Leila Meachamová
Vojna ruží
Román Ruže prirovnávajú mnohí čitatelia i kritici k slávnemu Odviate vetrom. Príbeh zachytáva príbeh zakladateľov imaginárneho texaského mesta odvíjajúci sa v dvadsiatom storočí a zobrazuje úzko prepletené osudy troch generácií spriatelených rodín, potomkov súperiacich vetiev starobylého kráľovského rodu. Ruže sú dojímavým príbehom o láske, vnútornom zápase i obetiach, plným nostalgie za časmi, keď vládla česť a dobré mravy. Tento román je predurčený nájsť si svojich obdivovateľov, ktorí sa k nemu radi vrátia aj viac ráz. Vojna červenej a bielej ruže po piatich storočiach…
RUŽE (Leila Meachamová) – 9.ukážka
Brat sa prisunul k nej a uprel zrak na jej rebelantskú tvár. „Za peniaze od starého otca Thomasa sa s mamou presťahujem do Bostonu a tam si bez problémov nájdem miesto učiteľa. Poznám tam niekoľko starších džentlmenov – bohatých biznismenov, ktorí by neváhali ani minútu a začali by sa uchádzať o našu nádhernú matku. Určite by sa čoskoro opäť vydala a všetko toto“ – mávnutím ruky naznačil dom a to, čo k nemu patrilo – „by hodila za hlavu ako nepríjemnú spomienku. Mám právo na žiť si vlastný život a mama má právo žiť ten svoj. Ak to bude znamenať, že nebudem na dosah ako správca, keď to bude potrebné, nech. Okrem toho by som predal ten kúsok zeme pri Sabine, aby som si naplnil peňaženku. Sľubujem ti, Mary, že ak v tejto tragickej situácii nepristúpiš na môj kompromis, urobím presne toto.“
Mary veľmi pomaly uvoľnila zovretie svojich rúk, keďže si uvedomila rozsah bratovej moci. Neboli to len vyhrážky. Miles vymyslel novú možnosť pre ich matku. Len veľmi slabá niť oddanosti voči Somersetu, ich otcovi a voči nej mu bránila v tom, aby zdvihol kotvy a vzal matku do Bostonu. Vedel, že aj bez hrozby spojenej s úverom mohlo Somerset položiť na kolená, keby ako jediný Toliver zmizol a zanechal plantáž Lenovi a jej bez právnej moci jeho podpisu. Keby matku odčaroval preč z mesta, ešte viac by pošpinil povesť rodiny. Dal by za pravdu zlým jazykom, podľa ktorých sa Vernon Toliver zachoval nesmierne nespravodlivo voči svojej žene, keď namiesto celý majetok nezanechal jej, ale dcére.
Miles sa opäť oprel o operadlo stoličky a špičky prstov vsunul do vreciek vesty. „Nuž?“ spýtal sa so samoľúbo nadvihnutým obočím.
Mary však ešte nebola ochotná kapitulovať. „Ten pás zeme pri Sabine by si mohol predať aj hneď. Čo ti v tom bráni?“
Miles na chvíľu zmĺkol. „Otcovo želanie, aby som ho nechal pre svojho syna.“
Oči jej okamžite zaliali slzy. „Čo sa to s nami stalo, Miles? Boli sme spolu takí šťastní.“
„Plantáž to zničila,“ odvetil jej brat a postavil sa na znak, že považuje rozhovor za ukončený. „Plantáž je kliatbou pre všetkých, ktorí sú ňou posadnutí, Mary. Vždy ňou bola a mám pocit, že ňou aj zostane. Posadnutosť tou zemou spôsobila, že dobrý muž ,ako bol otec, sa dištancoval od svojej milovanej ženy a rozdelil rodinu na dvoje. Vedel, čo robí. Preto prosil mamu o odpustenie.“
Mary obišla stôl a vlhkými očami sa uprene zahľadela na brata. „Miles, ja predsa teba aj mamičku tak veľmi ľúbim.“
„Viem, baranček. Aj mne je ľúto za časmi, keď sme sa k sebe správali inak. Najviac mi chýba moja sestrička. Určite aj mame. Aj chlapcom. Bola si pre nás všetkých taká vzácna.“
Zaplavili ju slzy. „Bola? Ale… už nie som?“
„Veď práve… si niekto iný. Toliverovka.“
„A to je zlé?“
Miles si povzdychol. „Poznáš moju odpoveď. A bude to nešťastie, ak ťa postihne rovnaká kliatba, o akej otec hovoril vo svojom liste.“
„O akej kliatbe hovoríš? Nikdy som o nej nepočula.“
„Ide v nej o deti. Žiadny z majiteľov Somersetu nedokázal splodiť alebo si udržať deti,“ uzavrel sucho. Otočil sa a z police za ním vybral knihu v koženej väzbe. „Tu si o tom môžeš prečítať. Je to rodinný album s fotografiami a rodopisom. Našiel som ho medzi otcovými dokumentmi. Nikdy som o ňom nevedel. Ty áno?“
„Nie, ocko ho nikdy nespomenul.“ Mary si prečítala názov knihy na prastarej obálke: Toliverovci: História rodiny od roku 1836.
