27.kapitola
Jana, oblečená vo väzenských šatách, kráčala po tmavých, úzkych chodbách v spoločnosti dvoch hrozivo vyzerajúcich dozorkýň. Išla medzi nimi, akoby ešte mala nejakú šancu na útek! Smiešna predstava… Pri tých bezpečnostných opatreniach a zamrežovaných priestoroch sa jej to zdalo úplne vylúčené.
Viedli ju popri početných celách, odkiaľ ju pozorne sledovalo veľa zvedavých párov očí. „Hej, krásavica!“ kričali na ňu ženy, odsúdené na mnoho rokov za napáchané zločiny. „Zájdi niekedy ku mne na celu, pozabávame sa!“ Ich výkriky sa jej preháňali hlavou a nemohla sa ich zbaviť.
Zastali. Jedna z dozorkýň vytiahla zväzok cinkajúcich kľúčov a jedným z nich otvorila mrežované dvere na cele. „Nesieme ti spoločnosť, Ivana!“ povedala posmešne dozorkyňa a postrčila Janu dnu.
„Dúfam, že sa ti tu bude páčiť,“ hovorila jej druhá. Zamkli a pobrali sa preč.
Jana zúrivo chytila mreže a kričala: „Vráťte sa! Okamžite ma pustite!“
„Neziap!“ vyletela na ňu Ivana. „Neznášam, keď niekto vrieska. Mali by sme sa porozprávať o tunajších pravidlách,“ vstala z prístelku a založila si ruky vbok.
„Neboj sa, dlho tu nezostanem,“ odvetila Jana.
„To hovorí každá… Za čo si tu?“
„To je jedno,“ odvrkla a zamyslene sa zahľadela kamsi do diaľky. „Ešte som celkom nedokončila to, čo som začala. Mariana mi zaplatí za to, že mi prekazila plány.“
„Mariana?“ zopakovala Ivana. „Bola tu jedna s takým menom,“ povedala. „Ale to asi nie je tá istá osoba. Ach, ako som ju len nenávidela! Keď si na ňu spomeniem, ide ma rozhodiť od zlosti!“
„Mariana Záchenská?“ opýtala sa Jana.
Ivana sa prekvapila. „Presne.“ Potom sa zrazu schuti zasmiala. Smiala sa tak dlho, až sa Jane zdalo, že nikdy neprestane. „Ako vidím, dostala ďalšiu osobu!“
„Mňa nikto nedostal,“ riekla Jana trucovito. „Nadíde čas, keď odtiaľto vypadnem.“
„Keď myslíš…“ zase si ľahla.
Veď ešte uvidíme, kto bude konečným víťazom, pomyslela si Jana. Mariana síce vyhrala jednu bitku, ale nie celú vojnu!
„Som rada, že je ti už lepšie,“ povedala Mariana Dávidovi. „Doktor vravel, že zajtra ťa už prepustia.“
„Konečne!“ vzdychol. „Prvé, čo urobím, keď prídem domov, bude, že sa poriadne najem. Tá nemocničná strava ma ubíja!“
Mariana sa zasmiala. „Som si istá, že tvoja mama a Karin ťa vykŕmia, ako sa patrí.“
„Keď už o tom hovoríme… Máme sa radi, chceme sa vziať, tak by sme mali bývať spolu, no nie?“
„Asi áno. Dokonca si myslím, že je to výborný nápad! Ale… nerada by som nechala mamu samu. Žila síce sama dlhé roky, ale je už slabá a treba sa o ňu postarať.“
„To nie je žiadny problém. Môže bývať s nami. Ak predáme váš byt a vezmeme si malú pôžičku, mohli by sme si kúpiť väčší byt.“
„Si úžasný. Už som ti to povedala?“
Zamyslel sa. „Je to možné, ale nespomínam si,“ odvetil.
„Milujem ťa,“ pobozkala ho.
„Keď ma pustia, všetkým oznámime, že sa vezmeme!“
„Mal by si vedieť, že Silvii som o tom už povedala pred pár dňami,“ povedala ticho.
