Mende Nazer/Damien Lewis
Byla jsem otrokyní.
Alpress 2009
Jde o skutečný příběh dívky z černošského domorodého kmene Nuba ze Súddánu. Mende v něm popisuje nejen své idylické dětství v horské vesnici primitivního kmene, ale i brutální zvyky jakou je například obřízka. Její tragický osud se naplnil ve chvíli kdy vesnici přepadli nájezdníci, pochytali děti a odvlekli je na trh s otroky. Mende stráví v otroctví osm let. Rodina, u níž otročí se vrací do Anglie. Zde se Mende s pomocí súddánské komunity podaří utéct. Avšak těžkosti při získávání azylu a strasti života z daleka neodpovídají jejím snům.
Tak táto kniha ležala dlho na poličke a len som ju prekladala z miesta na miesto. Raz chýbala chuť, viackrát sa našla lepšia, romantickejšia, novšia… Včera som si ju vzala do ruky, urobila si kávu a začala čítať… Dnes ráno som ju dočítala s očami plnými sĺz, s hrdlom stiahnutým, neveriac, že príbeh nie je z hlbokého stredoveku, ale starý sotva 10 rokov! A Mende je skutočná žena, jedna z tisícich, ktorá zažila peklo otroctva, kedy ľudský život nie je hodný zrnka piesku, kedy ľudia, ak sa dajú vôbec nazvať ľuďmi, nemajú úctu voči ničomu, ani bezbrannému dieťaťu.
Bože, ani neviem, či sa dá táto hrôza vôbec prežiť, nakoľko musí byť človek silný ako Mende a vtedy sa natíska otázka súčasnosti, nakoľko sme vďační za to čo máme, chlieb, strechu nad hlavou a slobodu… Nuž, ale nejdem ďalej filozofovať nad osudom, vrátim sa ku knihe.
Anotácia je trošku nepresná ( tak ma napadlo, či niekedy ten čo ich píše aj číta knihu? ) Mendina rodina sa nevracia do Londýna, ale bola tam poslaná aby slúžila novej rodine – sestre svojej panej, manželky úradníka sudánskeho veľvyslanca) to len na okraj.
Mende prežíva šťastných dvanásť rokov vo svojej dedine, obklopená milujúcou rodinou, dodržiavajúc zvyky svojho kmeňa, chodí do školy a chce sa stať lekárkou. Nádherný popis tohto obdobia, takmer máte pocit, že stojíte za chyžou z hliny a pozeráte, čo sa deje navôkol. Typická Afrika, akú poznáme z prírodopisných filmov – náhdera i bieda domorodého kmeňa Nubíjov, no títo ľudia by to za nič nemenili. A potom, jedného dňa sa to zmení. Mudžahídovia v noci napadnú dedinu – a s nimi prichádza oheň, násile a smrť. Len pár detí je unesených, aby ich mohli predať v meste ako otrokov. Chlapcov na farmy, zneužité dievčata do rodín, aby po celý život dreli a posluhovali svojej novej rodine. Aj Mende sa dostane do jednej z nich, osamotená, nešťastná, plná beznádeje, trestaná za každý prehrešok, prežije s nimi osem rokov, kým sa jej pani nerozhodne, že ju pošle na výpomoc svojej sestre do Londýna. Dievča za roky útrpnej driny a ponižovania, zbavená vlasnej vôle, ovládaná strachom až na popud dobrých ľudí sa odhodlá niečo zmeniť. Uteká od otrokárov, aby sa začala nová cesta. Cesta k získania azylu v novej krajine, slobodnej krajine. Ale ako všetci dobre vieme, nie je všetko také demokratické, ako sa to prezentuje na vonok . Mende s pomocou novinára Lewisa napíše knihu, ktorá sa stáva okamžite bestsellerom a prinúti úrady, na popud stoviek a stoviek ľudí,aby Mende napokon azyl udelili. Z Mende sa nakoniec stala aktivistka, jej osud dojíma tisíce ľudí na celom svete, ale všetci si uvedomujú, že problém otrokárstva v čiernej Afrike sa tak skoro nevykorení…
Hm… Mende už zostala so mnou, je hlboko pod kožou. Kniha patrí k tým, na ktoré nikdy nezabudnete. Ani neviem, či ju mám hodnotiť alebo nie… Ak by som to urobila, určite by som ju zaradila medzi najkrajšie knižky, aké som kedy čítala, no ak myslím na niektoré pasáže z tej knihy a viem, že sa skutočne stali, bolo by odo mňa pokrytecké nazvať najkrajším príbehom skutočné ľudské utrpenie. Kiež by sa to nikdy nebolo stalo…
