20.kapitola
Lenka zaklopala na dvere maminej pracovne. „Ďalej!“ ozvala sa. Otvorila a vkĺzla dovnútra.
„Máš chvíľku čas?“ spýtala sa.
„Pre teba si vždy nejaký nájdem,“ usmiala sa a ukázala na stoličku pri svojom stole.
Lenka si na ňu sadla. „Rada by som sa ťa na niečo spýtala.“
Klaudia sa na ňu zvedavo zahľadela. „Pýtaj sa,“ vyzvala ju a lakťami sa oprela o stôl.
Pozerala do zeme. „Chcem vedieť, či… vrátila by si sa, keby ocko nezomrel?“
Klaudia sa vystrela. Bolo očividné, že zvažuje svoju odpoveď. Chvíľu ostala ticho. Napokon sa rozhodla, že najlepšie je povedať pravdu. „Raz by som to určite urobila,“ prehovorila.
„Aha,“ znela Lenkina reakcia.
„Niežeby som sa nechcela vrátiť skôr, ale jednoducho som nenašla dôvod.“ Uvedomila si, čo povedala a hneď ju to zamrzelo.
„Ja nie som dostatočný dôvod?“ spýtala sa tichučko.
„Nemyslela som to tak. Vedela som, že tvoj otec sa o teba postará a preto som sa o teba veľmi neobávala. Jeho smrť bola príležitosťou, aby som urýchlila svoj návrat.“
„Rozumiem,“ povedala Lenka, hoci to tak nebolo. Nevedela, čo si myslieť. Začínala mať pocit, že je všetkým iba na príťaž a musia sa jej stále prispôsobovať. „Prepáč, že som ťa vyrušovala.“ Vstala a odišla skôr, ako sa stihla rozplakať. Neodpustila by si, keby ju v takom stave Klaudia videla. Utešovala by ju, a to ona nechcela dopustiť.
Pevne sa rozhodla. Nemalo zmysel naďalej tu ostávať. Otec už nie je nažive a mame iba spôsobuje starosti. Nebyť jej, Klaudia by sa nemusela vrátiť a stále by si bez problémov žila kdesi na západe.
Znova vytiahla svoj starý kufor. Nahádzala doň svoje veci. Keby sa takto mohla zbaviť aj svojich problémov! Nezaoberala sa tým, kam pôjde, dôležitý bol pre ňu pocit, že už nikomu nebude na príťaž, a toho sa držala.
Klaudii napísala list, aby sa netrápila. Vysvetlila jej v ňom svoje konanie a položila ho na posteľ. Skontrolovala si peniaze, ktoré jej ostali z vreckového.
Ticho prešla okolo pracovne a rovnako bez hluku vykĺzla z domu.
„Som už úplne vyšťavená,“ sťažovala sa Sára. Po návrate z Nemecka ochorela a posledné dni strávila kašľaním, kýchaním a neustálym smrkaním.
„Neboj sa,“ tíšil ju Rudo. „Nepotrvá dlho a bude ti lepšie. Tu máš, vypi tento čaj – je dobrý na priedušky.“
Nehádala sa s ním. Ani na to už nemala síl! Poslušne vypila čaj a zasa si ľahla na posteľ. Bola spotená a bolela ju hlava. „Tie lieky ti nezabrali,“ skonštatoval.
„To som si všimla,“ povedala namosúrene.
Rudo si vzdychol. Rád by jej nejako pomohol, ale nevedel, ako. Vyskúšal už všetko možné, no nič nezaberalo. Nepáčilo sa mu to. „Pamätáš sa? Aj vlani si takto ochorela. A tiež to bolo začiatkom marca.“
„Hm. Ležala som v posteli dva týždne,“ odvetila otrávene. Dúfala, že tentoraz jej indispozícia nebude trvať tak dlho. S námahou sa posadila. „Podal by si mi telefón?“
„Jasné,“ dal jej ho do rúk. „Na čo je ti?“
„Chcem len zistiť, aké číslo má jedna moja priateľka,“ uškrnula. Zavolala na informácie.
Nadiktovala im meno a adresu a číslo si zapísala na kúsok papiera. Poďakovala sa a zložila.
„Čo budeš teraz robiť?“ položil jej Rudo otázku.
