Yanceyho pôsobivá séria Piata vlna je plná vynikajúcich nápadov, v ničom nezaostáva za Hawkingovým výrokom, ktorý je ostatne mottom samotnej knihy: „Ak nás raz navštívia mimozemšťania, dôsledky budú zrejme podobné, ako keď Krištof Kolumbus prvý raz pristál v Amerike, čo sa neskončilo pre pôvodných obyvateľov najlepšie.“
Séria pripomína šialenú jazdu vykoľajeným svetom, v ktorom mimozemšťania degradovali ľudí na otravný hmyz, čo treba vykynožiť.
Toto je záver famóznej trilógie Piata vlna, ktorá získala 1.miesto v zozname najpredávanejších sérií New York Times. „Majstrovské dielo modernej sci-fi,“ napísal USA Today a portál MTV.com dodáva: „Záhada nabitá akčnosťou.“
Justin Cronin, autor svetových bestsellerov si tiež pochvaľuje a trilógiu označuje za „šialene pútavý“ a magazín Entertainment Weekly jednoducho odporúča: „Treba si prečítať!“
Po prvých dvoch knihách trilógie Piata vlna a Nekonečné more je tu záver s názvom Posledná hviezda.
Nepriateľ sú tí druhí
Nepriateľ sme my
Sú tu dolu, sú tam hore, nie sú nikde. Chcú Zem, chcú nám ju nechať. Prišli nás vyhladiť, prišli nás zachrániť.
Za všetkými týmito hádankami je schovaná pravda: Cassie sa cíti zradená. Rovnako ako Macherka. Zombie. Nugget. Všetkých sedem a pol miliardy ľudí, ktorí donedávna obývali našu planétu. Najskôr ich zradili Tí druhí, teraz ich zrádzajú vlastní. V týchto dňoch sa zvyšky zachránených obyvateľov Zeme budú musieť rozhodnúť, čo je dôležitejšie: zachrániť sa… alebo zachrániť to, čo nás robí ľuďmi.
Autor Rick Yancey sa preslávil najmä touto sériou, hoci už v mladosti napísal nejaké knihy a príbeh Monštrologista z roku 2010 získal čestné uznanie Michaela L.Printza. Jeho knihy preložili do vyše dvadsiatich jazykov a získali množstvo ocenení po celom svete. Do kín sa už dostal aj film Piata vlna.
Piata vlna je ideálne čítanie pre fanúšikov ,,young-adult fiction“, v ktorom sa v poslednom čase aj na Slovensku úspešne presadili také série ako Hry o život alebo v súčasnosti populárna Divergencia, či séria Labyrint a skvelý triler Korisť.
Všetky úspešné dystopické romány boli sfilmované, rovnako výnimočná Piata vlna neunikla pozornosti filmárov. Do hlavnej úlohy obsadili charizmatickú Chloë Grace Moretz a v januári mala Piata vlna premiéru nielen na Slovensku, ale na celom svete.
Začítajte sa do novinky Posledná hviezda:
Dievča, ktoré vedelo lietať
Pred mnohými rokmi, keď mal jej otec desať rokov, odviezol sa veľkým žltým autobusom do planetária.
Tam mu nad hlavou vybuchlo milión ligotavých svetelných črepov. Otvoril ústa dokorán. Malými prstami stisol okraj drevenej lavice, na ktorej sedel. nad ním krúžili biele ohnivé ihličky čisté ako deň, keď sa Zem zjavila v podobe sčernetej zvrásnenej skaly, všednej planéty krúžiacej okolo všednej hviezdy na hranici jednej zo všedných galaxií nekonečného vesmíru.
Veľký voz. Orion. Veľká medvedica. Monotónny uspávajúci hlas astronóma. Zdvihnuté detské hlavy, otvorené ústa, upreté oči. A chlapec s pocitom nekonečnej nepatrnosti pod rozľahlosťou umelej oblohy.
Na ten deň nikdy nezabudne.
Po rokoch, keď bola jeho dcéra ešte veľmi malá, pribehla k nemu na bucľatých ťarbavých nožičkách s vystretými pevnými rúčkami a rozžiarenými očkami plnými očakávania a radosti, zvolala ocko, ocko, doširoka roztiahla krátke pršteky, načiahla sa k nemu, načiahla sa k oblohe.
