The Lion’s Daughter

 

Loretta Chase

The Lion’s Daughter (1992)

     Esme Brentmor doesn’t care that revenge isn’t a suitable job for a woman. She’s determined to avange the murder of her beloved father, an enigmatic English aristocrat who lived in self-imposed exile. Honor demands that Esme let nothing and nobody stand in her way. That includes the handsome wastrel who’s become entagled in her life, whose charm does not make up for his lazy and irresponsible character.

     Having gambled away his entire family fortune, Varian St. George, Lord Edenmont, now lives by his wits and winning ways. A man who has always taken the path of least resistance –preferably in soft beds with willing women – he does not want to become embroiled in a mad quest with a hot- tempered and heavily armed redhead.

     Bur forced to travel together through an exotic land, the mismatched pair soon discovers that friction can produce some very dangerous sparks…

 

     Esme Brentmor nezáleží na tom, že pomsta nie je vhodná práca pre ženu. Je rozhodnutá pomstiť vraždu svojho milovaného otca, záhadného anglického aristokrata, žijúceho v exile, ktorý si sám zvolil. Česť vyžaduje, že Esme nedovolí ničomu a nikomu, aby jej stál v ceste. To zahŕňa aj nepodareného fešáka, ktorý sa jej priplietol do života a ktorého šarm neospravedlňuje jeho lenivú a nezodpovednú povahu.

     Varian St. George, lord Edenmont, prišiel v herniach o celý rodinný majetok a teraz prežíva vďaka svojmu rozumu a neodolateľnému správaniu. Je to človek, ktorý sa vždy vydával cestou najmenšieho odporu – najlepšie v mäkkých posteliach s ochotnými ženami – a teda sa nechce zapliesť do akéhosi šialeného pátrania s horkokrvnou a ťažko ozbrojenou červenovláskou.

     Ale tento nesúrodý pár, prinútený spolu cestovať exotickou krajinou čoskoro zistí, že škriepky môžu vyvolať aj veľmi nebezečné iskrenie…

 

     Albánsko, 1818. Krajina je pod nadvládou Osmanskej ríše a spravuje ju Ali Paša, rozmarný a krutý, ale prešibaný a šikovný vezír. Verne mu slúži vydedený anglický lord, Jason Brentmor, prezývaný Červený Lev. Schyľuje sa k nepokojom a zvrhnutiu Aliho a všetky stopy vedú k Pašovmu bratrancovi, krásnemu mladému a veľmi inteligentnému Ismalovi. Jason, aby prišiel veci na koreň a zároveň zabránil Ismalovi uniesť ako poistku jeho dcéru Esme, predstiera vlastnú smrť. Zatiaľ na druhej strane mora, v talianskom vojvodstve Otranto, kde žije Jasonov brat s rodinou a domácim hosťom, anglickým barónom Varianom St. Georgeom, odhalí Jasonov synovec Percival sprisahanie týkajúce sa Albánska. Chlapec cíti povinnosť informovať strýka a vyberie sa do Albánska aj s Varianom. Prichádza tam práve vtedy, keď Esme chcú uniesť Ismalovi muži. A dobrodružstvo sa začína, keď namiesto Esme unesú Percivala a Varian je nútený putovať s Esme, odhodlanou pomstiť otcovu smrť…

     Priznám sa, že toto bol na mňa dosť prekombinovaný úvod. Začiatok sa odohráva na troch miestach naraz a chvíľu trvá, než sa všetko „utrasie“ a „vyrazí“ tým správnym smerom. Ťažko si tiež predstaviť nesúrodejší pár: Esme, drobná chudučká odvážna bojovníčka, a Varian, božsky krásny lenivý šľachtic, „parazit, prostitút“, ako sám seba označuje. K tomu veľmi neobvyklé umiestnenie – veď koľko romancí sa odohráva v Albánsku? Ale mne sa to veľmi páčilo. Na konci mi bolo ľúto, že sme sa nedozvedeli, ako skončil Ismal. Ani to som nechápala, ako môže byť táto kniha prepojená s ostatnými zo série Scoundrels, keď sa odohráva o 10 rokov skôr. Ale pochopila som, keď som siahla po Captives of the Night – a dočkala sa príjemného prekvapenia

Zápletka je divoká, dobrodružná, a s mnohými zvratmi, prostredie drsne krásne a zvláštne, zemepis a história sú spracované kvalitne, zaujímavé sú aj vedľajšie postavy a hlavne: láske medzi Esme a Varianom veríte. A aj temperamentná dievčina s obyčajnou tvárou a telom „kosť a koža“ sa pod dotykom milovaného muža môže zmeniť na bohyňu… a príživnícky gambler pod vplyvom lásky na zodpovedného manžela

PS: Dcéru Leva rozhodne odporúčam čítať s atlasom alebo mapou.

