Austrálske letovisko na ostrove Belport, ktoré je v zime opustené a trošku ponuré. Práve tam vdova prišla o svojho muža Johna. A manželka o svojho muža Raya.
Každá z nich teraz rozpráva svoj príbeh paralelne s príbehom tej druhej. Sledujeme naoko nezlučiteľné osudy, ktoré sa však postupne zlievajú do jedného celku…
Manželka a vdova je nový psychotriler o tom, ako málo poznáme svojich najbližších…
„Je to podmanivý príbeh s rýchlym spádom… pútavý psychologický triler vykresľuje ničivý dosah rodinných tajomstiev s dramatickým, nanajvýš nečakaným finišom,“ napísal New York Review of Books.
O čom je táto novinka?
Jednoduchá predavačka Abby pracuje na ostrove v miniatúrnom supermarkete. Má zvláštnu záľubu v preparovaní zvierat a rada behá dlhé trate po pobreží. Veľa času trávi s lesbickou priateľkou, miestnou policajtkou. Je spokojná so svojím životom, oddane sa stará o atraktívneho manžela Raya a má plné ruky práce s deťmi – rebelujúcimi a ťažko zvládnuteľnými tínedžermi.
Jej svet sa obráti hore nohami, keď musí čeliť pribúdajúcim dôkazom o vine svojho manžela. Nič na ostrove však nie je také, ako sa spočiatku zdá.
Druhou rozprávačkou je Kate, ktorá začína tušiť, že v jej manželstve to škrípe. Je nesamostatná, úplne podriadená svojmu mužovi a život bez neho si nevie ani predstaviť. No keď sa John nevráti z lekárskeho sympózia v Londýne a Kate zistí, že manžel už tri mesiace nepracuje na pôvodnom pracovisku v nemocnici, zdesene si uvedomí, že žila s neznámym cudzincom, ktorý u nej hľadal bezpečný prístav.
A jej smútok narastá úmerne tomu, čo sa dozvedá o tajnom živote a odvrátenej tvári svojho zavraždeného muža.
Manželka a vdova je brilantne spracovaný príbeh s neopakovateľnou strhujúcou atmosférou vedie čitateľa kľukatými cestičkami ľudských osudov až na okraj útesu, kde mu položí dôležitú otázku:
Ako dobre poznáme ľudí, s ktorými žijeme a ktorých milujeme?
„Vynikajúca rodinná dráma. Bravúrny zvrat pred koncom obráti celý príbeh naruby. Čitatelia sa už nevedia dočkať ďalšej knihy Christiana Whita,“ píše Publishers Weekly.
Začítajte sa do novinky Manželka a vdova:
Kate Keddieová stála pred zrkadlom na toaletách na letisku a trénovala si úsmev. Nenávidela svoje ústa. V pomere k svojej hlave ich mala trošku priveľké a s úškrnom na tvári vyzerala ako vyšinutá maniačka. Skúsila opatrne zdvihnúť kútiky úst. Chcela pôsobiť sebavedome a zdržanlivo. No dosiahla len to, že vyzerala ako zdrogovaná Shelley Duvallová.
„Čo to robíš s tvárou?“ opýtala sa Mia. Katina desaťročná dcéra vyšla z kabínky a podišla k umývadlu. Na zápästie si priviazala šnúrku s balónikom v tvare srdca s nápisom Vitaj doma, ktorý sa nad ňou pohojdával ako bója.
„Ale nič,“ odvrkla Kate.
„Koľko ešte budeme čakať na ocka?“
„O desať minút pristane, potom bude lietadlo rolovať po pristávacej dráhe, potom si bude musieť vyzdvihnúť batožinu, prejsť colnou kontrolou…spolu to bude asi šestnásť hodín.“
„Nerob si srandu, mami!“ Mia dupla nohou na leštenú betónovú podlahu a zmocnilo sa jej vzrušenie ako na Štedrý deň. Ešte nikdy v živote nebola tak dlho bez otca.
