Tamara McKinley sa narodila v austrálskej Tasmánii, kde ju od šiestich rokov vychovávala babička a hoci sa neskôr museli vrátiť do Anglicka, spomienky na nádherné detstvo sa stali základom jej úspešných románov o milovanej Austrálii.
Vábenie ostrova rozpráva hlboko ľudský a citlivý príbeh o srdcervúcej minulosti. O silnej a odvážnej mladej žene, ktorá si vytvára svoju vlastnú budúcnosť v nie vždy ľahkých podmienkach. V dospelosti sa vydáva na cestu, aby spoznala svoje detstvo…
Ó, to je nádhera!“ rozplývala sa Kathryn, keď sa trajekt skrútol a naskytol sa im pohľad na Dunveganský hrad na konci zálivu.
„Aké to je – vrátiť sa po toľkých rokoch domov?“
Christy vytryskli slzy, odvrátila pohľad od nenávideného hradu a pritiahla si tartanový šál bližšie k telu. „Toľko sa toho zmenilo, až sa desím, čo ešte objavím…“
Píše sa rok 1905. Christy odjakživa snívala o tom, že sa vydá na cestu zo svojho domova v Tasmánii na druhý koniec sveta – na divoký a nádherný škótsky ostrov Skye, kde sa narodila. Starí Vikingovia ho nazývali Ostrov oblakov, pretože bol večne zahalený hmlami, a Christy túži ešte raz spočinúť pohľadom na jeho dravých vodopádoch rútiacich sa údoliami a rozoklaných morských útesoch.
Až teraz, vo svojich šesťdesiatich piatich rokoch, sa konečne rozhodne splniť si tento sen v spoločnosti dcéry Anne a milovanej vnučky Kathryn. Ani jedna z nich si však neuvedomuje, že Christina minulosť je oveľa temnejšia a tragickejšia, ako by si mysleli…
Rodinné romány austrálsko-britskej autorky Tamary McKinleyovej sú úžasným čítaním, ktoré vás zavedie do rôznych kútov sveta. Vyhľadávajú ich čitatelia na celom svete a veľký úspech má Tamara aj na Slovensku.
Vábenie ostrova je najnovšia kniha, ktorá vás zavedie na magický ostrov Skye a do ďalekej Tasmánie. Dojímavý príbeh o láske a odvahe, plný emócií a dobrodružstva.
Pri písaní knihy sa Tamara inšpirovala historickými faktami z obdobia vyľudňovania ostrova. „Knihu venujem drobným roľníkom na škótskej vysočine, ktorí kedysi nielenže museli čeliť neúrode zemiakov a následkami hladomoru, ale aj násilnému vyháňaniu z prenajatej pôdy,“ tvrdí autorka.
Dnes už o tomto vyháňaní z 18. a 19.storočia nevidno žiadne stopy. Ale za pokojného dňa, keď pohorie Cuillin a odľahlé údolia zahaľujú oblaky, krajina dokáže vyrozprávať svoj vlastný príbeh…
Prečítajte si úryvok z novinky Vábenie ostrova:
Bellerive, Tasmánia
Rok 1904 sa chýlil ku koncu. Christy sedela v obľúbenom kresle nebohého manžela pri francúzskom okne, odkiaľ dovidela na záliv Storm Bay a Tasmánsky polostrov. Letnú horúčavu zmierňoval svieži vánok od mora, ktorý vháňal do izby vôňu eukalyptov a borovíc. Štebot vtákov na neďalekých stromoch a nádherný výhľad zvyčajne pôsobili na Christy upokojujúco, no dnes sedela celá napätá, lebo nevedela, ako rodina prijme jej nápad.
Odkedy sa jej deti rozpŕchli po celej Austrálii, rodina sa často nestretávala, no pred dvoma týždňami všetci prišli do Hobartu na otcov pohreb. Na druhý deň mali v pláne odísť, a tak Christy usporiadala slávnostný spoločný obed, aby sa trochu rozveselili a tiež oslávili prijatie jej vnučky na štúdium histórie na Sydneyskej univerzite. Christy bola na Kathryn nesmierne hrdá, pretože nebolo celkom bežné, aby dievčatá študovali.