Zatváril sa nahnevane. „Veď ty sama si chcela počkať.“
„Viem, ale niekomu som to povedať musela. A Sylvia je moja najlepšia priateľka.“
„Dobre, dobre. Ako sa má? Bola si za ňou?“
„Hm,“ prikývla. „Má sa fajn, len je trochu malátna. Zbavuje sa Erikových vecí.“
„Asi to pre ňu nie je ľahké,“ podotkol.
„Je odolnejšia, ako by si si myslel. Tie udalosti ju posilnili.“
„Tiež si toho dosť vytrpela.“
„Áno,“ súhlasila. „Pôjdem k nej aj dnes, ak jej treba ísť niečo nakúpiť alebo upratať…“
„Odovzdaj jej môj pozdrav.“
K Silvii išla hneď z nemocnice.
Usadili sa v kuchyni. Mariana uvarila kávu a popritom sa zhovárali. „Pozdravuje ťa Dávid.“
„Už sa má lepšie?“ zaujímala sa.
„Zajtra ho prepustia.“
„Iste má z toho radosť,“ konštatovala Silvia.
Mariana sa na ňu pozornejšie zahľadela. „Zdáš sa mi akási iná.“
„Iná?“ zopakovala prekvapene, ale usmievala sa. „Ako to myslíš?“
„Neviem. Si akási pokojnejšia. Oveľa pokojnejšia ako keď sme sa videli naposledy – pred pár dňami.“
Silvia sklopila zrak. „Bola som u lekára.“
„Kvôli nohe?“ spýtala sa Mariana.
„Aj,“ odvetila. „Pravý dôvod bol však úplne iný. Nepáčilo sa mi, aká som oťapená ani to, že mi bolo zle. Tak som sa dala vyšetriť,“ úsmev sa jej ešte rozšíril.
„Už mi dochádza,“ povedala pomaly Mariana a tiež sa radostne usmiala. „Blahoželám,“ vstala zo stoličky a išla ju objať.
Silvii sa v očiach zaleskli slzy. „Aspoň niečo mi po Erikovi ostalo. Aj keď ma veľmi mrzí, že už nebude mať možnosť spoznať svoje dieťa… Túžil po tom, aby sme ho mali.“
„Bude naň dávať pozor,“ poznamenala Mariana. „Kedy sa má narodiť?“
„Na prelome septembra a októbra,“ znela jej odpoveď. „Ach, Bože! Treba vybaviť toľko vecí – oblečenie, kolíska, výbava…“
„Príjemné starosti… Rada ti s čímkoľvek pomôžem, stačí len povedať.“
„Vďaka. Ešteže ťa mám.“
Mariana mala z toho veľkú radosť. To dieťa akoby symbolizovalo nádej, ktorú tak potrebovali! Predstavovalo budúcnosť, vedomie, že všetko je na dobrej ceste.
Nastal čas Samuelovho odchodu. Od rána mali všetci sklesnutú náladu. Ponevierali sa bezducho po byte a márne hľadali činnosť, ktorou by zahnali smutné myšlienky.
Samuel sa už pobalil. Kufre boli pripravené na to, aby ich uložil do auta a vyrazil. Mal odísť už dávno, ale okolnosti ho prinútili zostať. Dal o tom vedieť aj Júlii. Tá z toho nerobila tragédiu, ale vedel, že ju tým nepotešil.
„Cítil som sa s vami skvelo,“ povedal pri obede.
„Je mi ľúto, že musíš odísť,“ riekla Mariana. „Bola by som najradšej, keby si nemusel vôbec odísť.“
Samuel sa usmial. „To, žiaľ, nejde. Ale sľubujem, že budem často volať aj písať… Dávidovi odkážte, že mu želám všetko dobré.“
„Dúfam, že prídeš na našu svadbu,“ vyhŕkla.
„Čo si povedala?“ spýtala sa Helena.
„Chceli by sme sa s Dávidom vziať,“ vysvetlila.
„Blahoželám, srdiečko,“ vystískala ju mama a potom jej aj Samuel poprial veľa šťastia.
„Pravdaže prídem, môžeš so mnou počítať. Nič mi nezabráni priviesť svoju dcéru k oltáru.“
„Už ste premýšľali aj nad termínom?“ chcela vedieť Helena.