Viac TU

 

Ukážka z knihy:

 

Varian je očarený prudkou, živou a odvážnou Esme od prvého okamihu. Najprv ju však považuje za chlapca a neskôr za nedospelé dievča a trápi ho, že ho priťahuje dieťa.

 

     Večera bola zatiaľ najpriateľskejšia, akú spolu zdieľali. Očividne bola ešte rozveselená predchádzajúcou zámenou, takže nebrala každé slovo ako urážku. Dnes večer si dali hydinu, ryžu, olivy, chlieb a páchnuci syr, ale Varian sa nesťažoval. Vedel, že počas dňa sa nesprával vhodne a radšej neskúšal ďalej jej trpezlivosť. Mohla chytiť rapeľ a zdúchnuť ku svojim krajanom.

 

       Našťastie, pár glgov z tej jedovatej hroznovej whiskey, ktorú volali raki, mu napomohlo k lepšiemu tráveniu. Tento nápoj, očividne pripravovaný v pekle pod vedením samotného Hádesa, bol démonický tekutý oheň, silnejší dokonca než talianska grappa. Muži ho pili spolu s jedlom tak ľahko, ako keby išlo o pramenitú vodu. Práve teraz ich drsný spev a smiech, ktorý bolo počuť zvonka, napovedal Varianovi, že sú opití, a bezpochyby Petro najviac. O dôvod viac držať ju od nich čo najďalej, povedal si Varian čestne.

 

     „Čo to spievajú?“ spýtal sa.

 

     Esme upratala zvyšky jedla. Teraz stála pri otvore do stanu, v ruke držala látku a hľadela von. Dážď sa zmenil na mrholenie.

 

     „Je to príbeh o tom, ako Ali Paša dobyl Prevezu,“ povedala. „Občas sa správa ako blázon, ale je dobrý generál.“

 

     Zdalo sa, že tenor vonku zavýja pohrebnú pieseň. To musí byť ten východný vplyv, čo dáva dôraz na molovú tóninu, pomyslel si Varian.

 

     Vypustila z ruky stan a pohla sa smerom doprostred miestnosti, k deke, kde spočíval opretý o kopu prikrývok.

 

     „Chcete, aby som prekladala?“ spýtala sa a graciózne klesla do tureckého sedu oproti nemu.

 

     „Nie, ak je to o vojne. Som človek mieru. Lenivý povaľač, ako som ti povedal.“

 

     „Njeri i plogët,“ povedala. „Leňoch. Liknavé kosti.“

 

     Jeho ušiam znela albánčina hrdelne a drsne, ako hrubé drsné prikrývky, ktorými sa prikrývali. Keď tie slová však vyslovovala ona tým svojím hlboko posadeným hlasom, drsné slabiky sa zmenili na bohaté a nezvučné. Minulú noc ho hladkajúci zvuk jej tichého želania dobrej noci skoro dorazil.

 

     Tá spomienka ho znepokojila. „Nauč ma niečo,“ povedal.

 

     Zdvihla obočie. „Je to prastarý jazyk, viete, veľa s v ňom skloňuje. Ako latinčina, len sa ťažšie vyslovuje. Spoluhlásky vám zničia jazyk.“

 

     „Nebojím sa,“ povedal. Posadil sa rovno a po turecky, ako ona. „Zamestná ma to, kým pôjdeme spať. Navyše budeš mať skvelú príležitosť zosmiešniť ma.“

 

     „Môžem zomrieť od smiechu, efendi. Potom vám už ako tlmočník ostane len Petro.“

 

     „Nie, aj ja budem mŕtvy, zaškrtí ma môj vlastný jazyk.“

 

     „V poriadku. Ale varujem vás, bude to ťažké.“ Krátko uvažovala. „Možno pre začiatok žiadne skloňovanie, lebo vás len rozplačem.“ Zdvihla svoju malú silnú ruku.

 

     „Dorë – ruka. Máme určitok a neurčitok. Dorë, dora. Ale predpokladám, že ten rozdiel nepočujete?“  

 

     Pozrel na ňu prázdnym pohľadom.

 

     „Nie je to dôležité,“ povedala trpezlivo. „Nikto nepredpokladá, že budete hovoriť ako učenec. Povedzte to tak, ako najlepšie viete.“

 

     „Doo – lah“, vážne odvetil.

