Áno, konečne je tu tretí diel série plnej mágie, dobrodružstva, tajomstiev a romantiky. Možno si pamätáte, ako sa začal fascinujúci dobrodružný príbeh utajenej kráľovnej a jej nebezpečnej cesty na trón.
Pod vydavateľskou značkou YOLi vychádza posledný diel trilógie Osud Tearlingu. Lahôdka pre young adult čitateľov, ktorí si zamilovali fantasy a magické príbehy.
Príbeh o sile priateľstva, ktoré odolá aj najtemnejšej mágii.
Kelsea už nie je iba dievča z chatrče, ba ani mocná kráľovná Tearlingu. Je z nej obyčajná väzenkyňa vydaná na milosť a nemilosť krutej Červenej kráľovnej. Vydala jej svoje zafíry, odovzdala jej svoju moc, a hoci tým celkom nezachránila svoje kráľovstvo, získala preň niekoľko rokov mieru.
Dokážu ich jej poddaní zúročiť tak, aby už nikdy nemuseli do otroctva? Nezrúti sa celá ríša, keď nemá panovníčku? Alebo sa jej samej podarí zničiť neporaziteľné zlo, aj keď momentálne sedí v temnici hlboko pod palácom?
Možno by mohla povolať na pomoc silné ženy z minulosti, ktoré sa jej zjavovali tak intenzívne, až s nimi prežívala ich dávne životy…
Erika Johansenová získala na kurze tvorivého písania Iowa Writer’s Workshop magisterský titul. Hoci sa nakoniec stala právničkou, nikdy neprestala písať.
Jej literárny debut Kráľovná Tearlingu sa stal medzinárodným bestsellerom. Pozoruhodnú trilógiu o Tearlingu dopĺňa Invázia do Tearlingu a Osud Tearlingu.
„Viem, že Tearling nie je jednoduchý svet,“ píše Erika Johansenová. „Aj keď sa večne staviam proti všetkým, z tohto kráľovstva som chcela mať ozvenu života, v ktorom sa odpovede na naše otázky nedodávajú v úhľadných balíčkoch, ale musia byť odmenou za cenu skúseností a frustrácie a niekedy dokonca aj sĺz. A verte mi, nie všetky tie slzy sú Kelseine. No a niekedy tie odpovede vôbec neprídu…“
Začítajte sa do novinky Osud Tearlingu:
Sirota
Glace-Vert bol stratený ešte pred tým, ako prišla k moci Červená kráľovná. Bola to Bohom zabudnutá tajga v tieni Fairwitchského pohoria s planinami, na ktorých rastie iba najmizernejšia tráva, a s hŕstkou dedín s drevenými chatrčami uprostred vresovísk. Iba málo ľudí sa odhodlalo na sever od Cite Marche, pokiaľ mali aj nejakú inú možnosť. Život na planinách bol extrémne drsný. Ľudia sa v lete dusili od horúčavy a v zime mrzli a hladovali.
Tohto roku sa však báli ešte niečoho navyše. Zamrznuté dedinky boli nepriedušne uzavreté za novými plotmi a ohradami, za ktorými sedeli noc čo noc muži s nožmi na kolenách, skôr tiene ako ozajstné stráže. Mesiac sa skrýval za mrakmi, ktorých však ešte nebolo dosť na pravú fairwitchskú zimu so záľahami snehu. Na stráňach hôr zavýjali vlci nad nedostatkom potravy. Zúfalstvo onedlho prinúti celé svorky zísť z kopcov za veveričkami a hranostajmi, prípadne za dieťaťom, ktoré nemá dosť rozumu a pustí sa samo do lesa. Desať minút po druhej však všetky ako na povel stíchli. Jediným zvukom na celom Glace-Verte bolo smutné kvílenie vetra.
V tieni na úbočí sa čosi pohlo. Do strmého svahu stúpala temná postava. Ten muž kráčal sebaisto, no opatrne, akoby čakal pascu. Keby nedýchal, bol by celkom neviditeľný – vyzeral by ako tieň medzi skalami. Pred cestou na sever sa dva dni zdržal v Ethanovej chrasti. Rozprávali mu tam najrôznejšie chýry o postrachu dedinčanov: O tvorovi, čo chodí nocou a berie deti. V hornej časti Fairwitchu mal prezývku Sirota. Predtým sa v Glace-Verte nemuseli ničoho podobného báť, teraz sa však únosy šírili na juh ako mor. Po dvoch dňoch už počul všetko, čo potreboval. Dedinčania tomu tvorovi možno hovorili Sirota, on však poznal jeho pravé meno a vedel, že aj keď vie utekať ako gazela, pred zodpovednosťou neujde.
