Louisa má osemnásť rokov, za sebou detstvo v pestúnskej starostlivosti, smrť najlepšej kamarátky a pred sebou vlastne nič. Potom dostane do rúk obraz, ktorý ju fascinoval už dávno. A dozvie sa, že za tromi malými postavami na móle sa ukrýva príbeh mladých ľudí, ktorí si kedysi navzájom zachránili život. Možno nie doslova, ale tým najdôležitejším spôsobom. Presne o tom je nádherný príbeh Fredrika Backmana Moji priatelia.
Louisa je mladé dievča, ktoré život nešetril. Vyrastala v pestúnskej starostlivosti a po smrti svojej najlepšej kamarátky zostala prakticky sama. O pár dní má 18 a k dospelým má približne takú dôveru, akú má mačka k vysávaču. Pomáha jej umenie. Louisa kreslí graffiti a zvláštnym spôsobom ju priťahuje obraz s názvom Čosi z mora. Pozná ho z pohľadnice. Pamätá si ho takmer do posledného detailu, hoci ho v skutočnosti nikdy poriadne nevidela. Keď sa dozvie, že originál má byť vydražený, chce ho vidieť na vlastné oči. A tu sa príbeh rozbehne.
Louisa sa dostane do aukčného domu, kde sa stretáva svet veľkých peňazí s obrazom, ktorý pre ňu znamená niečo úplne iné. Ľudia sa pozerajú na hodnotu maľby v peniazoch. Louisa vidí troch mladých ľudí sediacich na móle. To je jeden z pekných Backmanových trikov. Koľkokrát sa aj my pozeráme na človeka a vidíme iba jeho „obraz“? Oblečenie, povolanie, vek, reputáciu. A koľkokrát vôbec netušíme, čo sa odohráva niekde pod tým?
A tak sa Louisa rozhodne zistiť viac.
O dvadsaťpäť rokov skôr trávila skupina tínedžerov leto na opustenom móle v prímorskom mestečku. Sú tu Joar, Ted a Ali. A potom ešte jeden chlapec – citlivý, zvláštny, uzavretý, mimoriadne nadaný. Neskôr sa z neho stane slávny umelec C. Jat. V mladosti mu však priatelia hovoria jednoducho Kimkim. Každý z nich si so sebou nesie niečo, čo by si najradšej nechal doma.
Joar má násilníckeho otca. Ted smúti za otcom a zápasí s nepochopením vlastnej rodiny. Ali vyrastá v rodine, v ktorej sa nikdy nevie, kde bude ďalší domov. A Kimkim je chlapec, ktorý sa do sveta akosi nezmestil. Jeho citlivosť nie je okolím vnímaná ako dar. Skôr ako slabosť.
Na móle však platia iné pravidlá. Tam môžu byť sami sebou.
Fajčia, rozprávajú hlúposti, vymýšľajú si, smejú sa, rozprávajú si veci, ktoré by inde nepovedali nahlas. Niekedy urobia niečo poriadne hlúpe. Veď sú tínedžeri. A práve preto ich Backman nepíše ako malých dospelých, ktorí už od začiatku rozumejú životu.
Sú chaotickí. Niekedy krutí. Niekedy neuveriteľne láskaví.
A hlavne – sú spolu.
A potom vznikne obraz
Kimkim kreslí. Nie je to len koníček. Je to spôsob, akým rozumie svetu. A jedného leta vznikne obraz, ktorý sa neskôr stane slávnym. Zaujímavé je, že samotné dielo je postavené na optickom klame. Z diaľky pôsobí ako obraz mora a oblohy. Až keď sa pozriete bližšie, objavíte detaily a malé postavy na móle. Presne ako pri ľuďoch. Z diaľky vidíte iba obrys. Musíte prísť bližšie, aby ste pochopili, čo sa vlastne pozeráte.
A práve tu sa Backmanovi podarilo nájsť veľmi dobrý symbol pre celý román.
Čosi z mora nie je v skutočnosti iba obraz. Je to spomienka. Je to dôkaz, že títo štyria kedysi existovali tak, ako si ich Kimkim pamätal. Že boli spolu. Že mali svoje vtipy, strachy, tajomstvá a svoje malé útočisko. A možno aj pripomienka, že niektoré najdôležitejšie veci v našom živote si uvedomíme až spätne.
