Už zajtra sa opäť dočkáme ďalšej historickej romance od Jany Pronskej.
Celkovo štrnástej. A dôvodov na oslavy je viac.
Janka má totiž dnes narodeniny – všetko najlepšie!
U dám sa vek neprezrádza, ale jedno vám povedať môžeme: ešte je veeeeľmi mladá, takže nás určite poteší množstvom knižiek a skvelých príbehov. Ako je ten, ktorý vyjde už v utorok 25.apríla.
Srdcom a mečom je strhujúci príbeh najúspešnejšej autorky historických romancí, ktorej knihy už potešili vyše 100 000 čitateľov na Slovensku a v Čechách. Viac si prečítate v rozhovore pre LepšíDeň.sk.
V novom príbehu sa zoznámime s uhorským šľachticom Ardanom Balašom, ktorý prišiel pre intrigy mocného bána Mladena Subiča o všetko. Iba vďaka odvahe švagrinej Zorany ušiel z väzenia a ukryl sa v horách.
Zorana za pomoc mužovi, ktorého od detstva milovala, zaplatila vlastnou slobodou: v kláštore ju prinútili vstúpiť do rehole. Po rokoch však opäť čelí Subičovej svojvôli, a tak musí presvedčiť zatrpknutého Ardana, aby sa domáhal spravodlivosti, len tak totiž môžu usvedčiť spupného veľmoža z intríg. Zorane sa to podarí a spolu sa púšťajú do neľahkého boja…
Buď mojim svetlom v tme,
buď vodou, ktorá uhasí môj smäd,
buď oheň,
ktorý ma zahreje…
Jana Pronská teda oslavuje narodeniny. Narodila sa 24.apríla v Gelnici, v súčasnosti žije v Nálepkove a živí sa písaním na plný úväzok. Od detstva bola nadšeným knihomoľom a miluje históriu. Vŕta sa v starých legendách a vyhľadáva informácie o zabudnutých zrúcaninách, takže zásob na ďalšie príbehy má dostatok 🙂
jej spisovateľským vzorom je Marija Jurič Zagorka a najobľúbenejšou historickou osobnosťou Maria Mancini.
Ako tvrdí: "Ak svojimi knihami prispejem k tomu, aby si čitatelia pri nich oddýchli, dozvedeli sa čo-to o našej histórii, o hradoch a rodoch, prežili pohnuté osudy hrdinov a s potešením zatvorili poslednú stránku, budem ako autorka spokojná."
Stretnutia s čitateľmi
Janka Pronská je aj neúnavná cestovateľka a veľmi rada sa stretáva a so čitateľmi. Už dnes 24.4. ju môžete stretnúť o 17:00 vo Verejnej knižnici Jána Bocatia v Košiciach (Hviezdoslavova ulica – spolu s jej hostkou Michaelou Hajdukovou).
V stredu 26.apríla bude o 16:00 beseda v knižnici v Bojniciach.
Vo štvrtok 27.apríla hneď dve besedy – o 11:45 a o 16:00 v knižnici Prievidza.
A v ďalších týždňoch a mesiacoch zavíta do Prakoviec, Šurian, Čierneho Balogu, Rožňavy, Fiľakova, či Lučenca.
Takže máme sa na čo tešiť!
Ale poďme už k jej najnovšej knihe Srdcom a mečom – tu je exkluzívny úryvok pre čitateľky Romantiky, ktorú kedysi Janka Pronská založila a dlho aj spravovala:
Lavica, vyrezávaná truhla, starý otlčený stôl, zopár políc s hlinenými nádobami na potraviny a riadmi, lôžko a otvorené ohnisko s prieduchom do komína zaberali takmer celý vnútrajšok pastierskeho domca.
A všade biele baranie kožušiny, ktoré nielen hriali, ale aj zútulňovali strohé, jednoduché obydlie. Samému mu to stačilo, no keď sa dnu natlačili traja rytieri a žena, miestnosť akoby sa scvrkla. Takmer sa tam nedalo pohnúť a už vôbec nie dýchať.
Ardan nechal dvere dokorán a postával vonku, pod prístreškom pred vchodom. Zabudol, ako sa má v takej situácii správať, ako sa tváriť, čo má ponúknuť návšteve, ktorá pravdepodobne nikdy v živote nezablúdila na podobné miesto. Návšteve, o ktorú nestál, ktorá vtrhla do jeho pokojného života ako búrka, čo sa už presunula za vrch a s celou silou udrela na údolie Tichého potoka.