 

     „Nie, nie. Nie „l“, ale „r“.“ Ochotne zaráčkovala a pootvorila ústa, aby mu to predviedla.

 

     Varian bol schopný napodobniť ten zvuk úplne bez problémov, a vedel, že by sa s ňou nemal zahrávať. Na druhej strane, ako mohol odolať, keď tak ochotne ponúkala svoje zmyselné ústa jeho pohľadu?

 

     Ústa dieťaťa, pripomenul mu vyčítavý hlas niekde vzadu v jeho mysli. Nepočúval ho.

 

     Varian St. George nikdy v živote nepočúval tie otravné vnútorné hlasy, a rozhodne práve teraz s tým nemienil začať. Ak aj mal nejaké svedomie, bolo dávno schátralé. Záblesk pokušenia – a svedomie zhaslo úplne.

 

     „Doo – dah,“ povedal.

 

     Hľadela naňho so stoickým výrazom rezignácie, aký dáva najavo učiteľ, keď príde do styku s duševne zaostalým dieťaťom. Používala jednoduché podstatné mená, ukazovala na predmety v stane, ale nič nebolo dostatočne ľahké. Varian počúval a pozorne ju sledoval, a potom zavraždil každé slovo.

 

     Esme bola rozhodnutá toho zadebneného Angličana čomusi naučiť. Posunula sa preto k nemu bližšie, aby mohol lepšie sledovať pohyby jej pier a jazyka, keď vyslovovala slabiky.

 

     „Kokë,“ povedala, ukazujúc si na hlavu. „Takéto zvuky máte aj v angličtine, no nie?“ Dotkla sa svojho rovného, pekne vytvarovaného nosa ukazovákom. „Undë.“

 

     Obočie, oči, líca, uši, ústa – recitovala jedno za druhým, a preukazovala trpezlivosť misionára zameraného na spásu hriešnikovej duše. Tak blízko, tak pozývajúco blízko. Chcel sa jej dotknúť, pohladkať to zlatisté líce.

 

     „Gojë,“ povedala, ukazujúc si na ústa. „Tak poďte, nie je to také ťažké.“

 

     Nie, jej ústa boli mäkké a plné a vlhké. Poďte, povedala. „Kokë, syrtë, undë,“ povedal potichu, perfektne. Naklonil sa bližšie. Chcel tie ústa, a to bolo všetko, čo v tej chvíli chcel alebo vedel.

 

     „Gojë,“ zašepkal. Jeho pery sa dotkli jej – ľahučký bozk, ale niečo v ňom puklo, niečo ako strach, a on sa odtiahol, vyľakaný.

 

     Nie taký vyľakaný ako ona. Jej zelené oči sa v úžase rozšírili. Potom jej tvár zahorela. Ruka jej vystrelila a vylepila mu také zaucho, až mu zazvonilo v ušiach a do očí mu vystúpili slzy.

 

     „To nebolo zábavné.“ Rázne si šúchala ústa. …

 —————–

 

Na druhý deň ráno: Varian sa šiel kúpať v potoku, aby schladil túžbu po Esme.

 

     „Myslím, že zošalel,“ povedal Petro smutne a zobral prikrývky od Esme. Poslala protestujúceho tlmočníka za svojím pánom, a Petro prišiel k potoku práve vtedy, keď sa jeho lordstvo vynorilo z vody nahé a trasúce sa od zimy.

 

     „Sťažoval sa na špinu a blchy,“ odvetila, nedávajúc najavo svoju vlastnú úzkosť. „Okrem toho, je to Angličan, a tí majú zvláštne zvyky.“

 

     Až keď bola ich skupina znovu na ceste, Petro bezpečne mimo počutia, dala najavo jeho lordstvu svoje pocity.

 

     „Prečo musíte robiť také hlúposti?“ hrešila ho. „Starala som sa o vás len tak pre nič za nič? Nie je pre vás cesta už aj tak dosť ťažká? Musíte sa snažiť ochorieť? Potoky sú dosť chladné aj v horúcom lete. A teraz vám zamrzne krv v žilách a odpadnú vám končatiny.“

 

     „Vlastne považujem tento zážitok za … osviežujúci,“ odvetil. „Krv mi stále prúdi.“

 

     „Ste blázon. A varujem vás, ak ochoriete, nebudem sa o vás znovu starať. Budem stáť pri vašej smrteľnej posteli a smiať sa.

