25.kapitola
Keď Lenka povedala svojej mame o školskom večierku, bola nadšená. „To je výborné!“ zvolala. „Dúfam, že tam pôjdeš!“
„Asi áno,“ prikývla. „Dokonca… dokonca ma pozval jeden spolužiak.“
„Skvelé! Spoznám ho?“
„Vyzdvihne ma svojím autom.“
„On má auto? Neviem, či je to rozumný nápad,“ povedala zachmúrene. „Je spoľahlivý vodič?“
„Neviem,“ pokrčila plecami. „Ale som si istá, že si bude dávať pozor… Môžem s ním teda ísť?“
„Dobre, ale iba ak sa nezdržíš dlho,“ pohrozila jej prstom, ale jej oči sa usmievali.
„Ďakujem,“ objala ju okolo krku.
Na druhý deň bol piatok – deň konania večierku. Nikto v škole nehovoril o inom, iba o ňom. Na nástenkách boli vyvesené pozvania rôznych veľkostí a farieb, ktoré sľubovali veselú zábavu.
„Ahoj, Lenka,“ pozdravil ju Tomáš. „Dnes večer to platí?“
„Jasné,“ odvetila.
„Fajn, prídem po teba okolo siedmej.“
„Budem ťa čakať.“
Usmiali sa na seba a pobrali sa svojou cestou.
Vyučovanie sa nekonečne vlieklo, ale napokon zaznel vytúžený zvonec, ktorý ho ukončil.
Lenka šla rovno domov. Chcela sa dôkladne pripraviť, aby vyzerala čo najlepšie.
Skúšala si na sebe svoje oblečenie, keď sa vrátila domov z práce Klaudia. „Ahoj,“ vtisla jej na uvítanie bozk na líce. „Už sa chystáš?“
„Áno, ale neviem, čo si mám obliecť,“ sťažovala sa skleslo.
Klaudia sa záhadne usmiala. „V tom prípade poď so mnou.“ Zaviedla ju do svojej izby a zo skrine vytiahla zabalené šaty. Mali kvetovaný vzor a boli ako stvorené pre dnešný večer. „Chcela som ťa prekvapiť. Bola som ich kúpiť ešte včera, keď som sa dozvedela, kam sa zberáš. Neviem síce, či som správne odhadla tvoju veľkosť, ale snáď ti budú dobré,“ podala jej ich.
Lenka ich so záujmom rozbalila a prechádzala po nich rukou. „Sú nádherné. Si úžasná! Mám ťa rada.“
Klaudia ju vzala do náručia. Od dojatia sa jej tisli slzy do očí. Tak dlho chcela počuť tieto slová!
„Choď si ich vyskúšať,“ prehovorila.
Nebolo jej treba vravieť dvakrát. Okamžite sa rozbehla do svojej izby a obliekla si ich. Sedeli jej dobre.
„Si prekrásna,“ zastala Klaudia na prahu jej izby a pozerala na ňu. „O koľkej sa po teba zastaví ten chlapec?“
„O siedmej.“
„Tak máš ešte dosť času najesť sa.“
„Nie som hladná.“
„Nevymýšľaj. Hádam nepôjdeš s prázdnym žalúdkom! Poď,“ vzala ju za ruku a ťahala ju do kuchyne.
Pripravila jej ľahký šalát, ktorý ju príjemne zasýtil i osviežil.
Tomáš po ňu prišiel o 18:50. Zazvonil pri dverách, ktoré sa hneď aj otvorili. „Ahoj,“ pozdravila ho Lenka. „Len si ešte niečo vezmem a už idem. Poď zatiaľ ďalej.“
Vošiel dnu, kde sa stretol s Klaudiou. „Dobrý večer, pani Šimková.“
„Ahoj.“
Lenka medzitým vybehla po schodoch do svojej izby.
Tomáš vytiahol akési kúsky papiera a podával ich Klaudii. „Tú sú čísla, keby ste niečo potrebovali. Toto je môj mobil a tu zasa číslo domov.“
„Vidím, že si nič nenechal na náhodu,“ podotkla obdivne.
„Som si vedomý toho, že sa o svoju dcéru bojíte, ale môžem vás uistiť, že na ňu budem dávať veľký pozor.“
„Teraz som už pokojnejšia,“ povedala s úsmevom.