„To ešte presne neviem. S Marianou som už nadviazala kontakt, takže by nemalo byť podozrivé, ak sa jej znenazdajky ozvem. Povedala som jej predsa, že sa „vraciam“ na Slovensko.“
„Musíš si dávať väčší pozor ako predtým.“
„Nemienim si dávať pozor,“ odvrkla. „Naopak, mienim konečne konať!“
Z jej nenávistného hlasu mu po chrbte prebehli zimomriavky.
„Ty podvádzaš,“ obvinil Helenu Samuel.
„Nevymýšľaj si. Radšej si priznaj, že nevieš zniesť prehru!“
„Prehru? Veď doteraz som hladko vyhrával a odrazu sa to zvrtlo. To nemôže byť náhoda!“
„Pravdaže nie je,“ súhlasila. „Odhalila som totiž tvoju taktiku a využila som to proti tebe!“
Od rána trávili dopoludnia hraním kariet, ktoré bolo sprevádzané nevyhnutným obviňovaním, podvádzaním a následným tvrdošijným zapieraním.
„Ešte vás to baví?“ opýtala sa Mariana, ktorá pri nich sedela a znudene sledovala priebeh hry.
„Samozrejme,“ odvetil Samuel pobavene. „Hlavne keď vyhrávam.“
„Podvodmi, ale predsa,“ zašomrala Helena.
„No dovoľ, v živote by som si nedovolil pri hre švindľovať! Je to vecou cti!“
Mariana pozrela na hodinky. Do obeda ostávali dve hodiny. Dohodli sa s Dávidom, že všetci štyria pôjdu na malý výlet do prírody. Ľutovali jedine to, že nebolo vhodné počasie na opekanie. Ale aj tak sa tešili a nič im v tom nemohlo zabrániť.
Vstala a pobrala sa do svojej izby. Nemohla ďalej počúvať, ako sa tí dvaja prekárajú.
Čas sa vliekol, ale nakoniec sa predsa len dočkala. Pár minút po dvanástej sa u nich zjavil Dávid s ruksakom na chrbte. Mal v ňom nejaké občerstvenie na cestu. Nikdy nič nenechal na náhodu.
Mariana ho pobozkala na privítanie.
„A kde máš rodičov?“ opýtal sa, keď ich nikde nevidel.
„Hrajú karty. Nepohli sa už aspoň tri hodiny,“ vysvetľovala znechutene.
Dávid sa zasmial a keď prišiel do obývačky, Samuel mu povedal: „Vitaj! Nechceš sa k nám pridať?“
Pozrel sa na Marianu, ktorá prudko pokrútila hlavou.
„Dnes nie, možno nabudúce,“ odvetil.
„Ako myslíš, ale prídeš o skvelú hru,“ vravel a začal mu hovoriť o priebehu ich hier počas celého doobedia.
„Ocko, čo keby ste to už nechali, aby sme mohli ísť?“ navrhla mu Mariana.
„No dobre. Čo povieš, dohráme to, keď sa vrátime?“
„Pravdaže,“ odpovedala Helena, „zatiaľ naberiem nové sily.“
„Bude to aj tak zbytočné, pretože ti nedám najmenšiu šancu na výhru!“
„Veď uvidíme!“
„Takéto je to tu už od rána,“ pošepla Mariana Dávidovi.
Vyrazili asi po polhodine. Pobrali sa cestičkou vedúcou do neďalekého lesa.
Pozorovali prírodu a vdychovali vôňu nadchádzajúcej jari. Objavovali sa prvé kvietky a zvieratá začínali vychádzať zo svojich úkrytov.
Išli pomalým tempom, nič ich nesúrilo a mali dostatok času. Mariana s príjemným pocitom sledovala, ako sa Helene a Samuelovi občas prepletú prsty. Tieto milé gestá ju utvrdili v tom, že láska kvitne ozaj v každom veku.
Počas týždňa chodievali so Samuelom po meste. Ponachádzal všetky staré miesta, kam voľakedy chodieval a nevedel sa vynačudovať nad tým, ako sa mesto zmenilo. Kúpil si knihu o Banskej Bystrici, aby do nej mohol nahliadnuť vždy, keď sa mu bude cnieť.
Domov sa síce vrátili unavení, ale oddýchnutí. Dávid u nich ostal ešte na kávu.
Lenka chodila ulicami mesta bezcieľne a bez rozmyslu. Túlala sa sem a tam, kufor vliekla raz v jednej, potom v druhej ruke. Dostala sa na autobusovú stanicu. V bufete si kúpila hot-dog a lačno ho zjedla. Obzerala sa a hútala, kadiaľ sa poberie. Vedela, že skôr či neskôr sa bude musieť vrátiť domov, ale teraz to u nej rozhodne neprichádzalo do úvahy.
