Captives of the Night

Loretta Chase

 Captives of the Night (1994)

     Nine years earlier, lovely Leila Beaumont’s criminal father died mysteriously. And now her cruel, profligate husband has been murdered – with innocent Leila suspected of the crime. Determined to uncover the turth, no matter how unpleasant, the beautiful portrait painter turns to the enigmatic Comte d’Esmond for help – a mesmerizingly handsome stranger who carefully hides an identity that would shock her … and a past that inextricably interwines with her own. And though danger unites them, it is desire that chains their hearts – as d’Esmond’s virility and bold, sensuous touch enflame Leila’s blood … and draw her into the most irresistible intrigue of all: passionate love.

     

   Zločinný otec pôvabnej Leily Beaumont zomrel záhadne pred deviatimi rokmi. A teraz bol Leilin krutý, zvrhlý manžel zavraždený – a nevinnú Leilu podozrievajú z tohto činu. Krásna maliarka je rozhodnutá odhaliť pravdu, nezáležiac na tom, akú nepríjemnú, a obráti sa s prosbou o pomoc na záhadného grófa d’Esmond – fascinujúco krásneho cudzinca, ktorý starostlivo ukrýva identitu, ktorá by ju šokovala — a minulosť, ktorá sa nerozmotateľne prepletá s jej. A hoci ich zjednocuje nebezpečenstvo, je to túžba, ktorá zviaže ich srdcia – keď d’Esmondova mužnosť a smelý, zmyselný dotyk rozpália Leilinu krv … a vtiahnu ju do najneodolateľnejšej nástrahy zo všetkých: vášnivej lásky.

 

     Hoci druhá zo Scoundrels série, odohráva sa časovo najneskôr. Leila je vydatá za Francisa Beaumonta, ktorý ju zachránil pred neistým osudom, už skoro desať rokov. Dávno si zvykla na jeho neveru, jeho závislosť od ópia a iných drôg. Ale o jeho ďalších temných aktivitách netuší. Žije totiž len pre svoju prácu – maľuje portréty – a mužom, vrátane svojho vlastného, sa vyhýba ako moru. Keď sa zoznámi s anjelsky krásnym Francúzom, grófom d’Esmond, čudne na ňu zapôsobí. Vycíti, že ju ohrozuje, a uniká pred ním. Keď však jej manžela zavraždia a pred verejnosťou sa všetko zahrá na náhodnú smrť, Leila, zožieraná výčitkami svedomia (zamaskovala miesto činu, aby náhodou nebola podozrivá ona), požiada o pomoc anglickú vládu – a tá jej pridelí svojho agenta, Esmonda. Spolu začnú rozmotávať nitky vedúce k Francisovmu vrahovi a hoci sú, ako názov napovedá, uväznení nocou (stretávajú sa len v noci a dlho tápu v temnote), postupne odhaľujú nielen tajomstvá všetkých podozrivých, ale aj svoje vlastné…

    

     Dalo by sa povedať, že motívom tejto knihy je veta: nič a nik nie je tým, čím sa zdá byť. D’Esmond nie je záhaľčivý zhýralý aristokrat, Leila nie je cnostná puritánka a Beaumont nie je iba nadrogovaný sukničkár. Na začiatku netušíme o nikom nič, všetko vychádza na povrch postupne. Motív vraždy majú viacerí a všetko je poriadne zauzlené. Celá kniha sa nesie v duchu názvu (Zajatci noci), je temná a autorka tu očividne hrá na psychologickú nôtu. Striedanie noci – Esmondove návštevy a praskajúce napätie medzi ním a Leilou, súboje ich vôlí, duší a tiel – s dňom – keď sa či už Leila alebo Esmond stretávajú s podozrivými a lúštia záhadu – vytvára ozaj zvláštnu atmosféru. Obaja hlavní hrdinovia – a nielen oni  – si nesú so sebou hriechy minulosti a svoje trápenia, ktorých sa musia zbaviť, aby mohli nájsť šťastie, pokoj, či lásku. Gróf d’Esmond je asi najzaujímavejšia postava knihy. Zoznámila som sa s ním už v Lord of Scoundrels. Vtedy som ho považovala za uhladeného francúzskeho aristokrata s krásnou tvárou a čiernou dušou ("Esmond iba VYZERAL ako anjel") a nenapadlo ma považovať ho za niečo iné. O to väčšie prekvapenie to pre mňa bolo, keď som zistila, kto v skutočnosti je a o to viac som mu „fandila“. Leila si tiež nesie svoj kríž, a tak obaja potrebujú jeden druhého. Táto kniha nie je ľahká romanca, ktorá sa číta jedným dychom. Nedá sa len tak prelistovať, pretože každá maličkosť, každá narážka vedie k novým a novým tajomstvám. Ale tým, ktorí majú radi v romantických knihách detektívne zápletky s psychologickým podtónom, sa bude páčiť.

 

   Viac TU

e

Ukážky z knihy:

Leila sa práve dozvedela o jednej temnej stránke svojho zosnulého manžela.

