Zlatníkova chovanica
Ľúbostný historický román zo stredovekého Slovenska
Slovenský spisovateľ 2008
Ešte nikto u nás nenapísal taký romantický historický príbeh ako Jana Pronská. Ničím sa nelíši od podobných príbehov z pera anglických a francúzskych autoriek. Ibaže v ňom neožíva stredoveký Paríž či Londýn, ale úžemie stredovekého Slovenska a Poľska – Kremnica, Ľubovňa, Varínsky a Ľubovniansky hrad a Krakov.
anotácia:
Prvý romantický príbeh slovenskej autorky v ničom nezaostáva za ľúbostnými romancami anglických a amerických spisovateliek. Hradní páni, rytieri, manželstvá z rozumu a nad všetkým stojaca láska. Stredoveké Slovensko a Ľubovniansky hrad fascinujúco ožívajú v pôvabnom dobovom príbehu.
Na ľubovnianskom hrade sú prípravy na svadbu v plnom prúde, no nik nepozná skutočnú totožnosť zlatníckeho tovariša, ktorý vyrobil nezvyčajne krásne šperky pre syna krakovského kniežaťa a jeho nevestu z významného rodu. Mladý hradný pán, pospolitým ľudom nazývaný aj čierny rytier, má bystrý zrak, no keď odhalí tovarišovo tajomstvo, je stratený. Aj pre nádejného ženícha je ťažké odolať Arianinmu magickému čaru, ktoré skôr ako vo fyzických pôvaboch spočíva v jej osobnosti. Sobáš vopred dohodnutý mocnými je ohrozený…
Príbeh som dočítala včera neskoro v noci, rovnako ako prvý krát, keď som túto knihu čítala asi pred rokom som sa od nej nemohla odtrhnúť. Zamilovala som sa do nej už po prvých stránkach a vôbec ma do konca nesklamala. Patrí k tým knihám, keď Vám pri čítaní naskakujú zimomriavky a občas sa vykotúľa i nejaká tá slzička dojatia.
Mňa totiž dostala už anotácia ku knihe, na Ľubovniansky hrad a Krakov mám strašne veľa krásnych spomienok z čias vysokoškolských
Preto som sa do príbehu okamžite vcítila a spoločne s Arienou i Michaelom prežívala ich príbeh.Jednoznačne je to kniha , po ktorej rada siahnem ešte niekoľkokrát, a má zaslúžené miesto v mojej knižnici.
Kto z naších čitateliek a milovníčok historických romancí knihu ešte nečítal, jednoznačne odporúčam túto chybu napraviť , neoľutujete!
A ešte niečo, už sa neskutočne teším na Jankinu tretiu knihu, ktorá by mala v týchto dňoch výsť!
Viac TU
Spracovala Lenka
Ukážka z knihy
V podvečer sviatku Svätej Panny sa napriek zákazu vybrala za mesto, kde mali rozložené svoje skromné príbytky kaukliari a zabávači, čo cez deň vystupovali po trhoviskách a uličkách. Tak veľmi ich túžila vidieť, že nedbala na svoju bezpečnosť a vybrala sa medzi nich sama.
Neuvedomovala si svoju krásu, a túžba znova uvidieť artistov na krásnych bielych žrebcoch ju zbavila opatrnosti. Nezbadala troch surových žoldnierov, ktorí si ju vyhliadli. Nevšimla si ich, až kým jej jeden z nich nezastal cestu. Jeho žiadostivý pohľad spojený s neresťou v tvári ju na smrť vydesil. Len čo po nej siahol špinavou rukou, vykrútila sa a rozbehla do poľa.
Za sebou začula dupot ťažkých čižiem, obzrela sa a zúfalá si uvedomila, že nemá nádej. Boli tam všetci traja. Mali ju v pasci. Nebolo pochýb, čo od nej chceli.
„Neboj sa, holubička, len roztiahneš nohy a bude to!“ posmieval sa jeden z nich už tesne za jej chrbtom.
„Pomoc!“ vykríkla z plných pľúc a prudko zmenila smer, aby unikla. Jeden z opitých útočníkov stratil rovnováhu a zvalil sa na zem, no vydesená Ariena vbehla priamo do roztvorenej náruče vysokého škľabiaceho sa násilníka. Z úst mu páchlo, keď sa naklonil k jej perám. Znova sa vzoprela škriabuc ho po tvári.
„Pomoc!“ stihla ešte raz zakričať, kým jej jeden z útočníkov nezakryl ústa dlaňou. Aj keď príšerný strach o život znásobil jej sily, nepodarilo sa jej vymaniť.
Muži ju bezohľadne zložili na zem a priľahli svojimi zažiadanými telami.
Ariene už bil v hlave umieračik, keď váha hnusných tiel náhle poľavila. Celkom pri nej zdupotali kopytá koní, vzduchom zasvišťal meč… Tri neveriace výkriky a potom už len ticho.
Schúlená do klbka so zažmúrenými očami sa neodvažovala ani pohnúť.
„Si v poriadku?“ chrapľavý mužský hlas sa ozval hneď vedľa nej. Opatrne otvorila oči. Neznámy rytier v čiernej prepychovej tunike, s čiernymi vlasmi povievajúcimi v podvečernom vánku sa na ňu ustarostene díval. Tými najtemnejšími čiernymi očami, aké kedy videla. Pomaly si sadla a zodvihla pohľad. V tom okamihu zabudla na celý svet.
„Si v poriadku, dievča?“ zopakoval rytier otázku a Ariena prikývla.
„Ďakujem, boli by…“
„Už ti neublížia!“
Napätie v oboch tvárach by sa dalo krájať. Vzduch bol odrazu riedky a bolo treba dýchať rýchlejšie.
Neznámy záchranca podišiel k nej a podal jej ruku. Mŕtve telá útočníkov ležali v tráve skrútené v neprirodzenej polohe. Začudovane sa dívali do nebies, akoby neverili tomu, čo sa stalo.
Ariene ich vôbec nebolo ľúto. Pripravili jej viac strachu ako zažila po celý svoj život.
„Odvediem ťa domov…“ šepol a naklonil sa k nej.
Omámene vdýchol vôňu jej dlhých vlasov. Siahala mu sotva po plecia. Prstom jej nadvihol bradu a pomaly sklonil hlavu.
Keď sa ich pery spojili, Ariena zabudla aj dýchať. Prudký nával tepla sa jej prelial celým telom. Prehla sa ako luk a pritisla sa k pevnému mužskému telu. V tom okamihu zabudla na celý svet. Keď jej jazykom zablúdil do úst, tichučko zastonala. Vzrušenie jej opantalo myseľ aj telo.
Rytier odtiahol pery a Ariena otvorila oči. Dívala sa do dvoch žiariacich čiernych studní. Usmial sa a Ariena okamžite precitla. Preľakla sa, čo ju to len prinútilo, aby sa správala tak ľahkovážne. Veď len pred malou chvíľou srdnato bojovala o život. Vytrhla sa mu z náručia a utekala k mestu. Na chrbte cítila žeravý pohľad krásneho rytiera, ktorý jej prepaľoval telo.
Nikdy viac ho už nevidela, ale rozochvela sa zakaždým, keď si na bozk čierneho rytiera spomenula.