Vtom sa pri nich objavila Lenka. „Môžeme ísť.“ Pobozkala mamu a vychádzali s Tomášom von.
„Dobre sa bavte. A choďte opatrne.“
Lenka sa obrátila. „Mám byť doma do desiatej?“ spýtala sa.
Klaudia sa pousmiala. „Stačí, keď prídeš o jedenástej.“
Nasadli do auta. „Zapni si pás,“ povedal Tomáš starostlivo. Poslúchla ho a vyrazili.
Neprekročil povolenú rýchlosť, sústredil sa na cestu. Bol naozaj ohľaduplným šoférom. „Auto ti kúpili rodičia?“ spýtala sa Lenka.
„Áno. Dostal som ho na osemnáste narodeniny,“ odvetil, nespúšťajúc zrak z vozovky.
Podnik, kde sa večierok konal, bol neďaleko, preto sa tam ocitli skutočne dosť rýchlo.
Tomáš zaparkoval a keď vystúpili, auto starostlivo zamkol. Objal Lenku okolo pliec a vstúpili dnu. Privítala ich hlasná hudba a množstvo ľudí.
Lenka zbadala pri jednom stole tri profesorky, ktoré tu vykonávali dozor.
Pridali sa ku skupine študentov, ktorých obaja poznali. Zábava už bola v plnom prúde. Niekoľko žiakov tancovalo, iní sedeli pri stoloch a zhovárali sa.
Po štvrťhodine sa jej Tomáš opýtal, či by si s ním nešla zatancovať. Súhlasila.
Odviedol ju na parket. Úplne zapadli medzi ostatných tancujúcich, sotva si ich niekto všímal. Rytmus hudby ovplyvňoval ich pohyby.
Svižnú pieseň vystriedala pomalá. Lenka sa v rozpakoch pritisla k Tomášovi, ale necítila sa nepríjemne, práve naopak. Padlo jej vhod cítiť blízkosť iného človeka.
Zaklonil hlavu dozadu a nežne sa na ňu usmial. Pri úsmeve sa mu na lícach vytvorili jamky.
Lenka mu úsmev opätovala.
Keď skladba doznela, vrátili sa k stolu. Tomáš šiel objednať nápoje, a vtedy k nej prišla Alena. „Tak čo, ako vám to ide?“ spýtala sa zvedavo.
„Čo ako nám ide?“
„Ach, veď vieš. Už ťa pobozkal?“
Lenka sa začervenala. „Nie,“ odvetila.
„Mala by si vedieť, že u Tomáša je nezvyklé, že sa na verejnosti ukazuje s nejakým dievčaťom. Musíš sa mu fakt páčiť.“
„Myslíš?“
„No jasné!“ zvolala presvedčene. „Mnohé sa ho už pokúšali dostať, ale on o ne nemal záujem. Aha, už sa vracia. Držím palce,“ povedala a zasa zmizla.
Tomáš jej podal pohár Coly. „To bola Alena?“ spýtal sa.
„Hej,“ prisvedčila. „Prišla na kus reči.“
„Bavíš sa dobre?“
„Samozrejme, veď mám dobrú spoločnosť,“ usmiala sa.
Znova vyšli na parket. Pretancovali skoro celý večer. Len sem-tam sa išli osviežiť nejakým nápojom.
Večierok sa chýlil ku koncu. Študenti sa pomaly rozchádzali. Niektorí išli domov autobusom, po iných prišli rodičia.
Lenka už mala odvoz zabezpečený.
„Som uťahaná,“ poznamenala, keď si sadla do auta.
„Aj ja. Aspoň nemusíme zajtra ísť do školy. Asi by som to nezvládol.“
Nebol by jediný…
Zaviezol ju až pred dom. Vystúpil spolu s ňou, aby ju odprevadil k dverám.
„Ďakujem za príjemný večer,“ povedala. „Aj za odvoz.“
„Bolo mi potešením. Mohli by sme si to niekedy zopakovať.“
Usmiala sa. „Budem rada.“
Zastali pred vchodom. Otočili sa k sebe. „Zajtra ti zavolám,“ povedal Tomáš a Lenka prikývla. Podvedome tušila, čo bude nasledovať.