Je slobodný, pomyslel si skľúčene, keď sa predieral krovím na svahu. Nezabil som ho, keď som mal šancu, a teraz je slobodný.
Tá predstava ho deprimovala. Dlhé roky ignoroval fakt, že Row Finn vystrája na severe Fairwitchu, pretože vedel, že tie končiny sú jeho väzením. Každých pár rokov tam zmizlo dieťa – nešťastná udalosť, na svete však boli väčšie zlá, s ktorými treba bojovať. Napríklad Tearling, kde mesiac čo mesiac mizlo päťdesiat detí pod záštitou štátnej moci. Už aj pred nekonečným zlom zásielok s otrokmi boli Tearlinčania ako zblúdené deti, na ktoré treba neprestajne dozerať. Raleighovci kolísali medzi nezáujmom a tyraniou a šľachta bojovala o každú skyvu chleba, zatiaľ čo ľud hladoval. Fantóm celých tristo rokov sledoval, ako sen Williama Teara klesá čoraz hlbšie do trasoviska. Nik v celom Tearlingu už nedokázal pred sebou vidieť Tearov vysnený svet a už vôbec nie hľadať odvahu na to, aby zaň bojoval. Pamätali si naň iba Fantóm a jeho ľudia. Tí nestarli, nezomierali. Fantóm kradol, aby sa aspoň nejako zabavil. Nachádzal malicherné potešenie v týraní najhorších Raleighovcov. Z odstupu sledoval pokrvnú líniu Tearovcov – nenápadne, takmer záhaľčivo sa snažil presvedčiť sám seba, že by na nej mohlo záležať. Tearovské gény sa nehľadali ťažko, lebo každý ich nositeľ skôr či neskôr preukázal isté črty: česť, intelekt a železnú vôľu. Za tie roky niekoľko Tearovcov skončilo na šibenici pre zradcov, ani pritom však nestratili jemnú auru kráľovského rodu, ktorý ich odlišoval od všetkých ostatných. Fantóm tú ich povahu dobre poznal. Vyžarovala už z Williama Teara a charizmy, s ktorou dokázal presvedčiť takmer dvetisíc ľudí, aby šli za ním do neznáma za oceánom. Ešte aj tá mortská suka, hoci skazená do hĺbky duše, v sebe niesla náznak jeho lesku. Červená kráľovná však nemala potomkov, a tak si Fantóm dlho myslel, že táto rodová línia sa navždy stratila.
Až kým sa neobjavilo to dievča.
Bolestne zasyčal, lebo sa mu do dlane zapichol tŕň. Cez kožu neprenikol – už si ani nespomínal, kedy naposledy krvácal. Mnohokrát sa pokúšal pripraviť o život, aj to nakoniec vzdal ako nemožné. Potrestali ho spolu s Rowom, teraz však videl, že bol ako slepý. Rowland Finn nikdy neprestal intrigovať pre jediný okamih v celom dlhom živote. Aj on čakal na toto dievča.
Bola to prvá dedička rodu Raleighovcov, ktorá nevyrastala na hrade. Fantóm ju často pozoroval. Navštevoval ju, keď nemal čo robiť, a niekedy, aj keď mal. Spočiatku sa nijako výrazne neprejavovala. Kelsea Raleighová bola tiché dieťa pohrúžené dovnútra, nie navonok. Väčšinu jej vzdelania zabezpečovala tá stará sekera lady Glynnová, on však cítil, že jej osobnosť ticho a nenápadne formuje aj starý Bartolomej. Ako rástla, obklopovala sa knihami, a to Fantóma zo všetkého najväčšmi presvedčilo, že si zaslúži osobitnú pozornosť. Jeho spomienky na Tearovcov bledli, pomaly a nezadržateľne vyprchávali, no jedno si pamätal celkom jasne: Vždy milovali knihy. Raz bol svedkom, ako si dievča sadlo s hrubou knihou pod strom pred chatrčou a celú ju prečítalo za štyri alebo päť hodín. Pozoroval ju z úkrytu medzi stromami, no vedel, ako vyzerá človek, ktorý sa dokonale pohrúžil do textu. Pokojne mohol vyjsť a sadnúť si priamo pred ňu, vôbec by ho nezaregistrovala. Odvtedy mu bolo jasné, že je naozaj ako Tearovci. Vo svojom vnútornom svete žila prinajmenšom tak intenzívne ako v tom vonkajšom.