Len čo si po výdatnom obede otvorili fľašu šampanského a oznámila im svoj zámer, v jedálni akoby vybuchla bomba – nastalo hrobové ticho a nálada poklesla pod bod mrazu.
Jej starší syn Hamish s manželkou Beryl pricestovali z rodinnej dobytkárskej farmy v Queenslande. Bol to chlap ako hora, zväčša srdečný a otvorený, no rád presadzoval svoju vôľu krikom a silou; Christy sledovala, ako mu do tváre stúpa červeň a modré oči sa mu hrozivo blýskajú – to nebolo dobré znamenie.
James, mladší o dva roky, ešte nemal štyridsať a bol z celkom iného cesta. Staral sa o rodinné vinice v Yarrabinde v Barosskom údolí, a ako rozvážny človek nenávidel konflikty. Nedávno sa oženil s plachou Clarice, ktorá sedela vedľa neho a tvárila sa vyľakane. Christy si robila veľké nádeje, že James sa postaví na jej stranu, pretože si vždy rozumeli, no vzhľadom na to, ako sa mračil, vôbec nebolo isté, či s jej nezvyčajným plánom bude súhlasiť.
Zamrvila sa na stoličke a pozrela na Anne, svoje prvorodené dieťa. Znovu ju pochytila ľútosť nad tým, ako sa navzájom odcudzili. Jednoducho nedokázala prísť na to, ako obnoviť spretrhané nitky, ktoré ich kedysi tak pevne zväzovali. Vedela, o čo tu asi ide, no nemohla robiť nič iné, len sa pokúšať o prelomenie ľadov, až kým jej Anne nebude ochotná odpustiť.
Všimla si dcérin elegantný klobúčik a čižmičky na gombíky s vysokými podpätkami, aj moderný kostým so sukňou po členky a vypasovaným kabátikom, čo v týchto horúčavách určite nebolo veľmi pohodlné. Anne bola vydatá za Harolda Rossa, s ktorým mala osemnásťročnú dcéru Kathryn, a pred časom prekročila štyridsiatku. Nevyzerala na svoj vek, no ustavične sa tvárila mrzuto, čo ju napriek pekným tmavým očiam veľmi špatilo. Tie teraz metali na matku hromy-blesky – zrejme sa schyľovalo k výbuchu.
Christy zrazu premkol pocit viny, ruky si pevne zopäla v lone. Nechcela v tento slávnostný deň vyvolávať škriepky, no nutkanie odhaliť svoj zámer bolo priveľké. Okrem toho dúfala, že rodina, učičíkaná výdatným obedom a šampanským, bude ústretovejšia, ochotná jej načúvať a pochopiť, ako veľmi túži splniť si dávny sen. Podľa všetkého to bola márna nádej.
„Nebuď smiešna,“ rozčúlil sa Hamish, opálená tvár mu očervenela až po korienky ryšavých vlasov. „Ešte smútiš za ockom a nevieš jasne rozmýšľať.“
Christy uprela pohľad na syna, ktorý sa čoraz väčšmi podobal jej otcovi, a uvedomila si, že ju čaká dlhý boj, kým ho presvedčí, že jej plán je celkom rozumný a dobre premyslený. „Samozrejme, že smútim,“ odvetila pokojne, „to však neznamená, že za seba nie som plne zodpovedná.“
„Súhlasím s Hamishom,“ chytila stranu bratovi Anne. „Pre ženu v tvojom veku sa jednoducho nehodí cestovať tak ďaleko sama. Čo ak ochorieš – alebo, nedajbože, zomrieš?“
„Mám síce šesťdesiatpäť rokov,“ odsekla Christy, „ale ani zďaleka nie som senilná a absolútne nehodlám umierať.“
„Nikdy nevieš, kedy nadíde tvoja hodinka,“ vrátila jej to Anne.
