Prvé dva romány Láska si nevyberá a Dotkni sa ma, láska získali Kataríne Gillerovej množstvo čitateliek a vyniesli ju na vrchol rebríčka obľúbených slovenských autoriek.
Aj n knihe Ráno neplačem ostala verná svojmu prostrediu a rozohrala pútavý príbeh troch kamarátok na petržalskom sídlisku. Tri rôzne životné príbehy, ktoré sú okorenené dramatickou zápletkou a vyvážené vzájomnou ľudskou súdržnosťou…
Tridsaťpäťročná výtvarníčka Martina, ktorá žije s dcérou v bratislavskej Petržalke, svoju rodinu nevidela už niekoľko rokov. Pozvanie na svadbu, ktoré jedného dňa nájde v poštovej schránke, rozkrúti kolotoč spomienok. Detstvo na strednom Slovensku, poznačené vážnou chorobou brata a starej matky, prvá láska, zrada najbližšej priateľky, tragické udalosti v rodine, manželstvo s nemilovaným mužom a vášnivý zakázaný vzťah.
Má alebo nemá ísť na svadbu v rodnom meste?
Čo ak sa tam stretne s mužom, ktorého kedysi nadovšetko milovala?
Katarína Gillerová šikovne strieda časové roviny, pomocou ktorých postupne odhaľuje minulosť a prináša prekvapujúce odpovede na nezodpovedané otázky. Hoci to Martina nemá ľahké, nenecháva ju napospas osudu – stoja pri nej dve verné kamarátky a možno aj niekto, o kom ešte nevie ani ona sama…
Ráno neplačem rozpráva príbeh mladej ženy a poukazuje na to, že všetci máme svoje chyby. Všetci sme sa dopustili omylov, no vždy záleží len na nás, ako sa s tým vysporiadame a ktorú cestu si vyberieme. Či sa necháme prevalcovať problémami, podľahneme im a vzdáme to…alebo sa im postavíme a možno nás osud za odvahu a vytrvalosť odmení.
Začítajte sa do knihy Ráno neplačem:
Tá pozvánka vypadla z poštovej schránky a spolu s reklamnými letákmi pristála na zemi pri mojich nohách a dvoch taškách s nákupom. Nestačila som zachytiť bielu podlhovastú obálku, a tak som v tej chvíli vôbec netušila, čo obsahuje. Zvedavo som skúmala neznáme písmo, obracala ju v ruke a mala sto chutí ihneď ju otvoriť. Napokon som odolala pokušeniu, schytila nákup a chcela privolať výťah. Zistila som však, že je zase pokazený a dve plné tašky budem musieť vliecť na štvrté poschodie po schodoch. Nahnevane som kopla do dverí výťahu, akoby boli zodpovedné za túto situáciu. Zvedavosť ma hnala dopredu, tie štyri poschodia som zdolala skôr ako inokedy. S obálkou v zuboch som odomkla dvere, vošla do bytu a tašky s nákupom nechala bez záujmu v predsieni. Vbehla som do kuchyne, nechajúc za sebou na zemi topánky a sako, čo normálne nerobím. Kto mi to posiela? Tušila som, že to nebude obyčajný list, lebo obsah obálky bol z pevného papiera, ako pohľadnica. Fotka? Oblial ma nepríjemný pocit, lebo mi to pripomenulo situáciu spred rokov, keď obsah jednej obálky s fotkami spôsobil, že som sa rozhodla zrušiť vlastnú svadbu. Netrpezlivo som obálku otvorila. Bolo v nej ružové svadobné oznámenie. Chvíľu som ho držala v rukách a ohromene naň civela. „Linda a Erik si Vám dovoľujú oznámiť, že 9. júla… uzavrú manželstvo…“
„Linda!“ zvolala som nahlas. Bože, malá Linduška sa bude vydávať?! Rýchlo som počítala, koľko má rokov. Devätnásť, ešte o rok menej, ako som mala ja alebo jej sestra, keď sme sa vydávali. Kam sa to dievča ponáhľa? Prečo sa v dnešnej dobe hrnie tak rýchlo do manželstva? Obracala som oznámenie v rukách a obdivovala elegantné strieborné písmo, keď som si všimla, že v obálke je ešte niečo: priložené pozvanie k svadobnému stolu a malý lístok.
