Vatikánska princezná je fascinujúci historický román o Lucrezii Borgi. Legendami opradená povestná kráska bola zákernou femme fatale…alebo nevinným dievčaťom, ktoré príbuzní neváhali zneužiť na svoje ciele? Aké boli vzťahy v rodine Borgiovcov? Prečo sa milovala s bratom Cesarem, ale nenávidel s Juanom?
Keď sa Španiel Rodrigo Borgia stane pápežom Alexandrom VI., v Ríme sa začína nová epocha. Z otcovho povýšenia majú najväčší prospech pápežove nemanželské deti – synovia Cesare a Juan, ale aj krásna dcéra Lucrezia, keďže získavajú významné postavenie na pápežskom dvore.
Rím je však zvodné a nebezpečné miesto, talianske vládnuce dynastie sa snažia držať svojich nepriateľov na uzde a stále menia spojenectvá. Hrozba francúzskej invázie prinúti pápeža vydať Lucreziu za svojho vplyvného nepriateľa. Keď Lucrezia odhalí strašnú pravdu, pustí sa do nebezpečnej hry.
Ak chcete ušetriť, prípadne už kuriér nestíha doručiť – siahnite po e-knihe Vatikánska princezná. Stiahnete si ju do minúty a môžete čítať super oddychovku hneď teraz.
Vatikánska princezná je pútavo napísaný historický román, do veľkej miery romantický, na motívy života slávne Lucrezie. Áno, autor popustil uzdu svojej fantázii, všeličo dofabuloval, dokreslil, čím získal príbeh na pestrosti a čítavosti.
Autor C.W.Gortner už minulosti ukázal svoje kvality – odporúčame jeho Romanovovskú cárovnú. Aj teraz si naštudoval reálie, historické fakty, takže príbeh je autentický a chytí všetkých milovníkov histórie.
Začítajte sa do príbehu Vatikánska princezná:
„Lucrezia, basta! Nerozmaznávaj to odporné zviera!“
Matka mávla rukou s prsteňom na každom tučnom prste. Inštinktívne som sa sklonila k svojmu milovanému kocúrovi a uhla sa pred zauchom. Arancino zasyčal a sklopil uši, priam som z neho cítila pohŕdanie. Vedela som, prečo prišla Vannozza. Po nedávnej smrti pápeža Inocenta a konkláve, ktoré malo zvoliť nového Svätého otca, som čakala, že matka sa napriek letnej horúčave dovalí v čiernych sukniach a závoji do Orsiniho paláca na Monte Giordano, kde som bývala, a usadí sa u nás ako posol skazy.
No keď tu teraz bola, chcela som, aby čo najskôr zase odišla.„
Ideš ho!“ dupla nohou. Arancino mi vyskočil z náruče a vybehol cez otvorené dvere do tmavej chodby.
Škrabanec na ruke som pocítila až vtedy, keď som zbadala jasnočervený korálik krvi. Oblizla som si ju a zamračene som pozrela na matku, ktorá panovačne mávla rukou. „Naozaj, Adriana,“ pokračovala, „ako môžeš držať ta-kého tvora v dome? Je to nehygienické. Mačky sú diablovo semä, každý vie, že malým deťom kradnú dych.“
„Našťastie tu žiadne malé deti nie sú,“ odvetila Adriana zo svojho kresla hlasom hebkým ako jej svetlosivé hodvábne šaty. „A kocúr sa človeku občas náramne hodí,“ mykla plecom, „najmä v lete, keď je veľa potkanov.“
„Pha! Kto už len potrebuje na potkany mačku? Stačí nasypať do kúta trocha jedu. Sama to tak robím každý jún. V dome nemám jediného potkana.“
Keď som si predstavila, že v dome by bol roztrúsený jed, na ktorý mohol naďabiť kocúr, až ma striaslo. „Možno to nevidíš, moja drahá Vannozza,“ozvala sa Adriana, „ale v Ríme, ako obe dobre vieme, majú potkany rôzny tvar a veľkosť.“ Hoci Adriana neopätovala môj vďačný pohľad, nepochybovala som, že v našom dome sa biela smrť používať nebude. Môj Arancino, ktorého som zachránila, keď ho chceli koniari ako malé mačiatko utopiť, bol v bezpečí.
Matka s pohľadom ostrým ako britva znovu upriamila pozornosť na mňa. Keď ma od nej zobrali, mala som len sedem rokov. Vtedy sa druhýkrát vydala a otec ma zobral z jej paláca pri San Pietro vo Vincoli sem, k Adriane de Mila, ovdovenej dcére svojho najstaršieho brata. Adriana dozerala na mojuvýchovu, ktorej súčasťou bol aj pobyt v kláštore San Sisto. Bola mi väčšmi matkou než táto kyprá, spotená žena. Vannozza si ma prezerala ako zákazník uvažujúci o kúpe a nie prvý raz som sa čudovala, ako je možné, že si tak dlho dokázala udržať otcovu priazeň.
Z jej niekdajšej krásy veľa nezostalo. V päťdesiatke mala postavu zničenú opakovanými pôrodmi a slabosťou pre dobré jedlo, vyzerala ako obyčajná matróna; pod sivomodrými očami, ktoré som po nej zdedila, hoci vo svetlejšom odtieni, jej viseli tmavé podkovy, líca popretkávané červenými žilkami a hákovitý nos zvýrazňovali ustavične zachmúrený výraz. Hoci sa obliekala do drahého čierneho zamatu, strih jej šiat dávno vyšiel z módy, najmä v kombi-nácii so staromódnym závojom, pod ktorým presvitali striebristé šediny na-miesto kedysi zlatých kučier.
„Jedáva vôbec?“ spýtala sa Vannozza, akoby vycítila môj kritický pohľad. „Stále je chudá ako trieska. A bledá, akoby nechodila na slnko! Asi ešte nezačala krvácať, však?“
„Prirodzená bledosť je dnes v móde,“ odvetila Adriana. „A Lucrezia ešte nemá trinásť. Niektorým dievčatám trvá dlhšie, kým sa vyvinú.“
Vannozza odfrkla. „Na to niet času, veď je už zasnúbená. Dúfajme, že jej bude aspoň na niečo dobré to prvotriedne vzdelanie, na ktorom trval Rodrigo, hoci ja osobne nechápem, načo sú dievčaťu knihy a podobné hlúposti.“
„Knihy mám rada…“ chcela som sa ohradiť, no Adriana zazvonila na striebornom zvončeku, ktorý mala vedľa seba. O chvíľu pribehla s džbánom vína a tanierom syra malá Murilla, moja obľúbená trpaslíčka, ktorú mi papá daroval na jedenáste narodeniny. Bola ako dokonalá miniatúra s ebenovou pleťou; jej exotický pôvod ma očaril, priviezli ju z ďalekej krajiny, kde domorodci pobehujú nahí. Matka ju však odohnala ako otravného komára. Adriana kývla na trpaslíčku, aby jedlo položila na stôl. Odkedy Vannozza bez ohlásenia pri-šla, Adriana si nevšímala jej prehnané chvály služobníctva, ani jej významné pohľady na gobelíny, vázy s čerstvými kvetmi a sochy v kúte izieb – dôkazy priazne môjho papá, z ktorej sa kedysi tešila ona.