Túžila vrátiť sa do svojho bývalého domova, no tam ju určite budú hľadať. Kam má teda ísť?
Vybrala sa do mestského parku. Sadla si na jednu z lavičiek a pozorovala hrajúce sa deti, ktorých šibalstvá jej vylúdili úsmev na tvári. Pohľad na malé deti ju vždy vedel potešiť. Otec o nej kedysi povedal, že z nej bude skvelá matka, ale nedokázala posúdiť, nakoľko sa jeho reči zakladali na pravde.
Okolo lavičky sa hrdým krokom prechádzal holub. Z náprsnej tašky vytiahla rožok a rozmrvila mu ho. O chvíľu sa k nemu pridal celý kŕdeľ.
Zvečerievalo sa. Ľudia sa pomaly rozchádzali, až nebolo v okolí nikoho, len občas v jej blízkosti prešiel trolejbus.
Striaslo ju. Kufor zasunula pod lavičku a ľahla si. Sledovala tancujúce tiene. Bála sa zaspať. Čo ak ju v spánku okradne nejaký vandal? Bola ostražitá a nedovolila, aby ju ovládla úzkosť. Zaprisahala sa, že to vydrží, nech sa deje čokoľvek.
Zobudila sa premrznutá a skrehnutá. Prsty mala stuhnuté a chvíľu jej trvalo, kým sa spamätala. Nijako jej to však nezabránilo pokračovať v jej „putovaní“. Vstala a pokračovala ďalej.
Prechádzala popod Pamätník SNP, keď sa pri nej zrazu odniekiaľ zjavil otrhaný, páchnuci bezdomovec. „Čo to máš na krku, maličká?“ spýtal sa a odhalil tak rad riedkych zubov.
„N… nič,“ vyjachtala vystrašene a pevne si chytila náprsnú tašku.
„Neklam, nie som predsa slepý! Daj mi to!“ priskočil k nej a silno ju potiahol za šnúrku, ktorú mala okolo krku. Roztrhla sa a Lenka spadla na zem. Taška mu ostala visieť v ruke.
„Vráťte mi to,“ povedala.
„Nie. Teraz je to už moje.“ Zmizol rýchlejšie, ako sa objavil. Postavila a zanadávala. Čo urobí? Mala tam všetky svoje peniaze…
„Kde by mohla byť?“ lamentovala Klaudia. Po nájdení listu okamžite zavolala Braňovi, aby prišiel domov. Každú sobotu dopoludnia totiž chodil s priateľmi hrávať tenis. Neváhali, nasadli do auta a krížom-krážom prešli celé mesto. Ich prvou zastávkou bol ich starý dom, ale zíval prázdnotou.
Prešli aj parky, ale pravdepodobne sa minuli.
Polícia nemohla zatiaľ nič robiť, kým neprejde štyridsaťosem hodín. Na jej pomoc sa teda spoliehať nemohli.
Klaudia si dávala vinu za to, že Lenka odišla. Obviňovala sa, že ju dohnala k takému činu a už vôbec by si nedokázala odpustiť, keby sa jej nebodaj niečo prihodilo.
Keď nadišiel večer, Braňo ju presvedčil, aby sa vrátili domov a v hľadaní pokračovali na druhý deň.
Vstali skôr, ako vyšlo slnko a o pol šiestej už znova prečesávali všetky miesta.
Teraz sedeli na námestí a úporne premýšľali, kde by ju ešte mohli hľadať. „Čo ak nechce, aby sme ju našli?“ povedal pomaly Braňo.
„Čože?“
„Vieš, čo sa hovorí: je ťažké nájsť niekoho, kto nechce byť nájdený.“
„Tomu neverím. Pochybujem, že takto zmýšľa. Urobila to preto, lebo… Kristepane, veď ani neviem, prečo to urobila.“
„Nechala ti predsa list.“
„Na rozlúčku,“ vzlykla. „Aj tak nechápem príčinu jej úteku. Nemala azda všetkého dostatok? Nestarala som sa o ňu?“
Braňo ju však nepočúval. Jeho pozornosť upútal bezdomovec, ktorý prechádzal okolo fontány. „Pozri,“ drgol Klaudiu. „Nie je to Lenkine?“
Pozrela sa smerom, ktorý jej ukazoval. „Áno, je,“ vykríkla, keď zbadala jej tašku, ktorú jej kúpila len pred mesiacom. Už aj vyskočila a bežala za mužom.