Louisa stretáva človeka, ktorého hľadá
V súčasnej dejovej línii sa Louisa pri úteku z aukcie dostane do kontaktu s mužom, ktorého považuje za bezdomovca. Lenže on je v skutočnosti samotný C. Jat, umelec, ktorého obraz chcela vidieť. Je vážne chorý a jeho čas sa kráti. Je to trochu absurdné stretnutie. Dievča, ktoré prakticky nemá domov, stretne svetoznámeho umelca, ktorý má za sebou celý život, slávu aj peniaze, no v tej chvíli pôsobí ako človek, ktorého by väčšina okoloidúcich jednoducho obišla.
A práve takýchto situácií je v knihe viac.
Backman vie vložiť humor aj tam, kde by iný autor možno zostal pri vážnom tóne. Niekedy stačí jedna poznámka, trápna situácia alebo zvláštne správanie postavy a zrazu sa celý príbeh nadýchne. Nie je to však humor na efekt. Skôr ten typ humoru, ktorý poznáme zo života. Keď sa deje niečo hrozné, ale niekto povie takú hlúposť, že sa jednoducho musíte zasmiať.
Hoci názov knihy odkazuje na priateľov, Louisa je veľmi dôležitá, pretože ona vlastne hľadá niečo, čo nikdy poriadne nemala. Domov. Bezpečie. Ľudí, ktorým môže veriť. A tak sa jej cesta za príbehom obrazu postupne mení na vlastné hľadanie. Ted jej rozpráva, čo sa stalo pred dvadsiatimi piatimi rokmi, a Louisa začína chápať, že ľudia na obraze neboli nijakí šťastní mladí hrdinovia z romantickej spomienky. Každý z nich si niesol vlastné rany.
Práve preto medzi Louisou a Kimkim vzniká zvláštne puto. Obaja sú umelci. Obaja sa pozerajú na svet trochu zboku. Obaja vedia, aké je to byť nepochopený. A keď Kimkim povie o Louise, že je „jedna z nás“, nejde iba o peknú vetu. Je to vlastne prijatie do partie, ktorá vznikla dávno pred jej narodením.
Backman opäť píše o „vybranej rodine“
Jednou z najsilnejších tém knihy je myšlienka, že rodinu si nie vždy vyberáme, ale priateľov áno. A niekedy práve oni urobia to, čo nedokázali ľudia, ktorí nám mali byť najbližší. Štyria mladí ľudia sa na móle stanú niečím, čo by sa dalo nazvať vybranou rodinou. Nie dokonalou. Nie vždy rozumnou. Ale skutočnou. A to je možno dôvod, prečo príbeh funguje aj na dospelého čitateľa.
Každý z nás totiž pozná aspoň jedno miesto, kam sa v spomienkach dokáže vrátiť. Nemusí to byť mólo. Môže to byť lavička pred školou, schody paneláka, garáž, futbalové ihrisko alebo kuchyňa u kamaráta, kde sa kedysi sedelo do polnoci. Miesto samo osebe možno nebolo ničím výnimočné. Význam mu dali ľudia.
Malá pikoška, ktorá pekne zapadá do príbehu
Aj meno C. Jat má v sebe ukrytý príbeh priateľstva. Jeho pseudonym je odvodený od mien ľudí, ktorí preňho znamenali veľa – Christiana, Joara, Ali a Teda. Takže aj keď sa z neho neskôr stane slávny umelec, jeho umelecké meno je vlastne pripomienkou partie z jedného leta.
Človek môže získať slávu, peniaze, obdiv kritikov aj miesto v dejinách umenia. Ale keď sa rozhoduje, ako sa podpíše pod svoje obrazy, vyberie si mená svojich kamarátov. To o ňom povie viac než akákoľvek biografia.
Moji priatelia je príbeh o priateľstve, rodine, o umení a o tom, prečo niektoré obrazy vidíme a iné iba prehliadneme. O detstve, ktoré si človek niekedy romantizuje, hoci v skutočnosti vôbec nebolo jednoduché. O strate, druhých šanciach a tiež o tom, čo s nami urobia ľudia, ktorí nám v správnej chvíli povedia: patríš medzi nás.
Preklad zo švédskeho originálu Mária Bratová
Milan Buno, knižný publicista
Foto: Skveleknihy.sk