Od toho dňa musel byť pri chatrči vždy aspoň jeden z jeho ľudí. Ak sa nejaký pocestný priveľmi zaujímal o jej obyvateľov – Bartolomeja niekoľkokrát sledovali podozriví muži z vidieckeho trhu –, už nikdy o ňom nik nepočul. Fantóm si ani nebol istý, prečo sa tak stará. Hnal ho inštinkt a Tear im od začiatku vtĺkal do hlavy, že inštinkt je dôležitá vec, ktorej treba veriť. Cítil, že to dievča je iné. Dôležité.
„Mohla by byť z Tearovho rodu,“ povedal raz svojej družine, ktorá sa usadila okolo ohňa. „Mohla by.“
Nikdy sa to nedalo vylúčiť. Medzi Elyssinými strážcami bolo niekoľko chlapov, o ktorých pôvode nič nevedel. Či už patrila k Tearovcom alebo nie, tá dievčina si zaslúžila pozorný dohľad, a ako plynul rok za rokom, Fantóm postupne menil prístup. Zakaždým, keď sa Raleighovi začalo dariť s vytváraním skutočného spojenectva s niektorým z bohatých šľachticov Tearlingu, zameral sa naňho, prepadával jeho karavány a sklady, kradol úrodu a mizol v noci. Keď straty dosiahli istú úroveň, Thomas o nového spojenca zase rýchlo prišiel. Zároveň si vytváral sieť spolupracovníkov v Mortmesne, rovno Červenej kráľovnej pod nosom. Keby sa dievča nejakým spôsobom dostalo na trón, ako prvé bude musieť nejako vyriešiť zásielky otrokov. Mortmesne bolo zraniteľné voči každému, kto vedel, ako vyvolať nespokojnosť poddaných, a po rokoch trpezlivej práce sa tam začala rozbiehať celkom slušná vzbura. Mal skrátka na starosti toľko vecí, že Rowa Finna jednoducho zanedbal.
Spomedzi skál sa pred ním nečakane vynorila postava, a tak zastal. Každý iný by videl iba temnú siluetu, on však mal dar nočného videnia a vedel, že je to dieťa – malý chlapec, päť- alebo šesťročný. Na sebe mal v podstate len handry a kožu sinavú od zimy. Bol bosý.
Fantóm naňho chvíľu hľadel. Mrazilo ho z toho až do špiku kostí.
Nezabil som ho, keď som mal šancu.
Chlapec sa vrhol vpred, Fantóm však zavrčal ako mačka. Detské oči, ktoré ešte pred sekundou dychtivo žiarili, opäť potemneli a vydesene sa pozreli na votrelca.
„Nie som mäso pre tvoje zuby,“ vrčal Fantóm. „Priveď mi svojho pána.“
Chlapec naňho ešte chvíľu hľadel a potom zmizol medzi skalami. Fantóm si zaclonil oči s pocitom, že sa svet okolo neho šialene krúti, akoby sa ocitol v brutálne temnom víre. Keď to dievča zrúcalo most v Novom Londýne, nadobudol istotu, odvtedy však žil pod neprestajným prívalom pochybností. Bola v mortskom zajatí a Howellova posledná správa jasne naznačovala, že sa ju chystajú previezť do Demesnu. Pravá kráľovná nakoniec predsa len prišla, objavila sa však neskoro.
Dolu svahom čosi kráčalo. Bol to len chumáč dymu v temnote, Fantóma však už hrozne dlho nik nedokázal zaskočiť. Neustúpil ani o krok. Čakal. Keď sa naposledy rozprávali, bolo to… kedy? Pred vyše dvoma storočiami, keď na tróne ešte vždy sedel James Raleigh. Fantóm chcel zistiť, či ho Finn nedokáže zabiť. Dorezali sa vtedy nechutne, to je pravda, ani jeden z nich však nevycedil ani kvapku krvi.
