Vraveli jej, že záleží iba na tom, aby si ju niekto vyvolil.
Že jej to zaistí budúcnosť a hodnotu.
Že ak nebude vyvolená, postihne ju krutý osud…
Vychádza dystopická novinka pre všetkých milovníkov Veronicy Roth – Vyvolenie.
Kniha, ktorá vlani získala prvú cenu Christie Award v kategórii Young Adult a bola finalistom Christy Award v kategórii debutový román.
"Miestami desivé a mnohokrát nádherné! Vyvolenie, prvá časť príbehu Carrington, zanechá čitateľa nedočkavého po pokračovaní tejto novej série," napísali v USA Today.
Ako všetci obyvatelia mesta, aj Carrington Haleová si uvedomuje význam tohto dňa. Neočakáva však, že okamih, na ktorý sa pripravovala celý život – jej obrad vyvolenia – skončí katastrofou.
Do smrti má žiť odtrhnutá od rodiny ako robotnica, najnižšia zložka spoločnosti. Vie, že jej povinnosťou je riadiť sa zákonmi vlády. Len čo Carrington začne žiť svoju nočnú moru, jej vierou v systém otrasie pomaly sa šíriaca vzbura, ktorej myšlienky popierajú všetko, čo ju dovtedy učili.
Celkom nečakane dostáva možnosť žiť život, o akom vždy snívala; nedokáže sa však zbaviť pocitu, že možno ide iba o ilúziu. Kým v meste vyčíňa vrah, ktorého obeťami sú robotnice, a korupcia zasahuje na najvyššie miesta vo vláde, Carrington musí odhaliť pravdu skôr, než ju zničí.
„Strhujúci príbeh, ktorý vás zavedie do dystopického sveta, kde sa zlo prezlieka za dobro, skutočná láska je zakázaná a za slobodu sa platí vysoká cena. Román Vyvolenie budete čítať s napätím až do poslednej strany!“ povedala úspešná spisovateľka Susan Mayová-Warrenová.
Vyvolenie je hrozivý pohľad do budúcnosti, v ktorej sa všetko riadi spoločenským postavením. A ak nie ste vyvolení, neznamenáte nič. Musíte len poslúchať príkazy a byť absolútne podriadení.
Alebo sa vzopriete…
Autorka Rachelle Dekkerová je najstaršia dcéra úspešného spisovateľa Teda Dekkera. Ten sa preslávil príbehmi, ktorým dominuje nervydrásajúce napätie, adrenalínové zvraty a odveký boj dobra so zlom. Na konte má vyše 20 bestsellerov ako Zberateľ neviest, Dvéry lámača kostí, či Cintorín pátera Hansena.
V jeho stopách úspešne pokračuje aj Rachelle, ktorá už v detstve túžila objavovať pravdu prostredníctvom príbehov. Vyštudovala masmediálnu komunikáciu a niekoľko rokov pracovala v oblasti marketingu a ľudských zdrojov.
Neskôr sa rozhodla naplno venovať písaniu.
Začítajte sa do novinky Vyvolenie:
Rok 2257
Carrington mala pocit, akoby sa zrazila s idúcim vlakom.
Miestnosťou sa ozýval melodický smiech a flirtovanie. Dobre vyzerajúci muži viedli na tanečný parket zapýrené mladé dámy, ktoré so škodoradostnou bujarosťou žasli nad svojím úspechom. Ostatné dievčatá ich pozorovali z kútov sály. Zhrozenú Carrington si nikto nevšímal.
Mala by utiecť. Možno by sa jej podarilo zmiznúť skôr, ako si po ňu prídu. Koľkým dievčatám sa však podarilo uniknúť pred vládou? Ani jednému.
Ruky spustené pri tele sa jej chveli a úlomky reality sa jej v hlave trieštili na milióny kúskov. Kde sa stala chyba? Toto sa jej predsa nemalo stať. V nohách cítila bodanie ostrohov paniky a pud sebazáchovy na ňu kričal vnútorným hlasom, aby tam už prestala stáť ako soľný stĺp a pohla sa.