Keď mu Gašpar zmizol z dohľadu, mal čas, aby sa spamätal. Musel sa rozhodnúť, čo bude robiť — či zájde do domca, vezme si len to najnutnejšie a zlato, ukryje sa v horách a až do smrti sa bude zožierať tým, že zbabelo ušiel pred pravdou, alebo… alebo ostane a konečne sa dozvie odpovede na tisíce otázok… A čo ak ich nechce poznať, čo ak sa už nechce hrabať v minulosti a týrať sa tým, čo mohlo byť a nie je. Stojí mu to za to?
Ó áno, stojí! Chce vedieť, prečo mu povedali, že Darja zomrela spolu s matkou! Prečo ho neprávom odsúdili a nedovolili mu brániť sa! Prečo musel toľko trpieť.
Chvíľu vyčkal, ostražito sa obzerajúc okolo seba, či sa spoza stromov predsa len nevynoria Šubičovi alebo kráľovi vojaci, a keď sa nič nedialo, vstal.
Nahnal ovce nazad do košiara, zaprel vráta a rozdelil psov, aby chránili stádo zo všetkých strán a odplašili vlky a medvede. V poslednom čase divé šelmy útočili čoraz častejšie. Vietor zosilnel, les hučal, keď mocné nárazy ohýbali konáre stromov, vo vzduchu lietalo suché lístie, ťažké čierne mračná viseli tesne nad zemou. Dunivé burácanie hromov sa zlovestne približovalo.
Vošiel do chalupy, z pripraveného raždia rozložil oheň, na stôl položil sviecu a zapálil ju, aby návštevníkom uľahčil cestu. Čakal. Na drevené šindle dopadli prvé dažďové kvapky.
Jazdci sa blížili rýchlo, snažili sa doraziť ku kolibe, prv než sa spustí lejak. Len čo ustajnili kone pod chatrným prístreškom, rozpútalo sa hotové peklo.
Ardanovi sa potili dlane, bol nervózny, takmer nedýchal. A potom sa dvere konečne otvorili.
Prvé, čo si všimol, bol dlhý čierny plášť ženy, ktorá vstúpila do miestnosti pred mužmi. V okamihu zaplnila priestor jej vôňa, udrela mu do nosa a vyvolala dávno zabudnuté spomienky. Za ňou vošli dnu Gašpar Jolšvai a Imrich Bočkaj, jeho bývalí druhovia, a nakoniec muž, ktorého nepoznal.
„Dlho sme sa nevideli, Ardan,“ povedala namiesto pozdravu Zorana a zložila si z hlavy kapucňu.
Ardan naprázdno prehltol, nevládal od nej odtrhnúť oči. Bola ako nádherné zjavenie, ktoré rozžiarilo pochmúrnu miestnosť. Bolestne mu pripomínala minulosť i to, čím sa stal a čo stratil.
Mal by otvoriť ústa a niečo povedať, no nemohol. Jazyk mu v ústach celkom zdrevenel.
Pamätal si ju ako dievča, ktoré sa krásou nemohlo rovnať so svojou sestrou, ako dievča s chudou bledou tvárou, so smutnými veľkými očami a s ústami, ktoré sa nikdy nezavreli a neraz ho privádzali do šialenstva. Napriek tomu ju mal rád, aj jej hlučný, trochu drsný smiech.
Teraz však pred ním stála žena, pred ktorou mal nutkanie pokľaknúť. Neuveriteľne krásna a príťažlivá, stelesnenie mužských snov. Zorana Draškovičová, jeho drahá švagriná, ktorej v očiach čítal poznanie a… ľútosť. Nebol to práve najpríjemnejší pocit. Prehltol nadávku, zaťal zuby.
Ticho prerušil až Gašpar, ktorý v rukách niesol podlhovastý predmet, starostlivo zabalený do plátna a omotaný koženým remencom.
„Priniesli sme ti niečo, čo ti patrí,“ povedal, predstúpil pred Ardana, rozbalil plátno a vtisol priateľovi do rúk jeho rodovú zbraň.
Takmer zabudol, koľko váži balašovský meč, ako chladí kov, ako sa leskne erb vytepaný na rukoväti i na pošve.
„Chceme, aby si sa vrátil! Tu nemáš čo robiť, toto nie je miesto, kde by mal skončiť muž ako ty!“
„Muž ako ja?“ zatiahol posmešne.
„Si šľachtic, ktorý musí bojovať za pravdu a spravodlivosť! Je načase pripnúť si k opasku meč!“ vyhlásil Gašpar.