„Je to číre šialenstvo,“ burácal Hamish. „Ja ti to jednoducho zakazujem!“
„Tvoj otec mi nezakazoval nič,“ nestrácala pokoj Christy, „a nenechám si diktovať ani od vlastných detí.“ Posunula sa na stoličke dopredu, aby svojim slovám pridala na vážnosti. „Zrejme všetci zabúdate, že s cestovaním na vlastnú päsť mám veľké skúsenosti a nikdy mi nechýbal zmysel pre dobrodružstvo a odhodlanie.“
„Vtedy si bola mladá a veci sa mali inak,“ namietla Anne. „Okrem toho bol s tebou väčšinu času ocko, takže si nemusela všetko riešiť sama.“
Jej samoľúby výraz Christy nesmierne rozčuľoval, mala čo robiť, aby ju neokríkla.
„Ten nápad je absolútne bláznivý,“ pohŕdavo pokračovala Anne, „a som si istá, že so mnou súhlasia aj ostatní členovia rodiny.“ Panovačným pohľadom prebehla po tvárach bratov, ich manželiek, svojej dcéry a svojho manžela, akoby ich vystríhala, nech sa jej neodvážia odporovať.
„Ja si myslím, že by sme mali mamino želanie rešpektovať,“ ozval sa do ticha James. „Koniec koncov, celé tie roky sa starala len o nás, no vždy snívala o tom, že raz sa vráti na ostrov, kde sa narodila.“
„Tak si to mala splniť, keď ešte žil otec,“ vyštekol Hamish a striasol z pleca manželkinu chlácholivú ruku. „Tu nejde o nejaký jednodňový výlet po mori – ja skrátka mamke nedovolím pre nejaký hlúpy rozmar takto riskovať život.“ Amish
„To vôbec nie je rozmar,“ protestovala Christy. „Už dlho po tom túžim a ty veľmi dobre vieš, že tvoj otec by sa nikdy neodhodlal na takú dlhú plavbu – ako chlapec si toho užil dosť.“
Zároveň sa jej v mysli vynorili také desivé obrazy z dávnej minulosti, že sa len horko-ťažko vzchopila, aby mohla pokračovať. „Žiaľbohu, nie je už medzi nami a vy všetci máte vlastný život, a preto je najvyšší čas urobiť to, po čom som vždy túžila.“
„To je veľmi sebecký postoj,“ odfrkla si Anne. „Máš tu predsa rôzne povinnosti, nemôžeš nás aj vnúčatá len tak opustiť.“
„Okrem Kathryn sa s vnúčatami takmer nevídam,“ namietla Christy. „Bývajú príliš ďaleko. A pokiaľ ide o povinnosti, na všetko môžu dohliadnuť správca s účtovníkom, o kone sa mi postará sused a moji dvaja synovia so zaťom istotne zvládnu neodkladné rodinné záležitosti aj bezo mňa.“ Pozrela na Harolda, aby pochopil, že sa naňho spolieha.
„Namiesto toho pochabého nápadu by si mala radšej prísť k nám na návštevu, aby si lepšie spoznala naše deti,“ zlostne zamrmlal Hamish.
„Navštívim ich, keď sa vrátim,“ sľúbila. „Dovtedy im budú musieť stačiť pohľadnice a listy.“
„Očividne si sa už rozhodla, mama,“ prehodil James, otáčajúc pohár s tmavočerveným yarrabindským syrahom v prstoch. „Si však presvedčená, že je to rozumné? Je to dlhá cesta.“
„Nedaj sa vysmiať,“ zavrčal Hamish a dolial si víno. „Samozrejme, že to nie je rozumné, sama cestovať tak ďaleko.“
„Hamish má pravdu, Christy,“ chytila mu stranu manželka Beryl. „Je to nebezpečné pre ženu v akomkoľvek veku — uvedomte si, že sa ocitnete na všelijakých pochybných miestach.“
Clarice vrhla pohľad na Jamesa a predbehla ho. „Súhlasím,“ zažmurkala očami za okuliarmi ako sova. „Mohli by ste padnúť do rúk obchodníkov s bielym mäsom alebo chytiť niektorú z tých strašných chorôb, čo sú vo svete také bežné. S Jamesom chápeme, prečo tam túžite ísť, ale skutočne to nie je rozumné, Christy.“
„Možno keby s ňou šiel niekto z nás, nerobili by sme si také starosti,“ hlesla Kathryn, ktorá až doteraz mlčala.