 

     „Nehnevaj sa, láska. Slnku sa dnes uráčilo svietiť, a tvoj zachmúrený pohľad ho vyľaká.“

 

     Esme sa rýchlo podvolila, aj keď nie zo strachu, že odoženie slnko. Bola to tá nedbalá nežnôstka, ktorá jej zastavila jazyk. Keď vyslovoval jej meno, tak sa jej zdalo, že ten šepkajúci zvuk volá až do vnútra jej duše. Toto bolo horšie.

 

     Láska. Prepadla ju spomienka na dotyk ich úst a horúci tlak jeho tela o jej chrbát. Tieto spomienky v nej vyvolali chvejivé vzrušenie, ktoré ju zanechávalo dezorientovanú a rozcitlivelú. Ako keby sa zobúdzala z trpkosladkého sna.

 

     Esme sa nenechávala v sebaklame. Tušila, kde je problém, a veľmi ju to neprekvapovalo. Petro povedal, že jeho pán vie, ako na ženy. A navyše, pochybovala, žeby nejaká žena mohla stráviť toľko času v spoločnosti takej božskej krásy a nereagovať na ňu, aj keď toto božstvo bolo nanič a zvrhlé. Jeho tvár a postava, a ani zahmlený zvuk jeho presviedčajúceho hlasu, nanešťastie, neodhaľovali jeho slabý charakter. Keď človek obdivuje pekný palác a túži v ňom bývať, uvažovala Esme, nemyslí na to, ako v ňom behajú potkany.

 

     Nebola svätá a keďže bola žena, musela vnímať ako žena. Toto chápala. Ale to neznamenalo, že s tým súhlasí, alebo že si želá podporovať túto slabosť. V jej živote nebolo pre takéto bláznovstvá miesta.

 

     Okrem toho to bolo ponižujúce. Ako by sa len smial, keby vedel, čo cíti jeho škaredá, vychudnutá malá tlmočníčka. Keby bola kráska, vysoká a zmyselná… ale nikdy nebola a nikdy nebude. A za to bude vďačná. Keďže ju nikdy nebude považovať za žiaducu, jej počestnosť nikdy nebude ohrozená. Mala dosť dôvodov na to, aby obviňovala samu seba, dosť dôvodov na žiaľ. Rozhodne nepotrebovala pridávať k žiaľu ešte aj hanbu.

 

     Cestovali potichu asi hodinu či viac, a Esme občas cítila jeho pohľad. Ona rozhodne hľadela na zradnú cestu, ktorá sa pred nimi rozprestierala.

 

     „Hneváš sa na mňa?“ spýtal sa nakoniec.

 

     „Áno,“ odvetila. „Nemala by som sa, pretože za to, aký ste, nemôžete. Ale aj tak je to ťažké. Máte dar sťažovať si veci sám.“

 

     „Panebože, hádam sa ešte stále hneváš kvôli tomu, že som si bol zaplávať?“

 

     „Neviem, čo mám s vami robiť,“ povedala. „Ste ako malé dieťa, ktoré trávi celý svoj čas tým, že vymýšľa, ako by si mohlo ublížiť. Keďže vás nemôžem zavinúť alebo vás držať na remeni, som presvedčená, že kým prídeme do Tepeleny, bude po vás, a je jedno, čo spravím. A potom bude Ali viniť mňa. Ak bude mať dobrú náladu, možno ma len dá vystreliť z kanóna. Ináč ma možno dá opekať na ražeň, alebo mi vytrhá údy jeden za druhým. Je jedno, čo si vyberie, všeko bude ponižujúce. Človek zriedkakedy umrie jeho rukou so cťou.“

 

     „Aha. Nejde o moje prežitie, trápi ťa to, či prežiješ ty.“

 

     „Samozrejme že sa ma týka vaše prežite,“ chladne odpovedala. „Ste hosť v mojej krajine. Som povinná postarať sa o vašu bezpečnosť a pohodlie.“

 

     „Ale okrem toho ti na mne vôbec nezáleží.“

 

     „A prečo by malo, keď vám samému na vás nezáleží? Nestarám sa o beznádejné prípady.“

 

     Prudko sa nadýchol, bolo to jasne počuť aj ponad klapot konských kopýt.

 

     „Veru, toto nebolo príjemné,“ povedal. „ Ale pravda zriedkakedy je, to chápem. Niežeby som sa osobne kamarátil s pravdou, ale … čert aby to vzal, Esme, veď ma vôbec nepoznáš.“…

 

spracovala a preložila Kristína