Boli sme priatelia, spomenul si náhle. Dobrí priatelia.
Tie časy sa však stratili v dávnej minulosti, uplynulo odvtedy priveľa generácií. Ako sa z temného dymu začala formovať mužská postava, Fantóm sa pripravil na boj. Osadníci z Fairwitcha opriadli Sirotu celou sieťou legiend, no jedna z nich bola pravdivá. Ten tvor mal dve tváre, jednu plnú svetla, druhú temnoty. Ktorú ukáže dnes?
Svetlo. Tvár, ktorá sa k nemu obrátila, bola taká, akú odpradávna poznal: Bledá a panovačná. A prešibaná. Row vždy dokázal ľudí prehovoriť – kedysi dávno nahovoril aj jeho, aby spravil najhoršie rozhodnutie v živote. Mlčky sa navzájom premeriavali, stáli vysoko na svahu, pod sebou mali celý Mortmesne ako na dlani.
„Čo chceš?“ spýtal sa napokon Finn.
„Chcem sa s tebou porozprávať o tomto.“ Fantóm ukázal širokým gestom na krajinu pod nimi. „O ceste, na ktorú si sa vydal. Nevzíde z nej nič dobré – ani pre teba nie.“
„Odkiaľ vieš o mojej ceste?“
„Presúvaš sa na juh, Row. Videl som tvoje tvory číhať potme pri dedinách za Glace-Vertom. Neviem, čo presne tým chceš dosiahnuť, ale určite do toho nemusíš ťahať mortských dedinčanov. Prečo ich nenecháš na pokoji?“
„Moje deti sú hladné.“
Fantóm zaregistroval pohyb po svojej pravici. Z jednej zo skál ho tam meravým pohľadom sledovalo ďalšie z nich, ani nie desaťročné dievčatko.
„Koľko detí už máš, Row?“
„Onedlho ich bude celá légia.“
Fantóm stuhol s pocitom, že čierna diera v jeho vnútri sa otvorila zase o čosi viac. „A čo potom?“
Row sa namiesto odpovede iba naširoko usmial. Nebol v tom ani náznak ľudskosti a Fantóm musel bojovať s nutkaním ustúpiť pred ním aspoň o krok.
„Raz si už tearovské kráľovstvo spustošil, Row. Naozaj si to musíš zopakovať?“
„Na to pustošenie som nebol sám, priateľ môj. Vari je to už naozaj tak dávno? Vari si už naozaj zabudol? Alebo si si azda nejakým spôsobom odpustil?“
„Cítim zodpovednosť za svoje hriechy. Snažím sa ich odčiniť.“
„A ako sa ti to darí?“ Row roztiahol ruky, akoby nimi chcel obsiahnuť krajinu pod sebou. „Mortmesne je otvorená stoka. Tearling ďalej upadá.“
„Už nie. Už má oporu.“
„To dievča?“ zasmial sa Row. Znelo to plytko, prázdno. „No tak, Gav. To dievča je len kráľovská slúžka obdarená schopnosťou zapáčiť sa davu.“
„Mňa neoklameš, Row. Aj ty sa jej bojíš.“
Finn chvíľu mlčal a potom sa spýtal: „Čo tu robíš?“
„Slúžim jej.“
„Aha! Zase si obrátil kabát.“
To zabolelo, Fantóm však odmietal chytiť sa na jednu z jeho návnad. „Má tvoj zafír, Row. Má Tearov zafír, Tearovu krv. Bola tam.“
Row zaváhal. Z temných očí sa mu stále nedalo nič vyčítať. „Kde?“
„V minulosti. Videla Lily aj Teara.“
„Ako to vieš?“
„Povedala mi to a viem, že neklame. Je len otázkou času, kedy sa dostane k Jonathanovi. K nám.“
Na to Row nepovedal vôbec nič, iba behal pohľadom zo skaly na skalu. Fantóm vycítil, že konečne prelomil bariéru jeho ľahostajnosti, preto sa nadýchol a pokračoval: „Vari nevidíš, ako sa tým všetko mení, Row?“
„Nič sa nemení.“
Fantóm si vzdychol. Poslednú informáciu zatiaľ tajil. Nechal si ju v rukáve ako posledný tromf pre prípad núdze. Vytiahnuť ju znamenalo skutočne zúfalý krok, lebo Row sa okamžite pustí do pátrania. Nastali však zúfalé časy. Kráľovná bola v mortskom zajatí a bez nej hrozilo, že sa Tearling roztrhá na kusy, či už s Finnom, alebo bez neho.