Schytila ho za rukáv a otočila tvárou k sebe. „Kde je moja dcéra, ty všivák?!“
„Čože? Neviem, o čom hovoríte! Pustite ma, ženská bláznivá!“ snažil sa vymaniť z jej zovretia.
To už pri nich ale stál aj Braňo, ktorý ho schmatol za krk a tichým, ale pevným hlasom sa spýtal: „Odkiaľ to máš?“ chytil voľnou rukou Lenkinu tašku.
„Ja… našiel som to…“
„Neverím ti,“ zosilnil zovretie. „Ak mi nepovieš pravdu, odvediem ťa na políciu a vysvetlíš mi to tam. Tak hovor!“
„Dobre…! Mám to od jedného dievčaťa…“
„Kde je teraz?“ opýtala sa netrpezlivo Klaudia.
„Odkiaľ to mám vedieť?“
„Povedz, kde si ju videl,“ prikázal mu Braňo.
„Dolu pod pamätníkom. Pri parku. Niesla so sebou aj veľký kufor. Viac neviem.“
Braňo ho pustil na zem. Okolostojaci ľudia so záujmom sledovali, čo sa deje.
„A toto mi vráť!“ vzal si tašku a podal ju Klaudii.
Viac sa o bezdomovca nestarali a rýchlym krokom sa pobrali do parku. Po Lenke tam už ale nebolo ani stopy.
Ich pohľad upútal mladý muž, ktorý prehľadával kontajnery. Klaudiu väčšinou mrzelo, keď videla mladých ľudí v takejto situácii, ale momentálne nemala čas myslieť na problémy iných.
Podišla k nemu. „Dobrý deň,“ pozdravila sa mu milo. „Nevideli ste tu toto dievča?“
Podišla k nemu. „Dobrý deň,“ pozdravila sa mu milo. „Nevideli ste tu toto dievča?“
Zahľadel sa na fotku, ktorú mu strčila pred tvár. „Možno,“ odpovedal neurčito.
Braňo nepremýšľal a okamžite mu strčil do ruky desaťeurovku. „Už si spomínate?“
„Áno,“ odvetil. „Spal som na tamtej lavičke, ona strávila noc tam,“ ukázal rukou na ďalšiu z lavičiek.
„Panebože,“ vzdychla Klaudia. „Neviete, kam išla?“
„Išla tam,“ prst mu smeroval k malej železničnej stanici.
„Veľmi pekne vám ďakujeme,“ povedala a zase išli ďalej. „Dúfam, že je v poriadku.“
Víkend sa skončil a znova začal pracovný týždeň. V Marianinom byte ešte všetci spali ako zarezaní, keď sa rozozvučal telefón. Mariana rozospato zdvihla slúchadlo. „Haló?“
„Ahoj, zlatko, to som ja. Prepáč, ak som ťa zobudil.“
„Koľko je vlastne hodín?“
„Čosi po pol desiatej,“ odvetil.
„Už? V tom prípade by som sa ti mala skôr poďakovať.“
„Neskôr, teraz je tu niečo dôležitejšie,“ jeho hlas znel naliehavo.
„Stalo sa niečo?“ zaraz sa úplne prebudila.
„Silvia zmizla.“
„Čo?“ zvolala. „Ako je to možné?“
„Jednoducho po nej niet ani stopy, akoby sa po nej zľahla zem. Do školy neprišla. Volal som jej domov, ale nik mi nedvíhal telefón.“
„Asi nemal kto zdvihnúť,“ povedala. „Silvia totiž opustila Erika a odišla k rodičom.“
„Tak to je pre mňa novinka. Myslíš, že je to dostatočný dôvod na to, aby neprišla do práce?“
„Nie. To nie je jej štýl,“ riekla ustarane.
„Veď práve. Vždy dala vedieť, keď nemohla prísť. Mám o ňu obavy.“
„Počkaj,“ spomenula si na niečo. „Dala mi číslo do domu jej rodičov, keby som dačo potrebovala. Zavolám im a zistím, čo je vo veci.“
„Dobre, potom mi daj, prosím ťa, vedieť,“ žiadal ju.
„Jasné, ahoj.“
„Čo sa deje?“ zjavila sa v obývačke Helena, ktorú tiež zobudilo zvonenie telefónu. Zato Samuel naďalej ostával v ríši snov.
