ňou. Nešlo jej do hlavy, ako sa jej priateľka mohla tak zmeniť! Nikdy by nepovedala, že by bola schopná takých vecí. Alebo si predtým len nevšimla jej pravú tvár?
„Chcela by som sa s tebou pozhovárať,“ povedala jej, keď vošla do jej bytu.
„Smiem hádať, o čom?“ opýtala sa otrávene.
Mariana si sadla do kresla. „Hovorila som so Silviou.“
Jana si sadla tiež. „Určite si nenechala ujsť príležitosť a narozprávala ti o mne samé špinavosti.“
„Vôbec nie. Je zničená. Podá žiadosť o rozvod.“
„Naozaj? Lepšie pre ňu,“ mykla plecom.
„Tvoj postoj ma udivuje,“ priznala. „Nezáleží ti na tom, akú bolesť spôsobuješ iným ľuďom? V konečnom dôsledku neubližuješ len im, ale aj sebe.“
„Myslíš, že o tom neviem?“ zvolala a rozplakala sa. „Mám city ako každý iný človek! Moje srdce predsa nie je z kameňa!“
„Tak prečo to potom robíš?“
„Z lásky!“ znela jej odpoveď. „Ľúbim Erika, čo to nikto nechápe? Nemysli si, že mi robí potešenie kaziť im manželstvo. Som presvedčená, že keby bol Erik voľný, bol by iba môj.“
„A preto si sa ich tak snažila rozdeliť,“ dodala Mariana.
Prikývla. „Áno. Ale teraz, keď si mi oznámila, že som vlastne dosiahla, čo som chcela, necítim žiadny pocit víťazstva.“ Z vrecka si vytiahla papierové vreckovky a do jednej z ich si vysmrkala nos. Prerývane dýchala. „Vo vnútri mám skôr prázdnotu.“
„Máš dojem, že teraz získaš Erika pre seba?“
„Neviem,“ pokrčila plecami. „Môžem iba dúfať.“
„Je pravda, že tu bol nedávno Erik?“
„Je. Odviezol ma domov z nákupu.“
„A…?“
Ak sa Mariana neprestane vypytovať, vyjde najavo, že klamala. To nemôže dopustiť. „Prepáč, ale nerada zachádzam do intímností.“
„Samozrejme, nechcela som byť indiskrétna,“ ospravedlňovala sa Mariana.
„To nič, máš právo pýtať sa,“ povedala, ale na jej otázku aj tak neodpovedala. Aj ona má predsa právo na súkromie!
„Môžem sa opýtať aspoň to, prečo si jej poslala tú kazetu?“
„Sama neviem. Asi som konala v pomätení zmyslov alebo čo. Popadla ma naliehavá túžba oddeliť ich od seba a vedela som, že ak Sylvia uvidí tú kazetu a poviem jej, čo sa jej nebude páčiť, začne robiť rázne rozhodnutia. Nepatrí medzi ženy, ktoré by dlho zotrvávali v nefungujúcom manželstve… Prepáč, nechcela som začínať túto tému.“
„To nech ťa netrápi. Moje manželstvo je už dávno preč.“
„Ach, som taká zúfalá! Poraď mi, čo mám robiť.“
„Hmm,“ premýšľala chvíľu. „Pokiaľ mi je známe, Silvii celkom dobre pomáhajú sedenia u psychológa. Nechcela by si to vyskúšať aj ty?“
„Porozmýšľam o tom, ďakujem za radu.“
Mariana podišla k nej a priateľsky ju objala. „Mám ťa rada, Janka, a nerada vidím, ako sa trápiš.“
„Neboj sa, to prejde.“
„Si silná, viem, že to zvládneš.“
„Ak to vravíš, asi to tak bude,“ usmiala sa cez slzy.
„Pravdaže, veď ja mám vždy pravdu,“ zasmiala sa. Vtom jej niečo zišlo na um. „Och, úplne som zabudla povedať ti niečo veľmi dôležité!“
„Čo také?“
„Je u nás môj otec!“
„Tvoj otec? Veď ten býva v Nemecku, alebo nie?“
„Áno, ale momentálne je tu. Všetko ti vysvetlím.“ A tak jej povedala o jej ceste do zahraničia. Aspoň ju priviedla na iné myšlienky.