     To ostatné. Išlo jej oňho. Ismal nedôverčivo hľadel do jej obviňujúcich žltohnedých očí. „Allah, daj mi trpezlivosť,“ zašepkal omráčený. „Skutočne si myslíte, že som bol milencom vášho manžela? Toto vás tak rozčúlilo?“

     Odložila kefu. „Neviem, kto ste,“ povedala. „Neviem, čo ste. Neviem o vás nič.“ Vstala a prešla okolo neho k nočnému stolíku. Otvorila zásuvku a vytiahla skicár.

     „Pozrite sa na toto,“ povedala a strčila mu skicár do ruky. „Kreslím, čo vidím, čo cítim. Povedzte mi, čo som videla a vycítila, Esmond.“

     Otvoril skicár a začal ním listovať. Bol plný obrázkov, na ktorých bol on – ako stojí pred krbom, pri pracovnom stole. Otočil stranu a zastavil sa. Na gauči. Ležiaci v pozícii ako paša. Prešiel na ďalšiu stranu. Znova. O pár strán neskôr ho jej šikovná ceruzka premenila. Podušky okolo jeho hlavy sa zmenili na turban. Dobre ušitý britský kabát sa zmenil na voľnú tuniku. Nohavice boli dlhé, látka padala v saténových záhyboch.

     Stará jazva na boku mu hrozivo tepala. Toto je diablovo dielo, povedal si. To diabol jej našepkal jeho tajomstvá a viedol jej myseľ, jej krutú ruku.

     „Práve ste povedali „Allah“.“ Jej hlas bol nízky, utrápený. „Hovoríte si Esmond. Es … mond. „Z východu sveta“, dalo by sa preložiť. Odtiaľ v skutočnosti pochádzate? Z iného sveta, na východe? Počula som, že je to tam iné. Úplne.“

     Zavrel skicár a položil ho na nočný stolík. „Máte o mne zvláštnu predstavu,“ povedal.

     „Esmond.“

    „Nespávam s mužmi,“ povedal. „Nemám také chute. Nepovedal som vám o chúťkach vášho manžela, pretože som vedel, že vás to rozčúli a bude vám z toho zle. Nevedel som, že lady Carrollová o tejto veci vedela. V Paríži bol váš manžel diskrétny. Očividne sa v Anglicku prestal tým trápiť, tak ako začal byť bezstarostný aj v iných veciach. Možno to sa mu stalo osudným, pretože v tejto netolerantnej krajine je to surová urážka.“

     „Netolerantnej? Vy si – „

     „Čo záleží na tom, čo robí človek v súkromí s ochotným partnerom – alebo desiatimi partnermi? Prečo by malo záležať na tom, čo som urobil alebo neurobil? Alebo čo ste urobili alebo neurobili vy?“, pýtal sa – a potichu sa preklial, keď videl, ako ustúpila až k posteli.

     Pozbieral sebakontrolu. „Ako mám vedieť, aké chúťky vo vás vypestoval váš manžel?“, opýtal sa jemnejšie. „Alebo strach? Alebo odpor? Nemyslíte si, že si obaja zaslúžime nejakú tú dôveru? Nikdy som nechcel žiadnu ženu tak, ako chcem vás, Leila. Skutočne veríte, že by som vás chcel vystrašiť, šokovať?“

     Šúchala si palec o stĺp postele, čelo zamračené.

     Opatrne k nej vykročil. „Leila-„

     „Povedzte mi vaše meno,“ povedala.

     Zastavil sa. Dopekla. Do pekla aj s ňou. Nijaká žena toho nie je hodna –

     „Nemusíte mi ho povedať,“ povedala, mračiac sa na stĺpik postele. „Obaja vieme, že ma môžte nalákať do tejto postele nejakých klamstvom alebo okľukou alebo niečím iným. A ja viem, že to, či sa dozviem vaše meno, alebo nie, nič nezmení. Stále budem pobehlica. A vy sa o mne dozviete všetko. Nedá sa tomu pomôcť. Som … zaľúbená.“ Preglgla. „Som už taká unavená z toho, že so sebou stále bojujem, a snažím sa byť tým, čím nie som. Chcem len toto, veď vidíte. Vaše meno. To je všetko.“

     Dal by jej celý svet. Keby ho požiadala, rád by sa všetkého vzdal a zobral ju preč a zahrnul pokladmi. Hocičím, čo by chcela.

     Chcela jeho meno.

     Stál tam, päste zovreté, srdce mu prudko bilo.

     Uvidel, ako sa jej v kútiku oka zaleskla slza. Sledoval, ako zažmurkala, aby sa jej zbavila.

     Trhlina vnútri sa rozšírila.

     Shpirti im, volala jeho duša k jej. Moje srdce.

     Otočil sa a odišiel z izby.

 

———-

O pár dní neskôr

     … Leila sa zaťala, prepochodovala halou a hore schodmi, narýchlo si pripravujúc rozlúčkovú reč. Krátku, jednoduchú, k veci.