Nemýlila sa. Tomáš sa k nej skutočne nahol a na pery jej vtisol krátky bozk. Želala si, aby trval dlhšie. Bude si musieť na ďalšiu schôdzku.
„Ahoj,“ rozlúčil sa s ňou a vrátil sa do auta. Pozerala sa, ako odchádza.
Dnu vstupovala s úplne novými pocitmi, ktoré ju neopúšťali ani vtedy, keď už ležala v posteli a pomaly zaspávala.
„Nechoďte tam! Nechcem, aby sa vám niečo stalo,“ naliehala Helena.
Samuel sa k tomu nevyjadroval, ale bolo vidieť, že tým takisto nie je vôbec nadšený.
„Mami, musím tam ísť, inak nikdy nebudem mať pokoj, nerozumieš? Nemaj žiadne obavy, dáme si pozor.“
„Dozriem na to, aby neurobila nijakú hlúposť,“ usmial sa Dávid v snahe zľahčiť situáciu.
Helena si vzdychla. „Ak bola schopná spraviť tie fotky, nechcem ani pomyslieť na to, čo by ešte mohla urobiť.“
„Jana je moja priateľka. Iste mi dá logické vysvetlenie, prečo má tie fotky. Pochybujem, že by mi od nej hrozilo nejaké nebezpečenstvo,“ tvrdila Mariana.
„Je však celkom možné, že ju nenájdeme, ak si sa zmýlila,“ povedal Dávid.
„Bolo by to tak lepšie,“ riekla Helena. „Ani trochu sa mi to nepáči.“
„Sľubujem, že si dám pozor.“
„To si vravela aj naposledy a veľmi dobre vieš, ako to dopadlo.“
„Viem, ale teraz bude so mnou aj Dávid.“
„Aspoňže to.“
Mariana sa pozrela na Dávida. Od okamihu, ako našla tie fotky, stál pri nej a dodával jej podporu a silu, ktorú tak potrebovala! Bola mu za to veľmi vďačná. Bez neho by nedokázala čeliť všetkým problémom. „Si pripravený?“ spýtala sa ho.
„Som, ak si pripravená aj ty,“ odvetil.
Prikývla. „Modlite sa za nás,“ povedala rodičom.
„Nemali by sme zavolať na políciu?“ opýtal sa Samuel.
„A čo by sme im povedali?“ spýtala sa Mariana. „Že potrebujeme pomoc, pretože ideme navštíviť moju priateľku, ktorá má doma zvláštne fotografie…? Nerobte, prosím, zbytočný rozruch,“ požiadala ich.
„Ak ju nenájdete, okamžite sa vráťte domov, nezdržujte sa tam kvôli ničomu,“ povedala ustráchane Helena.
„Pravdaže, mamička,“ objala ju. „Majte sa dobre!“
„Zatiaľ dovidenia,“ pozdravil sa Dávid a odišli.
Sadli si do auta a zamierili do Janinej rodnej dediny neďaleko Brezna.
Pri vstupe do dediny sa ocitli na neveľkom námestí, ktoré z jednej strany lemovali potraviny s mäsiarňou a z druhej rad domov, kde medziiným sídlil aj miestny bar.
Zastali a vystúpili. Cez cestu prebehol pes, okrem neho a akejsi starej ženy tam nebolo ani živej duše. Podišli k nej a Mariana povedala: „Dobrý deň, teta. Mohli by ste nám povedať, kde je dom Riedlovcov?“
„Prosím?“
Mariana zopakovala svoju otázku, tentokrát o niečo hlasnejšie.
„Riedlovci?“ pokrútila hlavou. „Tí už predsa umreli.“
„Prišla som za Jankou, ich dcérou,“ upresnila.
„Aha! Janka bola veľmi milé dieťa,“ rozpomínala sa. „Už som ju veľmi dlho nevidela. Naozaj je tu? A ani sa neukáže… Ich dom je na druhej strane dediny, celkom na konci,“ ukázala rukou na cestu.
„Ďakujeme,“ povedal Dávid a ihneď nasadli do auta.
Vyrazili po ceste vedúcej cez dedinu, až prišli na jej koniec. Vystúpili a hľadeli na domy pred sebou. „Myslím, že tento je ten, ktorý hľadáme,“ vravela Mariana zamyslene.