„Milá Martinka,“ písala mi Linda, „v tento šťastný deň môjho života chcem mať svojich najbližších pri sebe a Ty nesmieš chýbať. Moje detstvo sa spája s Tvojimi rozprávkami a Tvojou prítomnosťou. Hoci sme sa už dlho nevideli, vlastne práve preto, nesmieš odmietnuť moje pozvanie. Určite Ťa budem čakať aj s Tvojou dcérkou. Veľmi sa na vás teším.“
Vylúčené! takmer som vykríkla. Možno ty ma rada uvidíš, ale tvoja sestra nie. Kedysi sme boli najlepšie kamarátky, až kým… V pamäti sa mi vynorili všetky tie slová, výčitky, nahnevaný výraz tváre. Pod textom na lístku som si všimla ešte dodatok: „Darina Ti odkazuje, že sa s Tebou po toľkých rokoch rada stretne. Iste budete mať dosť času porozprávať sa spolu. Tvoja Linda.“
Tak Darina sa so mnou rada stretne? No, to je mi novinka! A svojho manžela schová do skrine, alebo sa o neho už nebojí? ironizovala som v duchu. Neubránila som sa však príjemnému pocitu, ktorý vo mne vyvolali Lindine slová. Keby sa tak dali zažehnať všetky staré krivdy, prijala by som Lindino pozvanie na svadbu s radosťou. Lenže ja som mala vo svojom rodnom meste nevyriešené vzťahy vo vlastnej rodine, a preto musím pozvanie odmietnuť.
S povzdychom som odložila oznámenie s pozvánkou späť do obálky, vstala od stola a pribrala sa vyberať nákup z tašiek. Pôvodne som mala naplánované pokračovať potom v kreslení, ale tá ružová pozvánka odviedla moje myšlienky ďaleko od tohto miesta, od bytu v bratislavskej Petržalke, a preniesla ma do mesta, kde som vyrástla. Dlhé roky som sa tam neukázala, pohnevaná s celou rodinou, ktorú som vinila z mnohých vecí.
Vošla som do kúpeľne a opláchla si tvár studenou vodou. Pozrela som do zrkadla nad umývadlom a pozorne skúmala svoju tvár. Tvár takmer tridsaťpäťročnej ženy. Čo by z nej vyčítala Linda po toľkých rokoch? Nevydarené manželstvo, radosť z desaťročnej dcéry? Alebo konečne znovuobjavenú radosť zo života, schopnosť zabezpečiť seba a svoje dieťa? Zo zrkadla na mňa hľadeli veľké zelené oči, zvýraznené jemnou linkou, plné pery, ktoré som si pred odchodom do obchodu narýchlo pretrela rúžom, a hriva hnedých vlasov s ofinou padajúcou do čela. Schytila som ozdobnú gumičku a vypla si vlasy do chvosta.
V tridsiatke to bolo lepšie, zhodnotila som sa v duchu, ale o pár rokov sotva viditeľné vrásky vystúpia a už to pôjde len dolu vodou. „Každá žena sa musí o seba starať, je to jej povinnosť,“ zdôrazňovala často moja priateľka Irena, suseda z piateho poschodia. „Áno, tebe sa dobre hovorí, keď máš už veľké deti,“ oponovala jej zvyčajne druhá, Slávka z tretieho poschodia. „Kde mám na to brať čas? A vôbec — pre koho?“
Irena a Slávka boli moje priateľky, ktoré som získala výmenou veľkého bytu v Starom Meste za menší v Petržalke. Štyridsaťšesťročná Irena rozmaznávala svoju rodinu teplými večerami, vypekala vynikajúce koláče, z ktorých sa často ušlo aj nám so Slávkou, a ešte mala čas aj na seba. Dávala si záležať na pravidelných návštevách kozmetiky a kaderníctva, a v ktorúkoľvek hodinu by ste ju stretli, vždy bola upravená od hlavy po päty, akoby sa práve niekam chystala.
Áno, Slávka má pravdu — pre koho? Obidve sme boli rozvedené, ona s dvoma malými deťmi, večne bez peňazí. Zle sme si vybrali, hodnotili sme obe naše dávne rozhodnutia. Ako by sa asi vyvíjal môj život, keby som sa bola vydala za Petra alebo za…
Pred očami sa mi vynoril obraz mojich dvoch dávnych lások. Dvaja muži. Ako si žijú? Keby som šla na tú svadbu, určite by som sa stretla s oboma. Nebola som si však istá, či to chcem. Radšej nech všetky spomienky spia v zabudnutí, tam, kde doteraz, rozhodla som. Ale nespali, drali sa na povrch, mala som ich plnú hlavu, plný byt.