John bol posledné dva týždne v Londýne na vedeckom seminári o paliatívnej starostlivosti. Kate väčšinu tohto času strávila vyškrtávaním dní v kalendári hrubou červenou fixkou a túžobne čakala na jeho návrat. Dúfala, že v ich prípade bude platiť otrepaná fráza, že odlúčenosť srdcia zbližuje, no jej pochmúrnejšia časť sa bála, že odlúčenosť môže mať aj opačný efekt. Niekde sa dočítala, že zvyku sa dá zbaviť už v priebehu dvoch týždňov, a čo je vlastne manželstvo, ak nie zvyk?
Kate chytila dcéru za ruku a odviedla ju k terminálu. V príletovej hale melbournského medzinárodného letiska sa to hemžilo ľuďmi.
Rodiny sa hrčili pod transparentmi písanými rukou a uprene sledovali veľké dvere z matného skla za colnicou. Za rodinami stáli vodiči v čiernych oblekoch a čmárali mená na malé biele tabuľky. Dav spájala hromadná energia, pôsobil ako jeden veľký celok, a nie ako stovky ľudí. Všetci sa pohybovali v pomalej trepotavej harmónii ako nohy stonožky.
Každú chvíľu prejde dverami John s prepadnutými očami, vyčerpaný po dlhom lete, ťahajúc za sebou svoj malý modrý kufor na kolieskach. Pri pohľade na ne samu rozžiari tvár. Nečaká, že tam budú. Trval totiž na tom, že domov pôjde taxíkom, a Kate s tým ochotne súhlasila, hoci veľmi dobre vedela, že pôjdu s Miou na letisko, aby ho prekvapili.
Nevedela sa už dočkať manžela, no ešte viac sa tešila na to, žemu vráti do rúk opraty. Nazdávala sa, že je dobrá matka, ibaže trochu neistá. Nechopila sa tejto úlohy s takou ľahkosťou ako iné ženy – kamarátky zo skupiny mamičiek, alebo akčné rozlietané matky, ktoré vídava popoludní pred školou. Kate sa cítila istejšie s Johnom po boku.
„Myslíš, že ocko nezabudol na tie libry?“ opýtala sa Mia, hľadiac na displej pred zmenárňou. V poslednom čase bola priam posadnutá zbieraním cudzích mien.
„Hovorila si mu o tom minimálne dvetisíckrát,“ ubezpečovala ju Kate. „Pochybujem, že by sa odvážil prísť bez nich.“
„Koľko ešte ostáva?“ stonala Mia.
„Päť minút. Pozri na tabuľu príletov. Vidíš?“
Let Qantas QF31 z letiska Heathrow (cez Singapur) pristál načas a bez komplikácií. Nad čakajúcim davom viselo ticho, no čoskoro sa v ňom začali ozývať výkriky, plač aj smiech, keď do haly vstúpili prví cestujúci. Ľudia sa vrhali k sebe a natešene sa objímali, iní si razili cestu davom k čakajúcim vodičom alebo k stanovišťu taxíkov.
Kráska s blond vlasmi vyčesanými do chvosta padla do náručia čakajúceho muža. Na chvíľu zabudla, kde je, kto sa pozerá, a vášnivo ho pobozkala na ústa. Vedľa nich stál starší pár Aziatov a mával na muža, ktorý k nim tlačil kočík s driemajúcimi chlapcami – dvojičkami. Kate ich pozorovala a čakala, kým príde na rad ona.
Trochu ju prekvapilo, že John nebol medzi prvými prichádzajúcimi. Vždy lietal prvou triedou, vďaka čomu sa mohol zaradiť medzi pasažierov s prednostným právom na vybavenie a služby.
Mia sa postavila na špičky a pozorne si premeriavala dav. „Vidíš ho?“ opýtala sa.
„Ešte nie, opička moja,“ odpovedala Kate.
Obe sústredene hľadeli na veľké sklenené dvere, ktoré sa opäť otvorili. Teraz vyšla menšia skupinka cestujúcich.
„Vidím ho, vidím ho!“ pišťala Mia. Stiahla balón nižšie a otočila nápis smerom k dverám. Potom sklamane spustila plecia. „Nie. Počkaj. To nie je on.“