„Otec sa bál, že ak ti zanechá pôdu, odsúdi ťa na neplodnosť alebo na to, že tvoje deti dlho neprežijú. Kým sme neprišli my, nikdy neprežil viac než jeden Toliver, ktorý by zdedil plantáž, ale ktovie? Aj my ešte máme mladosť pred sebou.“ V očiach mu zaiskrilo a cynicky dodal: „Starý otec Thomas bol jediným dedičom svojej generácie, ktorý prežil, a otec zase v tej svojej. Keď si prečítaš tú knihu, pochopíš, čo mal otec na mysli a čoho sa bál.“
Vnútro jej zaplavil nepríjemný pocit. Nikdy jej ani nenapadlo zamýšľať sa nad zvláštnosťou toho, že jej starý otec a otec prežili ako jediní pokračovatelia tradície Somersetu. Obaja mali niekoľko súrodencov, ale všetci pomreli. Kde bol ten album po celé tie roky? Schovával ho pred ňou otec náročky? Pred svojou vyvolenou pokračovateľkou v rodinnej tradícii?
Miles jej chladnými prstami nadvihol bradu. „Tak teda,“ povedal jemne, „pôjdeš do Atlanty?“
Cítila, ako sa jej odpoveď ťažko pretláča cez pľúca. „Áno,“ povedala.
„Výborne, takže to by sme mali.“ Upravil si manžety a opäť si sadol k stolu, naznačiac, že sa ich rozhovor skončil.
„Lucy hovorí, že sa ti bude v Bellington Hall páčiť,“ poznamenal Miles, keď vychádzala z dverí.
Zastavila a pozrela sa späť. „Aká je tá Lucy?“
„Nie taká pekná ako ty, ak ťa to zaujíma.“
Okamžite očervenela. „Samozrejme, že nie!“
„Ale netáraj. Jasné, že áno. Je drobná a na dôležitých miestach okrúhla ako balónik. Chutná, povedal by som. Mne sa páči, hoci tebe sa podľa mňa nebude. Prečo si sa s ňou nestretla, kým tu bola?“
„Mám smútok, Miles, ak si si to nevšimol.“
„To je, moja zlatá, iba taká výhovorka. Jednoducho si žiarlila, že s ňou Percy trávi toľko času.“
„Nezmysel,“ vyhlásila Mary pohŕdavo. „Ak sa mi nebude páčiť, prečo s ňou musím byť na izbe?“
Miles namočil pero do fľašky s atramentom. „Uznali sme, že to tak bude pre vás obe najlepšie,“ povedal a popritom niečo písal.
Vedela, že sa vyhýba jej pohľadu. „A kto to uznal? Ty? Percy? Jeho matka?“
„Beatrice a Percyho sa to netýka. Navrhla to Lucy, keď som spomenul, že by som ťa možno tiež poslal do Bellingtonu a ja som rozhodol, že budete spolu na izbe. Môžete na seba navzájom dávať pozor. Máte veľa spoločného. Ani jedna z vás nemá peniaze. Nebudete musieť trpieť v spoločnosti niekoho bohatého. Ste rovnako staré. Je to dokonale zariadené. Už som o tom hovoril s riaditeľkou školy.“
Nahnevaná Mary gánila na brata, ktorý skláňal hlavu nad listom. Sú všetci muži takí blázni alebo je iba Miles špeciálna kategória? Veľa spoločného, to určite! Od Sassie cez kuchárku u Warwickovcov počula, že to dievča je celé pobláznené z Percyho. Iba jeho mala s Lucy Gentryovou spoločného. Určite ju berie ako svoje spojenie s Warwickovcami.
