Život na dlh 6.

Život na dlh  (6.časť)

 

 

   Keď prvýkrát vstúpila do budovy, ktorá mala byť jej domovom, striaslo ju od hnusu. Prišlo jej zle a keď zacítila pach spotených tiel, takmer sa povracala. Prekonala to však silou vôle a zaumienila si, že sa nepoddá tomu miestu a neskončí tak, ako niektoré ženy, ktoré videla cestou do svojej cely. Neprítomne ležali alebo sa opierali o mreže a hľadeli do prázdna. Mariane sa zdalo, že sú to len prízraky, ani živé, ani mŕtve. Mala sto chutí otočiť sa a zutekať, ale bolo to nemožné, rovnako ako myšlienka na to, že by sa jej podarilo ujsť. Neraz jej to napadlo, ale sama by to nedokázala. A okrem toho by to znamenalo, že by sa stala štvancom, a to by bolo snáď ešte horšie.

   Pri pohľade na svoju celu jej poklesli plecia a zostarla o niekoľko rokov. Jej nová izba bola sotva štyri metre dlhá a päť metrov široká. V jednom rohu bol starý záchod, s ktorého vanul nepríjemný zápach. Na druhej strane stála poschodová posteľ. Ženu ležiacu hore si nevšimla, kým neprehovorila. Predstavila sa jej ako Tereza a vysvetlila jej tunajšie pomery. Mariane nebola dvakrát sympatická, ale odľahlo jej, pretože časom zistila, že jej spoluväzenkyňa nevyhľadáva zbytočné problémy, na rozdiel od iných, ktoré akoby tam boli len preto, aby iným strpčovali už aj tak pokazený život. Jednou z takých žien bola Ivana. Zavreli ju za vraždu dvoch starších ľudí, ktorých predtým prepadla a okradla. Bola nepríjemná a pomstychtivá a zastávala miesto akéhosi neoficiálneho vodcu, ktorého všetci poslúchali na slovo. Niektoré jej prívrženkyne, ktoré s ňou zotrvávali skôr zo strachu ako zo solidarity, ju prezývali Krstná mama, pretože nikdy nezabudla patrične privítať nové väzenkyne.

   Jedného dňa prišiel rad aj na Marianu. Ivanina skupina ju prekvapila v sprche. Práve sa utierala, keď vošla Ivana v zástupe svojich spoločníčok. Po otázke, čo od nej chcú, sa rozosmiali. Marianu premkla neblahá predtucha. Obkrútila si uterák okolo tela. Ivana sa na ňu vrhla, ale Mariana to čakala. Uskočila nabok. Na tvári svojej protivníčky vybadala hnev. Na vlastné počudovanie sa vôbec nebála, najdôležitejšie pre ňu bolo zachovať si duchaprítomnosť.                                                                

   Pokým sa Ivana chystala na ďalší výpad proti nej, jedna zo žien strhla Mariana uterák.  Ivana využila  jej chvíľkovú   nepozornosť a znova zaútočila.  Obe  ženy spadli na zem a hodnú chvíľu zápasili. Mariana ju napokon od seba odstrčila a vstala. Vytrhla uterák z rúk ženy stojacej za ňou a znova si ho obkrútila. Ivana sa však nevzdávala. Keď na ňu skočila, Mariana do nej strčila celou svojou silou. Ivana spadla na zem. Udrela si hlavu o kamennú dlážku a ostala nehybne ležať. Mariana sa k nej zohla a prikázala, aby poslali po lekára.

   Ivana utrpela ťažký otras mozgu. Po návrate do väznice už viac Marianu neobťažovala. Mariana nevedela, či preto, že uznala svoju porážku, alebo preto, lebo proti nej niečo chystala. Žiadny ďalší útok však neprichádzal a nasledujúce dni prebiehali pokojne.

   Trvalo dlho, kým sa napokon zmierila s tým, že tu nepobudne krátky čas. Požiadala Helenu, aby jej nosievala noviny, časopisy a knihy, nechcela totiž stratiť kontakt so svetom, ktorý za chladnými múrmi prežíval svoj život nezávisle na jej trápení. Z času na čas ju prišla navštíviť aj Jana spolu s ostatnými susedmi, ktorí súcitili s jej nešťastím a všemožne ju podporovali. Mariana im bola za to vďačná. V prvých týždňoch potrebovala cítiť, že na ňu nezabudli.

   S plynúcimi rokmi vzrastala aj jej túžba po slobode. Keď jej právnik oznámil, že je nádej, že ju prepustia skôr za dobré správanie, bola od šťastia celá bez seba a Helena takisto. Navrhla svojej dcére, že ju príde vyzdvihnúť, ale Mariana s poďakovaním odmietla. Chcela si naplno vychutnať pocit slobody a v tej chvíli by bola rada sama. Helena jej vyhovela a čakala na ňu doma.

   Naskytla sa jej druhá šanca, v ktorú už takmer nedúfala a rozhodla sa, že využije všetko, čo jej život ponúkne.

   Teraz ju Dávid usádzal za stôl v peknej reštaurácii a na tvári sa jej rozhostil spokojný úsmev. „Ďakujem,“ povedala.

   „Veľmi ti to pristane,“ pochválil ju. Obliekla sa neformálne. Mala na sebe biele športové nohavice, bavlnené tričko rovnakej farby a bledomodrý sveter. Dávid si takisto nepotrpel na formálny odev.