Ardan chvejúcimi sa prstami najprv pohladil symbol svojho postavenia, potom uchopil rukoväť a vytiahol z pošvy lesklú čepeľ. Hrdlo sa mu stiahlo dojatím, takmer nedokázal prehĺtať. Hodnú chvíľu sa mlčky díval na vzácny meč, ktorý sa do chatrnej pastierskej chalupy vôbec nehodil, potom ho zasunul do pošvy, položil na stôl a prikryl plátnom. Pokrútil hlavou.
„Ten meč mi už nepatrí, prišiel som oň! Nie som rytier Balaša, ktorého ste čakali. Vari ste slepí?!“ Bez ďalších slov vyšiel z domca a zabuchol za sebou dvere.
Verný pes akoby vycítil jeho rozpoloženie, pritúlil sa mu k nohám a ani sa nepohol. Ardanom lomcovali emócie, priam ho dusili. Musí sa rozhýbať, niečo urobiť, hocičo, čo mu pomôže vypustiť z hlavy všetko, čo z neho urobilo klbko nervov. Najmä ten Zoranin pohľad. Ten zabolel. Došľaka! Došľaka!
Nadávajúc vykročil, rozrazil dvercia v zemi a zostúpil do priestrannej diery, ktorú používal ako pivnicu. Vzal džbán mlieka, hrudu syra, zopár sušených plátkov jahňacieho mäsa, vrátil sa do koliby a položil skromné jedlo na stôl.
„Nič iné nemám, tak sa obslúžte,“ povedal, aby prerušil napäté ticho, a opäť cúvol k dverám. „Bude to dlhá noc a ja mám ešte robotu. Keď sa vrátim, pozhovárame sa.“
Potreboval čas, aby sa upokojil, aby sa spamätal a povzniesol nad ľútostivé pohľady, ktorými ho častovali jeho druhovia aj ona…
Cítil sa ako žobrák pred kostolnou bránou, ktorému raz za čas niekto hodí almužnu. Bol to nepríjemný, zvieravý pocit.
Vykročil do nečasu, nevšímal si hustý dážď, ktorý mu bičoval tvár a zmáčal plášť i kožené pastierske onuce omotané okolo bosých nôh. Práve naopak, vítal ho.
A na chrbte celý čas cítil prenikavý pohľad ženy. Jej pohľad.
Dočerta! zahrešil a pridal do kroku, aby bol čo najskôr pod prístreškom dolu pri ohrade. Potreboval si rýchlo schladiť hlavu. A nielen hlavu, ale aj telo…
Namiesto toho, aby sa pustil do práce, sadol si na klát a na vyhasínajúcu pahrebu hodil trochu raždia. Zložil si hlavu do dlaní, pohľad upieral na mihotavé plamienky, zatiaľ čo pes sa mu triasol pri nohách. Keď sa odrazu zdvihol a zaskučal do čierňavy, uľútilo sa mu ho.
„Bojíš sa búrky, priateľu?“ prihovoril sa mu a pohladil ho za ušami. „Tá je najmenej nebezpečná…“
Celkom blízko zaburácal hrom, oblohu ožiaril blesk a osvetlil postavu, ktorá sa zjavila pod prístreškom, akoby nedbala, čo sa deje navôkol.
„To od teba vôbec nebolo múdre, Zorana,“ ozval sa a vzápätí si uvedomil, že jeho slová vyzneli dvojzmyselne.
„Nikdy som nerobila to, čo sa odo mňa žiadalo…“
Ústa sa mu zvlnili do úsmevu. Iste, pamätal sa. Odjakživa bola svojhlavá, neposlušná, vzdorovitá. Rodina si s ňou nevedela rady.
Zdvihol k nej zrak a na okamih sa mu zatajil dych. Bola tak neuveriteľne nádherná… A nemala tu čo robiť! Dočerta, vari sa všetci zbláznili?!
Zorana váhala len chvíľu, kým sa rozhodla vyjsť z domca do lejaku a ísť za ním, za Ardanom. Gašpar nesúhlasil, ani Imrich, žiadali ju, aby vyčkala, no ona len mykla plecom.
„Veď nato som sem prišla…“
Keď jej matka povedala, čo od nej chce, v podstate sa jej splnilo to, po čom roky tak zúfalo túžila: ešte raz ho vidieť, presvedčiť sa, že žije, že to, čo urobila, nebolo zbytočné. Šla by za ním, aj keby mala kráčať po žeravých uhlíkoch.
