Aj vy ste milovali Tieňoloveckú ságu, ktorá je doteraz asi najúspešnejšia mestská fantasy? Vydavateľ sa rozhodol pre nové vydanie – prvé tri diely série Nástroje smrteľníkov vyšli s novými obálkami od šikovného ilustrátora Petra Včelku.
Pôvodne malo ísť o trilógiu, Nástroje smrteľníkov. Mesto skla to malo celé ukončiť. No autorka sa napokon rozhodla pokračovať v sérii a rozhodne to nie je na škodu.
Všetko sa to začalo 1.dielom Mesto kostí…
15-ročná Clary sa v nočnom klube stane svedkom vraždy, ktorú spáchali traja tínedžeri so zvláštnymi tetovaniami na tele a s čudnými zbraňami. Stačí okamih a všetky telá jej zrazu zmiznú pred očami.
Potom je naozaj ťažké zavolať policajtov, aby vyšetrili vraždu neviditeľnej obete neviditeľnými tínedžermi…
Tak sa Clary prvýkrát stretla s Jaceom, Tieňolovcom, ktorý zbavuje náš svet démonov. Clary je vtiahnutá do jeho sveta, jej mama zmizne a ju napadne démon. Ale prečo majú démoni záujem o Clary a jej mamu? A prečo Clary ako jediná vidí Tieňolovcov a svet démonov?
Nasledovalo Mesto popola a na záver Mesto skla.
Clary by bola najradšej, keby sa všetko vrátilo do normálu. Ale čo je vlastne normál, keď vlastne zistí, že je tiež Tieňolovkyňa, čo má zbavovať náš svet démonov. Jej mama je v čarami vyvolanej kóme a Clary nemá pred zrakom skrytý Tieňosvet, čiže vidí všetkých vlkolakov, upírov a aj férov!
Clary sa snaží zachrániť mamu, no musí sa postaviť zoči-voči svojej minulosti aj budúcnosti a odolávať chlapcovi, s ktorým nemôže nikdy byť…
A trojkou sa Nástroje smrteľníkov neskončili. Nasleduje Mesto padlých anjelov, Mesto stratených duší a záverečné Mesto nebeského ohňa.
Začítajte sa do 3.časti Mesto skla:
Portál
Studený front z predchádzajúceho týždňa prešiel. Bol jasný slnečný deň. Cez prašné priestranstvo pred Lukeovým domom sa ku vchodu rýchlo blížila Clary s kapucňou kabáta stiahnutou na hlavu, aby jej vietor nefúkal do tváre vlasy. Počasie sa síce oteplilo, ale od East River stále brutálne fučalo. Vietor prinášal slabý chemický pach, zmiešaný s pachom brooklynského asfaltu, benzínu a spáleného cukru z opusteného cukrovaru poniže na ulici.
Simon ju čakal na verande v kresle s polámanými pružinami. Na kolenách v modrých džínsoch držal prenosnú konzolu intenda a usilovne do nej ďugal stylusom. „A je to,“ prehodil, keď Clary vychádzala po schodoch. „Natrel som im to!“
Clary si sňala kapucňu, vytriasla si z očí vlasy a zalovila vo vrecku po kľúčoch. „Kde si bol? Vyvolávala som ti celý deň.“
Simon vstal a vložil blikajúcu obrazovku do vaku. „Bol som u Erica. Naša skupina, cvičili sme.“
Clary prestala mykať kľúčom v zámke – vždy sa zasekol – a zamračila sa na Simona. „Skupina? Cvičili ste? Chceš povedať, že si ešte…“
„V skupine? A prečo by som nemal byť?“ Načiahol sa poza
Clary. „Daj, odomknem ja.“ Clary stála, kým Simon zatlačil na kľúč, ako bolo treba, a šikovne ním skrútol. Stará zanovitá zámka sa poddala. Rukou sa obtrel o Clarinu. Pokožku mal chladnú, rovnakej teploty ako vzduch vonku. Clary sa trocha zachvela. Iba minulý týždeň sa zhodli na tom, že sa nebudú pokúšať o romantický vzťah, no Clary ešte stále upadala do rozpakov, keď Simona zbadala.
„Vďaka.“ Vzala si kľúč a na Simona ani nepozrela.
V obývačke bolo horúco. Clary si zavesila kabát na vešiak v predizbe a so Simonom v pätách zamierila do voľnej izby. Zamračila sa. Kufor mala na posteli otvorený ako lastúru a všade sa povaľovali jej šaty a skicáre.
„Myslel som, že ideš do Idrisu len na niekoľko dní,“ prehodil Simon a s miernym zdesením prebehol očami po tom neporiadku.
„To áno, ale neviem si predstaviť, čo si mám zbaliť. Nemám skoro nijaké šaty a sukne, ale čo ak tam nebudem môcť nosiť nohavice?“
„Prečo by si tam nemohla nosiť nohavice? Je to iná krajina, nie iné storočie.“
„Lenže Tieňolovci sú takí staromódni a Isabelle stále nosí šaty…“ Clary zmĺkla a vzdychla. „To nič. Len si premietam všetky svoje obavy o mamu do oblečenia. Hovorme o niečom inom.
