Život na dlh 5.

Život na dlh  (5.časť)

3.kapitola

 

„Kto to mohol poslať?“ spýtala sa celá roztrasená.

   „Nech už to bol hocikto, nemá to v hlave v poriadku,“ vyhlásila Helena. „Niečo také môže vykonať len chorý človek.“ Odmlčala sa a potom poznamenala: „Mala by si zájsť na políciu.“

   „V žiadnom prípade,“ zvolala. „Nie… Nechcem s ňou mať nič spoločné, pochop to. A okrem toho, silne pochybujem, že by zistila niečo bližšie.“

   Helena viac nenaliehala, rešpektovala rozhodnutie svojej dcéry.

   Mariana pokrčila papierik a zahodila ho do koša. Nemala chuť zapodievať sa tým. Išla do svojej izby a pripravila sa na ďalší deň.

   Ráno pri vchode do školy natrafila na Silviu. „Dobré ráno, Mariana!“ pozdravila ju veselo. Bolo zjavné, že práve pre jej bezstarostnú povahu je v škole taká obľúbená.

   „Aj tebe.“ Chcela ešte niečo dodať, ale v tej chvíli prišla na parkovisko tmavá dodávka. Vystúpila z nej Lenka a horlivo na niečo prikyvovala. Silvia si všimla, kam smeruje jej pohľad a povedala: „Chúďa dievča. Nemá to ľahké. Vyrastať bez matky musí byť kruté… Aspoň otec jej ostal.“                                                             

   „To on ju priviezol?“                                                                     

   „Áno, vozí ju každé ráno.“

   Vošli do budovy a Lenku stratili z dohľadu.

   Mariana sa znova naplno vrhla do práce. Venovala sa svojim študentom s radosťou a ochotou, ktorá pramenila z jej lásky k deťom. Keď pred sebou videla týchto ľudí, zakaždým ju pri srdci bodla spomienka na svoje nenarodené dieťa. Bolo by im podobné? V čom by vynikalo? Tieto a iné otázky jej zamestnávali myseľ dlhé roky. Túžila znova otehotnieť, ale v jej situácii to bola ťažko predstaviteľná skutočnosť. Bola si plne vedomá toho, že sú na to potrební dvaja. Ona bola sama a nemala najmenšie vyhliadky na to, že by sa to v budúcnosti malo zmeniť. A okrem toho by už nenaletela na pekné reči muža, ktorý by ju neskôr podviedol a zradil. Trpký pocit z krátkeho, ale o to ťažšieho manželstva bol v nej hlboko zakorenený.

   Počas obednej prestávky sa odobrala do školskej jedálne. Zamierila priamo k časti vyhradenej pre učiteľov. Sadla si s podnosom k Silvii a popriala jej dobrú chuť. Vložila si do úst prvé sústo a hladne prežúvala. Ráno sa nestihla naraňajkovať, preto túžobne očakávala obednú prestávku. Už dojedala, keď začula, ako niekomu spadol na zem podnos. Obzrela sa tým smerom a videla, že jeden z jej študentov sa skláňa nad rozbitým tanierom a snaží sa pozbierať črepiny. Zarazilo ju, že niekoľko jeho starších spolužiakov stojí pri ňom, smejú sa na ňom a častujú ho posmeškami. Marianu to pobúrilo. Vstala a zamierila k nim. Z očí jej šľahali blesky. „Čo sa tu deje?“ opýtala sa ich. Smiech utíchol, rovnako ako vrava všetkých prítomných. Nikto ani nemukol, len napäto pozorovali, ako sa situácia vyvinie. Odpoveď neprichádzala. „Stratili ste snáď reč? Prečo mu radšej nepomôžete, namiesto toho, aby ste sa mu posmievali? Zdá sa vám to azda zábavné?“

   „Môže si za to sám,“ povedal jeden z nich.

   „A to vám dáva právo takto sa k nemu správať? Odíďte odtiaľto,“ prikázala im a všetci, ktorých sa to týkalo, sa s krivým úškrnom vytratili z jedálne.

   Mariana sa zohla a pomohla svojmu žiakovi so zbieraním. S plachým úsmevom sa jej poďakoval a vzdialil sa.