„Ja nemôžem na tak dlho opustiť Yarrabindu. S vinicami sú ustavičné problémy, dokonca aj za dobrého počasia; stále musím byť v strehu ako jastrab.“ James uprel oči na zachmúreného brata. „A veľmi pochybujem, že Hamish si môže dovoliť odísť od dobytka, najmä teraz, keď celý Queensland sužuje také sucho.“
Chápavo sa na Christy usmial, až ju zahrialo pri srdci. „Aj keď zrejme všetci prichádzame o veľké dobrodružstvo.“
Kathryn vystrela plecia, v tvári sa jej zračilo odhodlanie. „Mohla by som ísť ja,“ vzrušene vyhŕkla. „Na univerzitu nastupujem až v októbri, a tá cesta mi dá oveľa viac, než dokážem vyčítať z kníh.“
Zatiaľ čo sa okolo stola strhla úplná búrka protestov, Christino srdce pretekalo láskou k vnučke. V tej krehkej dievčine – rovnako ako v jej matke — sa tajila železná vôľa, no na rozdiel od Anne mala Kathryn jasno v tom, akú moc majú slová, a tak sa ozvala, len keď si ich dobre premyslela.
„Ani nápad,“ oborila sa na ňu matka. „Ešte si primladá na to, aby si sa sama starala o starú mamu, s ktorou šijú všetci čerti. Pamätáš sa, čo sa stalo minulé leto, keď trvala na tom, že sa zúčastní na pretekoch konských záprahov? Skončila s otrasom mozgu a zlomeným zápästím.“
„Bod pre ňu, že vydržala až do konca,“ odvrkla Kathryn. „Nechápem, prečo by si nemohla robiť, čo chce, kým ešte vládze.“
„Len pokoj,“ žmurkol na neter James. „Stará mama ešte nestojí nad hrobom. Možno má viac energie ako my všetci dokopy. Podľa mňa je to skvelý nápad, Kathryn – hneď mi spadol kameň zo srdca.“
Christy sa usmiala, nevedela si predstaviť príjemnejšie cestovanie ako v spoločnosti milovanej vnučky.
Vzápätí sa Anne naklonila cez Kathryn a štuchla mlčiaceho manžela do rebier. „No tak, Harold,“ zasyčala, „povedz, že mám pravdu.“
Christy sa uprene zahľadela na zaťa. Nervózne si odkašlal a zamrvil sa na stoličke, celý nesvoj, že rodina sa nevie dohodnúť. Keď šlo o riadenie jeho exportnej firmy, bol dostatočne zodpovedný a sebavedomý, ale s panovačnou manželkou si nevedel poradiť, len zriedkavo jej odporoval na domácej pôde – a už vôbec nie na verejnosti.
„Mám dojem, že vaša matka sa už rozhodla a zrejme ju od jej zámeru nič neodradí, nech by sme povraveli čokoľvek,“ začal opatrne. „Ale naozaj by nebolo rozumné,“ hovoril ďalej a náročky sa vyhýbal zlostnému pohľadu svojej polovičky, „aby tak ďaleko cestovala sama.“
Zachmúrený výraz na Anninej tvári vystriedalo zadosťučinenie, ale iba do okamihu, než Harold dopovedal, čo chcel. „Ak Kathryn nebude prekážať, že na univerzite zmešká úvodné prednášky, dovolím jej, aby starej mame robila na cestách spoločnosť.“
Po týchto jeho slovách zavládlo ticho; a všetci so zatajeným dychom čakali na Anninu reakciu.