„Ako vieš?“
„Raz mi Jana ukazovala fotky z detstva… Je mi povedomý.“
„Uvidíme,“ poznamenal Dávid a podišli k vchodovým dverám. Zaklopali. Nič. Znova zabúchali na dvere, ale stále neprichádzala žiadna odpoveď. Dávid nazrel do okien. Neurčito pokrčil plecami. Mariana prešla ku garáži, zaťukala na okno, no bezvýsledne.
Dávid skúsil stisnúť kľučku. Potlačil dvere a tie sa otvorili. Rozprestierala sa pred nimi malá chodba, ktorá prechádzala do veľkej miestnosti. Z nej viedli schody na poschodie.
„Počkaj tu,“ povedala mu Mariana.
„Prečo?“ nechápal.
„Ak je tu, rada by som s ňou hovorila osamote. Nebude ti to vadiť?“
„Nie, ale… je to bezpečné?“
„Si milý, že sa o mňa tak bojíš, ale nemusíš. Jana mi neublíži.“
„V poriadku. Počkám tu.“ Začal sa prechádzať po záhrade.
Mariana vošla do domu. Prešla do slnkom presvetlenej miestnosti. V celom dome nebol ani jeden koberec. Z holej podlahy sálal chlad.
Zvažovala, či má ísť na poschodie, alebo prejsť do ďalšej izby na prízemí, keď sa strhla na hlas prichádzajúci zhora: „Myslela som, že ti to bude trvať dlhšie.“
Obrátila sa. V polovici schodiska, opierajúc sa o zábradlie, stála Jana. Mala na sebe krvavočervené šaty, akoby niečo oslavovala. Rozpustené blond vlasy jej siahali skoro po pás. „Prepáč, ak som ťa vyľakala.“
Mariana nebola schopná slova. Len civela na svoju priateľku ako na zjavenie.
„Vidím, že si prekvapená.“
„Áno,“ zmohla sa na slabé prikývnutie. „Nečakala som takéto privítanie.“
„Chcela som ťa prekvapiť.“
„Preto si sa tak obliekla?“ spýtala sa. Útroby jej zvieral akýsi zvláštny výstražný pocit, ktorému nerozumela.
„Nielen preto. Chcem totiž niečo osláviť,“ odvetila rovnako tajomne, akým bol jej úsmev.
„A čo?“
„Poď,“ mávla rukou a začala vystupovať po schodoch.
Mariana ju nasledovala. Ocitli sa v ďalšej rozľahlej miestnosti, ktorá susedila ešte s jednou.
Okrem bežného nábytku tam bolo pár kanistier a rúr, ktoré sa tiahli po celej dĺžke jednej zo stien. „Vysvetlíš mi, načo je dobré toto divadlo?“ spýtala sa Mariana netrpezlivo.
„No dobre, keď si taká nedočkavá, poviem ti to. Rada by som sa s tebou podelila o jedinečný zážitok.“
„Skutočne? Aký?“
„Ak pôjdeme vedľa…“ vydala sa do druhej izby.
Keď Mariana vošla do podstatne tmavšej miestnosti, oblial ju studený pot. „Preboha!“
Uvidela Silviu. Povrazom bola pripútaná k rúre. Sedela na zemi, ústa mala prelepené páskou; ruky bola nútená držať na rovnakej úrovni, ako mala hlavu. Zdvihla oči a keď zbadala Marianu, vydala zúfalý ston, prosiaci o záchranu.
