24.kapitola
„Kde si bola?“ spýtala sa Alena Lenky, keď prišla do školy.
„Bolo mi zle, tak som ostala doma,“ odvetila. „Stalo sa tu medzitým niečo zaujímavé?“
„Ani nie. Och, predsa len áno,“ vyhŕkla. „V piatok sa bude konať študentský večierok, ale neviem, pri akej príležitosti. Napokon, veď to ani nie je dôležité, no nie?“ usmiala sa.
Ďalší študentský večierok… Naposledy na takom bola pred Vianocami a nebola to žiadna sláva. Teraz to však bude možno iné. Iná škola, iní ľudia… Ovládlo ju vzrušenie. Ach, keby sa jej podarilo spoznať nejakého pekného chlapca!
„Na čo myslíš?“ vytrhal ju z úvah Alena.
„Ale na nič. Poďme do triedy, už bude zvoniť.“
Mali dejepis. Hodina ubehla rýchlo, ale s učebnými metódami slečny Záchenskej sa nedala porovnať. Jej nový profesor bol nezáživný a zdalo sa, akoby ho vôbec nezaujímalo to, čo hovorí.
Väčšina študentov unudene ležalo na lavici. Alena si vedľa nej čosi čarbala do zošita.
Zazvonilo! Atmosféra v triede sa okamžite zmenila. Odrazu boli všetci na nohách a rozbehli sa preč.
Vychádzala von, keď ju ktosi poklepal po pleci. „Lenka?“
Otočila sa a prekvapene povedala: „Ahoj.“
Bol to Tomáš. Párkrát sa s ním už zhovárala a pripadal jej celkom milý. Tmavé vlasy mu padali do čela a v zelenohnedých očiach mu ihrali šibalské ohníky.
„Už si počula o tom večierku?“ spýtal sa.
„Áno.“
„A… nechcela by si tam ísť so mnou?“ navrhol jej. „Mohli by sme tam ísť mojím autom.“ Bol najstarší v triede a už mal aj vodičský preukaz. Lenka tiež uvažovala, že si ho v dohľadnej dobe zadováži.
„Veľmi rada. Opýtam sa rodičov.“ To slovo jej vykĺzlo náhle a nečakane. Nedala však na sebe znať, ako ju to zaskočilo. Namiesto toho sa usmiala a s prísľubom istého rande sa s ním rozlúčila.
Dávid vzal Marianu na prechádzku. Vyšli si do mesta, držiac sa za ruky. „Nechápem, ako mi to mohla urobiť,“ povedala. „Je to moja priateľka! To sa nerobí.“
„Ktovie, čo ju k tomu viedlo.“
„Rada by som to zistila. Nejde mi to do hlavy. Dôverovala som jej.“
Nehnevala sa na ňu, len ju to ranilo. Ani na um by jej nezišlo podozrievať niekoho zo svojich blízkych, že by vyviedol niečo také! Fakt tomu nerozumela. Priečilo sa to jej morálnym zásadám.
Prechádzali sa po námestí a obdivovali deti z rôznych folklórnych súborov, ktoré predvádzali svoje tanečné umenie na pódiu. Chvíľu si tam len tak postáli, potom sa pobrali Hornou ulicou smerom k Prioru. Cestou si ešte zašli vziať do kina program filmov.
Stáli na zastávke a čakali na autobus. „Som akási nervózna,“ poznamenala Mariana.
„Ani sa nečudujem, po tom, čo si prežila.“
„Nie je to tým,“ pokrútila hlavou. „Tú nervozitu vyvoláva čosi iné.“
„Som si istý, že to prejde. Nelám si tým hlavu.“
Ich autobus práve prišiel. Nastúpili a odviezli sa domov.
Samuel a Helena takisto šli niekam von.
Stihli prísť do bytu práve včas, aby Mariana zdvihla vyzváňajúci telefón. „Prosím.“
„Ahoj, Mariana.“
„Jana!“ zvolala a zmĺkla. Ako sa k nej má teraz správať? Pozrela na Dávida. Videla na ňom, že horí zvedavosťou.