Pokrútila hlavou. „Ešte nie. Ale aj na to príde rad.“
Po obede si Samuel vypil kávu, aby naňho počas cesty neprišla únava.
O jednej sa s ním rozlúčili. „Pozdrav Júliu, Tommyho, Nicka aj Tanju,“ povedala Mariana.
„Príď ešte niekedy na návštevu. Rád ťa znova privítam v mojom dome.“
„Dobre. A tentoraz vezmem aj mamu,“ objala ju okolo pliec a usmiala sa na ňu.
„To mám na staré kolená cestovať? To už mám za sebou!“ zasmiala sa.
„Nepreháňaj, Helena,“ povedal Samuel. „Si vítaná rovnako ako Mariana.“
„A tvoja manželka mi s radosťou vyškriabe oči, len čo prekročím prah domu.“
„S tým si už dajako poradíme.“
„Dávaj si pozor. Ak budeš cítiť, že si unavený, radšej niekde zastav,“ povedala Mariana starostlivo.
„Nemaj obavy. Mala si predsa možnosť zistiť, že som dobrý vodič.“
„No nie všetci sú takí.“
„Som si istá, že sa o seba dokáže postarať,“ vravela Helena a nežne naňho pozrela.
Samuel jej pohľad opätoval. Naraz ju objal a nepustil ju dlhú chvíľu. Po lícach im tiekli slzy. Slzy smútku a neochoty rozlúčiť sa. Obaja si však uvedomovali, že je nemožné zmeniť nezmeniteľné.
Odtiahli sa od seba. „Ľúbim ťa,“ povedal Samuel.
„Aj ja teba,“ odvetila.
Mariana plakala s nimi. Dojímavá chvíľa hlboko zapôsobila aj na ňu.
„Opatruj sa,“ objal aj Marianu. „A daj mi vedieť, kedy sa uskutoční svadba.“
„Samozrejme.“
Otáľal s odchodom, ale už to nechcel ďalej naťahovať. Zazneli posledné slová rozlúčky a nastúpil do auta.
Zamával im, zatrúbil a potom vyrazil.
„A sme znova samy,“ povedala sucho Helena.
„Ako voľakedy… Ale nie nadlho,“ dodala a oboznámila ju s plánom nasťahovať sa do väčšieho bytu.
„A nebude vám prekážať, ak vám tam budem zavadzať?“ spýtala sa Helena.
„Čo to hovoríš? Jasné, že nie. Ako ťa to vôbec napadlo? Si moja matka. Nechcem, aby si bývala sama.“
„Len to povedz! Som stará a nevládna a potrebujem pomoc.“
„Tak som to nemyslela…“
„Viem, čo si myslíš a viem aj to, ako na tom som. Máš pravdu,“ vyhlásila. „Už to nie je to, čo bývalo. Rada budem s vami bývať.“
Zavesili sa do seba a pobrali sa späť do prázdneho bytu.
Dávida prepustili o štvrtej popoludní. Vyzdvihnúť ho prišli Iveta a Daniela, pretože Mariana chcela vybaviť jednu chúlostivú záležitosť. Nevedela, či je to dobrý nápad, ale ak by to neurobila, jej otázky by ostali nezodpovedané. Dávidovi vysvetlila svoje konanie, a tak sa zmieril s tým, že pri ňom nebude v okamihu, keď bude vychádzať z nemocnice.
Sedela v autobuse smerujúcom do Bratislavy a cítila, ako v nej rastie napätie. Nasledujúce hodiny budú pre ňu dôležité.
Po príchode na stanicu nastúpila na dva spoje mestskej dopravy. Zakrátko vchádzala do ženskej väznice. Srdce jej bilo až kdesi v krku.
Deprimujúce priestory v jej mysli vyvolali stratené spomienky, ale snažila sa ich zatlačiť do úzadia.
Ohlásila sa u jednej z dozorkýň. Tá sa na ňu zahľadela ako na niekoho, koho pozná. Asi ju však nespoznala, pretože ju bez slova zaviedla priamo do návštevnej miestnosti.