Lenka vedela, že mama jej nenavrhla zmeniť školu len preto, aby ju mala bližšie k domovu, veď tak či tak musela dochádzať autobusom. Spravila to preto, lebo vedela o jej trápení a rečiach, ktoré po škole kolovali.
Súhlasila s jej návrhom a po vybavení potrebných formalít nadišiel deň, kedy mala nastúpiť na nové gymnázium.
Klaudia ju ráno zobudila skôr ako zvyčajne, aby mala dostatok času pripraviť sa. Pomohla jej vybrať si oblečenie a naniesť si make-up. „Si nervózna?“ spýtala sa jej milo.
„Áno,“ priznala sa.
„To je dobre. Aspoň si dáš na seba väčší pozor.“
Predchádzajúci večer sa dlho zhovárali. Klaudia jej dávala cenné rady, ktoré si Lenka zapamätala. Už k mame nepociťovala hnev, pár týždňov v spoločnej domácnosti urobilo svoje. K Braňovi sa však naďalej správala chladne a rezervovane. Ak nemusela, neprehovorila s ním ani slova. Mama ju prosila, aby sa mu aspoň ospravedlnila za slová, ktorými sa naňho vyrútila pri prvej spoločnej večeri, ale ona to odmietla. Nebude predsa niekomu hovoriť to, čo nebolo úprimné. Nebola až taká pokrytecká!
„Máš desiatu?“ spýtala sa jej Klaudia pri odchode.
„Pravdaže,“ ťapla rukou po svojej školskej taške.
„Fajn,“ pobozkala ju na čelo. „Veľa šťastia!“
Lenka sa poďakovala a vyrazila. Na zastávku prišla práve včas, pretože autobus tam už stál.
Škola na ňu nijako zvláštne nezapôsobila, bola ako každá iná, rozdiel bol snáď len v tom, že odteraz sem bude chodiť skoro denne. Našla kabinet svojej novej triednej učiteľky. Zaklopala. „Dobrý deň,“ pozdravila nízku, bucľatú ženu s milým úsmevom, keď sa zjavila vo dverách.
„Á, Lenka, ahoj!“
V tej chvíli zazvonilo na hodinu. „Len si vezmem nejaké veci a môžeme ísť,“ povedala.
Kráčali po chodbách a vedela, že to tu bude iné ako doteraz. Nikoho tu nepozná a možno si nájde viacej kamarátov.
Pri vstupe do triedy cítila na sebe pohľady svojich nových spolužiakov, ale nebolo to nepríjemné. Chápala ich záujem a zvedavosť, chovala by sa rovnako.
„Žiaci, toto je vaša nová spolužiačka – Lenka Šimková. Dúfam, že sa s ňou rýchlo spriatelíte. Nájdi si nejaké voľné miesto, dobre?“
Prisadla si k ryšavému dievčaťu, ktoré sa na ňu vľúdne usmialo a predstavilo sa jej ako Alena.
Hodina ubehla rýchlejšie, ako by sa zdalo. Cez prestávku spoznala mnohých ľudí, no nezapamätala si všetky mená. Jedným z jej nových známych bol aj Tomáš. Podal jej ruku. „Vitaj medzi nami,“ povedal milo.
„Ďakujem,“ odvetila.
„Ak budeš chcieť, poukazujem ti to tu.“
„Budem veľmi rada.“
Nevšimla si, aké veľavravné pohľady si vymenilo zopár jej spolužiakov. Ďalší predmet sa vyučoval v inej triede, a tak sa museli presťahovať.
Sprievod po chodbách jej robila Alena. „Je tu veľa pohodových ľudí, ale nájdu sa aj výnimky. Aha, tam,“ ukázala na tri dievčatá pred sebou. Boli vyzývavo namaľované a ich oblečenie veľa navrávalo o ich životnom štýle. „Vidíš, akými dôležitými sa robia? Každý je v ich prítomnosti s nimi veľký kamarát, ale poza chrbát ich všetci ohovárajú. Dobre urobíš, ak ich budeš ignorovať. Tamto ide náš telocvikár. Je fajn, len niekedy na nás zvýši hlas.“
Ako Lenka zistila, Alena nevydržala byť ticho a preto mala postarané o veselú spoločnosť. Malo to jednu výhodu: dozvedela sa o každom, čo len mohla a vytvorila si obraz o tunajších študentoch.
Domov sa vracala s príjemným pocitom, že zapadla do kolektívu. Hneď videla budúcnosť v ružovejších farbách.
