Keď vlani vyšiel príbeh Dievča zo 6E od Alessandry Torre (mimochodom, momentálne iba na Noxi.sk s 50% zľavou), bol to úspech. Po celosvetovom prišiel aj slovenský úspech a čitateľky sa na tento netradičný príbeh doslova vrhli.
Teraz prichádza Alessandra s ďalším pikantným erotickým príbehom Čierne klamstvá.
Miliardár Brant vystriedal stovky žien, milenky si uňho doslova podávali kľučku. Žiadnu však nikdy nemiloval, až Layanu, krásku s miliónmi na konte. Vášnivé stretnutia plné pikantného sexu postupne prerastú do lásky a čoskoro Layanu prekvapí ponuka na sobáš. Hoci Branta ľúbi a v myšlienkach už neraz plánovala ich spoločnú budúcnosť, ponuku odmietne. Dôvodom je Lee, presný opak uhladeného boháča. Lee nestojí o nežnosti, je drsný, bezohľadný a v posteli dokáže divy.
Layana miluje dvoch mužov, spáva s dvoma mužmi, no ak si myslíte, že ste podobný príbeh čítali, mýlite sa. Ani zďaleka v ňom nejde o neveru.
Začítajte sa do novinky Čierne klamstvá, ktorá vyjde vo vydavateľstve Ikar 21.júla:
PRVÁ ČASŤ
Toto je príbeh lásky, ale nie takej, o akej sa ľahko číta.
Prvá kapitola
Môj život bol od začiatku nalinajkovaný. Predpokladám, že moji rodičia sa posadili a naplánovali mi ho. Očkovali ho do mňa stálymi pripomienkami a nekonečnými príkladmi, ktorými by som sa mala riadiť. Narodila som sa do bohatej rodiny. Očakávalo sa, že nebudem robiť nič, ale napriek tomu všetko. Očakávali odo mňa najlepšie študijné výsledky, aj keď si boli vedomí toho, že nikdy nebudem pracovať. Brečtanová liga bola povinná, ale len preto, lebo tam by som mala spoznať svojho budúceho manžela. Nemohla som mať ani gram nadváhy, lebo by to bolo trápne, ale nemohla som si telo ani odhaliť, lebo to by bolo nevhodné.
Plán bol jednoduchý. Dosiahnuť úctyhodné výsledky a medzitým sa premeniť na dokonalú manželku. Rýchlo sa vydať. Podporovať manžela, kým on financuje moje záujmy, napríklad dobročinnosť a riadenie domácnosti.
Nikdy sa mi ten plán nepáčil. Snažila som sa prekaziť ho všetkými možnými spôsobmi. Už v mladosti som sa naučila ukrývať zradu a lesť za milý úsmev a nevinný pohľad. V očiach svojich rodičov som sa správala na úrovni. Napredovala som. Menila som sa na ženu, akú si ich DNA zaslúžila. V skutočnosti som však vyčkávala, plánovala a čakala na dôležitý deň: svoje dvadsiate piate narodeniny.
Pred ôsmimi rokmi
Dvadsaťpäť sviečok. Smiešne, že som dostala narodeninovú tortu. Od tohto zvyku by sa malo upustiť ešte pred dvadsiatkou. Napriek tomu tu bola, niesla sa na chudých rukách mojej matky. Matka bola dokonalým obrazom mojej budúcnosti, čo znamenalo botox a iné výplne, našpúlené pery a vytetované obočie. Usmiala som sa, lebo sa to odo mňa očakávalo. Dovolila som jej, aby mi zaspievala. Otcov hlas sa zlomil už pri prvých slovách a pozornosť upriamil na mobil. Usmievala som sa na spoločnej fotke, sfúkla sviečky, naschvál som tri minula, sledovala som, ako sa matkine oči lesknú, ale úsmev na jej tvári ostal nezmenený.