   Prizerajúci sa študenti stratili o ňu záujem. Vrátila sa k svojmu stolu a keď si sadla, Silvia povedala: „Bolo od teba pekné, že si mu pomohla, ale vlastne si tým nič nedosiahla.“

   „Nerozumiem.“

   „Títo šarvanci sú nepolepšiteľní. Stále dobiedzajú do mladších a nikdy im nedajú pokoj. Väčšina ľudí sa prestala pokúšať napraviť to.“

   „A práve to sa nemalo stať. Len ich to viac povzbudzuje, keď sa necítia byť ohrození. A čo na to vravia ich rodičia?“

   Silvia pokrčila plecami. „Na svoje deti nedajú dopustiť. Nepripustia, aby   ich niekto očiernil.“                                                                  

   V Mariane sa čosi vzbúrilo. Nie je predsa možné zatvárať oči pred skutočnosťou!                                                                

   „Rozprával sa s nimi o tom niekto?“

   „Neviem. Ak aj áno, nič nedosiahol. Pusť to z hlavy,“ povedala Silvia. Zdvihla sa. „Musím ísť na hodinu, zatiaľ sa maj!“ Odišla.

   Popoludní, pri odchode z práce, sa pri nej pristavil Dávid. „Počul som, čo sa dnes odohralo v jedálni,“ povedal.

   Pozrela sa naňho, ale nič mu na to neodvetila.

   „Obdivujem vašu duchaprítomnosť. Väčšina profesorov sa nad podobnými prípadmi nijako zvlášť nepozastavuje.“

   „A čo vy?“ spýtala sa vyzývavo.

   „Ja? Pokúsil som sa podobné prípady obmedziť, ale nikam to neviedlo. Istý čas bol pokoj a za pár týždňov sa všetko vrátilo do starých koľají.“

   „Musí predsa existovať spôsob, ako proti tomu zakročiť,“ trvala neoblomne na svojom.

   „Pravdepodobne áno, no zatiaľ sme naň neprišli,“ riekol.

   „Ja načase to zmeniť,“ vyhlásila rozhodne a v duchu sa zaprisahala, že sa o to všemožne pokúsi.

   „Môžem vás odviezť domov?“ opýtal sa.

   „Ďakujem,“ usmiala sa. „Je to od vás milé. Ak vás to nebude obťažovať…“

   „Aké obťažovanie? Bude mi cťou!“ vyhlásil a otvoril jej dvere na modrom sedane. Sadla si na sedadlo spolujazdca. Navigovala ho a čoskoro zastal pred domom, v ktorom bývala.

   Vystúpili. „Mariana,“ oslovil ju. „Hoci spolu pracujeme, takmer nič o vás neviem. Rád by som vás bližšie spoznal. Nešli by ste so mnou niekedy na večeru?“ opýtal sa a so zatajeným dychom čakal na jej odpoveď.

   „Priznám sa, že som to rozhodne nečakala…ale vaše pozvanie prijímam…pod podmienkou, že si nebudeme vykať.“

   „Tú podmienku nebude ťažké splniť, Mariana.“

   „V poriadku. Ešte raz ti ďakujem za odvoz.“

   Ubezpečil ju, že to urobil s radosťou a rozlúčili sa.

   „Ako si sa mala?“ opýtala sa jej Helena ako každý deň, keď sa vrátila domov.

   „Ušlo to. Dávid ma pozval na večeru,“ povedala.

   „Skutočne? Ale to je úžasné,“ zvolala nadšene. „Už dlho si nikde nebola. Bude to…rande?“

   Mariana pokrčila plecami. „Chce ma iba bližšie spoznať. Ako kolegyňu, nič viac.“

   „Si si istá?“

   „Pravdaže. Nehľadaj za tým niečo, čo je len v tvojich predstavách.“

   „V poriadku, ale nebuď prekvapená, keď zistíš, že si sa mýlila.“ Helena bola presvedčená, že jej dcéra a Dávid by tvorili pekný pár, hoci ho ešte nevidela.                                                                   

   A čo keby… „Príde ťa vyzdvihnúť?“

   „Neviem,  na  ničom  bližšom  sme  sa  ešte  nedohodli.  Ak  sa chceš  hrať  na dohadzovačku, radím ti, aby si na to radšej rýchlo zabudla.“

   „Je zbytočné utekať pred niečím, čomu sa aj tak nevyhneš.“

   „Zbytočný je tento rozhovor,“ povedala Mariana namosúrene. „Pochop, že je to len obyčajná večera bez postranných úmyslov.“

   Helena už nič nevravela, no na perách jej pohrával vševediaci úsmev.

   Kým sa spolu vybrali na večeru, prešiel celý týždeň. Mariana si nijako nepripúšťala  k srdcu, že by za tým mohlo byť čosi viac. Ale v hĺbke duše túžila po tom, aby ju opäť niekto miloval a ona ho mohla mať rovnako rada. Za celých sedem rokov vo väzení sa stretávala len s nenávisťou, beznádejou a ukrutnou bolesťou.

"text ešte neprešiel redakčnou úpravou"

Pokračovanie…

 

Viac romantiky na www.kniznyweb.sk.