„Máš ešte niečo?“ spýtal sa Miles otrávene.
Chvíľa nehy spred pár minút bola minulosťou, popol emócií vychladol. Mary už voči bratovi cítila iba mrazivé nepriateľstvo. Knihu si pritisla k hrudi a bez slova sa vyrútila z izby. „Nech sa ti dobre číta, sestrička,“ zavolal za ňou Miles, keď tresla dverami. „Dúfam, že ťa tá kniha príliš nevydesí.“
Hlavu opäť vopchala do dverí. „Určite nie, lebo neverím na kliatby. Budem mať veľa detí.“
„Uvidíme,“ povedal Miles.
Mary si knihu odniesla do izby a posadila sa s ňou k oknu. Zostarnutú koženú väzbu držal pokope kožený povrázok prechádzajúci cez dva otvory a pevne zošnurovaný. Vystrašene otvorila knihu na prvej strane.
Niektoré z faktov rodokmeňa už poznala, iné nie. Silas Toliver, Marin pra-prastarý otec a zakladateľ texaského rodu, sa narodil v roku 1806. Do Texasu prišiel, keď mal tridsať rokov so ženou a synom Joshuom. O rok neskôr sa mu narodil syn Thomas, Marin milovaný starý otec. Joshua v dvanástich rokov zomrel po páde z koňa. Jeho mladší brat prevzal Somerset v roku 1865, po smrti Silasa. V tom istom roku sa stal hrdým otcom synčeka Vernona, otca Mary. V nasledujúcich rokoch sa mu narodil ďalší syn aj dcéra. Ani jeden z nich však už nežil, keď Vernon zdedil Somerset. Jeho brata v pätnástich rokoch smrteľne uštipol ploskohlavec vodný a sestra ako dvadsaťročná podľahla komplikáciám počas pôrodu prvého dieťaťa, ktoré sa narodilo mŕtve. Vernon tak zostal jediným dedičom.
Kroniku dopĺňali vyblednuté fotografie celého potomstva Toliverovcov. Mary si ich pozorne prezerala. Všetky deti boli na nich rozšantené a pôsobili zdravo. Ich smrť bola náhla a nečakaná. Dnes tu ešte boli a zajtra už nie. Zaplavil ju súcit voči rodičom a súrodencom, ktorí prežili, prudko zatvorila knihu a zavrela ju do šuplíka pri okne. Potom v snahe pozdvihnúť si náladu zhodila zo seba zásteru aj šaty a postavila sa pred vysoké zrkadlo. Potešilo ju, čo v ňom videla. Možno nebola drobná a chutná ani „okrúhla na všetkých dôležitých miestach“, ale vedela, že je zvodná a jej dlhé pružné telo je ako stvorené na plodenie detí. Jej menštruácia bola presná ako hodinky. Bude mať veľa detí – Miles o tom nemusí pochybovať. Jej otec – nech mu dá Boh večné odpočinutie – sa nemusel obávať, že ohrozí jej plodnosť alebo dĺžku života jej detí tým, že jej zanechá Somerset. Hoci tomu veril a naznačovala to aj táto kniha, neexistovalo nič také ako kliatba Toliverovcov. Smrteľné úrazy ich potomkov boli v tých časoch normálne. Aj Percy a Ollie boli jedinými dedičmi ich rodinných podnikov. Boli vari aj oni prekliati? Jasné, že nie. Rukou si prešla po pevnej pokožke medzi plnými prsiami a štíhlymi bokmi. A Percy Warwick sa tiež môže ušetriť obáv, že by sa zaľúbila do niekoho, kto by sa o ňu nechcel deliť s plantážou. Na takého muža by sa ani nepozrela. Nevydá sa za niekoho, kto ju bude chcieť pripraviť o jej osud. Muž, za ktorého sa vydá, ju bude podporovať v snahe oživiť rod Toliverovcov a priviesť Somerset do ďalšieho tisícročia. Tá úvaha o kliatbe je jednoducho absurdná.