„No, dnes už asi robiť nebudem,“ hodila som rukou a postavila vodu na čaj. Kým sa zohrievala, upratala som si stôl, kde som doobeda maľovala. Vyliala som špinavú vodu z misiek, poriadne vymyla a vysušila štetce, odložila výkresy. Rozprávkové postavičky vydržia dozajtra, teraz nebudem schopná sústrediť sa na kreslenie. Aj tak onedlho príde zo školy Martinka, a keďže je piatok, pribehnú na kávu aj moje dve susedy — „horná“ Irena a „dolná“ Slávka. Chvíľu budeme len tak kvákať, rozprávať si zážitky z celého týždňa, preberieme správy a politikov, deti a mužov.
Urobila som si čaj, vyniesla šálku na balkón a pohodlne sa usadila v prútenom kresle. Milovala som tieto pokojné chvíle oddychu a bolo jedno, či bola vonku jar, alebo jeseň. Tohtoročná nádherná jar vo mne však rozvibrovala radosť zo života, vzduch bol plný omamnej vône, ktorú ešte zvýrazňoval orgován vo váze na mojom stole. Z neďalekých stromov sa neprestajne ozýval vtáčí štebot, úžasná zmes tónov malých speváčikov. Aký by bol svet bez nich smutný! Z lodžie som mala krásny výhľad do parku za domom, z druhej strany som mohla sledovať ruch na ceste a ľudí ponáhľajúcich sa do blízkeho hypermarketu. Z diaľky som začula škripot bŕzd autobusu, ktorý práve zastal na zastávke, ale to som už myšlienkami bola zase pri pozvánke na svadbu. Zistila som, že čím viac o tom premýšľam, tým viac ma to po toľkých rokoch ťahá do mesta, kde som vyrástla, stretnúť sa s ľuďmi, ktorých som celé veky nevidela. To by však znamenalo stretnúť sa s otcom a bratom, a to som nechcela. Naposledy, keď sme sa pred rokmi videli na pohrebe, som ich zasypala výčitkami, kričiac im tvrdé slová rovno do tváre. V duchu som ich aj teraz mala pred očami, ako tam stoja, bezradne, mlčky, v čiernych oblekoch. Oči mali červené od plaču rovnako ako ja, lenže jedine ja som bola oprávnená úprimne smútiť, oni na to nemali právo. Oni boli tí, zdôrazňovala som im v každej druhej vete, ktorí to všetko zavinili. Oni boli zodpovední za všetko, čo sa stalo. Obviňovala som ich bez zľutovania. Obviňovala som otca a staršieho brata za smrť mojej mamy a mladšieho brata.
***
„Mami, už som doma!“ volala na mňa dcéra hneď odo dverí.
Vbehla do izby, rozhliadla sa okolo a až povievajúca záclona pri balkónových dverách jej naznačila, kde ma nájde.
„Ty si tu takto hovieš?“ usmiala sa a hodila sa mi okolo krku.
„Potrebovala som si urovnať myšlienky.“ Zdvihla som sa z kresla. „Čo si nezložíš tú aktovku z chrbta? A čo bolo dnes v škole?“
„Už aj si ju idem odložiť,“ ubezpečila ma a vbehla do svojej izby. „Dve jednotky, z matiky a zo sloviny,“ volala na mňa. Bože, kde som len nabrala takúto dcéru? Všetko si hneď uloží na miesto, vo všetkom sa na ňu dá stopercentne spoľahnúť.
„Mami, zabehnem k tete Slávke, skontrolujem deti,“ nakukla do kuchyne už prezlečená.
„Zavolaj ich sem, kúpila som lekvárové šišky,“ usmiala som sa nad jej starostlivosťou. Slávka pracovala ako pokladníčka v hypermarkete a často si brala aj rôzne brigády, aby viac zarobila. A ja som takmer každý deň kontrolovala jej deti, päťročného Ivanka a osemročnú Emu, ktorá sa cestou zo školy vždy zastavila po neho v škôlke. Tá bola rovno pri našom dome a pracovala tam ďalšia suseda, s ktorou mala Slávka dohodu, že Ivanko môže ísť domov s Emou. Bolo to len pár krokov od vchodu do nášho domu, a tak deťom nehrozilo žiadne nebezpečenstvo. Až do maminho príchodu sa hrali buď u nás v dcérinej izbe, alebo doma. Martinka s Emou si spolu robievali aj úlohy, no dnes bol piatok, môžu sa hrať až do večera.
Často som sa pýtala sama seba, po kom to moje dieťa je, ale vždy ma všetky indície priviedli len ku mne. Pri pozorovaní svojej dcéry som si uvedomila, že je celkom taká ako ja v jej veku.
„Bože, to je doba!“ zaúpela som v duchu a zrak mi znovu padol na bielu obálku na stole.
Milan Buno, literárny publicista