Anne naňho šokovane zízala, napätie v miestnosti sa dalo krájať. Chvíľu trvalo, kým sa spamätala a bola schopná mu odpovedať. „Naša dcéra len nedávno dovŕšila osemnásť rokov,“ habkala, „prakticky je to ešte dieťa. Čo si celkom prišiel o rozum?“
Harold očervenel – Christy netušila, či od zlosti, alebo rozpakov –, ale keď ho Kathryn chytila za ruku, vystrel sa, stisol dcére prsty a uprene sa zahľadel Anne do očí.
„Cestovanie rozširuje obzory,“ vyhlásil, „a keďže naša dcéra ešte nikdy nikam necestovala, podľa mňa jej to len prospeje.“
Christy mu v duchu zatlieskala, nesmierne vďačná za jeho podporu, zato Anne to rozzúrilo. „Veľa toho od teba nechcem,“ oborila sa na manžela, „a ako je Pánboh nado mnou, zvyčajne nechávaš všetky dôležité rozhodnutia na mňa. Bola by som rada, keby si sa tentoraz v záujme našej dcéry správal zodpovedne.“
Harold prísne zovrel pery, zelené oči sa mu zablýskali. „Presne to robím,“ odsekol chladne. „Už som sa rozhodol. Ak chce Kathryn s Christy odcestovať, má moje požehnanie.“
Dcéra sa naňho usmiala a stisla mu ruku. Zatiaľ čo sa Anne spamätávala z ohúrenia, ostatní v miestnosti rozpačito pokašliavali a hniezdili sa na stoličkách.
Trápne ticho napokon prerušila Christy. Netešilo ju, že vyvolala konflikt medzi dcérou a zaťom, no musela uznať, že je to perfektné riešenie. Keď s ňou pocestuje Kathryn, rodina sa o ňu nebude báť.
„Prepáč, Anne, ale keď s tým Harold súhlasí a Kathryn sa chce ku mne pridať, naozaj nevidím dôvod, aby si sa stavala proti.“ Vyhla sa dcérinmu zlostnému pohľadu a usmiala sa na Kathryn. „S veľkým potešením prijímam tvoj návrh, drahá moja.“
Kathryn vzrušene zažiarili zelené oči, zdedené po otcovi. „Hor sa do veľkého dobrodružstva, stará mama,“ nadšene zvolala. „Už sa nemôžem dočkať.“
„Ja to jednoducho nedovolím,“ soptila jej matka.
„Tuším nemáš na výber,“ škodoradostne sa na ňu zaškeril James. „Harold rozhodol za teba.“
Annin pohľad by zastrašil aj rozzúreného býka, no nevyviedol z miery Jamesa, ktorý ho ako najmladší spomedzi troch súrodencov za celé tie roky poznal veľmi dobre, a tak len zdvihol pohár na prípitok švagrovi a sprisahanecky naňho žmurkol.
„Celý ten nápad je číre šialenstvo,“ hundral Hamish, keď po Haroldových slovách trochu vychladol. Pohľadom prebehol po miestnosti a netrpezlivo si odfrkol. „No, keď teda Harold súhlasí, azda by sme sa s tým mohli zmieriť. Hlavou múr neprerazíme.“
Anne prepichla manžela jedovatým pohľadom a vystrela plecia. „V takom prípade nemám inú možnosť, len si splniť materinskú povinnosť a dcéru sprevádzať.“
Ostatní v miestnosti prekvapene zavzdychali, a kým Kathryn užasnuto civela na matku, Christy sa musela premáhať, aby nedala najavo, ako ju to vydesilo.
