Čo by ste povedali na to, keby sa vám dostala do rúk podivuhodná kniha, ktorá vám dokáže zmeniť od základov život?
Podivuhodná kniha, ktorá vyčistila more je príbeh s rýchlym spádom plný humoru, sebairónie a nadhľadu. Je to príbeh o tom, aké neuveriteľne spletité vedia byť naše životy. A ako sa vedia spojiť a ovplyvňovať, hoci by sme to ani netušili a nepredpokladali.
Zavedie vás napríklad do kvetinovej záhrady spomínanej úspešnej lekárky Ivany. Do rúk sa jej dostala podivuhodná kniha. A ovplyvnila celú jej rodinu.
Príbeh nás zavedie aj do hajlochu abstinenta Martina – kedysi úspešného jadrového fyzika, ktorý kvôli alkoholu a nevere prišiel o všetko.
V príbehu sa dostaneme aj do mladej rodiny, ktorej velí zdravou výživou posadnutá Andrejka. Mamička dvojičiek Danky a Janky, bývalá vegetariánka a aktuálne vitariánka.
A napokon sa dostávame aj do cigánskeho tábora v slnkom zaliatom Marseille. Bystrík vyrastal bez otca a vďaka vzťahu s francúzskou kočovnou cigánkou Mirandou sa dostane do Marseille, kde musí presvedčiť o svojich kvalitách jej otca. Veď to bol osudový vzťah, plný vášne, lásky i nenávisti. Za taký treba zabojovať…
„Podivuhodnú knihu, ktorá vyčistila more som prečítala na „jeden nádych“. Pohltila ma riava príbehov a ako balzam na dušu na mňa pôsobila stále prítomná zvláštna mágia deja,“ tvrdí Eva Hlaváčová, herečka a členka DAB Nitra. Čaro atmosféry spočívalo podľa nej v nevyslovenom, v tom, čo je medzi nebom a zemou.
"Tento príbeh je nádhernou kľukatou cestou, ktorá napokon všetkých dovedie k poznaniu, že svoj život treba ŽIŤ naplno. Hlbokými dúškami, dnes, teraz, každú minútu. Užiť si a nabrať síl do možno ďalšieho boja patriaceho do kolobehu sveta. Jednoducho, žiť!" dodáva portál LepšíDeň.sk.
Začítajte sa do tejto skvelej knihy:
Ivana definitívne pochopila, že už nevládze. Prešla všetkými piatimi fázami smútenia, až na jednu. Prvé štyri fázy zvládla bravúrne. 1. popieranie, 2. hnev, 3. vyjednávanie, 4. depresia. Do piatej fázy, ktorá má spásonosný názov PRIJATIE, sa nie a nie dostať. To je naozaj čudný výraz „prijatie“.
Prijať môžete priateľov alebo ponuku na zamestnanie, prípadne na sobáš, ale manželovu neveru a odchod? To sa prijať nedá! Dá sa to popierať, hnevať sa, vyjednávať, dostať z toho depresiu. Áno, to všetko sa dá, to ide samo, ani snažiť sa nemusíte. Hlavne tá depka! Tú by Ivana neumiestnila na štvrtú pozíciu. Dala by ju na prvú. A hádam aj na druhú. Čo na druhú?! Na všetky pozície sveta by ju dala! Odteraz až navždy. Amen.
Jednoducho povedané – bola na dne. A to odvtedy, čo ju jej manžel, otec jej dvoch dospelých synov, doma aj vo svete uznávaný zoológ Milan, opustil. A že neodišiel zachraňovať slony africké, to je úplne jasné. Slony africké zachraňujú vysokí, dobre stavaní mladí muži s kopou ideálov. Čítala o nich v jednom z Milanových odborných časopisov a nevedela sa na nich vynadívať. Na tie slony, aj na tých mužov. Jej manžel už nebol mladý, dobre stavaný, ani vysoký. No v podstate vysoký a dobre stavaný nebol nikdy. Ideály však mal. Kedysi áno. Túžil byť úspešným, slušne plateným vedcom s krásnou ženou a so šťastnou rodinou. Človekom, ktorý obohatí svet.
Napokon mu zostali len plešina, artróza, kríza stredného veku a stará dobrá žena. A tak si nakúpil výživové doplnky, vyholil hlavu na koleno a hybaj do nového života, nového domčeka s novou záhradou a s novou zákonitou manželkou Simonou. A že Simona nebude mať toto leto päťdesiatdva ako Ivana, to je tiež úplne jasné. Má takmer o polovicu menej rokov, ale za to dvakrát dlhšie nohy. A päťdesiatdva má tak akurát kíl, aj to s lyžiarkami a s lyžami. No jednoducho škoda reči.
Ivana zostala vo veľkom dome so záhradou sama. Jej dvaja synovia mali vlastné životy, vlastné radosti, vlastné problémy. Jediné, čo ju držalo nad vodou, boli vnúčatá a práca. Priateľky nie. Zapamätajte si, že na priateľky sa spoliehať nedá. A o to menej, ak žiadne nemáte, ak ste svoj život zasvätili výhradne práci a rodine. S vnúčatami je Ivane super. Bľabocú, tmolia sa, smejú. To je krásne. Na oddelení, kde pracovala ako lekárka, to bolo veľmi podobné. Sestričky bľabotali, tmolili sa a tiež sa smiali. V poslednom čase hlavne z Ivany. To už bolo menej pekné, bolo to priam na nevydržanie.
Samotná práca ju však naďalej uspokojovala a napĺňala. A uspokojovala ju aj práca v kuchyni, v záhrade, práca rukami aj hlavou. Keby sa dalo, tak aj práca nohami, ušami a nechtami. Jednoducho práca. Len nech nemyslí na neho, na ňu a na nich. No od roboty aj kone dochnú, cítila sa slabá, chorá, stará a škaredá. No čo dodať? Predsa len voľačo.
A sprostá, naivná, neschopná. A hlavne – chudera. Naozaj to už nezvládala. Došlo jej to práve teraz, keď kráčala z práce domov. Bol krásny letný deň. Taký, keď slnko hreje, ale nepáli, vy cítite vôňu ruží a pokosenej trávy, keď sa vám vetrík pohráva s vlasmi a so sukňou ako zamilovaný muž. Tak by to vnímala v minulosti. Dnes to však pociťovala úplne inak. Ak to slnko poriadne nezasvieti, nedozrejú marhule, ona neuvarí lekvár a vnúčatká nebudú mať dobrotu bez éčok. Ruže aj tak zvädnú, z trávy bude kýchať a ten úchylák vietor by si to tiež mohol odpustiť. Ale to nebol hlavný problém. Zlá nálada pramenila z faktu, že zajtra sa jej začína dovolenka. Naškrečkovala si úctyhodných štyridsať dní. Primár jej vzhľadom na to, a hlavne vzhľadom na šialený výraz v jej očiach, naordinoval tri týždne dovolenky.
Obával sa najhoršieho. Toho, že by v návale zúfalstva dohrýzla sestričky, zabila seba a vzápätí ostatných. Možno v trochu inom poradí. Ivana to vnímala ako podraz. Zobrali jej prácu. Nechali jej trápenie. Poslali ju na dovolenku.
Chrapúni! Čo si počne? Dovolenka! To je tragédia!
Milan Buno, literárny publicista
