Môže človek nájsť blízkosť práve vtedy, keď už nedokáže hovoriť? Hodiny gréčtiny sú krátky, ale veľmi intenzívny román o dvoch ľuďoch, ktorých život pripravil o niečo podstatné. Je to príbeh muža prichádzajúceho o zrak a ženy, ktorá stratila schopnosť hovoriť. Ak máte radi príbehy, ktoré viac cítite, než čítate, Han Kang vás môže dostať.
Hodiny gréčtiny
Hodiny gréčtiny nie je hrubá kniha, má sotva 200 strán. Napriek tomu sa do nej zmestí smútok, samota, materstvo, strata, jazyk, pamäť aj otázka, čo vlastne znamená byť niekomu blízko. A možno ešte jedna: potrebujeme naozaj slová, aby sme si rozumeli?
Mladá žena prichádza na hodiny starogréčtiny v snahe znovu nájsť cestu k jazyku. Prečo práve gréčtina? Možno preto, že keď vám zlyhá vlastný jazyk, hľadáte iný spôsob, ako sa k nemu vrátiť. Jej mlčanie však nie je pokojné ticho. Nesie v sebe udalosti, ktoré ju postupne pripravili o istoty. V krátkom čase prišla o matku a zároveň o možnosť starať sa o svoje dieťa. Nie je to teda žena, ktorá si jednoducho „dáva pauzu od života“. Skôr človek, ktorý už nevie, ako sa doň vrátiť.
Jej učiteľ je na tom inak, ale zároveň podobne. Vyrastal medzi Kóreou a Nemeckom, pohybuje sa medzi dvoma jazykmi a kultúrami a teraz sleduje, ako sa mu pred očami pomaly zatvára svet. Nie je to náhoda, ktorú by ste si nevšimli. Han Kang postavila oboch protagonistov tak, aby si navzájom odrážali svoje straty. Jeden prichádza o hlas, druhý o zrak. Jeden nemôže hovoriť, druhý sa bojí, že čoskoro nebude môcť vidieť.
A predsa sa dokážu stretnúť.
Gréčtina ako spôsob, ako sa dostať späť k slovám
Starogréčtina tu nie je iba kulisa. Je jedným z najzaujímavejších prvkov románu, hoci by ste tomu asi neverili. Keď sa učíte cudzí jazyk, vlastne prijímate úplne nový systém. Iné slová, iné pravidlá a spôsob skladania myšlienok. Pre hlavnú hrdinku má gréčtina ešte väčšiu váhu, lebo je pokusom znovu nadviazať kontakt so svetom, z ktorého sa stiahla. A potom je tu muž, ktorý sám celý život zápasí s otázkou jazyka a identity. Nie je zaujímavé, že sa títo dvaja stretnú práve na hodine jazyka?
Človek, ktorý nedokáže hovoriť, a človek, ktorý sa celý život cíti rozkročený medzi jazykmi. Akoby ich Han Kang posadila do jednej triedy a povedala: skúste si teraz porozumieť.
Nie je to príbeh, ktorý sa ponáhľa
A toto je dôležité povedať rovno. Ak máte radi knihy, v ktorých sa každých dvadsať strán niečo veľké stane, Hodiny gréčtiny vás možno budú chvíľami skúšať. Možno dokonca nudiť. Príbeh plynie pomaly, ale rozhodne nie prázdno. Je to skôr ako dlhá prechádzka, pri ktorej si najskôr myslíte, že sa nič nedeje, a potom si uvedomíte, koľko detailov ste si všimli. Han Kang sa zastavuje pri gestách, pohľadoch, spomienkach a drobných záchvevoch emócií. Nehrá na veľké dramatické efekty. A práve preto niektoré scény dokážu zasiahnuť o to silnejšie.
Na postavách je možno najkrajšie to, že nie sú napísané ako „zlomení hrdinovia“, ktorých treba zachrániť. Obaja majú svoje bolesti a svoje dôvody, prečo sa stiahli. A ani jeden z nich nepotrebuje, aby mu niekto vysvetľoval, že život je krásny. Han Kang ich neľutuje a to je veľký rozdiel.
Spisovateľka ich pozoruje s odstupom, ale zároveň s veľkou citlivosťou. Nechá ich byť smutnými, nahnevanými, unavenými aj neistými. A potom medzi nimi pomaly vytvára priestor, v ktorom už nie je také dôležité, čo presne dokážu povedať.
Stačí, že tam sú.
Kniha o tichu…aj silnom hlase
Hodiny gréčtiny vyšli v Južnej Kórei už v roku 2011. Kniha dostala nový život aj mimo Kórey a výraznú pozornosť získala najmä po tom, čo Han Kang získala Nobelovu cenu za literatúru za rok 2024. Zaujímavé je, že samotný román sa dá čítať aj ako úvaha o tom, čo jazyk dokáže a čo nedokáže. Slová môžu človeka priblížiť k druhému, ale niekedy sú aj prekážkou. Môžeme ich mať tisíce a stále nevieme povedať jednu jedinú vec, na ktorej nám skutočne záleží.
A naopak – niekedy stačí dotyk, pohľad alebo obyčajná prítomnosť druhého človeka.
Hodiny gréčtiny sú možno najkrajšie práve v okamihu, keď prestanete čakať veľký dejový zlom a začnete vnímať samotných ľudí. Ich straty. Ich malé nádeje. To, ako sa dvaja cudzinci postupne prestávajú cítiť úplne sami.
Čo ak nám naozaj stačí jediný človek, ktorý si všimne, že mlčíme?
Z kórejského jazyka preložila Mária Skáčiková.
Milan Buno, knižný publicista
Foto: Skveleknihy.sk