Otočila sa k masívnym dverám Kapitolu a videla, ako dovnútra vpochodovala skupina miestostrážcov. Bez slova sa rozmiestnili pozdĺž sály a zamierili ku Carrington a ostatným dievčatám, ktoré si začali uvedomovať, čo ich čaká.
Čierne priliehavé uniformy obopínajúce ich svalnaté telá iba zdôrazňovali skutočnosť, že ich nemožno premôcť. S prísnym výrazom v tvári sa chystali na svoju úlohu: odviesť nevyvolené do rozlúčkovej miestnosti.
Strach sa v Carringtoninej hrudi rozpínal ako balón. Na čele jej vystúpili kropaje potu. Mala pocit, akoby do sály niekto vháňal horúci vzduch, ktorý jej vysušoval pľúca. Toto sa nemalo stať, toto predsa nebolo v pláne. Teraz mala s ľútosťou pozorovať ostatné dievčatá, nie ľutovať samu seba. Všetky tie hodiny strávené učením, rojčením a fantazírovaním! Celé detstvo sa točilo okolo jedinej myšlienky, okolo prípravy na jediný okamih. Takto to nemalo skončiť.
Skôr, než sa stihla spamätať, zastal pred ňou jeden z príslušníkov miestostráže. Vystretou rukou jej naznačil smer, ktorým mala vykročiť. Omráčená tým, čo sa stalo, chvíľu váhala. Muž zvraštil čelo, jeho prázdne oči sa zúžili do úzkych štrbín a začalo mu pošklbávať kútikmi úst. Myslí si, že mu chce vzdorovať.
Carrington naprázdno preglgla a spamätala sa. Mala pocit, akoby sa jej nohy premenili na želatínu a zem pod ňou sa hojdala. Nemohla si nevšimnúť letmé pohľady dievčat, ktoré poznala, s ktorými vyrástla a chodievala do školy. Teraz stáli po boku mužov, ktorí si ich vyvolili.
Rozlúčková miestnosť sa nachádzala za veľkými mahagónovými dverami na východnej strane veľkej kapitolskej tanečnej sály. Miestnosťou spolu s ňou prechádzalo prinajmenšom tridsať iných dievčat, každé v sprievode jedného strážcu.
Carrington civela na vyleštenú mramorovú dlážku, od ktorej sa odrážali jej červené trblietavé šaty. Koľko hodín snívala o tom, kedy si ich konečne oblečie? Tá róba bola stelesnením dokonalého okamihu. Odteraz jej bude pripomínať, aká bezvýznamná v skutočnosti je.
Len čo vstúpila do rozlúčkovej miestnosti, po chrbte jej prebehol mráz. Určite došlo k omylu. Keby jej dopriali ešte niekoľko minút… prišiel by, vyvolil by si ju. Otočila sa, aby sa vrátila do sály, v ktorej boli všetky jej nádeje a sny, ale dvaja strážnici pribuchli veľké dvere. Dunivý zvuk zaplavil rozlúčkovú miestnosť a Carrington mala čo robiť, aby nezamdlela.
Keď si dievčatá začali uvedomovať, kde sa ocitli, v zástupe sa ozvalo fňukanie. Všetko, na čom pracovali od okamihu, keď pochopili, čo je zmyslom ich života, nenávratne zmizlo. A bez zmyslu života boli ničím.
Bolo zvykom, že príbuzní sa prišli s dievčatami naposledy rozlúčiť. Mali iba pár minút; potom príslušníci miestostráže prepravia dievčatá vlakom ponad rieku, aby žili a slúžili vláde ako „robotnice“. Odteraz už nebudú dcérami ani sestrami, stratia kontakt s rodinou a prestanú byť súčasťou sveta, ktorý poznali. Oddnes sa podriadia vláde, pridelia im podradnú prácu, ktorú budú verne vykonávať až do svojej smrti. To bol zákon daný Bohom, ktorý pred mnohými rokmi v čase skazy zaviedol do praxe svätý Robert Carson.