Mariana sa obrátila k Jane: „Ako to… Prečo ju tu držíš?“
Jana sa zasmiala. Pripadala jej cudzia. „Skrížila mi plány. Bolo nevyhnutné, aby som ju načas odpratala. Potom som si ale uvedomila, že je to tvoja kamarátka, a tak som chcela, aby si sa s ňou aspoň rozlúčila.“
„Rozlúčila?“
„Áno. Zabijeme ju a potom ujdeme.“
„Zbláznila si sa?“
„Prečo? Ani náhodou. Budeme ako Thelma a Louise.“
Mariana neveriacky krútila hlavou. „Nespoznávam ťa. Čo to do teba vošlo?“
Mariana neveriacky krútila hlavou. „Nespoznávam ťa. Čo to do teba vošlo?“
„Absolútne nič. Som taká, ako vždy, len predtým si ma celkom nepoznala. Ale pochopila som, že ty si moja jediná ozajstná priateľka.“
Mariana pobehla k Silvii. „Kde je kľúč od tých pút?“
„Neviem. Načo by mi aj bol? Nemám v úmysle použiť ho.“
„Ale ja áno,“ skríkla. „Nemôžeš ju tu svojvoľne držať, je to protizákonné!“
„Samozrejme, veď ty o tom musíš vedieť najlepšie!“
Mariana sa postavila. „Nič nechápem.“
„Naozaj nie? Tak ti to vysvetlím. Ide o to, že som sa nedokázala zmieriť s tým, že Erik mi nepatrí. Preto som sa rozhodla, že ak nebude môj, nebude nikoho.“
Zaspätkovala. „Ty… to ty si ho zabila?“
Jana sa veselo usmiala. „Pravdaže! Bol to skvelý plán. Dúfala som, že vina padne na ňu,“ pozrela na Silviu, „ale potom som premýšľala, že čo ak políciu nasmeruje na mňa? To by bol koniec.“
„A tak si sa ju rozhodla odpratať. Uniesla si ju a teraz ju tu držíš ako vo väzení.“
„Správne.“
„A čo čakáš, že urobím?“ spýtala sa.
„Ujdeme spolu. Najlepšie niekam do zahraničia. Nik sa nedozvie, čo sa tu odohralo a ak aj náhodou hej, budeme už dávno za horami, za dolami.“
„Si šialená. Mala som si to všimnúť už skôr.“ Vtom si spomenula, prečo za ňou vlastne prišla. „Čo majú znamenať tie fotky?“
„Ach, tie! To je len taká malá pozornosť. Myslela som, že budeš rada, ak ich budeš mať.“
„To je ohavné!“
„Prečo? Mal to byť prejav solidarity,“ povedala. „Nechcela som, aby sa dostali do rúk niekomu nepovolanému.“
„Ako si k nim vlastne prišla?“ Toto ju zaujímalo najviac.
„Jednoducho. Odfotila som vás.“
Nemo na ňu civela. Zdalo sa jej, že práve prežíva jednu z tých hororových scén, keď vyjdú na povrch všetky tajomstvá.
„Len tak si k nám prišla a…“
„Len tak si k nám prišla a…“
„Ešte nikdy si nepočula o tom, že vrah sa rád vracia na miesto svojho činu?“ opýtala sa nevinne.
Zavládlo ticho.
Silvia už dávno prestala vydávať prosíkavé zvuky, iba počúvala a nestačila sa diviť. Jana jej už pred pár dňami povedala, že zabila Erika. Bol to pre ňu šok, ale už sa s tým zmierila. Teraz ju viac trápila otázka jej vlastného prežitia.
„Robo…“ vyjachtala Mariana.
„Nezabila si ho, ak sa chceš spýtať na to.“
„Ty?“
„JA! Podobne ako Erik, aj on si zvolil nesprávnu cestu. Chcela som ho priviesť k rozumu, ale márne. Tvrdil, že kvôli nemu si prišla o dieťa, že sa chce zmeniť a podobné táraniny. Nemohla som dopustiť, aby ma nechal samu.“
Mariana sa ticho rozplakala. Plakala nad premrhanými ôsmimi rokmi života, nad všetkým zbytočným utrpením, nad výčitkami svedomia… Klesla na kolená. Nevládala udržať sa na nohách.
„Najviac ma mrzelo,“ pokračovala Jana, „že si musela ísť do väzenia. Ale inak to nešlo, ver mi. Mrzí ma to.“
„Tak teba to mrzí,“ povedala ľadovým hlasom. „Zabila si môjho manžela, zvalila si to na mňa. To isté si chcela urobiť aj teraz, ale nepodarí sa ti to.“
„Prečo by sa mi to nemalo podariť?“
„Pretože ti to nedovolím.“
Jana sa zasmiala. „Už dávno si od nikoho nepýtam dovolenie pre to, čo robím. Napokon, sama vidíš, že je to tak.“
„Ako si to mohla urobiť?“ vzdychla.