„Chcela by som sa s tebou stretnúť. Prosím, neodmietni ma,“ naliehala. „Viem, že si na to prišla.“
„Ako to vieš?“ spýtala sa.
„Vrátila som sa do bytu po nejaké veci a zistila som, že chýba tá kazeta a bol zapnutý televízor aj video.“
Mariana si ani neuvedomila, že ich v rozpoložení, v ktorom sa nachádzala, zabudla vypnúť. „Aha.“
„Rada by som ti vysvetlila niekoľko vecí. Nie je to tak, ako si myslíš.“
„A ako to teda je?“
„Nechcem o tom hovoriť do telefónu… Stretneme sa?“
Mariana si vzdychla. „Dobre. Povedz kedy a kde?“
Dohodli sa, že sa stretnú v jednom podniku na námestí, kam voľakedy zvykli chodievať.
„O hodinu tam mám byť,“ povedala Dávidovi.
„Mám ísť s tebou?“
„Nie. Toto je len medzi mnou a ňou.“
Bola rozrušená, ale myseľ jej pracovala na plné obrátky. Bola odhodlaná dozvedieť sa, čo len mohla.
Jana už bola na mieste. Mariana si k nej odmerane prisadla a nepovedala ani slovo. Čakala, že prvá začne hovoriť ona.
„Určite si na mňa riadne naštvaná,“ riekla.
„Ako sa to vezme,“ odvetila. „Skôr by som povedala, že som sklamaná, podvedená… Neviem, čo si mám o tom myslieť.“
Jana si zapálila cigaretu. Bola viditeľne nepokojná a podráždená. „Naozaj ma to veľmi mrzí. Ver mi, že som nechcela, ale…“
„Ale čo?“
„Nemohla som mu odolať,“ priznala.
Mariana ostala ticho. Pripadalo jej to vyslovene trápne. „Takých žien bolo viac,“ podotkla sarkasticky. „Ale prečo práve ty?! Je mi jasné, že Robo nemal žiadne zábrany, no ty…“
„Stalo sa to iba raz, jediný raz!“
„Myslím, že to nijako neospravedlňuje tvoje konanie,“ hovorila Mariana pomaly. „Nezáleží na tom, koľkokrát ste ma za chrbtom podvádzali, ide o princíp. O to, že ma zradila moja najlepšia kamarátka,“ vyhŕkli jej slzy do očí. Boli to slzy rozčarovania a dezilúzie.
„Prosím, prepáč mi to,“ žiadala ju Jana.
„Ako si mi to mohla tajiť?“
„Myslela som si, že ťa to raní. Nechcela som, aby si sa trápila.“
„Čakala si, že teraz mi to ublíži menej? Mýlila si sa…“
„Keby som to tak mohla vrátiť späť,“ povzdychla si. „Bodaj by som nikdy nevystrčila nos z dediny a neprišla sem! Všetko by bolo inak!“
„Nič sa nedá vrátiť. Minulosť sa nedá zmeniť.“
„Bohužiaľ… Keď som sa vrátila do bytu a zistila, že si tam bola, cítila som sa hrozne.“
„Kde teraz vlastne bývaš?“ spýtala sa jej.
„To nie je dôležité. Všetci ma opustili, už nemám nikoho,“ vzlykala.
Mariana si uvedomila, že Jana pravdepodobne nevie o Erikovej smrti. Napokon, nemala sa to ako dozvedieť. Ako jej to má povedať, aby ju príliš neranilo? Taký spôsob asi nejestvoval. „Počula si o tom, čo sa stalo?“ opýtala sa skusmo.
„Čo?“
„Ide o Erika.“
„Stalo sa mu niečo?“ vystrašila sa.