Mariana sa naozaj zmenila. Už nebola tou zakríknutou osobou ako voľakedy. Stal sa z nej nový človek. Bola upravená, pekne oblečená a aj jej chôdza bola omnoho sebavedomejšia.
Sadla si pred sklenú stenu a čakala, kým príde Jana. Tá sa napokon objavila. Keď zbadala Marianu, kyslo sa usmiala. Sadla si oproti nej a vzala do ruky slúchadlo.
„Ahoj,“ pozdravila ju Mariana.
„Prišla si sa opýtať, ako sa mi darí?“ opýtala sa ironicky. „Nuž, bývalo to aj lepšie.“
„Môžeš si za to sama… Veľmi dobre viem, aké je to byť zavretá.“
„Prečo si tu?“
„Chcem počuť vysvetlenie,“ odvetila.
„Vysvetlenie?“ zopakovala.
„Predpokladám, že ty si informovala Dávida a môjho kolegu o mojej minulosti, mám pravdu?“
„Je to tak,“ priznala sa a pozerala jej pritom priamo do očí. Nedalo sa z nich však nič vyčítať.
„Prečo?“
Jana mykla plecami. „Asi zo žiarlivosti.“
„Nerozumiem. Prečo by si mala žiarliť?“
„Si príliš dobrá, aby si pochopila niektoré veci. Vieš, ako som sa cítila, keď som videla, ako získavaš všetko, čo som chcela? Najprv Roba, potom si si našla dobré miesto, nového muža a ja som stále ostávala zastrčená v tej hnusnej robote a ostávala na ocot. Nezniesla som to.“
„Ale ja som za to predsa nemohla!“ bránila sa. „Je mi nejasná ešte jedna vec. Ak som ti tak prekážala, prečo si ma nezabila, keď si mala možnosť? A dokonca si chcela, aby som s tebou odišla!“
Jana sa pousmiala. „Nakoniec som si totiž uvedomila, že si moja jediná skutočná priateľka, ale už bolo neskoro. Nemohla som to zastaviť. Rada by som to zmenila, no nejde to. Inak, si v poriadku? A čo Dávid?“
„Dnes sa vrátil domov z nemocnice. Je v poriadku.“ Nepovedala jej, že takmer zomrel.
„Nehodlala som ho zraziť, myslela som len na to, že sa musím odtiaľ dostať preč. Bol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.“
Nielen on, pomyslela si trpko Mariana.
„Predpokladám, že aj Sylvia ostala nažive,“ povedala Jana. Na svoju otázku však nedostala odpoveď.
Dozorkyňa ohlásila koniec návštev.
„Možno sa ešte niekedy uvidíme… za iných okolností,“ riekla Mariana smutne.
„Možno,“ pritakala Jana.
Mariana vstala, zamávala jej a vyšla von.
Jana tiež vstala a pobrala sa v sprievode späť do cely.
Mariana strávila noc v turistickom hoteli a domov šla až ráno. Bola unavená a tešila sa na šálku kávy. Počas spánku sa často nepokojne prehadzovala a nemohla zaspať.
Vyčerpane vstúpila do bytu. Z kuchyne k nej pribehla Helena. „Konečne si sa vrátila!“ povedala. „Ako… ako si sa mala?“
Mariana sa usmiala. „Fajn.“
„Už si o niečo múdrejšia?“ opýtala sa podráždene. Odhovárala ju od tej cesty, ale ako zvyčajne, nedala si povedať.
„Vlastne áno,“ klesla na gauč. „Zistila som, že všetko má svoju príčinu, hoci niekedy je utajená pred našimi zrakmi,“ vravela zamyslene.
Helena sa na ňu nechápavo pozrela, ale nepovedala nič. Vrátila sa do kuchyne a spravila jej kávu; videla, že ju potrebuje.