Keď vstúpila do domu, zazvonil telefón. Volala Klaudia. „Ako bolo?“ chcela vedieť.
„Super!“ zvolala. „Nečakala som, že budú ku mne všetci takí milí.“
„No vidíš!“ povedala potešene. „Zmeniť školu nebol teda najhorší nápad, však?“
„Určite nie. Mami, ďakujem,“ riekla ticho a hlas jej preskočil od dojatia. V plnej miere si uvedomila, že Klaudia sa z celých síl snažila, aby mala pekný život, len ona to nebola schopná doceniť.
„Nemáš mi za čo ďakovať, si predsa moja dcéra. Urobím pre teba všetko.“
„Áno, ja takisto.“
Klaudia zatúžila byť v tej chvíli doma a objať Lenku. Chcela si ju k sebe pritisnúť a povedať jej, ako ju ľúbi. „Vrátim sa okolo šiestej,“ povedala iba.
„Dobre, budem ťa čakať,“ prisľúbila. Rozlúčila sa s ňou a zložila.
Sadla si k televízoru a prepínala kanály. Myslela však na svojho otca. Premýšľala, či ju vidí odtiaľ zhora a čo si myslí o jej spolužití s matkou. Bola si istá, že by nemal nijaké námietky. Vtom jej však napadlo, či by sa jej mama vrátila, keby bol otec stále nažive…
Bola tma. Ručičky na jej hodinkách ukazovali čosi po desiatej. Vedela, že Erik len teraz chodí z práce. Blížilo sa odovzdávanie daní a vtedy mal plno práce. Vyhovovalo jej to.
Stála ukrytá v podchode a čakala, kedy tadiaľ pôjde. Začínalo jej byť chladno. Tesnejšie si pritisla kabát a šúchaním si zohrievala ruky.
Nikde nebolo ani nohy. Modlila sa, aby to tak ostalo. Bola by nerada, keby jej čin neostal bez svedkov. Znamenalo by to len ďalšie problémy, čo by jej iba skrížilo plány.
Začula kroky. Schovala sa do výklenku v stene, kde boli voľakedy malé obchody. Postava, ktorú zahliadla, ničím nepripomínala Erika. Počkala, kým vyjde druhou stranou podchodu von, a až potom vyšla zo svojho úkrytu.
Zasa skontrolovala čas. O chvíľu bude pol jedenástej. Dnes sa teda naozaj zdržal. Nevadí, ona už má času dosť! Zajtra bude sobota, a tak nemusí ísť ani do roboty.
Prišla sem už takmer pred hodinou, aby nepremeškala jeho návrat domov. Práve teraz mala jedinečnú a neopakovateľnú príležitosť na uskutočnenie svojho diabolského činu. Potrebovala len dávku pevných nervov, hoci nedávno bola pod veľkým tlakom. Napriek tomu si bola istá, že to zvládne a všetko prebehne tak, ako má.
Znova počula približujúcu sa osobu. Schovala sa a pevne zovrela predmet, ktorý držala v ruke. Zbadala ho. Bol to on! Nemýlila sa. Srdce sa jej roztĺklo. Myslela si, že to vzdá, ale premohla svoju nervozitu.
Keď prechádzal okolo, ticho vykĺzla a šla za ním. Teraz! skríkol hlas v jej hlave.
Zdvihla ruku a z celej sily ho zozadu udrela do hlavy železnou tyčou. Vydal zvuk plný bolesti a klesol k zemi. Aktovka, ktorú držal v ruke, sa pri páde otvorila a jej obsah sa vysypal.
Neváhala a pokračovala vo svojom beštiálnom konaní. Chytila ho za kabát a ťahala ho von z podchodu. Najprv vyšla von sama a pozrela sa, či niekto nejde okolo. Vzduch bol čistý. S námahou ho vytiahla až na most cez Hron k zábradliu. Pre istotu mu z vrecka zobrala peňaženku. Bol ťažký, ale podarilo sa jej ho zdvihnúť tak, aby prevísal cez zábradlie. Hron bol vysoký, topil sa sneh a stekal do riek. Bol ideálny čas. Chytila ho za nohy a prehodila ho do prázdna. Sťažka dopadol do vody. Pozerala sa, ako sa jeho telo najprv ponorilo, ale po chvíli ho už unášal prúd. Hodila za ním aj tyč a s búšiacim srdcom a krutým úsmevom na perách sa pobrala domov.