Mariana sklonila hlavu. Bude to ťažké… „Zomrel. Jeho mŕtvolu našli v rieke.“
„Och, nie!“ zvolala Jana zúfalo. „To nie je možné. Čím som si zaslúžila toľké utrpenie?“
Mariana ju jemne pohladila. Prišlo jej jej ľúto, aj napriek tomu, čo k nej momentálne cítila.
„Ako umrel?“
„Asi ho niekto zabil.“
„Hrozné… Kto len mohol byť taký krutý?“
„Polícia to teraz vyšetruje. Istý komisár by sa s tebou rád pozhováral.“
„So mnou?“ zatvárila sa zmätene.
„Áno. S Dávidom sme mu museli povedať všetko, čo sme o Erikovi vedeli.“
Jana prikývla. „Chápem. Máš naňho kontakt? Možnože ho vyhľadám aj sama.“
Mariana jej dala jeho vizitku, ktorú mala odloženú v kabelke. „Nepovieš mi, kde bývaš?“ spýtala sa znova.
„Načo by to bolo dobré? Radšej ostanem sama. Aj tak som už len obyčajná kopa nešťastia. Načo som vôbec na tomto svete?“
„Takto nehovor.“
„Prečo nie? Je to tak. Nemám prečo žiť. Všetko som stratila. Erika, teba, dala som výpoveď v práci…“
„Viem. Aký si na to mala dôvod?“
„Nemohla som to tam vydržať. Vyžadovali odo mňa viac, ako som bola schopná zo seba vydať.“
Mariana si odrazu pripadala ako sebec. Práve jej oznámila, že umrel muž, ktorého ľúbila, a pýta sa jej na prácu. „Môžem pre teba niečo urobiť?“ opýtala sa.
Jana sa na ňu vďačne pozrela. „Si naozaj skvelá kamoška. O to viac si vyčítam, že…“
„Zabudni na to. Vedela som, že Robo má milenky. Len ma vyviedlo z miery, že si podmanil aj teba.“
„Ten jediný krát predstavoval strašnú záťaž pre moje svedomie. V podstate som rada, že si sa to dozvedela… Ak by ti to nevadilo, rada by som ťa o niečo požiadala.“
„Pokojne to urob.“
„Mohla by si ešte raz zájsť do môjho bytu a vziať mi odtiaľ nejaké fotky? Sú pre mňa dôležité. Sú v zásuvke nočného stolíka.“
„Žiadny problém,“ odvetila, „ale prečo si po ne nezájdeš sama?“
„Nechcem sa tam vracať. Na to miesto sa mi viažu bolestné spomienky.“
„Dobre teda. Zájdem po tie fotky. Ale ako ti ich doručím? Kde ťa nájdem?“ spýtala sa.
„Na to prídeš aj sama,“ odvetila záhadne, potom vstala a bez slova odišla, zanechajúc tam Marianu zmätene sedieť.
Jej návrat domov bol sprevádzaný neustálym tokom myšlienok. Ako to myslela, že má prísť na to, kde ju nájde?
Keď prišla domov, Dávid bol ešte u nich.
„Ahoj, ako to prebiehalo?“ spýtal sa.
Neurčito pokrčila plecami. „Nemám pocit, že by som k niečomu dospela. Skôr som popletenejšia ako predtým.“
„Ako ti vysvetlila…“
„Vraj sa to stalo len raz a veľmi to ľutuje,“ prerušila ho. Nemala chuť baviť sa o tom. „Povedala som jej o Erikovi.“
„A aká bola jej reakcia?“
„Vzalo ju to. Požiadala ma, aby som jej z bytu vzala nejaké fotky.“
„Zvláštne,“ poznamenal.
„Prečo?“
„Myslel som, že ak sa už niekto sťahuje, vezme si všetky osobné veci.“
„Možno na ne zabudla, čo ja viem?“ Chvíľu postála a potom sa spýtala: „Ideš so mnou?“
„Jasné,“ vyskočil.