Rozkrojila tortu, nad stolom sa vzniesla vôňa parfum Chanel No. 5 a podala mi čo najmenší možný odkrojený kus torty. Potom sme jedli, traja sme sedeli za stolom pre dvanástich. V miestnosti bolo počuť len cingot striebra o porcelán. Otec sa postavil ako prvý, nechal svoj tanier na stole a pobozkal ma čelo. „Všetko najlepšie, miláčik.“
Keď sme v izbe zostali len my dve s matkou, začalo sa vypočúvanie.
„Chodíš s niekým?“ Položila vidličku. Odtlačila svoj kus torty, ktorého sa takmer nedotkla, a uprene sa zahľadela na moju porciu.
„Nie,“ usmiala som sa, ako ma učili. Vždy sa usmievaj. Úsmev zakrýva pocity.
„Prečo nie? Máš dvadsaťpäť rokov. Už ti ostáva len niekoľko dobrých rokov.“
„Som takto šťastná, mama. Čoskoro si niekoho nájdem.“
„Myslím, že by si sa mala opäť zamyslieť nad Jeffom Rochesterom. Chodila si s ním takmer dva roky.“ Štyri mesiace. Štyri mesiace, ktoré sme natiahli na dvojročný vzťah, aby sme upokojili mojich rodičov a udržali v tajnosti, že je gej.
„Počula som, že Jeff s niekým randí. A medzi nami vôbec nefungovala chémia.“ Odkrojila som si ďalší kus z torty a vychutnávala bolesť v matkiných očiach, keď som ho prehltla.
„Chémia nie je dôležitá. Pochádza z dobrej rodiny, dokáže ťa zabezpečiť.“
Mňa zabezpečí môj trustový fond. Nepotrebujem vzťah bez chémie, väzenie, v ktorom sa budem šialene usmievať a ktorý ma privedie k predčasnej depresii a užívaniu liekov. Nechcem však spomínať trustový fond. Nie teraz, keď ma od ukončenia oslavy delí už iba hodina. Potom pôjdem rovno do banky.
„Janice Wilkinsová mi povedala, že ťa videla pracovať v centre mesta. Povedz mi, prosím, že to nie je pravda.“
Usmiala som sa. „Mám diplom zo štatistiky. Nie je odo mňa nerozumné využiť ho. Robím konzultantku pre jednu farmaceutickú spoločnosť. Dohliadam na niektoré rokovania s Úradom na kontrolu potravín a liečiv.“
„Nerob to, prosím ťa. Práca spôsobuje stres a ten zase predčasné starnutie. A tebe ostáva už len…“
„Niekoľko dobrých rokov.“ Dokončila som a snažila sa udržať príjemný tón. Opäť som si odkrojila z torty. Zoškrabala som všetku polevu z taniera a vsunula si lyžičku do úst a olízala ju. Zabila som tým kus matkinej duše.
„Robila som všetko pre to, aby si mala dobrý život.“
„Aj ja. A odviedla si vynikajúcu prácu, som veľmi šťastná.“
„A čo Ned Wimble? Počula som, že sa rozišiel s Avon.“
Položila som vidličku, pod stolom som si stisla ruky a usmiala sa.
O niekoľko hodín neskôr som odišla z rodičovského domu, tašku s darčekmi som uložila do kufra auta. Kašmírový sveter. Zafírové náušnice od otca. Kniha JD Robba od Becky, slúžky, ktorá o mne pravdepodobne vie viac, ako moji rodičia dohromady. Ona po mne upratala zvratky v kúpeľni, keď som ako opitá tínedžerka v noci netrafila do záchoda. Ona vyhadzovala použité prezervatívy, škatuľky od antikoncepčných tabletiek a fľaše od vodky. Podržala ma, keď som mala pätnásť rokov a srdce mi zlomil Mitch Brokeretch, ktorý si nezaslúžil moje panenstvo a ani moje slzy.