Carrington zavrela oči a pokúsila sa sústrediť na búšenie svojho srdca. Odmalička ju učili, že každý má svoje miesto, každý je povolaný slúžiť a plniť Bohom dané zákony obsiahnuté v knihe Veritas. Dúfala v inú budúcnosť, v modlitbe prosila o odlišnú životnú cestu; teraz však bude musieť vykročiť týmto smerom. Nemá inú možnosť. Otvorila oči a dúfala, že jej stuhnuté svaly sa začnú uvoľňovať, ale nestalo sa tak.
Drobná rúčka ju šklbla za sukňu. Sklonila hlavu a uvidela známy pár modrých očí. Donútila sa usmiať a odpoveďou jej bol zubatý úškrn. Bolo jej do plaču a naprázdno preglgla. „Vybral si ťa niekto?“ spýtal sa.
Carrington sa sklonila, aby bračekovi pozerala priamo do očí. Nežne mu prebehla prstami po zlatistých vláskoch, ktoré boli hodvábne jemné ako jej vlastné. Vyzeral celkom ako ona – mal okrúhlu tvár a malý nos pofŕkaný pehami, ktoré v jeho veku ešte pôsobili rozkošne – až na sýtomodré oči. Tie zdedil po matke.
Nie. To slovo jej v ústach zanechalo trpkú príchuť. Hoci mal Warren iba štyri roky, chápal, že nedosiahla želaný výsledok. Sklonila sa a pobozkala ho na čelo. Potlačila ďalší nával sĺz, vstala a pocítila na sebe matkin prísny pohľad.
Niektoré matky objímali svoje dcéry a posledné spoločné okamihy využívali na to, aby ich ubezpečili, že aj keď budú ďaleko, nikdy ich neprestanú milovať. Carrington vedela, že od ženy, ktorá stojí pred ňou, sa jej takejto útechy nedostane.
Vrásky na matkinej tvári odrážali nespokojnosť. Chladný pohľad, ktorým prebodávala dcéru, vyžaroval sklamanie a Carrington mrazil až v kostiach. Dlane zaťala v päsť a jej bledá pokožka pripomínala tvár ducha.
Matka sa k nej priblížila, chytila Warrena a odtiahla ho od sestry. Chlapcova tvár sa zmenila; vycítil, že čosi nie je v poriadku. Drobnými, ustráchanými rúčkami zvieral matkinu sukňu.
„Mami, ja…“
„Iba jedno, Carrington, očakávali sme od teba iba jedno.“ Matkin hlas znel príkro a drsne. „Ako si ma mohla tak sklamať? Po tom všetkom, čo som pre teba urobila?“
Matkine slová, bolestivé ako tvrdé buchnáty, ju postupne oberali o silu, ktorou zadržiavala slzy.
„Ako je možné, že si ťa nikto nevyvolil? Dievčatá, ktoré ti nesiahali ani po členky, boli vyvolené, kým ty si tam stála ako nemehlo.“
„Mami, ja som sa skutočne snažila.“
„Ale asi nie dostatočne. Inak by sme tu teraz nestáli!“
„Vena,“ ozval sa chlácholivý hlas.
Jej otec sa objavil ako hrejivé slnko. S láskou, ale rozhodne položil manželke ruku na plece, čím ju aspoň na okamih upokojil. Potom ju obišiel a pristúpil ku Carrington.
Najradšej by sa mu hodila do náručia, ale keby to urobila, určite by sa neovládla a začala hystericky plakať. Otcove oči mali rovnakú zelenú farbu ako jej. Tvár aj ruky mu rokmi tvrdej práce v Dobytčom kraji zostarli, ale jeho úsmev bol stále mladistvý. Pri pohľade naň si ešte naliehavejšie uvedomila, čo stráca.
Nežne jej odhrnul uvoľnený prameň vlasov z tváre a na líce jej vtlačil vrúcny bozk. „Nezabudni, každý z nás má svoje miesto,“ povedal tichým hlasom.
Matka iba podráždene odfrkla.
„Vena…“
„Nemala skončiť na tomto mieste, Seth. Mala byť vyvolená.“