     Vyhrali ste, Esmond. Vy ste mi dali hneď najavo, že to nechcete. Varovali ste ma a ja som nepočúvala. V poriadku. Mali ste pravdu a ja som sa zmýlila. Rozhodne nemám trpezlivosť potrebnú na sliedenie. Rozhodne nechcem stráviť zvyšok života trápiac sa týmto prípadom. Nechcem sa ním zaoberať už ani minútu. Nechcem byť vaším partnerom, a posledná vec, ktorú na svete chcem, je byť vám rovná. Vyhrali ste. Vzdávam sa. Teraz choďte a nechajte ma na pokoji.

     Prešla cez dvere ateliéru. „V poriadku,“ povedela, „Vyhrávate, Esmond. Nechceli ste – „

     Zvyšok jej príhovoru sa stratil kdesi v ničote.

     Už nemyslela na žiadnu reč, nemala žiadne myšlienky. Už nebolo na svete nič, len obraz pred ňou.

     Esmond sedel po turecky na koberci pred krbom. Urobil okolo seba hniezdo z podušiek a vankúšov. Jej skicár mu ležal otvorený na kolene. Malá kávová kanvica stála v ohrievači pri jeho lakti. Pri ňom bol položený tanier s pečivom.

     Bol oblečený v trblietavom hodvábe. Mal na sebe voľnú zlatú košeľu bez gombíkov, ktorá vyzerala ako krátky župan, a zafírovo modrý opasok. Nohavice boli rovnakej modrej farby – farby jeho očí, uvedomila si, keď ich zdvihol k nej.

     Zlatý princ.

     Z rozprávky. Alebo zo sna.

     Chcela si pošúchať oči. Obávala sa však, že zmizne, ak to urobí. Opatrne podišla bližšie. Nezmizol, nehýbal sa, iba ju sledoval. Odvážila sa pristúpiť ešte bližšie, až ku kraju koberca.

     „Chcela si vedieť, kto som,“ povedal. „Toto je to, čím som – ako si vycítila, ako si nakreslila.“

     Dokonca aj jeho hlas bol iný, ľahký francúzsky prízvuk bol preč. Na jeho miesto nastúpil nezameniteľný prízvuk anglickej privilegovanej vrstvy… a stopa niečoho ďalšieho, neidentifikovateľného.

     Stratila hlas. Nezdalo sa, žeby si to všimol. Musí sa jej snívať.

     „Ale nemala si úplne pravdu,“ povedal, hľadiac na skicár. „Nikdy som nenosil turban. Turban je pre hmyz príliš veľké pokušenie. Vieš, čistota je v mojej krajine problém. Kúpeľ vyžaduje niekoľko hodinovú ťažkú prácu – a človek, ktorý ustavične bojuje s nepriateľmi, sa svojho času nevzdáva ľahko.“

     Ak sa jej nesníva, tak je opitá. Neprišiel. Nebol tu a nehovoril tak bezstarostne o turbanoch a kúpaní. Bolo to len jej želanie, delírium.

     Podišla o ďalší krok.

     „Ale mňa rozmaznali,“ pokračoval, oči stále na skicári. „Užíval som si luxus, ktorí si moji úbohí krajania ani nevedia predstaviť. Nechcel som nosiť turban, obliekal som sa po svojom. Ale nikto sa neodvážil posmievať sa mi, alebo mi to vytýkať, lebo moje narodenie bolo zvláštne a o mojej matke sa verilo, že je čarodejnica. Môj bratranec, Ali Paša, tomu veril. Dokonca veril aj jej proroctvu, že sa stanem ďalším Alexandrom, že som predurčený vyviesť svoj národ z otroctva a vyzdvihnúť Ilýriu k veľkosti.“

     Očarená, aj keď neverila vlastným očiam, sa Leila posúvala bližšie, kým hovoril. Teraz si sadla na koberec oproti nemu.

     „Ilýria,“ opakovala bez dychu.

     „To bolo jej starobylé meno,“ povedal. „Časť z nej je tvojmu ľudu známa ako Albánsko. Som Albánec rodom aj krvou.“ Na chvíľu sa zastavil. „Chcela si vedieť moje meno. Moja matka, ktorá bola kresťanka, ma chcela pomenovať Alexander – Skander, v mojej reči. Môj otec, moslim, vybral meno Ismal. Som Ismal Delvina. Svoje priezvisko odvádzam podľa regiónu mojej rodiny.“

     Alexis Delavenne, gróf d’Esmond.

     V skutočnosti bol Ismal Delvina, ktorého matka ho chcela pomenovať Alexander. Jeho meno, pomyslela si, a srdce ju zabolelo. O ktoré žiadala – a viac. Mal matku a otca, a miesto narodenia, Albánsko. A dokonca aj jeho krajania ho považovali za zvláštneho.

     „Ismal,“ zašepkala. „Voláš sa Ismal.“

     Na chvíľu ju sledoval, ako keby na niečo čakal, ale ona tiež iba čakala, na všetko ďalšie, čo jej ešte chcel povedať.

     „Je to bežné moslimské meno,“ povedal bezvýrazne. „Môj otec bol nenáročný muž. Bojovník. Po ňom som zdedil výšku a silu.“…

 

spracovala a preložila Kristína