Môj skutočný darček nebol v kufri. Bol to dátum, trustová zmluva, ktorá vznikla pred mojimi prvými narodeninami. Na spoločnom účte na mňa čakalo dvanásť milión dolárov, na ktoré som sa posledné desaťročie mohla pozerať iba z diaľky. S týmto dátumom, s papiermi, ktoré o chvíľu podpíšem, sa vymaním spod vplyvu rodičov, spod ich očakávaní a požiadaviek, ktoré vďaka týmto peniazom posledných dvadsať rokov viseli nad mojou hlavou ako Damoklov meč. Odviezla som sa do kancelárie notára a o tridsať minút neskôr bola zo mňa slobodná žena. Pri východe z budovy Jackson & Scottdale som si dovolila malý úsmev – skutočný. Od ucha k uchu som sa usmievala, keď som vošla do banky a previedla peniaze na účet, ktorý bol výlučne na moje meno.
A potom: sloboda. Chutila neskutočne dobre. Stiahla som strechu kabrioletu a zakričala do vetra. Večer som oslavovala s jedným z vrátnikov mojej budovy, s dvadsaťjedenročným deckom, čo pri sexe nič nevydržal, ale priniesol dobrú trávu a smial sa na mojich vtipoch.
Bol to smutný začiatok môjho nového života.
Druhá kapitola
Pred tromi rokmi
Prvé dve desaťročia života som strávila plánovaním. Tešila som sa na chvíľu, keď opustím túto kultúru. Odhodila som sveter a spôsoby a strmhlav som sa vrhla do života. Tancovala som za mesačného svitu. Fajčila cigary. Jazdila na motocykli a zaľúbila sa do muža z iných ako spoločenských dôvodov. Mala som romantické predstavy o prestretých stoloch, putovaní po Amerike. O bozkávaní sa s neznámym chlapcom, z návalu nepoznaných možností. Nenávidela som každý kúsok svojho okolia a túžila som utiecť. Chcela som odísť z večierkov, vyhnúť sa zakorenenému pohŕdaniu ostatných a nadvihnutým odsudzujúcim obočiam. Chcela som žiť ako vo filmoch so šťastným koncom. Chcela som, aby moja rodina trávila dni spoločne a jedla za jedným stolom. Chcela som vojsť do sveta, kde matky objímajú svoje dcéry, fúkajú im obité kolená a utešujú ich, lebo im nevyšlo prvé rande. Môj sen má nohy, je to dokonale domyslená fantázia. Moja budúcnosť je rovnako jasná ako moja minulosť. V deň svojich dvadsiatych piatych narodenín som sa cítila slobodná. Plná nádejí a možností. Prvý deň zvyšku môjho života.
Teraz, po piatich rokoch, som bola tam kde predtým. Zažila som niekoľko divokých nocí. Spala som s niekoľkými neznámymi, čo mali mozoľnaté ruky. Navštívila som 7-Eleven a kúpila si hot dog. V Tijuane som strávila dostatočne dlhý čas, aby som si uvedomila, že sa tam už nikdy nevrátim. Potom… ako sťahovavé vtáča som sa vrátila domov do tohto sveta. na svoje niekdajšie miesto bez toho, aby som si to uvedomila. Prešlo päť rokov a ja som ešte vždy obklopená ľuďmi zo svojej mladosti. Priateľmi, čo nie sú priatelia. Večierkami, na ktorých sa každý usmieval, ale nikto sa nezabával. Vo svete, kde je život nekonečný boj doťahovania sa na druhého, kde kráľovnou večera bola štetka, ktorú nikto nemal rád, no predsa sa k nej všetci hrnuli ako červy k mäsu. Musím uniknúť z tohto života, musím nájsť niečo iné, musím ísť po svojej ceste, lenže je ťažké opustiť jediný svet, aký som kedy poznala.