A vyletela, nebojácne vystrelila do prázdneho priestoru, lebo on nebol iba jej otec – bol ocko. chytí ju, nenechá spadnúť.
Volala: Lietať, ocko, lietať!
A letela, vystrelila k rozľahlosti nespútanej oblohy s roztiahnutými rukami túžiacimi objať nekonečno, so zaklonenou hlavou fičala k miestu, kde sa stretávali strach s úžasom, jej pišťanie bolo výrazom nadšenia z beztiaže a slobody, z radosti, že je znovu v bezpečí jeho rúk, že je nažive.
Cassiopeia.
Odo dňa v planetáriu, keď jej život bol vzdialený od budúcnosti pätnásť rokov, otec nezapochyboval o mene pre svoju dcéru.
1
„Posedím si pri tebe“
Toto je moje telo.
V najnižšej sále jaskyne kňaz zdvihne poslednú hostiu – minuli sa mu zásoby – k útvarom pripomínajúcim dračiu papuľu, zamrznutú uprostred revu, výčnelky vyzerajú ako červené a žlté zuby, ligotajúce sa vo svetle lampy.
Tragédia posvätnej obety v jeho rukách.
Vezmite a jedzte z neho všetci…
Potom kalich s poslednými kvapkami vína.
Vezmite a pite z neho všetci…
Polnoc koncom novembra. v jaskyniach pod zemou malá skupina ľudí, ktorí prežili, ostane schovaná v teple, so zásobami, čo im vystačia do nasledujúcej jari. Niekoľko mesiacov nik nezomrel na nákazu.
Zdá sa, že najhoršie majú za sebou. tu sú v bezpečí, v dokonalom bezpečí.
S vierou v tvoju lásku a milosrdenstvo jem tvoje telo a pijem tvoju krv…
Jeho šepot sa odráža v hĺbke. Šplhá sa po klzkých stenách, skáče úzkym priechodom do vyšších siení, kde jeho spoluutečenci spia nepokojným spánkom.
Neuveď ma do pokušenia, ale uzdrav moje telo a moju myseľ.
Minul sa chlieb. Minulo sa víno. Je to jeho posledné prijímanie.
Nech ma Kristovo telo privedie do života večného.
Zoschnutý úlomok chleba, čo mu mäkne na jazyku.
Nech ma Kristova krv privedie do života večného.
Kvapky skysnutého vína ho pália v hrdle.
Boh v jeho ústach. Boh v jeho prázdnom žalúdku.
Kňaz vyroní slzy.
Naleje do kalicha niekoľko kvapiek vody. Trasú sa mu ruky. Vypije vzácnu krv zmiešanú s vodou, potom vyutiera kalich purifikátorom.
Má to za sebou. Večná obeta sa skončila. Osuší si líca tým istým obrúskom, čo použil na utretie kalicha. Slzy človeka a božia krv sú neoddeliteľné. Nič nové pod slnkom.
Utrie purifikátorom aj paténu, poskladá ho do kalicha a odloží ho nabok. Sníme si z krku zelenú štólu, obozretne ju zloží a pobozká. Na kňazskom povolaní sa mu páčilo všetko. No najväčšmi sa mu páčila omša.
Golier má vlhký od potu a sĺz a voľne mu visí na krku: od vypuknutia nákazy schudol osem kíl a opustil svoju farnosť, aby vykonal viac ako stopäťdesiatkilometrovú púť do jaskýň na severe od Urbany.
Cestou sa k nemu pridalo veľa nasledovníkov – spolu vyše päťdesiat, hoci tridsaťdva zomrelo na infekciu, skôr ako stihli dôjsť do bezpečia.
Keď mali smrť na jazyku, vykonal rovnaký obrad, bolo jedno, či zomieral katolík, protestant alebo žid: Nech ti pomôže Pán vo svojej láske a milosrdenstve… Palcom im urobil na horúce čelo znak kríža.
Nech ťa spasí Pán, ktorý ťa oslobodí od hriechu…
Krv, čo im tiekla z očí, sa zmiešala s olejom, ktorým im potrel viečka. A po rozľahlých poliach sa prevaľoval dym, hustol v lesoch a zahaľoval cesty ako ľadový koberec rieky v tuhej zime. Požiare v columbuse. Požiare v springfielde aj v Daytone. V huber height, v londýne aj vo Fairborne. Vo Frankline, v Middletowne a v Xenii.