Nečakala radostné privítanie ani veľké nadšenie, no keď vošla do jeho domca, na chvíľu ju premohla ľútosť. Skutočnosť bola ešte horšia, než jej Gašpar cestou naznačil. Napriek všetkému ten kratučký obdivný pohľad, ktorý jej venoval, keď ju prvý raz zbadal, jej vrátil nádej, že aspoň tentoraz by matka nemusela mať pravdu…
Nabrala odvahu a pristúpila bližšie.
„Smiem si prisadnúť?“ opýtala sa, no nečakala na súhlas.
Mokré pramienky vlasov sa mu lepili na tvár. Niekoľko vrkočov, ktorými sa snažil skrotiť bohatú hrivu, sa uvoľnilo, keď navlhnutá kožená šnúrka povolila. Vlasy mu padali na chrbát a siahali takmer po pás. Dlhá brada zakrývala ostré črty tváre, ktorú tak milovala. Známe jej boli iba jeho oči, zelenkavé ako les a uhrančivé, vzbudzujúce rešpekt. V opálenej tvári priam žiarili. Pamätala si tie opojné, neuveriteľne intenzívne pocity, keď sa na ňu uprene díval, či už to bolo v paláci, alebo v temnej kobke väznice. Netušila, na čo myslí, nikdy jej to nepovedal, no ešte aj teraz jej horelo celé telo, keď si na to spomenula. Ani po toľkých rokoch nedokázala na tie zriedkavé okamihy zabudnúť.
Nezdvihol hlavu, iba ňou kývol a rukou ukázal na klát oproti.
„Zmenila si sa, Zorana. Je z teba nádherná žena…“ vydýchol potichu, skôr sám pre seba, a hneď to aj oľutoval.
„Zmenili sme sa všetci, Ardan. Osem rokov je príliš veľa,“ odvetila a prisadla si, tak aby bola čo najbližšie k nemu.
Na muža zvyknutého iba na pach oviec a lesa, mu jej vôňa opäť udrela do nosa a celkom ho vyviedla z miery. Prebúdzala v ňom niečo dôverne známe, niečo, na čo sa márne snažil zabudnúť, niečo, čo si nechcel pripustiť. Čo zahrabal až samé dno svojho srdca, prikryl nánosom nenávistných spomienok ako kovanou mrežou.
Vyskočil, akoby ho bodla osa.
„Dočerta, Zorana, čo tu robíš? A čo tu hľadá Gašpar a Imro? Čo odo mňa vlastne chcete? Vari ste už všetci zabudli, prečo som tu? A vlastne by som rád vedel, ako ste ma našli!“
„Priveľa otázok naraz, Ardan…“ začala Zorana a uprela naňho pohľad. Nechcela, aby v jej očiach opäť uvidel ľútosť, to by bolo to najhoršie. Potrebovala sa ovládnuť, udržať city na uzde a byť opäť iba príbuznou, ktorá mu chce pomôcť… kvôli sestre, kvôli neteri. Ani vo sne jej nenapadlo, že to bude také ťažké. Kristepane, cítila bolesť, cítila, ako jej srdce krváca a narieka.
Prvý raz bola vďačná za výchovu sestry Uršule, ktorá ju naučila skrývať skutočné pocity za maskou chladnej zdvorilosti.
„Tak už začni, milá švagriná, dokedy ma chceš napínať?“ zvolal oveľa príkrejšie, než mal v úmysle.
Nechcel byť hrubý a už vôbec nechcel kričať na jediného človeka, ktorý ho neopustil, ktorý riskoval všetko, aby mu pomohol. Len čo tie slová vyriekol, už ich obanoval. Dočerta! zahrešil v duchu a pozrel na ňu.
Mal by ju vnímať tak ako pred rokmi, ako škaredé káčatko, ktoré nikto nechcel, ktoré každý odstrkoval, lebo nebolo dosť pekné, dosť príjemné, dosť poddajné…
No pri pohľade na ňu už necítil to, čo kedysi. Bolo to celkom iné… na zošalenie vzrušujúce. Bola priveľmi krásna…
Zorana sa nadýchla, naučeným pohybom zložila ruky ako pri modlitbe, privrela oči lesknúce sa od sĺz. Keď otvorila ústa a začala rozprávať, jej hlas takmer zanikal v burácaní vetra a hromobití nad ich hlavami. Ardan mlčky počúval, zatiaľ čo v jej srdci zúrila navlas rovnaká búrka ako vôkol nich.