„To naozaj nie je potrebné, Anne,“ vyhŕkla. „My dve s Kathryn si určite poradíme aj samy, nezaťažuj sa tým.“
„Isteže, záťaž to je, najmä pre tú kopu spoločenských podujatí, čo už mám v diári poznačenú na budúci rok. Blaho a dobrá povesť mojej dcéry sú však oveľa dôležitejšie, nehodí sa, aby sa na takú ďalekú cestu vypravila bez gardedámy.“
„Budem s ňou predsa ja,“ odvážila sa oponovať Christy, ktorú vyvádzala z miery predstava, ako jej panovačná a nepriateľsky naladená dcéra marí všetky starostlivo pripravené plány a znepríjemňuje jej život.
Anne mávnutím ruky zavrhla matkin protest. „Na teba sa nedá spoľahnúť,“ odvrkla jej. „Ochorieš alebo ti napadne niečo bláznivé a doplatíte na to obidve. Veď vieš, ako nedokážeš premôcť zvedavosť, a to môže priniesť nekonečný rad problémov.“
Hoci Christy dcérin nedostatok empatie a necitlivé slová veľmi ranili, v mysli si živo vybavila deň, keď sa s päťročnou Kathryn vybrali do buša za akýmsi vzácnym druhom vtáka, ktorého vraj videli chlapi, čo pracovali pri rieke Gordon. Nazdávala sa, že to bude pre dieťa dobrodružstvo, no podarilo sa jej zablúdiť a len akousi šťastnou náhodou napokon našla cestu domov k vystresovanému manželovi a dcére.
„Tuším si spomínaš na ten deň,“ zlovestným tónom prehodila Anne. „A to nebolo jediný raz, čo si svojou pochabosťou rodine pripravila krušné chvíle.“
Christy neušlo, že rodina s veľkým záujmom sleduje, ako sa to celé vyvinie, a uvedomila si, že sa to zvrháva na frašku — bol najvyšší čas urobiť tomu rázny koniec. Uhladila si ľanovú sukňu, napravila šerpu okolo útleho pása a zhlboka sa nadýchla. Vystrela plecia, aby dodala váhu každému centimetru svojej drobnej postavy, a uprene sa zahľadela dcére do očí.
„Za otcovho života by si sa neodvážila takto so mnou hovoriť a už to nemienim znášať,“ vyhlásila rázne. „Ak trváš na tom, že pôjdeš s nami, musíš rešpektovať fakt, že som tvoja matka, a tak sa ku mne aj správať. Tá cesta je pre mňa veľmi dôležitá a ja nechcem, aby si mi ju pokazila. Je ti to jasné?“
Anne očerveneli líca, no vzdorovito opätovala matkin pohľad. „Ó áno, je mi to jasné,“ precedila cez zuby, „ale rešpekt si treba…“
Christy videla, že dcéra sa chystá povedať čosi, čo by neskôr trpko oľutovala, a tak jej náhlivo skočila do reči. „Viem, že ti leží na srdci Kathrynino šťastie – aj keď si občas neuvedomuješ, že tým, čo povieš, môžeš niekomu ublížiť. Ja len dúfam, že keď sa vrátime späť do Tasmánie, budeš trochu tolerantnejšia.“
Hamish si odfrkol. „Tolerantnejšia? Anne? To chcem vidieť.“
Ostatní pri stole sa nervózne zasmiali a Christy na nich vrhla prísny pohľad, nato poprosila Jamesa, aby otvoril ďalšiu fľašu yarrabindského vína na prípitok.
Keď si ponalievali do pohárov, Christy so synom si vymenili chápavý úsmev. „Na čo alebo na koho pripíjame?“ spýtal sa.
„Dvíhame čaše na ostrov Skye a na môj vytúžený návrat do rodnej krajiny,“ odvetila Christy s odhodlaným úsmevom, ktorým sa pokúšala zamaskovať náhle obavy z toho, čo by mohli nasledujúce mesiace dlhého putovania odhaliť – nielen o nej samej, ale aj o jej vzťahu s jedinou dcérou.
Milan Buno, literárny publicista