Vo dverách za mnou sa objavil muž. V ruke zvieral šoférsku čiapku. Pohľady sa nám stretli v zrkadle. „Budem vpredu, slečna Fairmontová. Môžeme kedykoľvek vyraziť.“
„Ďakujem, nepotrvá to dlho.“
Prikývol, otočil sa na odchod a opäť som uprela pohľad do zrkadla. Hnedé oči som si jemne olemovala farbou mätovej čokolády. Trochu mejkapu na zakrytie drobných nedostatkov, ale ani o štipku viac. Upravená, ale nie gýčová. Matka ma dokonale vycvičila. Hľadela som si do očí a snažila sa objaviť osobu ukrytú v nich. Zrkadlo ukazovalo ženu, aká sa zo mňa vďaka výchove mala stať. Značkové večerné šaty, ktoré boli rafinované, no veľmi sofistikované. Dokonalý vzhľad od hlavy po päty. Zízala som na svoju telesnú schránku a uvažovala, prečo sa z nej nedokážem vymaniť. Dnes sa konal prvý galavečer na získanie finančných prostriedkov pre organizáciu, ktorá je môjmu srdcu blízka. Dôležitá udalosť, ktorú si nemôžem nechať ujsť. Možno zajtra začnem novú kapitolu. Opäť sa pokúsim opustiť hniezdo a žiť skutočný a šťastný život. Naniesla som si vrstvu priesvitného lesku na rúž a vyhla sa pohľadu do vlastných očí.
„Brant Sharp.“
„Layana Fairmontová.“
„Páčia sa mi vaše vlasy.“
„Ja nie som prostitútka.“
Výraz jeho úst sa nezmenil, ale pohľad zmäkol. „S tým sa dokážem vyrovnať.“
Päť riadkov nášho úvodného rozhovoru je ukážkou toho, ako prebiehali dve hodiny charitatívneho večierka. Neromantické. Svoju trúfalosť som zvalila na alkohol. Už som mala v sebe dva poháre vína, pohŕdanie vlastnou osobou mierne potlačil merlot.
Prijala som mužovu ruku, pevne ňou potriasla a medzitým som si ho podrobne prezerala. Jeho meno som spoznala okamžite, ako zaznelo z jeho nádherných pier. Od čias, ako som sa začala zaoberať nadáciou Americká mládež bez domova, som sa neustále snažila nejakým spôsobom dostať do jeho blízkosti.
Brant Sharp. Génius. Miliardár. Filantrop.
Vyzeral dokonca lepšie, ako som si predstavovala. Drobná fotka v novinách takmer vôbec nezachytávala jeho črty. Určite nepreháňam, keď poviem, že vďaka svojmu vzhľadu by sa hodil na obálku časopisu GQ. Čo ma však skutočne prekvapilo, bola intenzita jeho pohľadu. Premeriaval si ma, akoby som bola problém a on hľadal riešenie v mojej duši. Zdalo sa, že sa mu neobyčajne páčia moje vlasy. Pohľadom často zablúdil k neposlušným pramienkom.
S tým sa dokážem vyrovnať. Zasmiala som sa na tej odpovedi a zrejme sa mu môj smiech páčil, lebo trochu mu myklo kútikmi úst. Nebol to úsmev, ale nemal od toho ďaleko. Pre mňa, pre ktorú úsmev znamenal zakrývanie pocitov, to bolo príjemné osvieženie.
„Rada vás poznávam. Obdivujem vašu prácu v AMD.“ Americká mládež bez domova je jediný prežitok z bolestivej matkinej výchovy – charita, do ktorej ma vtisla ešte v ranej mladosti a ktorá ma napokon chytila za srdce a už nikdy nepustila.
Ani najmenší náznak úsmevu. „Nenazýval by som to prácou. Moja kancelária len vystavuje šek. To je všetko.“
„Práca s peňažnými prostriedkami je veľmi podstatná.“ Jemne som zdôraznila slová peňažné prostriedky. Minulý rok som darovala pol milióna dolárov, šesť percent z celoročných príspevkov. Jeho šek pokrýval deväťdesiatdva percent. To stačilo na to, aby sa stal čestným prezidentom predstavenstva, ale nikdy sa neobjavil v zariadení ani na zasadnutiach predstavenstva. Nad šálkou kávy a tvrdými koláčmi sme otvorene hovorili o klebetách, ktoré sme počuli o našom prezidentovi. Beth Hortonová, klebetnica a matka siedmich detí, ktorá sa tvárila vždy stroho, až na chvíle, keď sa jej naskytla možnosť podeliť sa o pikantnú klebetu, sa rozhodla v tejto záležitosti ma trochu poučiť.