Poobede plánovala ísť na návštevu k Dávidovi. V izbe si vybrala zo skrine džínsy a obliekla si ich. Mimovoľne zastrčila ruky do vreciek a zháčila sa. Z jedného vytiahla kus papiera. Bola to vizitka – Leonard Kollár, zverolekár. Usmiala sa pri spomienke na muža, ktorý im pomohol, keď to potrebovali. Vizitku si odložila do zásuvky stola. Možno sa ešte niekedy zíde…
„Vitaj,“ riekla prívetivo Iveta, keď prišla. „Dávid ťa už čaká. Je vo svojej izbe.“
„Ahoj!“ vošla k nemu, prešla k posteli, kde poctivo oddychoval a pobozkala ho.
„Čau. Rád ťa opäť vidím.“
„Cítiš sa lepšie?“
„Oveľa. Veľkú zásluhu na tom má mamina kuchyňa, hoci trvá na tom, aby som jedol iba ľahké jedlá… Stretla si sa s Janou?“
„Stretla,“ prikývla. „Čakala som, že bude vyzerať aspoň trochu zničene, ale prekvapila ma. Mala som z nej pocit, ako keby vedela, že sa odtiaľ dostane už onedlho.“
„Možno sa tak vyrovnáva so svojou situáciou,“ poznamenal.
„Asi máš pravdu. Každý sa s tým vyrovnáva po svojom… Bola to ona, ktorá zanechávala tie odkazy.“
„Takže tvoj predpoklad bol správny.“
„Bola by som radšej, keby to tak nebolo. Nie je ľahké vyrovnať sa s myšlienkou, že ťa takmer o život pripravil blízky človek.“
„Čas vylieči všetky rany,“ povedal a prižmúril oči od bolesti, keď sa chcel posadiť.
„Pomôžem ti,“ ponúkla sa a potom zamyslene pokračovala: „Keď sme sa raz boli všetci spolu zabaviť a Jana tancovala s Erikom, zdalo sa mi, akoby som už raz tú scénu zažila. Len teraz som si uvedomila, že kedysi dávno som v rovnakej situácii videla Janu s Robom. Vtedy som si však nepripúšťala, že by medzi nimi niečo mohlo byť.“
„Mám pre teba jednu ponuku,“ povedal.
„Akú?“
„Učiteľka, ktorú sme prijali na tvoje miesto, otehotnela a pôjde na materskú dovolenku. Jej miesto teda bude voľné. Ak by si mala záujem…“
„Ponúkaš mi prácu?“ spýtala sa.
„Presne tak. Keď sa ukázalo, že si nič zlé nespravila, iste proti tomu nikto nebude mať námietky.“
„To je skvelé,“ zvolala a objala ho. „Prijímam!“
Chvíľu boli ticho, ale potom sa Dávid dychtivo opýtal: „Kedy oznámime naše zásnuby?“ Zjavne sa už nevedel dočkať.
„Och, vieš…“
„Áno…?“
„Musela som to povedať otcovi a mame. Otec odišiel a chcela som mu to povedať osobne,“ vysvetlila.
Dávid sa najprv zatváril nahnevane, ale potom to nevydržal a rozosmial sa, hoci mu to spôsobovalo problémy. „Tak sa zdá, že si to oznámila všetkým sama.“
„Prepáč,“ pritúlila sa k nemu. „Ale naozaj som musela,“ usmievala sa.
„Chápem. Dovolíš mi aspoň, aby som to svojej rodine oznámil ja?“
„Pravdaže.“
„Mohla by si ich sem zavolať, prosím?“
Vyšla z izby a priviedla tam Ivetu aj Karin.
„Mama, drahá sestrička, radi by sme vám niečo oznámili,“ povedal Dávid a ostal ticho.
Mariana naňho spýtavo pozrela.
„Myslel som, že keď už si v rozbehu, povieš im to predsa len ty,“ riekol.
Zasmiala sa a spustila: „Budeme sa brať.“
Nasledovala chvíľa radosti a blahoželaní. Mariana si s úsmevom vychutnávala pocit, že našla novú rodinu a pocit spolupatričnosti ju neopúšťal ešte dlho po tom.
Cestou späť domov si tíško pospevovala. Slnko svietilo, ľudia odložili zimné kabáty, začínala jar. S pribúdajúcim teplom sa zlepšovala aj nálada. Aspoň Marianina teda určite.
Jej pozornosť upútala dvojica idúca oproti nej. Dievča spoznala okamžite, ale chlapca videla po prvý raz. „Ahoj, Lenka,“ pozdravila ju.