Večer dym z tisícok ohňov chytil temnú oranžovú farbu a obloha im zostúpila tesne nad hlavy. Kňaz sa šuchtal začadenou krajinou s vystretou rukou, druhou si pritískal nos a ústa handrou, po lícach mu tiekli protestné slzy. Pod polámané nechty sa mu zažrala krv, zaschla mu aj v záhyboch dlaní a na podrážkach topánok. Už to nie je ďaleko, povzbudzoval ostatných spolupútnikov. Nezastavujte sa. cestou mu ktosi dal prezývku otec Mojžiš, lebo viedol ľudí z temnoty dymu a ohňa do Zasľúbenej zeme.
„Najfarbistejších jaskýň ohia!“
Samozrejme, po príchode ich privítali ďalší ľudia. Kňaz to očakával.
Jaskyňa nezhorí, neprenikne do nej zlé počasie. A čo je najlepšie, ľahko sa ubráni. Po príchode tých druhých boli jaskyne najobľúbenejším útočiskom po vojenských základniach a vládnych budovách.
Obyvatelia v nich zhromaždili zásoby, vodu a trvanlivé potraviny, prikrývky, zdravotnícky materiál a lieky. A, prirodzene, zbrane: pušky, pištole, samopaly a množstvo nožov. Chorých uložili do karantény v návštevníckom centre nad zemou, ležali na lôžkach usporiadaných medzi policami obchodu so suvenírmi a každý deň ich navštevoval kňaz, prihováral sa im, modlil sa s nimi, počúval ich spovede, dával im prijímanie, šepkal slová, ktoré si želali počuť: Per sacrosancta humanae reparationis mysteria… Prostredníctvom svätých tajomstvá ľudského vykúpenia…
Kým sa skončí umieranie, zomrú tisícky ľudí. Na juh od návštevníckeho centra vykopali jamu širokú dva a pol metra a hlbokú tri metre, aby mali kde páliť mŕtvych. Oheň tlel dňom aj nocou, zápach horiaceho mäsa bol taký všadeprítomný, že ho sotva vnímali.
Je november a kňaz v najspodnejšej sieni jaskyne vstane. nie je vysoký; no aj tak sa musí zohnúť, aby si neudrel hlavu do stropu alebo o kamenný výčnelok vytŕčajúci z podnebia dračej papule.
Omša sa skončila, choďte v pokoji.
Nechá v sieni kalich, purifikátor, patén aj svoju štólu. stali sa z nich relikvie, umelecké predmety doby, ktorá sa rýchlosťou svetla ponára do minulosti. Začínali sme ako jaskynní ľudia, pomyslí si kňaz cestou na povrch, a do jaskýň sme sa vrátili.
Aj najdlhšia cesta je kruh a dejiny sa vždy vrátia k miestu, kde sa začali.
Z misálu: „Pamätaj, prach si a na prach sa obrátiš.“
A kňaz stúpa ako potápač, keď sa vynára ku klenbe oblohy, čo sa jagá nad hladinou.
V úzkom priechode, mierne zvlnenom dohora medzi stenami plačúceho kameňa, je podložie hladké ako dlážka kolkárskej dráhy. Iba pred niekoľkými mesiacmi tadiaľ kráčali v husom rade malí výletníci, hladkali skalný masív, pohľadmi pátrali po príšerách v hustnúcich tieňoch štrbín. ešte vždy boli takí malí, že verili na príšery.
A kňaz stúpa ako morská príšera z temných hĺbok. Chodník na povrch prechádza popri Gauči jaskynného človeka a Krištáľovom kráľovi do veľkej sály, hlavného obytného priestoru pre utečencov, a napokon do Paláca bohov, jeho obľúbenej časti jaskynného komplexu, kde kryštalické útvary svietia ako zamrznuté úlomky slnečného svetla a strop sa zmyselne vlní ako príboj smerujúci k pobrežiu. Tu, blízko povrchu, vzduch redne, je suchší, presýtený dymom z požiarov, čo sa ešte stále kŕmia svetom, ktorý nechali za sebou.