„Boli ich stovky,“ prezradila na vlaňajšej výročnej schôdzi predstavenstva a napchala si celý koláč do úst. Naklonila som sa k nej bližšie. Jej spôsob prehĺtania ma zaujal rovnako ako rozhovor o Sharpovom sexuálnom živote. „Brat môjho šoféra je vrátnik v bytovom dome, kde má Sharp byt, a hovorí, že ženy za ním chodia v každú dennú hodinu. Sú to krásne ženy, ale jednoznačne prostitútky. Nikdy s nimi neodchádza a ostávajú len niekoľko hodín.“ Prikývla som. Jej slovám som verila na päťdesiat percent. To by vysvetľovalo, prečo ho nikdy neodfotili s nijakou ženou. Zdalo sa, že ten muž nerandí, čo privádzalo sanfranciské ženy do zúrivosti a príležitostne šírili chýry o jeho homosexualite. Takéto správy však nikdy nezašli priďaleko… bolo priveľa žien, ktoré ho poznali, pracovali preňho. Tie ženy ich vždy popreli. Páčilo sa mi pomyslenie na prostitútky, na muža, ktorý rozpútava peklo na hetére v súkromí svojho domu.
Práca s peňažnými prostriedkami je veľmi podstatná. Na túto poznámku neodpovedal, a tak ostala visieť medzi nami. Odpila som si zo šampanského. „Som prekvapená, že vás tu vidím.“
„Prečo?“ Uprená pozornosť tohto muža bola znervózňujúca. V jeho pohľade nebolo žiadne zaváhanie, nebolo pochýb, že vaše slová bude počúvať a vysvetlí si ich správne. Snažila som sa uvoľniť, ale pociťovala som silný tlak, aby moja odpoveď bola inteligentná, keďže som bola v spoločnosti brilantnej mysle. Nikdy som nepatrila medzi ženy, ktorým inteligencia pripadala sexi. Štyri roky v hniezde šprtov na Stanforde by z tohto omylu vyliečili ktorúkoľvek ženu. Lenže tento chlap…. možno to nebolo v jeho inteligencii. Možno to spôsobila kombinácia inteligencie so sebavedomím zmiešané so zarážajúcim vzhľadom v pohári od martini.
Pokrčila som plecami. Odchlipla som si z nápoja, aby mi dodal odvahu. Ľutovala som, že nemám niečo silnejšie ako šampanské. Všimla som si, že sa ku mne priblížil, a ja som mala neprirodzene silné nutkanie nakloniť sa a privoňať si k nemu. Položiť si dlane na chlopne jeho smokingu a hladiť ho po pleciach. Vydržal by pohľad do očí? Alebo by ustúpil? Či by ma skôr stiahol niekam do súkromia a pretiahol ako zmyslov zbavený? Moje niekdajšie ľahostajné sebavedomie sa v prítomnosti tohto muža otriaslo v základoch.
Prehltla som. Snažila som sa opäť sústrediť na rozhovor. „Nikdy ste do našich priestorov nezavítali. Ani zasadnutí vedenia ste sa nezúčastnili. Predpokladala som, že náš hlavný podporovateľ vynechá aj túto akciu.“
„Na zozname hostí je aj Thomas Yand. Dúfam, že budem mať príležitosť porozprávať sa s ním. Vyhýba sa mojim telefonátom.“
„Aaach tak…“ Pristúpila som bližšie a tichým hlasom povedala: „Takže toto je pasca.“
„To bol môj plán. Spojenec by sa mi však zišiel.“ Nezbedne dvihol obočie a vo mne každá štipka ženskosti spozornela.
Áno, celkom určite nie je gej. Pochopila som, prečo sa jeho zamestnankyne ozlomkrky ponáhľali obraňovať tohto muža. Strávila som v jeho spoločnosti len dve minúty a moje telo na jeho prítomnosť reagovalo už aspoň deväťkrát. Prehltla som. S námahou som vyčarila na tvári nedbalý výraz. „Čo máte na mysli?“