„Dobrý deň, pani profesorka,“ odvetila prekvapene.
„Ako sa máš? Počula som, že si prestúpila na inú školu.“
„Áno. Mám sa dobre, ďakujem.“
„Toto je tvoj priateľ?“ usmiala sa milo.
Lenka prikývla.
„Volám sa Tomáš,“ predstavil sa.
„Veľmi ma teší, Tomáš… A čo tvoja mama? Už je to medzi vami v poriadku?“
„Je to lepšie,“ odpovedala.
Ako vždy, nebolo jej veľmi do reči. Mariana z nej teda neťahala slová proti jej vôli a rozlúčili sa.
Zvyšok cesty strávila premýšľaním o Lenke. Aj ona sa riadne zmenila. Z nevýrazného, osamoteného dievčaťa sa stala pekná mladá žena, ktorá má už aj priateľa.
Život sa s každým dokáže zahrať… Nikto nepozná dopredu svoj osud, nik nevie, čo ho čaká. Zostáva nám len dúfať, že sa bude vyvíjať podľa našich predstáv. Ak to aj nie vždy dopadne tak, ako by sme si želali, treba sa pozerať dopredu, a nie sa umárať niečím, čo sa nedá zmeniť. Vrátiť čas je nemožné, rovnako ako vziať späť vypovedané slová – tie častokrát rania viac ako fyzický útok.
Život je dar, ktorý má svoje opodstatnenie. Je potrebné využiť všetko, čo ponúka a neuspokojiť sa s tým, čo máme. Pretože práve v objavovaní toho nepoznaného sa skrýva krása. Jedno nepálske príslovie hovorí: „Peniaze nie sú nič, zdravie je niečo, charakter je všetko.“ Upínať sa na materiálne statky je výsada mnohých ľudí, ale povzniesť sa nad svetské veci dokáže len málokto.
Mariana to zvládla. Trvalo dlho, kým našla svoje vytúžené šťastie, ale dokázala to. Vzala osud do vlastných rúk a zistila, že trpezlivosť je naozaj dar z nebies. Na svojej ceste jej potrebovala mnoho, ale stáli pri nej ľudia, ktorí jej pri tom pomohli.
Vedela, že sa na nich bude môcť spoľahnúť aj v budúcnosti. A to jej dodávalo novú silu, elán, ktorý ju povznášal a robil ju lepšou, ochotnou boriť sa s ďalšími nástrahami…
Epilóg
„Tak, sme tu,“ vyhlásila Mariana. Stáli pred dverami nového bytu, ktorý spĺňal všetky ich predstavy. Nebol príliš veľký ani komfortný, ale bol ich.
Dávid ju zrazu zdvihol do náručia.
„Čo robíš?“ zvýskla a zasmiala sa.
„Musím ťa preniesť cez prah, ako sa patrí. Nemôžme predsa porušiť tradície!“ Snažil sa otvoriť dvere, ale nešlo mu to. Otvorila ich Mariana a potom im nič nebránilo v tom, aby prekročili prah svojho nového domova.
Helena vošla za nimi, na perách jej pohrával úsmev.
„Už ma môžeš pustiť,“ povedala Mariana.
„Cítiš sa nepohodlne?“
„Nie, ale bojím sa o tvoje zdravie.“
„Žiadne strachy, som v poriadku.“ Niesol ju na rukách až do ich izby. Tam ju položil a objal ju. „Teším sa na dnešnú noc.“
„Prvá noc v našom spoločnom byte,“ dodala.
„Ľúbim ťa,“ povedal nežne a láskyplným hlasom.
„Aj ja teba,“ odpovedala Mariana a pobozkali sa.
Obaja vedeli, že ich láska vydrží dlho. Bola ťažko vybojovaná, preto bolo viac-menej isté, že bude mať dlhé trvanie. Boli si toho vedomí a robilo ich to šťastnými.
Termín svadby si určili na prvú júnovú sobotu. Predpokladali, že letný mesiac vnesie svetlo do ich manželského života.
A tak aj bolo…
Koniec
