Zvrhlá láska

V hostinci bolo teplo a sucho a Judith sa prvý raz po niekoľkých hodinách cítila v bezpečí. Ale miestnosť bola nabitá. Na dvore vládol ruch, ľudia chodili hore-dolu a vnútri stáli niektorí pri oknách a pozorovali oblohu, iní boli rozhodnutí zostať na noc.
Lenže Judith trápil problém. Nemala dosť peňazí na zaplatenie izby. Ale keď sa o tom zmienila pánu Bedardovi, iba sa pobavene usmial ako vždy a nič nepovedal. Teraz stál pri recepčnom pulte, rozprával sa s hostinským a ona čakala obďaleč. Chce jej zaplatiť za izbu? Môže mu to dovoliť? Ako mu to vráti?
Želala si, aby sa jej krátke dobrodružstvo neskončilo tak skoro. Chcela viac. Vedela, že v nasledujúcich dňoch a týždňoch sa bude v mysli vracať k uplynulej hodinke. Znova a znova bude prežívať ten bozk. Chudera stará dievka, povzdychla si v duchu. V tej chvíli bola ešte nešťastnejšia ako pred tou hodinou, kým jej vkročil do života.
Teraz si už zložil klobúk a videla, že vlasy má skutočne vlnisté, husté, plavé a siahajú mu takmer po plecia. V duchu mu pridala bradu a prilbu a vyzeral celkom ako bojovník na prove vikinskej lode chystajúcej sa zaútočiť na saskú dedinku. A ona bola statočnou, vzdornou obyvateľkou tej dedinky…
Odvrátil sa od pultu a vykročil k nej. Zastal tesne pri nej a ticho sa jej prihovoril.
„Už sa sem uchýlilo množstvo cestujúcich,“ povedal. „A cestujúci z dostavníka budú takisto potrebovať ubytovanie. Dnes to tu bude praskať vo švíkoch. Ale kúsok ďalej pri trhovisku je menší, pokojnejší hostinec. Využíva sa hlavne v trhové dni, no ubezpečili ma, že je čistý a príjemný. Ak pôjdeme tam, zostanú im tu dve voľné izby.“
V očiach sa mu zračil výraz, ktorý sa nedal celkom označiť ako pobavenie ani posmech. Nevedela si ho celkom vysvetliť, ale po chrbte jej prebehli zimomriavky. Oblizla si pery.
„Už som vám povedala, pán Bedard,“ pripomenula mu, „že mám pri sebe len pár mincí. Nečakala som, že sa niekde zastavíme. Zostanem tu a budem sedieť pri okne, kým nepríde náhradný koč, ktorý ma odvezie do Yorku.“ Uvedomila si, že pravdepodobne už nie je ďaleko od Harewood Grangeu. Boli predsa v leicesterskom grófstve.
Usmieval sa na ňu a v očiach sa mu zračil záhadný výraz, ktorý vyzeral tak trochu ako pobavenie. „Len čo privezú váš kufor, hostinský vám ho pošle,“ pokračoval. „Váš pôvodný koč má zlomenú os a na nový môžete čakať aj celú noc. Tam budete mať pohodlie.“
„Ale ja si nemôžem dovoliť…“ začala.
Priložil jej prst na pery a umlčal ju.
„Zato ja môžem,“ vyhlásil. „Aspoň jednu izbu si určite môžem dovoliť.“
Chvíľu naňho hlúpo hľadela a nechápala. A potom jej svitlo. A mala pocit, že tvár jej tak horí, až mu určite popáli prst. A čudovala sa, že sa jej nepodlomili kolená a neomdlela. A čudovala sa, že naňho neskríkla a neplesla ho z celej sily po tvári.
Ale nič z toho neurobila. Skryla sa za masku Claire Campbellovej a jeho návrh ju nesmierne lákal. Zmocnila sa jej neodolateľná túžba pokračovať v dobrodružstve. Ponúka jej, že sa ubytujú v jednej izbe v tom druhom hostinci. Podľa všetkého sa s ňou chce deliť aj o posteľ. Zrejme má v úmysle robiť s ňou to, čo robia iba manželia.
Dnes v noci. O pár hodín.