„Jednoducho. Vedela som, že si v nemocnici. Prišla som za tvojím mužom, ale odmietol ma. Pohrozila som mu, že to tak nenechám, no on sa mi iba vysmial. Tak som mu chcela dokázať, že zahrávať sa so mnou sa nevypláca. V ten večer som prišla do vášho bytu, udrela som ťa do hlavy a ty si omdlela. Zabiť Róberta bola hračka. Zasa bol opitý a ledva stál na nohách. Potom stačilo už len všetko zariadiť tak, aby si obvinená bola ty.“ Uľahčene si vydýchla. „Som rada, že teraz už medzi nami nie je žiadne tajomstvo.“
„Ty bláznivá sviňa! Podrbaná Vrahyňa!“ kričala Mariana. Postavila sa a so zaťatými päsťami sa blížila k Jane.
Tá rýchlo vytiahla revolver. „Nepribližuj sa. Nerada by som ti ublížila! Všetko iba kazíš! Ty so mnou nechceš odísť?“
„Jasné, že nie! Šibe ti?!“
„Ale v tom prípade musím zabiť aj teba.“
„Máš v tom predsa bohaté skúsenosti. A o jednu mŕtvolu viac alebo menej, čo na tom záleží?“
„Máš poslednú šancu na výber!“ povedala Jana.
„Ja som sa už rozhodla. Radšej zomriem,“ vystrčila bojovne bradu. Štvalo ju, že predsa len nezavolali políciu.
„Ako chceš,“ mykla plecom.
Mieriac na ňu prešla do prednej izby, vzala do ruky jednu z kanistier a začala na zem liať benzín. „Ponúkla som ti jedinečnú šancu, ale ty si to nevážiš,“ vravela.
„Čo chceš robiť?“
„Myslím, že je to jasné. A ak to fakt nevieš, čoskoro to zistíš. Jedno ti ale prezradím: bude ti príjemne teplo,“ zasmiala sa.
To nikdy nedopustí! Priskočila k Jane a vyrazila jej kanistru z ruky. Jana bola však rýchlejšia ako ona, akoby to očakávala. Odstrčila ju a namierila na ňu zbraň. „To si nemala robiť,“ povedala chladne a odistila revolver. „Je mi ľúto, že to takto dopadlo. Ale ty si to chcela.“
Boli to posledné slová, ktoré od nej Mariana počula. Jana zažmúrila oči a stlačila spúšť. Mariana vydala tichý výkrik bolesti a spadla na zem.
Jana zhrozene pustila zbraň na zem. „Nie, nie,“ krútila šialene hlavou. „Čo som to urobila?“ chytila sa za vlasy. Pohľad jej zablúdil ku kanistre, k Mariane a potom k Silvii. „Musím… musím sa zbaviť dôkazov.“
Vzala kanistru a rozlievala benzín po oboch miestnostiach. Keď vyprázdnila jednu kanistru, vzala ďalšiu. Zišla na prízemie a benzín rozliala aj tam.
Pozrela sa nahor a vytiahla zápalky. Jednu zapálila a hodila ju na zem. Benzín okamžite vzplanul.
Jana vbehla dverami do garáže a sadla si do auta. Nezaoberala sa tým, že drevené dvere pred ňou sú zavreté.
Dávid vypol mobil. Zavolal políciu hneď, ako počul výstrel. Stál pár metrov pred garážou a práve chcel bežať do domu, keď ho prekvapil zvuk trieštiaceho sa dreva. Otočil hlavu a zbadal, ako sa naňho z garáže rúti auto.
Nestačil však odskočiť. Jane ani nenapadlo, aby zabrzdila. Zrazila Dávida – padol na kapotu, preletel cez strechu a zrútil sa bezvládne na zem.
Jana sa triasla na celom tele. Nedokázala koordinovať svoje pohyby. Všetko v jej hlave akoby zastrel neviditeľný závoj a ona nebola schopná rozumne uvažovať.
„Nikdy ma nedostanú,“ opakovala neustále.
Rinula si to dolu cestou cez dedinu. Šialený pohľad upierala pred seba v snahe rozoznať rozmazané predmety. Raz skrútla volant doľava, potom doprava. Chodila z jednej strany cesty na druhú.
Jej bláznivá jazda nemala dlhé trvanie. Konečný bod pre ňu predstavoval novinový stánok.
V plnej rýchlosti a s pomäteným výkrikom doň vrazila, zrážka bola sprevádzaná hlasným nárazom auta o kovovú konštrukciu.
Z miesta nehody sa dvíhali kúdoly prachu.