„Nič, neznepokojuj sa,“ ukľudňovala ju. „Silvia neprišla do práce a nik nevie, kde je,“ vravela cestou do svojej izby, kde našla hľadané číslo a znova zdvihla slúchadlo.
„Dobrý deň, tu Mariana Záchenská. Som priateľka vašej dcéry,“ povedala po chvíli.
„Dobrý aj vám,“ znel hlas na druhej linke. „Môžem vám nejako pomôcť?“
„Áno. Mohli by ste mi povedať, kde by som našla Silviu?“
„Samozrejme. Ráno išla do práce. Musí byť jedine v škole.“
„Aha… ďakujem, dopočutia,“ zložila.
„Tak, kde je?“ chcela vedieť Helena. Sylviu mala veľmi rada a bála sa o ňu.
„Podľa jej matky je v práci, ale tam nedošla. Myslím, že sa jej muselo niečo stať.“
„Cítiš sa už lepšie?“ spýtal sa Rudo, keď Sáre navaril ďalšiu šálku čaju.
„Hej, chvalabohu,“ odvetila a pofúkala si ho. „Dnes je veľký deň!“ oznámila mu.
„Prečo?“
„Tento pondelok si budeme pamätať ako deň, kedy bola pomstená smrť môjho brata,“ prehovorila slávnostným tónom.
„Znepokojuješ ma,“ riekol.
„Skutočne? To ma mrzí,“ zasmiala sa. „Ale nemusíš sa ničoho báť. Jednoducho k nám privediem na návštevu moju švagrinú.“
„Chceš ju priviesť… sem?“
„Jasné, kde inde? Je to najlepšie miesto, bokom od mesta a zvedavých ľudí. A aby som ti dokázala, že to myslím vážne, hneď jej zavolám,“ natiahla sa po telefón a vytočila jej Marianino číslo.
„Prosím.“
„Mariana?“
„Áno, to som ja. Kto je tam?“
„Sára. Spomínaš si na mňa?“ opýtala sa veselo.
„Samozrejme. Odkiaľ voláš? Už si doma?“
„Vrátila som sa len včera a napadlo mi, či by ku mne neprišla na návštevu. Trochu sa porozprávame, vypijeme si kávu, zaspomíname na staré časy… čo povieš?“
„Nuž, neviem,“ odvetila. Momentálne mala iné starosti.
„Ale no ták! Nemôžeš odmietnuť, urazila by som sa,“ prehovárala ju.
„No dobre, kde bývaš?“
Sára jej podrobne opísala cestu, ako sa dostane na miesto, kde sa zdržiavala.
„Nie je trochu nezvyčajné?“
„Mám rada samotu, celkom mi to vyhovuje,“ odpovedala.
Mariana už nekládla viacej otázok. Sľúbila, že príde o tretej.
Keď povedala Helene, kam ide, nebola tým vôbec nadšená. „Musíš tam ísť?“
„Už som sa sľúbila.“
„Ach, Bože!“ zabedákala. „Ale daj si pozor!“ vystríhala ju.
„Pravdaže si dám pozor, veď ma poznáš.“
Krátko pred treťou nasadla do taxíka a dúfala, že miesto Sárinho pobytu nebude nebude dlho hľadať. Škrelo ju, že musí vyhadzovať peniaze na taxík, keď mohla ísť autobusom, ale ako jej Sára povedala, takto ho nájde ľahšie.
Keď ho napokon neďaleko Sásovej našla, nemala z neho dobrý pocit. Nezdalo sa, že by sa vo veľkej kamennej budove dalo bývať, ale Sára bola dosť zvláštna osoba na to, aby tak urobila.
Podišla k mohutným dverám a zabúchala. Vzápätí sa otvorili a zbadala v nich Sáru. „Poď ďalej, už ťa čakám.“
Keď vošla, Sára za ňou zavrela a nečujne zamkla. „Je to tu trochu nepohodlné, ale ako stvorené pre niekoho, kto nechce byť rušený.“ Prešla okolo Mariany a otočila sa k nej chrbtom.
„Nemáš rada ľudí?“ spýtala sa. Pripadalo jej to divné, veď strávila roky v zahraničí, v mestách, kde sa to len tak hemží ľuďmi.
„Iba niektorých,“ obrátila sa a vo vystretej ruke sa jej zablysol revolver, ktorým Mariane mierila priamo na čelo.