Aká bola skúška? Skupina ešte stále nemá názov?“
„Šlo to dobre.“ Simon vyskočil zadkom na stôl a hompáľal nohami. „Uvažovali sme o novom motte. Niečo ironické ako: ,Videli sme milión tvárí a osemdesiat percent sme zrockovali.‘“
„Povedal si Erikovi a ostatným, že…“
„Že som upír? Nie. Také niečo sa len tak neutrúsi medzi rečou.“
„Možno nie, ale sú to tvoji kamoši. Mali by o tom vedieť. A okrem toho by si určite povedali, že to môže posilniť tvoje šance stať sa rockovým božstvom – vieš, ako ten upír Lester.“
„Lestat,“ opravil ju Simon. „Upír Lestat. Lenže on je fiktívna postava. A okrem toho si neviem predstaviť, ako by si ty behala po všetkých kamošoch a vykladala im, že si Tieňolovkyňa.“
„Po akých kamošoch? Ty si môj kamoš.“ Hodila sa na posteľ a zadívala sa na Simona. „A tebe som to povedala, nie?“
„Lebo si nemala na výber.“ Simon nachýlil hlavu a uprel na ňu pohľad. V očiach sa mu odrážalo svetlo z lampy na nočnom stolíku a postriebrovalo ich. „Bude mi za tebou smutno, keď budeš preč.“
„Aj mne za tebou,“ povedala Clary, hoci ju od nedočkavosti priam svrbelo celé telo a nemohla sa na nič sústrediť. Idem do Idrisu! spievalo jej vnútro. Uvidím vlasť Tieňolovcov, Mesto skla. Zachránim mamu! A bude s Jaceom.
Simonovi sa zablyslo v očiach, akoby počul jej myšlienky, ale prehovoril ticho. „Vysvetli mi to ešte raz – prečo musíš ísť do Idrisu? Prečo to nemôžu urobiť Madeleine a Luke bez teba?“
„Čary, ktoré uviedli mamu do tohto stavu, dostala od bosoráka – od Ragnora Fella. Madeleine vraví, že ho musíme nájsť, lebo len od neho sa dozvieme, ako ju počarenia zasa zbaviť. On však Madeleine nepozná. Poznal moju mamu a Madeleine je presvedčená, že mne bude dôverovať, lebo sa mame veľmi podobám.
A Luke so mnou nemôže ísť. Do Idrisu by mohol prísť, ale do Alicante nemôže vstúpiť bez dovolenia Sesie a tá mu ho neudelí. Ale o tomto mu, prosím ťa, nepovedz – už teraz je celý nanič z toho, že so mnou nemôže ísť. Keby nebol poznal Madeleine v minulosti, určite by ma nepustil.“
„Ale budú tam aj Lightwoodovci. A Jace. Pomôžu ti. Teda Jace určite povedal, že ti pomôže, nie? Nemá nič proti tomu, že ideš?“
„Jasné, že mi bude pomáhať,“ povedala Clary. „A samozrejme, že nemá nič proti tomu. Je s tým uzrozumený.“
Vedela však, že to posledné nie je pravda.
Po rozhovore s Madeleine v nemocnici šla Clary rovno do Inštitútu. O tajomstve svojej mamy povedala ako prvému Jaceovi – ešte predtým ako Lukeovi. Jace tam stál, civel na ňu, a keď rozprávala, len bledol a bledol, až to vyzeralo, že mu nerozpráva o záchrane mamy, ale kruto, pomaly mu vysáva krv.
„Nikam nejdeš!“ vyhlásil, len čo dopovedala. „Do Idrisu nepôjdeš, ani keby som ťa musel poviazať a sedieť na tebe, kým ťa ten strelený vrtoch neprejde.“
Clary mala pocit, akoby jej vylepil. Predpokladala, že ho to poteší. Bežala celou cestou z nemocnice do Inštitútu, aby mu to oznámila, a on tu stojí vo dverách a zazerá na ňu, akoby ju
chcel prizabiť. „Ale ty ideš.“
„Áno, my ideme. Musíme. Sesia zvolala do Idrisu na veľké zhromaždenie všetkých svojich aktívnych členov, ktorí nemusia nevyhnutne ostať doma. Bude sa hlasovať, čo urobiť s Valentinom, a keďže my sme poslední, čo sme ho videli…“
Clary mu nedala dopovedať. „Keď idete vy, prečo nemôžem ísť s vami?“
Priamočiarosť tejto otázky akoby ho popudila ešte väčšmi. „Lebo to tam nie je pre teba bezpečné.“
„A tu? Tu je to až také bezpečné? Za minulý mesiac som skoro desaťkrát prišla o život a vždy to bolo tu v New Yorku.“