„Našla sa koruna.“
Row bleskovo zdvihol hlavu ako pes, čo zacítil vo vzduchu zaujímavý pach.
„Koruna?“
„Áno.“
„Kde?“
Fantóm neodpovedal.
„Ako vieš, že nebola raleighovská?“
„Lebo Raleighovu korunu som pred rokmi vlastnoručne zničil, aby som mal istotu, že si ju Thomas nikdy nenasadí. Toto je pravá koruna, Row.“
„Moja koruna.“
Fantómovi zovrelo srdce. Kedysi dávno tomuto mužovi pomáhal – nie iba dobrovoľne, ale dychtivo. Obaja sa dopustili ohavných zločinov, no kajal sa za ne len on. Finn schmatol lup a už sa nikdy neobzrel po tom, čo narobil. Fantómovi na moment napadlo, prečo sa tam vlastne obťažoval ísť, rýchlo však tú otázku potlačil a naliehal ďalej.
„Ak sa dostaneme ku korune, Row, mohli by sme ju dať tomu dievčaťu a všetko napraviť. Mohli by sme odčiniť minulosť.“
„Celé tie roky sa týraš vlastnou vinou a predpokladáš, že to robia aj ostatní. Nesnaž sa mi naočkovať svedomie. Ak tam niekde naozaj je moja koruna, vezmem si ju naspäť.“
„A čo potom? Ani všetky kráľovstvá na svete nezmenia, čo sa s nami stalo.“
„Teraz už chápem, o čo ti ide. Myslíš si, že by ťa to dievča mohlo zabiť.“
„Je to možné.“
„Ale bude toho schopné?“ Finnovi sa ústa vykrivili do zlomyseľného úškrnu. „V tom dieťati sa dá čítať ako v otvorenej knihe a je jasné, že pre teba stráca hlavu.“
„Vidí len pekného mladého muža.“
„Prečo si sem vlastne prišiel?“ Finn pristúpil bližšie a Fantóm mu v očiach postrehol náznak červenej. „Čo si tým chcel dosiahnuť?“
„Dúfal som, že sa dohodneme. Pomôž mi nájsť korunu. Pomôž mi dať Tearling zase do poriadku. Nikdy nie je neskoro, Row. Ani teraz.“
„Neskoro na čo?“
„Na odčinenie našich zločinov.“
„Ja som nijaký zločin nespáchal!“ zasyčal Finn a Fantóm s potešením konštatoval, že trafil jeho citlivé miesto. „Akurát som túžil po lepšom.“
„A Katie?“
„Mal by si už ísť.“ Finnove oči žiarili červeným ohňom a tvár mal ako najbelšia krieda.
Aspoň ešte vždy niečo cíti, pomyslel si Fantóm a hneď nato si uvedomil, ako málo to v skutočnosti znamená. Nijaká emócia na svete nemohla premôcť Finnov nekonečný hlad.
„A ak neodídem?“
„Tak ťa nechám svojim deťom.“
Fantóm sa obzrel po dievčinke na skale kúsok od neho. Oči jej horúčkovito žiarili a jeho napriek všetkému zmáhala neistota. Z jej detským nôh s holými prstami zvierajúcimi studený kameň mu bolo čudesne, hoci by to nedokázal sformulovať do slov.
„Čo sú vlastne zač, Row?“
„Nikdy si nebol senzibil, Gav. Toto je stará mágia, staršia ako Prechod, dokonca aj ako sám Kristus. Sú to pradávne tvory a teraz slúžia iba mne.“
„A ty ich vypúšťaš do Glace-Vertu?“
„Majú naň rovnaké právo ako všetky ostatné zvieratá.“
Toto vyhlásenie bolo preňho také typické, až sa Fantóm takmer rozosmial. Pokojne mohli byť znova na brehu Caddellu, štrnásť- a pätnásťroční, každý s udicou v ruke.