   Keď prišiel čašník, objednal víno a vypýtal si jedálne lístky. Čašník im ich okamžite doniesol a obaja si vybrali jedlo.

   „Tak,“ začal Dávid, „povedz mi niečo o sebe.“

   „Čo by si chcel vedieť?“ usmiala sa.

   „Všetko,“ vyhŕkol. „Žiješ sama?“

   Pokrútila hlavou. „Bývam so svojou mamou, a ty?“

   „Ja takisto, ale žije s nami aj moja sestra.“

   Mariana sa zo zvedavosti spýtala: „Nie si ženatý?“

   „Nie, asi som doteraz ešte nenašiel tú pravú. Hoci moja mama by ma rada videla usadeného s kŕdľom detí naokolo,“ zasmial sa. „Neustále mi pripomína, že môj vek by ma mal prinútiť oženiť sa. Predsa len už nie som najmladší. Mala                                                               si niekedy chuť zbaviť sa slobody a vydať sa?“

   Hoci si  to  neuvedomila,  tvár  jej  ovládol  trpký  úsmev.  „Bola som vydatá,“ povedala.

   Prekvapilo ho to. „Naozaj?“ Nevidel jej na prste obrúčku. „A… čo je s tvojím manželom?“

   Vzdychla si. „Zomrel. Pred ôsmimi rokmi.“

   „Och, to je mi ľúto,“ vyhlásil.

   „Nemusí. Bolo to dávno. Už som sa s tým zmierila,“ ubezpečila ho.

   „Môžem sa spýtať, ako zomrel?“ opýtal sa.

   Chvíľu bola ticho. Zvažovala, koľko mu toho môže povedať. „Zavraždili ho,“ odvetila napokon.

   „Panebože! Muselo to byť pre teba ťažké.“

   „Nevieš si ani predstaviť, aké. Obdobie, ktoré potom nasledovalo, bolo najťažšie v mojom živote.“

   „Predpokladám, že práve vtedy si odcestovala do zahraničia.“

   „Čože…? Ach, áno, máš pravdu, potrebovala som zmeniť prostredie.“ Zúfalo si želala, aby prešli na inú tému. Nevedela, dokedy bude schopná hrať túto hru. Po krátkej odmlke sa spýtala:

„Nechýbajú ti deti?“ Bolo jej jedno, na čo sa pýta, hlavné pre ňu bolo, že sa odklonili od jej osobného života.

   „Pravdupovediac ani nie. Možno to bude tým, že som s nimi každý deň v práci. Keď som s nimi v kontakte, dokonca ani nepociťujem svoj vek. Ak sa človek naladí na vlnovú dĺžku tých mladých ľudí, cíti sa mladší, ako v skutočnosti je.“

   „Koľko máš vlastne rokov?“

   „Tridsaťšesť.“

   „Hm,“ prikývla. „Ja mám tridsaťštyri.“

   „Tomu neverím,“ zvolal. „Povedal by som, že máš najviac dvadsaťpäť.“

   Zasmiala sa. „Ďakujem, to rada počujem.“

   Priniesli im večeru. Jedli v tichosti, len sem-tam niekto z nich utrúsil nejakú poznámku.

   Keď dojedli,  Mariana sa mu znova poďakovala za pozvanie. Bolo príjemné opäť sa navečerať v reštaurácii.

   „Môžeme si to zopakovať,“ povedal Dávid.

   „Prečo nie? Budem rada,“ odvetila a vyšli von.

   Ovial ich jemný vietor, ktorý Mariane trochu rozstrapatil vlasy. Dávid vzal do ruky jeden z uvoľnených pramienkov a chvíľu ho držal. „Máš pekné vlasy,“ skonštatoval.

   Mariana sa pousmiala. Počas večera si vypočula niekoľko komplimentov, ale žiadny z nich nepôsobil vtieravo. Pozrela sa na hodinky. Ešte mali čas.                                                                 

   „Neprejdeme sa?“ navrhol a ona súhlasila. Vyrazili po chodníku popri  obchodoch. Nazreli skoro do každého výkladu. Tu okomentovali nejaké oblečenie, tam zasa kus nábytku. Zistili, že majú približne rovnaký vkus a pre oboch to bolo vítané zistenie.                                                               

   Keď prechádzali okolo kina, preštudovali si jeho program. Ako predpokladali, ich názory sa nerozchádzali ani v tejto oblasti. Obaja uprednostňovali skôr ľahší žáner, pri ktorom sa dá príjemne uvoľniť. Neobľubovali horory ani vojnové filmy, ktoré mali opačný účinok.

   Ich poslednou zastávkou malo byť múzeum. Mariana tam zavše zašla, pretože ako učiteľka dejepisu sa zaujímala o všetko, čo nejakým spôsobom súviselo s históriou.

   Chystali sa prejsť cez cestu. Počkali, kým na semafore zasvietila zelená a vykročili.

   Dávid stiahol Mariana späť na chodník práve včas, pretože inak by skončila pod kolesami auta, ktoré sa na nich vyrútilo obrovskou rýchlosťou.

   Mariana si skoro ani nemala kedy uvedomiť, čo sa vlastne deje. Došlo jej to až vtedy, keď sa jej Dávid opýtal, či je v poriadku.

   Nemo prikývla.

   „Mám pocit, že tentoraz to nebola náhoda,“ poznamenal Dávid znepokojene.

"text ešte neprešiel redakčnou úpravou"

 

Pokračovanie…

 

Viac romantiky na www.kniznyweb.sk.