Do vchodu sa dostali tak, že zazvonili na jeden zo zvončekov. Mariana znova vzala spod rohožky kľúč a odomkla. Žalúzie boli stiahnuté a v celom byte vládlo prítmie.
„Je to tu stiesňujúce,“ povedal Dávid a rozhliadal sa okolo. „Kde majú byť tie fotky?“
„V jej izbe – v nočnom stolíku.“
Prešli teda do spálne. Mariana si sadla na posteľ a otvorila hornú zásuvku stolíka, ktorá však bola prázdna. Skúsila ďalšiu, kde našla drevenú skrinku.
„Otvor ju,“ vyzval ju Dávid a prisadol si k nej.
Poslúchla ho. Pomaly ju otvorila. Vnútri bola obálka, ktorá mala už niekoľko rokov a bola už zožltnutá.
Vytiahla z nej zopár fotiek. Pozrela sa na prvú z nich a srdce jej prestalo byť. Prišlo jej zle. Matne si uvedomila, že Dávid vedľa nej šokovane zhíkol. Prítomnosť akoby pre ňu razom prestala existovať. Znova sa vrátila do minulosti, zasa prežívala všetky tie hrôzostrašné chvíle. Bola si vedomá toho, že fotky ju nemôžu preniesť späť, ale napriek tomu po rokoch nanovo prežívala tú úzkosť a strach.
Dávid jej vzal fotky z rúk a rýchlo ich prezrel jednu za druhou. Bolo mu na vracanie. Chcel ich roztrhať, ale Mariana ho zastavila: „Nie,“ chytila ho.
Pozrel sa do jej ustráchaných očí. „Prečo?“
„Daj ich sem,“ vzala si ich naspäť.
„Čo chceš s nimi urobiť?“
„Neviem.“ Tentoraz si ich prezrela všetky, nezostala iba pri prvej. „Ako to, že ich má? Zdá sa mi to úplné neuveriteľné.“
„Jana je plná prekvapení,“ povedal zlomyseľne Dávid. „A musím podotknúť, že je poriadne morbídna.“
Mal pravdu. Na každej z fotiek bol zachytený okamih, kedy Mariana sedela pri Róbertovej mŕtvole s nožom v ruke. On bol celý krvavý a ona tiež mala jeho krv na šatách i na rukách. Snímky boli spravené z rôznych uhlov, ale každá znázorňovala Marianu ako chladnokrvnú vrahyňu.
„Nechápem, ako sa k nim mohla dostať,“ rozmýšľal Dávid. „Ibaže by prišla do vášho bytu po tom, ako… ako došlo k tomu nešťastiu a vyfotila vás.“
„Kvôli čomu by to robila?“ nechápala.
„Dobrá otázka. Tiež by som to rád vedel. Jedno je však jasné: chcela, aby si ich našla, veď sama ťa po ne poslala.“
„Čo tým sledovala?“
Dávid pokrčil plecami. Na niektoré otázky jednoducho neexistovala prostá odpoveď. „To vie len ona. Ostáva ti ju len nájsť a spýtať sa jej. A to nebude také ľahké, podľa toho, čo si mi povedala. Naozaj nevieš, kde by mohla byť?“
„Nie, nemám ani poňatia,“ pokrútila hlavou.
„Nespomenula niečo, čím by ti to naznačila?“ naliehal.
„Myslím, že nie… Počkaj!“ vykríkla zrazu. „Trochu sa mi sťažovala a vravela, že nikdy nemala odísť z dediny. Možno sa zdržuje doma, v dome, kde žila so svojimi rodičmi!“
„Skvelý postreh, zlatko,“ pochválil ju nečakane. „Vieš, kde to je?“
„Nie, ale hádam nám to tam niekto povie.“
„Dúfajme, že áno.“
„Dávid, bojím sa,“ povedala ticho.
„Kým som s tebou, nič sa ti nestane, sľubujem,“ objal ju a nežne ju pobozkal.
V tej chvíli pre ňu predstavoval jediný oporný bod.