„Choď už!“ Finnov hlas bol tlmený a plný jedu. Pleť mal bledú, akoby ho poliali bielidlom. „Nepleť sa mi do cesty.“
„Alebo čo, Row? Túžim po smrti.“
„Aj po smrti druhých? Toho dievčaťa?“
Fantóm zaváhal a Finn sa uškrnul.
„Vyslobodila ma, Gav. Prelomila moju kliatbu. Ak sa mi postavíš do cesty – ak sa mi v ceste ocitne aj ona –, dorazím ju. Bude to ľahšie ako čokoľvek, čo som kedy urobil.“
„Row…“ Uvedomil si, že ho teraz už doslova prosí. „Nerob to. Mysli na Jonathana.“
„Jonathan je mŕtvy, Gav. Pomohol si mi ho zabiť.“
Fantóm sa zahnal a udrel ho. Finn odletel a tresol sa o skalu za sebou, bolo však jasné, že keď znova vstane, neostane mu ani najmenšia ranka.
„Ach, Gav,“ šepol Row. „Vari sme to už neskúšali?“
„Nie dosť.“
„Ty pracuj na svojom novom svete a ja zase na svojom. Uvidíme, kto vyhrá.“
„A koruna?“
„Tá patrí mne. Ak tam niekde naozaj je, vezmem si ju.“
Fantóm sa odvrátil a tackal sa preč. Na strmom svahu takmer stratil rovnováhu a po desiatich krokoch si uvedomil, že má oči zahmlené od sĺz. Bičoval ho nemilosrdný vietor. Nedokázal myslieť na Teara bez plaču, a tak radšej prešiel v myšlienkach na to, čo prišlo oveľa neskôr.
Kňaz bol už vyše mesiaca nezvestný. Jeho stopy vychladli. Fantómovi ľudia boli roztrúsení po celom severnom aj strednom Mortmesne, niektorých však odtiaľ musí zase stiahnuť. Leara a Morgana, možno aj Howella. Na povstaní, ktoré sa tam tak pekne rozhorelo, pracoval veľmi dlho, koruna však má prednosť. Musia po nej pátrať pokiaľ možno všetci. No a potom ešte to dievča…
Zacítil na chrbte cudzie oči, obrátil sa a vietor mu prenikol ešte hlbšie do kostí. Svah za ním bol plný malých detí s bielymi tvárami a temnými očami. Boli bosé.
„Bože,“ zamrmlal si. Noc akoby sa hemžila prízrakmi a počul aj hlas Jonathana Teara, stáročia vzdialený a pritom celkom blízky.
Nezlyháme, Gav. Ako by sme mohli zlyhať?
„Ale zlyhali sme,“ šepol. „Bože dobrý, ako hrozne sme zlyhali!“
Zvrtol sa a ďalej kráčal dolu kopcom. Už takmer utekal. Niekoľkokrát mal čo robiť, aby udržal rovnováhu, no aj tak ho sužoval pocit, že nejde dosť rýchlo. Len čo bol pod svahom, naplno sa rozbehol – šprintoval k húštine, pri ktorej si uviazal koňa.
Na kopci vysoko nad ním ticho čakali deti ako zuby nehybnej kosačky pokrývajúcej celú stráň. Ich pravidelný dych sa niesol zo skál ako drsný chripot, z úst im však nevychádzal ani náznak pary. Pred nimi stál Row Finn s pohľadom upretým na miznúcu postavu pod sebou. Bývali časy, keď sa s Gavinom dalo manipulovať ako s nikým iným. Tie sa však už minuli, rovnako ako sám Gavin, ktorého skutočná totožnosť zmizla, rozplynula sa v mytológii muža, ktorého volajú Fantóm. Teraz mu mohol narobiť aj celkom reálne problémy, Finn sa však neznepokojoval. Pohľad na oceán bledých detí pod sebou mu dodával pokoj a silu. Vždy robili presne to, čo im prikázal, a ich nekonečný hlad sa nedal ničím ukojiť. Čakali len na povel.
„Koruna,“ šepol s obrovským vzrušením, ktoré si pamätal z dávnych čias. Začínal sa lov s prísľubom krvi. Čakal naň už takmer tristo rokov.
„Choďte!“
Milan Buno, literárny publicista