Moja známa sa ma raz spýtala, či si ešte môže dovoliť dvojdielne plavky, keď má po 40 a nosí 40. Je to krásna žena, ma esprit, výšku a sexepíl. A zrazu tie pochybnosti.
A tak som sa nad tým zamyslela. Nielen nad plavkami, ale aj nad všetkými tými pravidlami pre dámu, akože keď máte nad 40, už neukazujete ramená. Keď máte nad 50, už ani ruky. Kolená sú zakázané, krk tiež. Lebo je tu päť jazdcov apokalypsy: Ochabovanie, Vrásky, Strie, Špeky a Celulitída.
A ostatní ľudia by ich mohli uvidieť a zomrieť z toho…
Do plaviek nie je kniha o chudnutí. Ani o cvičení. Je o odvahe, radosti, o láskavosti. O tom, že možností, ako žiť naplnený život, je mnoho, a ani v jednej z nich sa nehovorí veta: „Čo by povedali ľudia.“
Táto kniha je plná textov, ktoré mnohé veci odhaľujú a ponúkajú návod, ako preplávať životom, láskou, manželstvom, rodičovstvom, každodennými radosťami aj stratami. Popri hravých textoch sa občas čitatelia v príbehoch dostanú aj do vážnejších vôd politiky, verejného života a morálnych volieb, medzi hrdinov aj zbabelcov.
No sú to texty, kde aj do tých najsmutnejších a najtemnejších hĺbok prenikne lúč hrejivého a láskavého slova. A dávajú odvahu.
„Keď ste žena, máte okrem všetkého všeľudského na tanieri ešte problém plaviek. Či sa do nich vyzliecť, či to nie je estetický kriminálny čin. Ja osobne som prišla na to, že to nie je také skľučujúce, ako sa to na prvý pohľad zdá,“ usmieva sa Eva Borušovičová.
Texty Evy Borušovičovej vychádzali v denníkoch, týždenníkoch a mesačníkoch a ľudia sa na dni, keď ich mohli čítať, tešili. Teraz sa s nimi, zoskupenými v jednej knižke, môžu tešiť každý deň.
Tak Do plaviek! Do plaviek nie je treba schudnúť, opáliť sa, ani inak zdokonaliť. Do plaviek sa treba obliecť.
„Rozšírený názor, že postupujúci vek sprevádza aj zmúdrenie, nemôžem celkom potvrdiť. Zdá sa mi, že v strednom veku sme rozumovo zdatní asi tak, ako sme boli v štrnástich. A preto by sme sa nikdy nemali správať povýšenecky k štrnásťročným ľuďom. Sú rovnako múdri a pri vstávaní z postele ešte nevzdychajú. Výhodou veku je však uvoľnenosť. Jednoducho máme kopu vecí zrazu v paži,“ tvrdí autorka s nadhľadom.
Viac poznáme svet a seba v ňom a nemyslíme si, že musíme všetko stihnúť. Vieme, že je naozaj málo vecí, ktoré sú definitívne a katastrofálne. Vieme tiež, že neexistujú univerzálne pravdy a ponaučenia, ale baví nás ich počúvať, pretože občas sa vďaka nim pohne to povestné krídlo motýľa, ktoré prinesie spasenie.
Začítajte sa do novinky Do plaviek:
Krása vlastného príbehu
Nikto toho nevie o ženskej atraktívnosti viac, než majiteľ bordelu. Nepodlieha dojmológii a módnemu diktátu, jednoduchá matematika zisku mu ukáže, aká žena sa mužom páči najviac. Jeden úspešný rakúsky podnikateľ o tomto biznise napísal knihu plnú prevratných zistení. To najprevratnejšie znie, že mužom sa najviac páčia nie mladé a krásne ženy, ale ženy, ktoré sú milé.
Najviac zákazníkov majú staršie a vľúdne prostitútky. Tie, ktoré sa usmievajú a dokážu mužov počúvať. Lebo až tridsať percent mužov nechodí do verejného domu súložiť, iba sa vyrozprávať. Zdá sa, že dôležitejšie, než absencia celulitídy, je úsmev a pozornosť venovaná partnerovi.
V poslednej dobe sa prekvapivo veľa mojich rovesníčok začína zaoberať nedostatkami svojich tiel a tvárí, začína prepadať hystérii, nenávidieť mladé dievčatá a terorizovať partnerov žiarlivosťou. Aj krásne ženy si začínajú pripadať málo krásne, pretože v súťaži o najmladšie telo už vyhrať nemôžu.
Ja na sebe známky starnutia nevnímam ako niečo desivé, ale ako pozoruhodné. Som prípad pre psychiatra?
Naše telá sa menia. Zvoľna ochabujú a povoľujú, hmota sa v mikroskopických množstvách premiestňuje inam, asi viac k zemi. Lenže aj v tom je krása. Keď som videla záznam z predstavení choreografa Jirího Kyliána, ktorý v Holandsku vytvoril súbor „starých“ tanečníkov, ani som nedýchala. Malo to v sebe hĺbku, silu a nečakaný pôvab. Dnes sme príliš často konfrontované s kultom mladej krásy, akoby len mladosť bola krásna.
Plastické operácie, krémy, pilulky a cviky nám majú pomôcť „zastaviť čas“, akoby to nebol vopred prehratý boj, podobne ako keby nás niekto nahováral na stavanie domčeka z kariet uprostred púštnej búrky. Lenže ak odmietneme zastavovať čas, ak prijmeme, že plynie, ak vrásku budeme brat ako fotku v albume dokazujúcu, že sme sa v živote dosť smiali, súcitili a snažili sa, možno začneme milovať aj naše meniace sa telá a tváre. Lebo áno, v osemnástich sme boli hladšie a pružnejšie, lenže ktorá z nás si bola vtedy tej pružnosti vedomá? Nevedeli sme o svojej kráse, sústreďovali sme sa na nedostatky, neisté, stratené v chaose cudzieho záujmu a vlastných túžob. Dnes žijem v tele, na ktorom vidno, čo so mnou zažilo. Čo odchodilo, odmilovalo, odchorelo, odrodilo…